Jedno slovenské klamstvo o Havlovi
Václav Havel to na Slovensku nikdy nemal ľahké. Zatiaľ čo v Čechách bol od konca 60. rokov do istej miery opozičnou osobnosťou, na východ od rieky Moravy zostával veľmi dlho prakticky neznámy.
Aj kým sa ešte mohli, jeho hry sa tu sotva uvádzali, jeho samizdaty sa sem dostávali v mizivých počtoch kusov a slovenskí eštebáci ich poznali oveľa lepšie ako intelektuáli.
Prvý raz som jeho fotku videl na televíznej obrazovke v polovici osemdesiatych rokov, kde ho vykresľovali ako vlastizradcu, ktorého Západ rozmaznáva videorekordérmi, hi-fi vežami a astronomickými devízovými sumami. To znelo absurdne aj decku.
Keď sa vo hviezdnej hodine Československa stal Havel prezidentom, bolo dobré, že začal chodievať aj do Bratislavy a do Košíc a inam, a že si do tímu vybral aj veľa dobrých slovenských spolupracovníkov či príslušníkov menšín, ktorých je u nás veľa. Lenže veci sa rýchlo vyvinuli inak, ako si predstavoval. Namiesto občianskej spoločnosti sa začala budovať partokracia, staré štruktúry sa infiltrovali do nových a prevzali časť ekonomickej moci, československú vzájomnosť nahradil silnejúci nacionalizmus na oboch stranách, no na slovenskej viac.
Havel už nebol len symbolom zmeny, ale aj prudkého zdražovania, pádu koruny a prepúšťania. Obľúbené slovenské klamstvo je, že Havel konverziou vojenskej výroby položil zbrojársky priemysel, a tým aj veľkú časť ekonomiky na kolená, že on naštartoval (doteraz pretrvávajúcu) vysokú nezamestnanosť.
Nedávno som robil rozhovor s Jozefom Uhríkom, bývalým riaditeľom ZŤS v Martine, ktorý sa po revolúcii stal prvým predsedom predstavenstva slovenskej pobočky nemeckej automobilky, a výrazne prispel k tomu, že sa malá stredoeurópska krajina stala priemyselnou veľmocou. Tak som sa ho na to opýtal: „To je nezmysel. Našu vojenskú výrobu sme zničili a rozkradli sami tu na Slovensku. Navyše to už bol len mýtus, dávno sme nedokázali konkurovať svetu a technologicky sme zaostali. To mi bolo jasné už v osemdesiatych rokoch.“
Aj vďaka Havlovi som bol hrdý na to, že som sa narodil v Československu. Jeho Otvorený list Gustávovi Husákovi považujem za jeden z najlepších textov o dobe, v ktorej som vyrastal. Dnes sa mi už ani nechce veriť, že sme kedysi mali prezidenta, ktorý počúval Lou Reeda a dokonca sa s ním kamarátil, ktorý za svoj vzor označoval Franza Kafku, všemožne propagoval čítanie kníh, a ktorý si za životné krédo zvolil niečo také jednoduché a principiálne zároveň: žiť v pravde.
Roku 1975 Havel upozornil, že v dnešnom svete „je systematicky aktivizováno a rozvíjeno to nejhorší v nás – sobectví, pokrytectví, lhostejnost, zbabělost, strach, rezignace, touha osobně ze všeho vyklouznout bez ohledu na obecné následky.“ Na tom sa až do jeho smrti nezmenilo nič, naopak, trend sa posilnil. Nech odpočíva v pokoji!
slovenský spisovatel
S laskavým svolením autora
prosinec 2011
Tento text jsme nechali v originálním znění. Ať už z úcty k autorovi samotnému,
tak i k Václavu Havlovi. Oba spojuje československá historie.
