Výdych — Nádych — Výdech — Nádech!

„Viera v Boha nie je antibiotikum“

Foto: © Daniel Ryba
Kostol sv. Bonifáca v juhonemeckom Lörrachu sedem dní pred Veľkou nocou 2020.

Nútená sociálna izolácia zmenila život jednotlivcov, rodín aj celých štátnych spoločenstiev. Veriaci vnímajú nemožnosť fyzickej blízkosti s inými členmi svojej náboženskej obce obzvlášť citlivo.

„Objatie zvyšuje imunitu,“ ozýva sa z niektorých kresťanských kruhov na juhu Nemecka. Alebo: „Teraz potrebujeme bohoslužby a spoločnú modlitbu viac než inokedy.“ Kostoly, rovnako ako mešity a synagógy v celej krajine, však zostali zatvorené.

Nemecká katolícka aktivistka sa nevie zmieriť so zákazom svätých omší. Považuje ho za prehnanú sekulárnu reakciu a víťazstvo ekonomiky nad vierou. Protest proti zákazu verejných náboženských rituálov sa premietol do ojedinelých – zatiaľ neúspešných – žalôb proti štátu.

Veľké americké médiá si všímajú tvrdošijný odpor tamojších evanjelikálov voči obmedzeniam náboženského života. New York Times vo svojom komentári obviňujú náboženskú pravicu z marenia štátnej reakcie na koronavírus.

Ešte vypuklejšia je situácia v Izraeli, kde sa práve ultraortodoxné náboženské spoločenstvá stali ohniskami nákazy. Pomer infikovaných koronavírusom je v nich až desaťnásobne vyšší ako medzi zvyšným obyvateľstvom. Štátne autority musia tradičné religiózne komunity chrániť pred nimi samými.

Aj na Slovensku sa sekulárna spoločnosť k niektorým aktivitám cirkví stavia kriticky. V prvých dňoch po prijatí opatrení kvôli pandémii vzbudila rozruch najmä snaha zachovať masové rituály ako náboženské procesie. Prelet súkromného lietadla s generálnym vikárom Nitrianskej diecézy a relikviou Kristovej krvi na palube nad slovenským územím vnímala časť verejnosti ako bizarné. Kňazov úmysel „udeliť požehnanie na odvrátenie epidémie koronavírusu“ sa na sociálnych sieťach stal terčom výsmechu a predmetom mnohých vtipov.

Ako štátom nariadené obmedzenia prijímajú sami slovenskí kresťania? Sú „poslušnejší“ ako ich bratia a sestry v Nemecku?

O každodennom živote veriacich v čase pandémie a ich postoji k štátnym opatreniam sme sa rozprávali s vidieckym evanjelickým farárom, pastorom kresťanského spoločenstva, katolíckym kňazom a teológom a napokon s kazateľom pôsobiacim v mestskom prostredí.

Pavel Kollár: „Prisadnúť si sám k sebe“
Foto: © privat
„Boli sme Bohom vyrušení na našej ceste,“ hovorí evanjelický farár Pavel Kollár.

Čím žije vidiecky evanjelický farár v čase koronavírusu?

Môj každodenný život počas nútenej sociálnej izolácie sa dosť podobá tomu predchádzajúcemu. Rovnako ako predtým stretávam ľudí na ulici, rovnako sa pri sebe zastavíme a krátko hovoríme, aj keď je pravda, že téma je teraz iná. Predtým mal každý nejakú svoju starosť alebo podstatnú záležitosť, dnes je témou číslo jeden celkom samozrejme koronavírus. A tak každý zdieľa to, čo počul od kohosi iného, alebo čo si sám o tom myslí, hovorí o tom, ako cez tento čas kráča. A kladie si otázku, čo to znamená, čo sa to deje a ako a kedy sa to skončí. A ja počúvam.

V čom je teraz vaša služba iná?

Rozdiel je v tom, že nemám vyučovania náboženstva, ako ani bohoslužobné povinnosti. Mám teda viac času na čítanie, modlitbu, osobné štúdium a rovnako na hľadanie spôsobu komunikácie toho, kvôli čomu som tu. Rovnako mám počas dňa čas, keď s tými, s ktorými som sa stretával pri Božom slove, komunikujem telefonicky alebo mailom. Takto som dostal aj celkom jednoduchú otázku od jednej sestry: Čo budete robiť?

Čo ste jej odpovedali?

Neviem už presne, čo som jej vtedy povedal, ale teraz viem, čo budem robiť. Mám to celkom jasné. Budem robiť to, čo som robil či snažil sa robiť vždy doteraz. Zvestovať, ohlasovať evanjelium – dobrú správu o milujúcom a dobrom Bohu. Evanjelium sa nemení v závislosti od okolností. Ani v čase sociálnej izolácie. Svoje poslanie vnímam ako službu. To, čo robím, až tak veľmi nezávisí od okolností, v akých to vykonávam. A tak teraz pripravujem pre svojich bratov a sestry zamyslenia, ktoré im rozmnožím a osobne roznesiem, aby som aj takto bol s nimi v kontakte.

Ako vnímate veriacich, ktorí ohrozenie koronavírusom neberú vážne?

Nemám pocit, že by veriaci v mojom prostredí patrili medzi tých, ktorí zľahčujú situáciu a ignorujú odporúčania. Viera v Boha nie je niečo ako antibiotikum, liek na nejakú chorobu. Som veľmi odmeraný k tvrdeniam, že Ježiš je v podstate uzdravovateľ fyzických chorôb, že on inak ani nemôže, že vlastne nato je tu. To mi pripadá ako niečo veľmi Boha obmedzujúce, ako veľké nedorozumenie.

Možno to celé je pre niekoho akási príležitosť prezentovať svoju neochvejnú vieru, postoj v zmysle „nemám z ničoho obavy, tak načo by som rešpektoval odporúčania, Ježiš môj doktor to vyrieši, ak ochoriem, on ma vylieči.“ Toto je neochvejná viera – ale v čo a v koho? Pripomína mi to jedno z Ježišových pokušení na púšti, opísané v Matúšovom evanjeliu. Keď ho diabol pokúša slovami „ak si syn Boží, zhoď sa z nástrešia chrámu, veď Boh prikáže svojim anjelom, aby ťa zachytili, aby si neurazil nohu.“ Ježiš odpovedá: „Nebudeš pokúšať Pána svojho Boha.“

Rešpektujem poznanie lekárov a odborníkov a ich odporúčaniami sa riadim v presvedčení, že v situácii šíriaceho sa vírusu sú správne a kompetentné.

Mnohí sekulárni intelektuáli dnes hovoria, že svet, ako ho poznáme, sa skončil. Spomínajú sa pojmy ako reštart alebo nový začiatok. Vidíte v koronakríze aj nejakú šancu pre kresťanstvo?

Pojem reštart poznám, niekedy mi to odporučí môj počítač. Reštart vraj slúži na opravu chýb v operačnom systéme. Dokáže však opraviť iba chyby, ktoré sa nestali trvalými. Tie, ktoré sú so systémom tesne previazané, sa už odstrániť nedajú. Ak sú chyby trvalé, reštart nepomôže. Systém bude po reštarte možno chvíľu funkčný, ale čo nevidieť môžeme očakávať ďalšie problémy.

Ak by som mal nejako interpretovať súčasnú situáciu pandémie, teda čo to je vo vzťahu k Bohu, ako to vnímam, povedal by som, že sme boli Bohom vyrušení na našej ceste, na chvíľu zastavení, a bolo nám ukázané, že nič nie je samozrejmé. Že nič nemáme v rukách tak, ako sa tvárime. Že nežijeme v nejakej istote, v ktorej naším jediným zmysluplným cieľom je napĺňať vlastné plány. No skutočnosť, že nám toto všetko bolo ukázané a že to vyrušenie cítime a dotýka sa nás, ešte nič neznamená.

To ešte vôbec nič nemusí zmeniť. Pretože jediné, čo väčšina robí a na čo čaká, je návrat do normálu – rozumej tam, kde sme boli predtým. No vyrušenie na našej ceste nám ukázalo aj našu bezradnosť. Máme viac času, môžeme sa pokúsiť prisadnúť si sami k sebe – ak to so sebou aspoň chvíľu vydržíme. Vyskúšať to môžeme, možno nás to privedie k zaujímavým rozhodnutiam.

Pavel Kollár je evanjelickým zborovým farárom cirkevného zboru Veľký Grob – Čataj.

David Grau: „Nesmrteľnosť sa vzťahuje na dušu, nie na telo“
Foto: © privat
David Grau si myslí, že kresťania sú kritickejší k obrazu, ktorý nám sprostredkúva veda a masové médiá. Na fotografii sú s ním synovia Leander, Samuel a Josia.

Ako sa zmenil bežný život kazateľa v kresťanskom spoločenstve počas tejto pandémie?

V našom spoločenstve sme sa sústredili na to, aby sme ľudí povzbudzovali. Pred Veľkou nocou sme takmer každému, kto má s našou komunitou nejaké spojenie, položili pred dvere doma upečený koláč. Naši spolupracovníci vypĺňajú pripravené kartičky a vhadzujú ich do schránok vo svojom susedstve. Keď niekto potrebuje pomoc, pomocník je hneď nablízku. Veľkonočnú bohoslužbu sme ponúkli online. Denne posielame trojminútové video na povzbudenie. Teraz nám prišlo vhod, že v spoločenstve máme viacero mladých ľudí, ktorí dokážu nakrútiť aj editovať video a sú v tom dokonca veľmi dobrí.

Každodenný život je teraz digitálnejší. Biblické hodiny vedieme cez videokonferencie. Seniorov kontaktujeme telefonicky a pýtame sa ich, ako sa im darí. Najviac nám chýba osobný kontakt. Ten je totiž jedným z najdôležitejších faktorov kresťanského spoločenstva.

Ako prijali nevyhnutné obmedzenia veriaci, s ktorými prichádzaš do kontaktu?

Väčšina veriacich v mojom okolí berie opatrenia vlády vážne. Ten, kto sa na základe svojej viery pokladá za imúnneho voči koronavírusu, nepochopil, čo znamená večný život. Veď kresťania nie sú ušetrení ani iných chorôb. Nesmrteľnosť sa vzťahuje na dušu, nie na telo. Samozrejme, môžem sa modliť za zdravie a som aj presvedčený, že Boh nás vždy znovu zbaví chorôb.

Niektorí kresťania sú možno len kritickejší k obrazu, ktorý nám sprostredkúva veda a masové médiá. To môže súvisieť s tým, že vďaka osobným kontaktom s misionármi má nejeden z nás priame informácie z rôznych krajín a aj vlastnú skúsenosť, že mnohé z týchto informácií sú jednostranné alebo dokonca celkom nesprávne.

Iných kresťanov zasa fascinuje byť proti mainstreamu. Tí chcú ísť vedome vlastnou cestou. A história nám ukazuje, že neraz mali pravdu.

Je súčasná situácia pre teba v niečom pozitívna alebo inšpirujúca?

Teraz často zažívam, že mnohí naši priatelia sú kreatívni a aj bez impulzu od vedenia spoločenstva sa aktivizujú. To sú pre mňa tie najkrajšie momenty, pretože v nich tkvie skutočný život. Tak napríklad Pia, jedna z našich kolegýň, vymyslela a zrealizovala vzrušujúcu detskú bohoslužbu. Keďže ja ako pastor žijem z darov, ktorých je kvôli zákazu verejných podujatí teraz o čosi menej, požiadali sme aj o oficiálnu pomoc zo strany štátu vo forme tzv. kurzarbeit. Vzápätí sa mojej rodine dostalo veľa podpory. Jedna rodina nám darovala tri tašky plné krásneho detského oblečenia a obuvi. Spolupatričnosť rastie a my sa čoraz častejšie pýtame, čo je skutočne dôležité.

David Grau je pastorom evanjelického spoločenstva v obci Steinen na juhu spolkovej krajiny Badensko-Württembersko.

Karol Moravčík: „Na hostine sa nemožno zúčastniť cez televízor“
Foto: © privat
„Keď odrazu kňaz nemôže byť v živom kontakte s ľuďmi, zamrzne celý život,“ tvrdí Karol Moravčík.

Ako vyzerá každodenný život katolíckeho kňaza v čase nútenej sociálnej izolácie? Kde vidíte teraz svoju úlohu ako autority v spoločenstve veriacich?

Myslíte asi kňaza, ktorý je farárom, pastoračným pracovníkom priamo medzi ľuďmi. Ako je známe, slávime len súkromné bohoslužby, alebo len s 3 – 4 ľuďmi. Osobne sa kontaktujem s ľuďmi tak, že používame základné ochranné prostriedky. Na minimum sa zúžilo slávenie krstov, sobášov, osobné stretnutia, spovede, porady. Homílie si pripravujem ako vždy, aj v minulosti som dával kázeň na internet. Inak sa môj pracovný život veľmi nezmenil. Aj pred krízou som dosť pracoval cez počítač, pripravoval rôzne texty, bol v kontakte cez maily... Sviatočné bohoslužby, najmä nedeľné, s organistom nahrávame a dávame na youtube.

Autorita sa nemení, mení sa spôsob kontaktu. Problém je, že zvlášť v katolíckej cirkvi ten „bežný“ cirkevný život a práca sú priveľmi naviazané na kňazov. Keď odrazu kňaz nemôže byť v živom kontakte s ľuďmi, zamrzne celý život. Ľuďom odporúčame žiť cirkevný život doma, sláviť bohoslužby doma, sledovať vysielanie cez médiá... No ako mi napísal jeden priateľ: Na hostine alebo na párty sa nedá byť cez televízor.

Odborníci nám radia, aby sme prečkali krízu doma, vo svojich rodinách. Problém je, že dnešné rodiny nie sú rodinami minulosti, ktoré spájali v jednom dome viaceré generácie a pomocný personál. V dnešných minirodinách, nehovoriac o single domácnostiach, je sociálna i cirkevná izolácia veľký problém. Ukazuje sa, že náš spôsob života a práce, ktorý neprepája generácie a izoluje ľudí navzájom, nemá budúcnosť. Pre cirkvi je to výzva, aby sme vytvárali tímy pastoračných pracovníkov a nespoliehali sa len na kňazov ako jedincov. Kňaz má byť ten, čo ľudí prepája, nie ten jediný, čo vedie a koná.

Ako vnímate, keď veriaci ignorujú výzvy na dodržiavanie sociálnej izolácie, zľahčujú situáciu či rebelujú s odôvodneniami typu „moja viera ma vylieči“, „Ježiš je mojím doktorom“ a podobne?

Osobne sa nestretávam s takýmto podceňovaním situácie ani o tom nepočujem z iných farností. Celkom zriedkavé sú aj prejavy takzvanej ľudovej viery, že pomôžu rôzne požehnania či zasvätenia. Ak sa v niektorom spoločenstve spája viera v Ježiša s očakávaním jeho priameho zásahu v náš prospech, zjavne ide o nerozumnosť a náboženský fundamentalizmus. Viera v Ježiša nám dáva silu slúžiť, nie ignorovať rozumné ochranné prostriedky. Vďaka svojej viere môžeme „riskovať“ a obetovať sa ako zdravotníci, ošetrovatelia, pomocníci v núdzi – pri zachovaní primeranej ochrany.

Stretávam sa s inými otázkami: Práve dnes pri rannej sv. omši pápež František povedal, že „treba vyjsť z tunela, v ktorom sme sa ocitli, a vrátiť sa do spoločenstva, lebo cirkev, ktorá funguje virtuálne, nie je cirkev“. Ak sú v kontakte s ľuďmi a ak sú v službe zdravotníci, sociálni pracovníci, vojaci, policajti, predavačky a ďalší, musíme si nájsť aj v cirkvi model, cez ktorý s ľuďmi budeme v reálnom, nielen vo virtuálnom kontakte.

Karol Moravčík je katolícky kňaz, teológ a publicista. Pôsobí ako farár v Borinke pri Stupave. Je predsedom združenia Teologické fórum.

Daniel Pastirčák: „Nútená izolácia posilnila našu vzájomnosť“
Portrét: © Tomáš Vyskočil
Daniel Pastirčák hovorí, že pre niektorých kresťanov je Ježiš rúškom, vakcínou i účinným liekom. Magická forma viery je pre neho znepokojujúcim javom.

Ako koronavírus zasiahol do života kazateľa Cirkvi bratskej?

Pre duchovného správcu je podstatné vnútorné prepojenie s ostatnými ľuďmi v Bohu. To prepojenie sa pre mňa i doteraz dialo v samote modlitby, v ranných meditáciách na petržalskom balkóne. Nútená sociálna izolácia sa mi paradoxne stala situáciou všeobecnej otvorenosti. Pandémia nám bytostným spôsobom predostrela skutočnosť našej globálnej prepojenosti. Veď práve kvôli tomu vzájomnému prepojeniu zostávame v izolácii, aby sme zabránili šíreniu nákazy.

Vzájomná prepojenosť sa v čase pandémie presunula na internetovú sieť. Pripravujem videohomílie z našej obývačky a meditácie k rannej káve. V súkromí obývačky sa tak stávam účastný na verejnom priestore. Hľadám slová, čo prehovoria ku všetkým bez rozdielu, nielen ku komunite Kaplnky, ale i k ľuďom bez viery.

Prihovárať sa ľuďom prostredníctvom internetu môže byť dosť osamelá činnosť. Cítiš v nej ešte ľudskú vzájomnosť?

Je to zvláštne, no o slová evanjelia sa teraz delím s mnohými, ktorí do našej Kaplnky nikdy nechodili. Jedno video má už dokonca holandský dabing. Tie videá sú spoločným dielom. Výtvarníci prispievajú výtvarnými meditáciami, hudobníci hudobnými, niekto to musí zostrihať a vytvoriť celok. Izolácia posilnila vzájomnosť aj iným spôsobom. Hoci osobné rozhovory, ktoré tvoria podstatnú časť môjho poslania, sú znemožnené, cez telefón som dnes s ľuďmi v intenzívnejšom kontakte ako doteraz. Každý deň volám, aby vedeli, že na nich myslím, a navzájom sme sa povzbudili.

Po čase pandémie príde čas hospodárskej krízy, akú sme doteraz nezažili. Tá bude pre nás ešte väčšou výzvou. Slová pápeža Františka o cirkvi ako poľnej nemocnici, zranenej a ušpinenej, sa stanú ešte naliehavejšími.

Čo si myslíš o kresťanoch, ktorí rebelujú voči vládnym opatreniam, odmietajú zákaz zhromažďovania a spoliehajú sa výhradne na Boha-ochrancu?

Vo svojom prostredí sa u veriacich nestretám s takými postojmi. Viera je pre nich motívom k zodpovednosti i vedomím bytostného prepojenia s ostatnými ľuďmi. S odmietaním opatrení som sa stretol u niektorých sekulárnych kamarátov. Ich vzbura je prejavom dôrazu na osobnú slobodu. Živia v sebe podozrenie, že reštriktívne opatrenia vlády smerujú k diktatúre.

Podobný motív by sme azda našli i u tých, čo opatrenia odmietajú v mene viery. Zákaz bohoslužieb u nich vyvolal podozrenie, že v mene pandémie sa tu vedie akýsi skrytý boj proti cirkvi. Nastoľuje sa diktatúra sekularizmu. Istý americký pastor vyhlásil, že jeho veriaci sa neprestanú stretať na bohoslužbách. Ak by sa nakazili, sú pripravení pre Krista i zomrieť. Pastor teda so zázrakom veľmi nepočíta. Vzburu proti reštrikciám chápe ako formu martýria.

Nie je očakávanie zázraku, v tomto prípade zázračnej ochrany pred ochorením, pre veriaceho niečím prirodzeným?

Medzi kresťanmi, samozrejme, nájdeme i magickú podobu viery. Ježiš je pre nich rúškom, vakcínou i účinným liekom. Pre takú vieru je náboženstvo magickým prostriedkom. Božské sily zapriaha do svojich pozemských záležitostí: „Prijmi našu vieru a budeš zdravý, bohatý, šťastný a úspešný.“ Veriť tu znamená mať privilegované postavenie u božského režiséra dejín. Taká viera realitu nákazy neberie vážne. Svet je pre ňu rozdelený: Tí, čo neveria, sú vydaní napospas zlej realite, veriaci však žijú v ríši spravovanej v režime permanentných božích zázrakov.

Evanjelium zhromaždilo mnoho príbehov o zázrakoch. Nie sú práve ony zodpovedné za takúto vieru? V príbehoch evanjelií je zázrak vždy zázrakom – teda tým, čo je zo svojej podstaty výnimočné. O zázraku má zmysel hovoriť až tam, kde najprv prijímame realitu nemenných prírodných zákonov. Iba tam, kde platí pravidlo, možno hovoriť o zázraku ako výnimke. Tá výnimka má zmysel znamenia, poukazuje na to, že Boh konkrétnu realitu sveta presahuje.

Boh však nie je rozmarný bábkar, ktorý sa so svetom hrá a spravuje ho iracionálnym výronom zázrakov. Postavil svet na princípoch, ktoré platia. Iba v takom svete môže byť človek slobodný, iba taký svet možno poznávať rozumom, pretvárať ho a konať v ňom zodpovedne. Iba v takom svete sa človek môže stať človekom. Viera, ktorá so zázrakom počíta ako s každodennou realitou, nie je vierou evanjelií.

Upieraš teda viere úplne právo očakávať zázrak?

V Evanjeliu je jedna postava, ktorá Ježišovi takú vieru predkladá ako pokušenie – Diabol na púšti. „Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby. Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu zo strechy chrámu. Veď je napísané: Svojim anjelom prikáže o tebe a vezmú ťa za ruky, aby si si neudrel nohu o kameň.“ Nie, nie, nie! Odpovie Ježiš Diablovi. Ježiš vieru chápe inak. Nejde o to, aby viera menila vonkajšie okolnosti, ale o to, aby uprostred daných okolností menila osobnosť veriaceho. Viera premieňa svet zvnútra von. Tým že mení mňa, mení napokon i prostredie, v ktorom žijem.

„Boh je Duch,“ povie Ježiš žene zo Samárie, „a ten kto ho chce uctievať, musí ho uctievať v duchu a pravde.“ Viera nehľadá materiálnu, ale duchovnú premenu. Chce vo mne utvoriť pravdivejšieho, slobodnejšieho, láskavejšieho človeka. Ježiš vieru nerozlučne spájal s pravdou. „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Pilátovi povie: „Narodil som sa na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas.“

Pravdu poznanú rozumom kresťanská viera nemôže ignorovať. Zradila by Krista. Či teda viere upieram právo očakávať na zázrak? Otvorenosť zázraku, samozrejme, patrí k viere. To, čo je ľudsky nemožné, zostáva pre vieru stále otvorenou možnosťou, lebo všetko je možné v Bohu. Zázraky sú však zázrakmi práve preto, že sú zriedkavé. Viera v Boha zázrakov mnohým dodala odvahu vstúpiť do extrémneho ohrozenia. Niektorí pri tom zažili zázrak, iní nie.

Môže byť magická forma viery nejako škodlivá?

Magická forma viery je znepokojujúcim javom. Zatvrdzuje srdce voči tým, čo nie sú naši. Taký veriaci je v istom zmysle horším človekom, než by bol, keby bol bez viery. Namiesto toho, aby ho viera vyslobodzovala z egoizmu a prepojila ho s ostatnými v láske, izoluje ho v nábožnej nadradenosti.

Karanténne opatrenia sú výzvou na zodpovednosť voči ostatným. Každý z nás môže byť nositeľom nákazy. Svojou zodpovednosťou ťa chránim, moja nezodpovednosť ťa ohrozuje. Vo svete magickej viery sa taká zodpovednosť ruší: Mňa Kristus ochráni lepšie ako rúško a tebe, keďže nemáš Krista, ani rúško nepomôže. Tu sa dostávame k najtemnejšej stránke tohto fenoménu. Takto prežívaná viera implicitne vyhlasuje súd. Z úst niektorých sa ozýva i nahlas. Pandémia je božím trestom za skazenosť liberálnej civilizácie. Na vine sú homosexuáli. Nič nie je Ježišovmu chápaniu Boha viac vzdialené než toto. Jeho učeníci sú znepokojení pri pohľade na muža, ktorý sa narodil ako slepý. Kto je na vine? Pýtajú sa Ježiša. Zhrešil on alebo jeho rodičia? Ježiš tú krutú detinskú hru na súd neprijme. Zmysel utrpenia slepého odmieta hľadať vo fiktívnej histórii rodu; nachádza ho v prítomnej situácii: „Aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“

Ako by teda mali kresťania uchopiť súčasnú situáciu? Nielen veriaci majú predsa sklon hľadať nejaký zmysel v životných okolnostiach. Kde je miesto veriaceho v tejto pandémii?

Viktor Frankl hovoril o „vôli k zmyslu“. Zmysel životnej situácie podľa neho nie je daný zvonku, ale zvnútra. Zakladá sa v slobode, v ktorej človek k prítomnej situácii pristúpi. Zmysel netreba vysvetľovať – je potrebné rozhodnúť sa preň za podmienok daných realitou. Už samotné stretnutie slepca s človekom ochotným vstúpiť do odcudzeného sveta jeho tmy, pocítiť v sebe jeho bolesť a objať ju láskou, je činom Božím.

Aj keď nám naše podmienky neumožnia priniesť trpiacemu uzdravenie, svojou láskavou starostlivosťou – tým, že vstúpime do jeho sveta a naplníme ho blízkosťou – konáme skutok Boží. Koľko krásy som už videl práve v takýchto trpezlivých bezmocných činoch lásky. To je spôsob, akým evanjeliová viera číta znamenia časov. To je spôsob, akým by mala kresťanská viera pristupovať i k súčasnej pandémii.

Daniel Pastirčák je kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave. Slovenská kultúrna verejnosť ho však pozná aj ako výtvarníka, básnika, prozaika a esejistu.

Rozhovory viedol Daniel Ryba pre jádu.

Tento text spadá pod licenciu Creative Commons 4.0 International. Uveďte zdroj - Nepoužívajte dielo komerčne - Neupravujte (CC BY-NC-ND 4.0).
apríl 2020

    Témata jádu

    #Klartexte – Na rovinu
    Pozorné, nevzrušené a kritické přijímání médií pomáhá. Ten, kdo rozumí a umí rozpoznat mechanismy mediální manipulace a dezinformace, minimalizuje riziko, že bude podveden. To je cílem našeho projektu #Klartexte. více...

    Na venkově
    Klišé o venkově a provinčnosti existuje (ve městě) spousta. Ale co je na tom vlastně pravdy? Porozhlédli jsme se. více...

    Smíšená čtyřhra | V4
    Sloupkaři ze Slovenska, Česka, Maďarska a Polska zkoumají témata jako je význam Evropy, pravicový populismus, národní suverenita, společenské změny, arogance západního pohledu – a prolamují tak státní a myšlenkové hranice. více...

    Až po uši
    Hlasy, tóny, zvuky. Příjemné i nepříjemné. Takové, které (pro nás) něco znamenají, a takové, které jsou jen zvukem sami o sobě. Takové, co vycházejí zvenčí, ale samozřejmě i takové, které vydáváme my sami. Ať už to umíme, chceme nebo musíme: natahovat uši se vyplatí. více...

    Dnes je zítra
    Nebo je to naopak?! A nebylo taky včera už jednou zítra? V jakém světě bychom vlastně rádi žili? A jak dlouho chceme čekat, než se stane realitou? více...

    V očích pozorovatele
    … tkví krása. Ale i ošklivost – a to všechno, co je mezi tím. Jakožto pozorovatelé jsme jen zřídka sami. A jako pozorovaní vlastně nikdy. více...

    Někam patřit
    Integrace se stala ve veřejném diskurzu mantrou. Zapomíná se ale na to, že se jedná o individuální proces, který něco vyžaduje i od nás samotných. více...

    Archiv témat
    Starší témata jádu najdeš v archivu témat. více...