Marcel Beyer

	Narodený 23. novembra 1965 v Tailfingene/Bádensko-Würtembersko
© Peter Procházka

1987 - 1991		štúdium germanistiky, anglistiky a literárnej vedy v Siegene
1988		zriadenie Archívu Friederike Mayröcker vo Viedenskej mestskej a krajinskej knižnici
1989- 2000		spoluvydavateľ edície Zabudnutí autori moderny
1992-1998		spolupráca s hudobným magazínom SPEX v Kolíne nad Rýnom
1996-1998		Writer in Residence na University College v Londýne a na University of Warwick v Coventry
2002		hosťujúci docent v Paderborne
2003		Literárna cena Friedricha Hölderlina mesta Tübingen
2004		literárna cena Spycher
2006		literárna cena Ericha Frieda
2008		writer in residence na Max-Planck-Institut für Wissenschaftsgeschichte v Berlíne Dahlem
		Josephcena Joseph-Breitbach-Preis za doterajšie literárne dielo

Žije a pracuje v Drážďanoch

Arbeit Nahrung Wohnung (Bühnenmusik für vierzehn Herren), Operlibretto mit Komposition von Enno Poppe, 2008

Kaltenburg, 2008

Vergesst mich, 2006

Nonfiction, Essays, 2003

Erdkunde, Gedichte, 2002

Zur See, Prosa, 2001

Spione, Roman, 2000

Falsches Futter, Gedichte, 1997

Flughunde, Roman 1995

Brauwolke, Gedichte, 1994 (zusammen mit Klaus Zylla)

Friederike Mayröcker, 1992

Das Menschenfleisch, Roman 1991

Walkmännin, Gedichte, 1990

Obsession, Prosa, 1987

V jedno popoludnie, keď nie je doma nikto okrem nás, nájdeme čosi, čo nik pred nami – aspoň už dlho – nevidel. Nora hľadala v knižnici telefónny zoznam, namiesto neho však zozadu vytiahla album s fotografiami.

Nebola to jedna z tých typických štvorcových kníh z nafúknutej umelej hmoty a so samolepiacimi stranami, na ktorých bývajú obrázky za priesvitnou fóliou. V tomto čiernom zväzku priečneho formátu a z hrubého kartónu nenájdeme nijaké zábery, kde by sme boli my, nijaké obrázky z dovolenky, zachytené rodičmi alebo momentky, na ktorých by sme sa uvideli v pózach, ktoré sú nám cudzie, s tvárami, ktoré sú sotva naše.

Na obrázkoch sa vidíme len neradi, no častejšie sa stane, že nás odfotia zozadu, vtedy nestihneme obrátiť včas nabok hlavu, príliš neskoro zdvihneme ruky, alebo stojíme ako zmrazení. Tie zábery sa takmer nelíšia od čias, keď sme boli dojčence a malé deti. My štyria, rozmazaní, s usoplenými nosmi a otvorenými anorakmi, ako z ulice prichádzame domov s rukami za chrbtom, aby nikto nevidel, že sme si roztrhli rukáv pri bitke s deťmi od susedov. Na tvárach nám ľpie prach alebo sadze, neusmievame sa, oči máme doširoka otvorené, v blesku nám červeno svietia zreničky.

Paulína a ja, ešte v časoch, keď sme chodili na základnú školu, ako sedíme v zaparkovanom aute, s výrazom, akoby nás pri niečom prichytili. Možno sme už cítili, že sa niekto blížil s fotoaparátom. Nora a Carl pri vatre, zrejme z obdobia, keď boli krátko u skautov, s otvorenými, vykrivenými ústami, lebo musia spievať. Už tu vidieť, že mládežnícku organizáciu opustia pokiaľ možno čo v najkratšom čase. Keby sa takéto zábery neobjavovali v našich rodinných albumoch, nedal by s nami tieto postavy nikto do súvisu.

Utiahneme sa do kúta s gaučom, aby sme si pozreli neznáme fotografie, hoci by sme mali viac svetla na terase. Sedíme tesne vedľa seba, Nora drží roztvorený album na kolenách, ona je tá, ktorá ho objavila. Povrch obrázkov chráni pergamenový papier, potlačený pavučinovou vzorkou. Vďaka tomu vidíme fotografie nezreteľne, akoby ich tlmila patina alebo zastieral závoj, pokým neobrátime vložený list a neobjavia sa ostré obrysy a kontrasty. Obrázky sú rovnako staré ako album, majú vrúbkované biele okraje, a vedľa nich sú popisky, ktoré sú ťažko čitateľné dokonca aj pre Noru.

Najprv nám zábery nič nehovoria, zväčša sú to bežné motívy, aké sa zachytávajú v rodinách. Do očí však hneď udrie jedna postava, je to mladý, neznámy muž, ktorého portrétov je tu nápadne veľa, pred meniacim sa pozadím, z rozličných kútov sveta, no stále v uniforme.

Počas dovolenky – tvár je rozostrená – stojí muž na piesčitej cestičke, za ním sú kríky a latkový plot, kto vie, kde to je. O niekoľko strán ďalej jedľový les, zrejme ide o nejaké výletné miesto, Nora si nie je istá. V snehu objavím pásy a celkom v okraji záberu, o kus ďalej, sa pohybuje lyžiarska hliadka. Carl ukáže na odznaky na snežných odevoch, to nemôže byť výlet.

K mladému mužovi sa do záberu dostanú aj ďalší vojaci. Séria fotografií z nürburského okruhu ukazuje okrem áut v cieľovej rovinke celé mužstvo, natlačené do skupinky. Potom nutričná farma Maria Laach, Nemecký kút, ôsma rota, Nora lúšti písmeno za písmenom a nám pomaly dochádza, že v uniformách chodili aj na výlety.

Kasárenský dvor, po oboch stranách nastúpení vojaci, uprostred piati muži, štyria v pohove, jeden, so zrazenými opätkami, salutuje. Aj keď ho tu vidíme len zdiaľky, je to ten istý, ktorého poznáme z ostatných fotografií. Kto len prišiel na myšlienku, fotografovať takúto scenériu? Muž v uniforme zrejme sám poprosil, aby ho odfotili na pamiatku.

Rokmi pribúda na jeho hrudi počet odznakov a metálov. Keby sa obrázky premiešali, mohli by sme ich usporiadať už len podľa vyznamenaní, podľa vylešteného, lacného kovu, odrážajúceho slnko a magnéziové svetlo.

Potom sa snímky náhle končia, zostali ešte štyri prázdne strany, na ktorých sú dokonca nalepené rožky, posledný záber je prvým portrétom s oceľovou prilbou.

Odhadujeme, že mladý muž zrejme medzičasom dosiahol približne vek starých ľudí, bývajúcich na vŕšku. Zíde nám na um najmä istý sused, ktorého voláme holubiar, lebo má na streche domu holubník. S nikým sa nerozpráva, možno sa zhovára len s holubmi, aby ich raz za niekoľko týždňov pozbieral a odcestoval s nimi na súťaž poštových holubov. Inak bez slova stojí pri záhradnom plote a občas má pri tom pod pazuchou pušku, akoby sme mali na jeho holuby zálusk.

Muž v albume nemá na nijakom obrázku zbraň. Je to človek, ktorého sme ešte nikdy nevideli, a napriek tomu sme hneď pochopili: to musí byť náš starý otec.

Jeho tvár sa dá rozoznať len ťažko, nezistili sme nijaké črty, nanajvýš zdržanlivý úsmev, azda len žmúrenie, stiahnutie kútika úst v protisvetle. Na mnohých obrázkoch vrhá strieška čiapky na oči tieň, a napriek všetkej nezreteľnosti nám je jasné, že tento mladý dôstojník nemá talianske oči. Skutočne sme ich museli zdediť po našej starej mame.

Po portréte v oceľovej prilbe je tu ešte niekoľko roztrúsených jednotlivých obrázkov, neroztriedených a vložených do albumu, akoby ich sem mal niekto nalepiť neskôr. Ďalej vzadu je v tejto čiernej knihe z kartónu už len pergamenový papier s pavučinovým vzorom, na nalepenie už nebolo času.

Na týchto jednotlivých obrázkoch už nevidno nič z nášho starého otca ako mladého človeka, v zábere nie je ani len tieň hornej časti jeho tela. On, ktorého sme videli predtým, teraz sám fotografuje, a my hľadíme jeho pohľadom, cez objektív sa dívame spolu s ním.

A až tu sa ukáže, že má stále so sebou vlastný fotoaparát, aby mohol svedomito zachytiť každý motív, ktorý by mohol mať nejaký význam, a to v akejkoľvek situácii. Fotoaprát si odnesie so sebou dokonca aj v noci do pivnice pri vzdušnom poplachu. Akonáhle opäť vyjde slnko, hľadá vhodný výrez, krídlo dverí, ktoré je v strede rozbité, po oboch stranách prázdne diery okien, v pozadí vidno vysokú hromadu trosiek, pochádzajúcu z horných poschodí.

Mladý muž stojí na ulici, my sedíme natlačení na gauči, a napriek tomu sa dívame spolu s ním. Svetelné pomery nie sú uspokojivé, ešte je totiž skoro ráno. Alebo je to tým prachom z trosiek, ktorý je vo vzduchu. Z opačnej strany obrázku je poznačené: „22./23. október, po bombardovaní,“ inou ceruzou vedľa toho: „Prízemie vľavo náš byt.“

Možno sa pri stlačení spúšte pohol. Nočný stolík, na ktorom mal inak vždy pripravený fotoaparát, zavalili trosky. Ako však vôbec môže zísť niekomu na um fotografovať, keď je všetko zničené. Najmä Paulína chce vedieť, ako sa človek môže postaviť ráno po bombardovaní pred vlastný dom a snímať, čo zostalo. To nie je náš pohľad, my sa týmito očami nedívame.

Pri jednom obrázku nám nie je jasné, aký motív mal zachytiť. Je to rok 1944, popiska znie „Známi na návšteve“, no ľudí na ňom nevidno. Len kút na sedenie v prázdnej izbe, na stene visí dýka, azda ozdobná zbraň, na stojacej lampe sa na niti hompáľa model lietadla. Nevieme zistiť, či tu fotografovi išlo o celkový dojem z atmosféry v izbe, o okrasnú dýku alebo o model.

Ten typ lietadla poznáme z hračkárstva, možno sme taký mali kedysi sami, mohli by sme to zistiť, veci sú ešte stále v pivnici. Kedysi sme trávili celé zimné popoludnia lepením jednotlivých častí, presne podľa návodu, ako mali za sebou nasledovať. Ráno sme už pred raňajkami prechádzali špicatými štetcami po častiach z umelej hmoty, akoby sme na to mali celý život čas. Akoby nás to malo držať nadosmrti. Z jedného dňa na druhý sa to však vytratilo, to všetko bolo už len vzdialenou minulosťou, o ktorej sa nemal nikto nič dozvedieť. Nedokončené modely sme odpratali spolu s farbami a lepidlom do kartónov, aby sme na ne čím rýchlejšie zabudli.

Detská hračka. Ale ani na jednom obrázku sme nevideli nijaké dieťa. Toto lietadlo musel poskladať sám fotograf, celé týždne strávil s oduševnením nad skladačkou, každý večer, keď mal voľno, sa hneď po zatemnení opäť pustil do práce, zatiahol závesy, pod malou lampou majstroval s pilníčkom na nechty a s pinzetou, pokým si konečne mohol vo svojej izbe zavesiť hotový model lietadla.

Uprostred leteckej vojny krúži neprestajne tento bombardér nad kútom na sedenie, ponad soľničku a koreničku a hačkovanú dečku. Dom je neporušený, rodina sedí spoločne okolo stola a zakaždým, keď niekto čo len trochu nadvihne hlavu, hneď má pred očami, čo sa môže stať už nasledujúcej noci. Dom, hačkovaná dečka a lietadielko – to všetko už možno zajtra nebude jestvovať.

Možno by sme sa dopátrali podstaty tohto obrázku, keby sme sa naň mohli dívať dlhšie, no akonáhle začujeme na terase kroky, zastrčíme ho medzi čierne listy z kartónu a práve včas odložíme album na skryté miesto v knižnici, tam, kde mal byť telefónny zoznam.

Tie oči sme nenašli v celom albume, naša stará mama nemá vlastnú tvár. Stačil by nám jediný obrázok starej mamy v kostýme a s našimi talianskymi očami, no nie je tam. V albume s fotografiami niet jediného záberu, na ktorom by bola ona sama, nie je tu nijaký samostatný portrét. Na skupinovom portréte sa usmieva tak ako ostatní, no nemá vlastnú tvár, buď sú spolu všetci v izbe alebo na vidieku, držia sa navzájom za ruky alebo od seba udržiavajú malý odstup, taký malý, že si ho nikto nevšimne.

Nikde nie sú jej oči také ako tie naše, svetlo je zlé, žmúri alebo odvracia pohľad, presne tak ako my. Ani naše talianske oči sa nedajú na fotografiách dobre rozoznať, nijaká tmavohnedá, len červená vo svetle blesku.

To nie je jej tvár, to nie sú jej oči na skupinových portrétoch, ani na obrázkoch s jej snúbencom, neskôr s mužom, naším starým otcom v jeho uniforme. Dvojica na akomsi letisku, obaja práve prileteli, ona ešte stojí v otvorenej leteckej kabíne, on stojí na krídle, skláňa sa k nej, nedívajú sa na seba, hľadia do fotoaparátu.

Naša stará mama na každom obrázku vie, že ju pozorujú. Nielen fotograf, ale aj ďalší ľudia, neskôr, keď sa dívajú na zábery. Ľudia, ktorých naša stará mama nikdy nevidela. Ako my.

Možno sa nechcela tými svojími talianskymi očami dívať na cudzích, preto nejestvuje jej portrét. To však nemôže byť pravda, ako operná speváčka presne vedela, ako sa cudzím dívať do očí, ako v tme nájsť ich oči.

Že by ju starý otec nikdy neodfotil samu? Na výlete, kde boli len oni dvaja, kde by ju postavil pred čerstvé kríky, aby sa zvýraznil pár jej očí. Vtedy na letisku, hneď po pristátí, s bdelým pohľadom, po tom, čo zrakom preletela šíru krajinu. Náš starý otec v leteckej uniforme by iste vytiahol aparát, jej muž, ktorý neustále fotografuje a nevynechá nijakú príležitosť, aby mu niekto urobil fotoportrét.

Je možné, že sa naša stará mama ostýchala a fotoaparátu sa vyhla. Mladá žena, mladý muž – veď ten by ju prehovoril alebo preľstil, napríklad tým, že v aparáte tak či tak nie je film. Dostal by ju predsa pred objektív, a vo chvíli, keď by nedávala pozor, by stisol spúšť.

Keď sa nášmu starému otcovi podarí zhromaždiť všetkých hostí na skupinový portrét, aj keď sú zahĺbení do rozhovoru alebo stoja pod stromami, aj keď by iný radšej zostal sám pri stole s koláčmi, keď sa teda v neskoré popoludnie roztrúsení hostia ešte raz zídu, lebo ich zavolá starý otec, kývne im a každého priláka vhodnými slovami na trávnik, vtedy predsa musel prehovoriť aj našu starú mamu, aby mu po spomienkovej fotografii na okamih zapózovala na portrét.

Vie predsa, ako sa robia obrázky, vie, ako dostať predmety pred šošovku. Je pilot, vie teda o fotografickom prístroji na trupe každého lietadla a svoj stroj vie nasmerovať tak, že vzniknú pekné letecké obrázky, presne pozná rytmus automatickej spúšte, spolu s ňou ráta v kokpite obrázky.

Alebo naša stará mama zmizla z albumu až neskôr a medzery, prázdne strany a voľné obrázky majú niečo spoločné s ňou.

Možno niekto vybral všetky fotografie, na ktorých by sa dala spoznať, kde rozťahuje ústa nielen v zdvorilom úsmeve, kde nie sú jej oči len v tieni. Všetky obrázky, na ktorých vidieť talianske oči. Toho, kto si tieto obrázky prezeral, možno priamy pohľad našej starej mamy znepokojil tak, ako zrejme znepokojuje ľudí náš pohľad.

Naša dávno zosnulá stará mama, v záhrade, mladá, s priateľmi. Naša stará mama na tej istej oslave, so svojím budúcim mužom. Rad za radom spomienkové obrázky z jej vystúpení, kvety, vzdušné bozky, ctitelia. Naša stará mama v neuveriteľných kostýmoch, úplne inak než tá večná uniforma. Róby, šperky, parochne, niekedy naša stará mama s otvorenými ústami – keď spieva. A stále tie oči.

Je možné, že to všetko niekto nezniesol. Možno sa najprv usiloval tú postavu zo skupinových portrétov vystrihnúť manikúrovými nožničkami, pomaly, so zovretými perami. Alebo dokonca klieštikmi na nechty, to je ťažšie. Niekto vybral postavu zo záberu v záhrade, zostalo len niekoľko machových vanúšikov a sirôtok, strom v pozadí, pred ním je spálňa, už nemá kmeň, ostatné postavy sú úplne neznáme.

Vystrihnutá je aj nasledujúca postava, s ňou nie je beztak nijaké spojenie, vystrihnutá je ešte jedna časť, tieň a mútny pohľad, nakoniec zostanú len oblaky tam hore, dokonca ani len to.

Niekde, na predlaktí tmavého pánskeho obleku však predsa len ostane ruka, ktorá jednoznačne patrí nejakej speváčke. Nariasené záhyby výpravného kostýmu, pokiaľ by si ho mala nechať na sebe počas nočnej oslavy po premiére. Nastrihnutá topánka v tráve, na kraji oblohy niekoľko jemných čiarok, ktoré sa voľným okom takmer nedajú rozoznať, azda to nie je nič iné než zrnká prachu na šošovke, ale rovnako dobre by to mohli byť mihalnice, ktoré z chýbajúcej partie tváre len milimeter prečnievajú do krajinky.

Možno si vziať lupu, nič to však nepomôže, človek si nemôže byť stopercentne istý, že postava je vymazaná. Po tejto opernej speváčke nemala zostať ani stopa. Fotografia je prázdna, napriek tomu však niečo zostalo, toho znepokojujúceho pohľadu sa jednoducho nie je možné striasť. Dá sa vysledovať na všetkom, dotkol sa tieňa a stromu, a aj keď sú už talianske oči preč, ešte stále spočíva na pozorovateľovi.

V albume niet ani len fotografií zo skúšok, ktoré by boli vystrihnuté zo starého divadelného programu a nalepené na pamiatku, ako sme si to želali a vymysleli. Naša stará mama zmizla. Z rodinného albumu niekto všetko vybral. Nemáme nič, čo by sme ukázali deťom od susedov. Nijaký dôkaz o opernej speváčke, nech by bol akokoľvek starý alebo len ťažko rozoznateľný, alebo hoci aj nedôveryhodný. Čo by však bolo oveľa dôležitejšie, nemáme nijaký obrázok našej starej mamy sami pre seba.

Preložil: Adam Bžoch