Volker Braun

	Narodený 7. mája 1939 v Drážďanoch
© Peter Procházka

 

1957/58		robotník v tlačiarni v Drážďanoch, potom ako sa po maturite márne uchádzal o štúdium na vysokej škole
1958/59		podzemný robotník v kombináte Schwarze Pumpe
1959/60		učňovská škola v odbore strojník v povrchových baniach Burghammer
1960 - 1964		štúdium filozofie v Lipsku
1964		Medaila Ericha Weinerta, Cena za umenie Nemeckej slobodnej mládeže
1965		po ukončení štúdia sa presťahoval do Berlína, uzatvoril manželstvo a narodila sa mu dcéra
1965/66		dramaturg v Berliner Ensemble
1972 - 1977		spolupracovník Deutsches Theater Berlin
1970		1970 člen PEN centra v NDR
1971		Cena Heinricha Heineho Ministerstva kultúry NDR
1973		člen predsedníctva Zväzu spisovateľov
1977 - 1990		spolupracovník Berliner Ensemble
1977		člen korešpondent Akadémie vied a literatúry, Mainz
1980		Cena Heinricha Manna Akadémie umení v Berlíne/NDR
1981		Lessingova cena Ministerstva kultúry v NDR
1983		Člen akadémie umení NDR
1986		Literárna cena slobodného hansovného mesta Brémy
1987		Člen prezíidia Zväzu spisovateľov
1988		Národná cena 1. triedy
1989		Berlínska cena nemeckej literatúry
1990		Člen Akadémie umení Západného Berlína, pobyt v USA
1990		Člen Nemeckej akadémie dramatických umení, Frankfurt, člen PEN-centra Spolkovej republiky Nemecko (Ost-PEN)
1991		v poradnom orgáne časopisu Sinn und Form, člen kuratória Literaturwerkstatt Berlin
1991		Cena Schiller-Gedächtnis-Preis Bádenska-Würtemberska
1993		hosť vo Ville Massimo v Ríme, člen celonemeckej Akadémie umení v Berlíne
1994		hosť na University of Wales
1996		člen Saskej akadémie umení, Drážďanské literárne prednášky na univerzite v Heidelbergu, člen Nemeckej akadémie jazyka a literatúry, Cena Nemecká cena kritikov, Darmstadt
1998		Cena Hansa Nossacka Kultúrny spolok Nemeckého hospodárstva, Cena Erwina Strittmattera krajiny Brandenbursko
1999		profesúra Bratov Grimmovcov na Universite v Kasseli v zimnom semestri 1999/2000
2000		Büchnerova cena
2005		Zlatý kľúč mesta Smederevo
2006		zvolenie za riaditeľa sekcie literatúry Akadémie umení (Berlin)
2008 2009 2010		ver.di-literárna cena 2007 za poviedku Das Mittagsmahl získanie nemecko-francúzskej ceny Candide Preis spolu s Oliviou Rosethal spisovateľ mesta Rheinsberg

Žije v Berlíne

Flickwerk, 2009

Werktage I. Arbeitsbuch 1977-1989, 2009

Machwekr oder Das Schichtbuch des Flick von Lauchhammer, 2008

Das Mittagsmahl, 2007

Auf die schönen Possen, 2005

Der berüchtigte Christian Sporn: Ein anderer Woyzeck, 2004

Das unbesetzte Gebiet: Im schwarzen Berg, 2004

Wie es gekommen ist, 2002

Das Wirklichgewollte, 2000

Tumulus, 1999

Wir befinden uns soweit wohl: Wir sind erst einmal am Ende, 1998

Die vier Werkzeugmacher, 1996

Lustgarten: Preußen, 1996

Der Wendehals: Eine Unterhaltung, 1995

Iphigenie in Freiheit, 1992

Böhmen am Meer, 1992

Bodenloser Satz, 1990

Gesammelte Stücke, 1988

Langsam knirschender Morgen, 1987

Hinze-Kunze-Roman, 1985

Berichte von Hinze und Kunze, 1983

Es genügt nicht die einfache Wahrheit, 1975

Gegen die symmetrische Welt, 1974

Das ungezwungene Leben Kasts, 1972

Wir und nicht sie, 1970

Ak by som chcel zažit nejaký príbeh a niečo z neho spraviť, lebo sa deje na vlastnom územíí, v krajine, kde nevládne žiadna cudzia moc - a nikto tam nič neurčuje a každý sa stará sám o seba -, potom by to bol príbeh krajiny nikoho na konci druhej svetovej vojny. Ale tento príbeh je skončený a za nami? Zostáva nám, ak ho chceme naozaj zažit, o ňom iba porozprávať. Obdobie bezvládia na neobsadenom území Schwarzenbergu sa skončilo po 42 dňoch príchodom Červenej armády a vynúteným podrobením sa obyvateľstva novému poriadku, ktorý sa oň vraj hmotne postará a bude ho spravovať. Tomuto obyvateľstvu nezostalo v pamäti nič z krátkej epochy, z túžby po práve na sebaurčenie, z opojenia zo spravodlivosti. Zabudlo na strach, slobodu pri zmene inakosti a ani nechcelo vedieť, čo je preň najlepšie. 
Ráno o siedmej boli zase nosy na radnici. Krause, Irmisch, Lene, Schlemmer, Korb a Schieck sa nadšene premeriavali pohľadmi. Radnica bola, na ich prekvapenie, úplne prázdna. Nedal sa nájsť nijaký vrátnik, zamestnanec či vedúci oddelenia. Rozpačito prechádzali chodbami, neukázala sa ani žiadna upratovačka. Asi si povedali, že počas dnešnej noci už všetko vymietli. Zdalo sa, že ich ústami prehovorila moc. Uchýlili sa do Rietzscheho kancelárie, aby sa predbežne mohli pousádzať. Vlastne sa presadili (a usalašili v hlbokých kreslách). Teraz by sa mali, povedal Schlemmer, konštituovať. To slovo pocítili skutočne až v kostiach a trochu sa povystierali, nech to bolo čokolľek, teraz už niečo znamenali. Ale kto, kto prichádzal do úvahy? Keď tam tak vysedávali a premýšlali, uvedomili si, že po tom, čo boli spolu už včera pri akcii v lese, sa nevynárala táto otázka: aspoň nie dnes. Vytvorili akčný výbor. Zrazu vstúpil do svojej kancelárie dr. Rietzsch, ktorý býval na ulici oproti, aby dal do poriadku niekoľko záležitostí. Krauseho, ktorý sedel pri písacom stole, to rozveselilo a vyhlásil: Tu je antifašistický poriadok. Rietzsch, pôsobiaci (predtým) v tomto úrade dvadsať rokov: uveril alebo im nebral ich vieru. Chcel sa vrátiť, ak bude treba starostu. - Hm, povedal Irmisch napäto, a kto je starostom? Po dohadovaní sa prišli naňho. Krause - predseda výboru, Schlemmer a Korg - pre poriadok a bezpečnosť. Schieck mladší - na zvláštne úlohy. Helenu Pabstovú, ktorá varila kávu, kedže sa neobjavila nejaká pekná sekretárka, poverili tým, čo zostalo - zásobovaním. Nápadné bolo, že nikto neprotirečil. - Ale veď boli medzi svojimi. - Iba krajinský radca Hänichen bol pre nich autoritou, pred ktorou cúvli. Ten prepustil tých, čo boli zatažení, pretože, povedal s úškrnom, Schramm zvolal so zúfalým nárekom, ten mohykán krajinskej vlády z Oberwiesenthalu) ho uvolniľ, aby Hänichen konal. Bola by to teraz jeho vec, a nikoho iného. Chvíľu sa s ním smiali a ultimatívne ho upokojovali, že si má jednoducho vziať svoju pečiatočku a potvrdiť ich bezmocnosť. - Aj to sa stalo. Ešte nikdy sa nestalo, že by zostali bez vrchnosti. - Nikto ich nevolal, ani nevymenoval. Boli v krajine nikoho.

Prírodné divadlo zo Schwarzenbergu. Počas druhej noci dostali echo, že sa okresné vedenie krajiny vyparilo. Vraj sa usalašilo na prírodnom javisku. Paul Korb pripravil súbor na veľké predstavenie. Rekvizity boli na aute, ktorým sa vyviezli na vrch. Naskočil k nim aj obuvník Stocklöw. Nie je umením, tvrdil Korb, všetkých tých psov pozatýkať: hra sa vraj skončila. Divadlo sa nachádzalo v kamenolome, ktorý zostal otvorený. Korb dal obsadiť vchody, s ostatnými vtrhol dnu a, bol to jeho nápad, vrazil do haly. Obrovská ozvena, ale nikde nikto, nacisti zavetrili nebezpečenstvo. Poznali tých komediantov a vedeli, že sa zbabelo schovávajú a striehnu z úkrytu. Stocklöw sa bojazlivo rozhliadal. Areál sa podobal pevnosti, s torzom kamenných múrov a zákopov, dve vežicky vo výške muža, so škárami priezorov pre šepkára alebo ostreľovaca. Na dvoch stranách stúpala skalná stena, na ktorej sa nachádzali kríky a malé mostíky, po ktorých sa dalo uniknúť. Pod nohami dosky, pod nimi prázdno. Dostali sa do pasce? Zrazu objavil Stocklöw skupinku, ktorá sa tlačila vzadu za kulisami, jedného v bielych šatách so zlatými pásmi a dvoch alebo troch preoblečených za sluhov. Keď tam pribehol Korb, mávajúc pištoľou, a chcel ich chytiť, boli to samé kostýmy, zavesené na zábradlí. Rozpačito sa na ne zahladel a zajachtal: chcú si z nás vystreliť. Povaľovali sa tam aj divadelné lístky z Komédie omylov a priamo pod nohami mali plagát: Wallensteinov tábor. Áno, vyzeralo to tak! Polámané debny, zvyšky jedál, sudy na benzín, odpadky. Stocklöw Amand sa cítil na pódiu stratený a nemal po ruke žiaden scenár. Boli to diletanti, naštastie pred žiadnym publikom a nedal sa očakávať ani aplauz. On však príde vzdelaný dav, ktorý by sa chcel dívať a zlíznuť smotanu. Korb by naň dojem so slepými nábojmi neurobil, zaslepený dav by sa ani nepohol. Korb poznal len zbojníkov a policajtov. - Potom zbadal Löfflera Kurta ovenčeného bielou parochňou, a Paul Korb si uchmatol korunu. Stocklöw síce potriasol hlavou, pochytil ho však smiech, dusilo ho. Obsadili úlohy, boli kráľmi aj pánmi, teraz sa mohli hrať. Boli tu predstaviteľmi. Na okamih pocítil chuť, slobodu i povinnosť všetkým to ukázať, ako sa to má, rozveseliť ich nejakým predstavením, ktoré nikto nikdy nevidel a o ktorom sa bude rozprávať aj za horami a dolami.

Medzitým sa dav cvičil vo svojom fachu. To sa naučili, zabávalo ich to a napriek tomu ich to namáhalo. Čakali na obsadenie. Nebolo to veselé, ale úzkostlivé vyčkávanie na nevyhnutné, tvrdé udalosti, na hrozný koniec, je len nepochopiteľné, že sa to nestalo. Zabudlo sa na nich? Američania išli smerom do Aue a Schneebergu, ale zase sa stratili z dohľadu. Rusi sa zastavili v Annabergu a reťaze stráží rozostavili nanajvýš po Schlettau. K nim sa nedostali. Veľký vojenský červ zaspal pred Krušnými horami vo svojom šupinatom pancieri zo Shermanov a T34 (T-tridsaťštvoriek). Opovrhoval posledným kamenistým úlomkom. Co včul? Tí ľudia nepatrili k vôbec nikomu. Mäsiar Körner pripravil posledné mleté mäso a hľadel v ústrety ničote. - Aj sa cítil ochabnutý. Toľko sa reku nachodil, až ho boleli nohy. Prosto chromý. A tí mocní mohli tak držať klapačku. Bolo tam však zopár zdochliakov, čo nechcelo čakať. Boli to ľudia, ktorí sa zrazu považovali za moc dôležitých. Stáli na ulici, vetrili ranný vzduch. Komunisti, tí mohli houby. Nehádali sa s nimi. Nemal nič proti tomu, ak niekto za niekoho zaskočil. To sa dalo zatiaľ prečrieť. Nedokázali čakať; neboli od fachu. 

Krauß a Krause. Iba v Kraußových závodoch sa produkuje ďalej, ale namiesto častí lietadiel, granátov, nábojníc, sa v nich teraz ostýchavo hromadili termofory a vešiaky na bielizeň. Robotník Winkler, komisársky starosta v Bermsgrüne, sa vrátil po pár dňoch s Ebertom Maxom do závodu a oznámil Kraußovi, že sa uskutoční schôdza zamestnancov. Krauß odmietavo pokrútil hlavou. Skutočne stálo niekoľko stoviek ľudí v sále na vane a počúvali Winklera Kurta. Zo strany robotníkov nebola nijaká diskusia. Bol zosadený odborový predák robotníckeho frontu a skrehnuté ruky hlasovali za Eberta Maxa, Kellera Kurta atď. Udialo sa to tak ticho a slušne, že si Ebert ani neuvedomil, že otvorili divokú závodnú radu. Ked vyšli von pred halu, našli tam zložené koše s chlebom, ktoré tam nechal doniesť dvorný majster Lux (totiž sám Krauß Emil). A keď chceli Ebert a Keller prejsť popri nich, všimli si (sami na sebe), že by to bol nadľudský výkon. Aj ostatní robotníci už siahali po chlebe a nemali v sebe tú veľkosť vzdorovať tej vôni. Bolo to hlasovanie s dlhými prstami, tam stála deputácia a tu bol deputát. Výsledok bol jednoznačný, zvolili si dobrodinca. Krauß táral - najskôr žranica, potom rada pracujúcich - a uznal ju. - Vedelo sa, že Krauß premiestnil materiál i potraviny, ale majstri zostali ticho, a šéfkuchára museli strčiť za mreže, aby prehovoril. Kôš dvakrát pripochodoval so svojou vyhľadovanou jednotkou. V dielni, ktorá bola zvonku dlhšia, ako sa zdala zvnútra (Lang Paul si ju krátko vykrokoval), sa zatiahla deliaca stena, za ktorou sa nachádzalo 46 vriec pšeničnej múky a 100 kartónov oblátok bez plnky. Robotníci sa tvárili, ako by im niekto zjedol raňajky a obhajovali Kraußa Emila, ako keby to bol Stülpner Karl z vykoristovateľskej triedy, ktorý rozdeľuje chudobným svoj neprávom získaný majetok. Pripol si na čelo svätožiaru. Pravdou je, povedal Krause, že má kontakty.
Áno, povedal Krausemu pán Krauß: my, kovorobotníci, ideme ruka v ruke s baníkmi a roľníkmi. - Ako to. - Sud je prázdny, aj plech sa dá zjesť. Aj plech sa dá jesť. Vane by sa mohli vymeniť za zemiaky. Kto si stratil nech si hledá, kto si našiel, nech si nedá. Ako dnes pracujeme, tak aj dnes žijeme. - Proti tomu nemohol akčný výbor nič namietať. Nemohol nič.

Prebral zodpovednosť, ale poriadne sa o tom nevedelo. Bolo to treba dostať do sveta. Irmisch, ktorý všetko zapisoval, vydal 16. mája výzvu. Všetky národnosocialistické zákony sú neplatné. Momentálne však nie je čas na vyhlasovanie nových zákonov a veľké prejavy. Potraviny a ostatné veci každodennej potreby, rovnako ako majetky armády a naškrečkované zásoby, patria mestu. Ten, kto na ne siahne, bude zastrelený. - To bolo vyhlásené. - Urobil by to? - Ale nie. Bolo sa treba tak tváriť... Teraz to bolo dané úradne. Chudáci z predmestia. Len sa mu triasla ruka, keď nezovrel päsť... Nikto mu nediktoval. Poslúchali núdzu. Ale poslúchal niekto ich? - Krauß alebo Krause. Kto by zvíťazil. To sa nedalo predvídať. Nemal čas, aby si nad tým lámal hlavu. Bola to naozajstná radnica, ktorú zaplnili bezradní, bezmocní, prosiaci ľudia, ktorí sa chceli rozprávať priamo s podriadenými. Irmisch trónil, alebo ba, skôr čupel uprostred tlačenice. Ľudia, ochotní pomôcť a pribyši, osoby bez trvalého bydliska a voľne zmýšľajúci, niektorí bez dokladov, ktoré musel pre istotu poslat preč. Ľudia žiadajúci informácie alebo informácie nevyžiadane predávajúci (donášači). Dovnútra vošli dvaja obchodníci a prosili, či by im mohli odovzdať maslo bez ústrižku. Hodili mu na stôl dve hrudy. Pohrozil im, že ich nechá zatknúť. Prišli dvaja farári: či by vraj nemohli vykonávať náboženstvo. Chceli ho pozdvihnúť do nebies. Dal im svoje požehnanie. - Všetko sa núkalo, aby sa samo osralo. Bolo to, akoby on, Irmisch, prehodil páku a prebiehalo to v inom systéme. Bolo to prehodené, ale nie zmenené. Irmisch, tu bude tá chyba lávky. Budú z nich zas komformisti?
V okamihu najväčšieho triumfu pocítil najhlbšie zúfalstvo. Ak sa sami neoslobodíme, zostane to pre nás bez dôsledkov.

Rusi sa čudujú. Lötzschová Hedl povedala Kießlingovej, že jej muž bol u Rusov na bicykli, ale vrátil sa na inom. Už cestou tam mu ho zhabal dáky červenoarmejec, takže musel ísť. Keď sa ho veliteľ v Annabergu pýtal, ako sa dostane domov, priznal čo sa mu prihodilo. Poslali ho s jedným poručíkom do dvora, kde náhodou bolo množstvo bicyklov a on si mal jeden z nich zámerne vybrať. Rozprávala to mnohým, ale zostal jediný, ktorý sa tam odvážil íst ako prvý. - Irmisch sa vydal so Schieckom a Winklerom do Annabergu, za volantom sedel Blechschmidt Max. Prešli cez hranicu, dostali sa totiž po závory. Blechschmidt hovoril so štastím v očiach, koho priváža, schwarzenbergských súdruhov, ale strážnik sa iba usmial, pretože ničomu nerozumel. Winkler sa nahol a povedal dôraznejšie, že reprezentujú Antifašistický akčný výbor, načo sa tvár strážnika zamračila a zmenil sa aj tón jeho hlasu. Zrazu vystúpil Irmisch osobne a predstavil sa (ako Prvý starosta). Strážnik naňho namieril kalašnikov. Irmisch zbledol a nenachádzal nijaké vysvetľujúce slová, to teda bolo prijatie u priateľov. Odprevadili ich alebo skôr odviedli ich ako zločincov (pašli!) na veliteľstvo. Bola to zrekvirovaná vila, kde v suteréne rozpačito čakali a priznávali si, že to nebolo to pravé orechové. Potom k nim dolu konečne zišiel dôstojník, aj s tlmočníčkou, ktorá mala naponáhlo a Schieck stručne naznačil, z akého opusteného kraja prichádzajú. Že teda vyhádzali z úradov nacistov a so zbraňami násilne obsadili radnice, že komunisti majú situáciu vo svojich rukách a všetci hladujú. Tlmočníčka, ktorá rozprávala oveľa rýchlejšie ako on, však musela viackrát zopakovať, čo povedal, a dôstojník, ktorý sa teraz z ničoho nič predstavil: kapitán Popov, neveriacky potriasol hlavou a rozhodol sa, že prevedie tých troch o poschodie vyššie k veliteľovi. Pred ním, prizerajúc sa, ako ranňajkoval, znova prežúvali svoje biedne výpovede, prerušované prekvapenými otázkami: A wehrmacht? A fašisti? - Kaput, povedal Winkler. - Kak, zvolal, ako, ako to! Tlmočníčka pomohla: Kak vy éto sdélali? Ako ste to sami, bez pomoci? - Akej pomoci?! - Kak, kak ste to dokázali, zvolal veliteľ. Zrazu sa objavil: major Nemov, ktorý dal všetkým ruku a adjuntantom rozkazy. V rýchlosti zvolali všetkých dôstojníkov vedľa do susednej veľkej jedálne, kde bol stôl s bielym obrusom. Schieck, Irmisch a Winkler museli po tretí raz tvrdiľ to, čo bola skutočnosť, a ako to vlastne urobili. Nedokážem ani vypovedať, ako sa tešili. Obdivovali ich ako bojovníkov a museli piť ako hrdinovia. Akýsi kapitán Mologov vyobjímal Winklera a naozaj aj plakal na jeho ramene! Schieck horko tažko vyslovil prosbu, ktorá ich tam priviedla, že potrebujú priepustky, aby si mohli previezť cez závory zemiaky, či obilie z Döbelnu alebo Chemnitzu . A to hneď. Ďalej o povolenie na nosenie zbraní, aby ich zato nezastrelili. Nemovovi sa už zdalo dost, že hodovali za jeho stolmi. Znájete... viete, čo ste vlastne urobili? spýtal sa: Vy... vy máte moc! Rozumiete? Máte moc vo svojich rukách! MOC. - Počúvali ho, ako nadšene kričí a zdesenie im preniklo do údov a až vtedy si uvedomili svoju odvahu, svoje bezočivé konanie. Irmischovi, ktorý sedel vedľa Nemovova, že teraz je príležitosľ ako sa dôverne vyjadril na pálčivú otázku. Nemov, s pohárom v ruke nahlas odpovedal: Ja rozkaz Annaberg,a už dosť. - Z Winklera sa zrazu vydralo ako zo zasypanej šachty: Veď príďte! Obsaďte nás! - a za úplného ticha: Oslobóďte nás! str. 44 V noci doma u Krauseho v jeho úzkej cele, kde sedeli súdruhovia o chlebe a vode,sa Korb spýtal: Nemali by sme postaviť niekoľkých k múru? - Čo? - Zavesiť na lampu. - Správna otázka, povedal Schieck Georg, potriasajúc hlavou. Poznali niekoľkých, ktorí by si to zaslúžili. Ale oni boli inštanciou na prvé veci (neskôr povedia, že - na prežitie). Na posledné sa necítili povolaní. Je medzi nimi aj jeden, dodal Irmisch, ktorý má osem detí. Ak ho obesíme, jeho žena bude o pár rokov chodiť po meste a vykrikovať: To je ten Krause, to je tá Pabstová, to je ten Irmisch, to oni vášho otca... - Tak radšej celá partia zvesila hlavy. - Počas tých dní sa Krause viackrát spýtal: A čo ak neprídu? Neusmieval sa o nič trpkejšie. Ak sa tu neukáže nikto z nich? A on, akoby sa zbláznil, pokračoval: A čo keď nás história obíde? - Nemysliteľné, rozhodol Schlemmer. - To by bol zázrak! povedal Schieck. - Ale ak predsa, teda predsa len nie... potom sa nemecká robotnícka trieda... - Vtedy sa všetci vzrušene pozreli na fantastu, zatiaľ čo on si vyložil nohu s trombózou na šamlík. Potom sa uvidí, čo spravi. Mlčali a započúvali sa do ticha, naplnení absurdnou túžbou. Ľud - vlastník. Veľký podnik ESEM museli v apríli kvôli leteckým útokom zatvoriť. Päťsto domácich a dvesto cudzích robotníkov zostalo vo svojich tmavých izbách v temných barakoch. V máji sa všetci zišli ešte raz, pretože fabrikant chcel dať každému trocha kože na topánky skôr, než sám vytiahne päty a odíde alebo utečie do Meerane. Ešte sa im vyplácala časť miezd a aj potom sa rozdeľovali veci. Irmisch o tom vedel, a Günther sa o tom dopočul, keď Emil Vogt informoval o voľbách do podnikovej rady. Čo sa tu deje, spýtal sa. - Ľud je vlastníkom, povedal Irmisch. - Veď práve, ako to, spýtal sa Günther a hlúpo sa zaškeril. - Vezmi to na vedomie, povedal Irmisch a pásol sa na Güntherovom prekvapení. - Človeče, Willy, povedal bez seba. - Je to tak. Vlastník Volker Ľud. - Günther ako (novovymenovaný okresný policajný náčelník),sa číhavo spýtal Vogta: čo vyrábal? - Formy, náradie pre (Vogt sa ostýchal väzňa ďalej mučiť)... pre Volkswagen, nie? - Paul Günther sa nedal zahnať do kúta a zreval: Pre zbrojný priemysel, to myslím. Čo vyrábal? - On, my, premýšľal Vogt Emil a pripustil: Pre lietadlá, tanky, gulomety. A začal (my sme začali, pomyslel si) s obojživelným vozidlom. - Čo s ním urobíme? - S kým, s ľudom? spýtal sa Irmisch: Je to schopný chlap. Pôjde s nami. - Nerozumeli si. Videli veci inak. - Áno, povedal Günther, dobrí poctivci. Tí by vyrábali pre vojnové účely vždy, keď by plynuli zisky. - Vogt, zahĺbený do myšlienok, prikývol. Günther sa naňho tvrdo pozrel : Treba mu vziať z rúk náradie. - A potom? A potom? pýtal sa Irmisch a Günther sa rozhovoril, ale narazil opäť len na Vogta: Potom ho dostanú oni. Ľud! - Nato musel Vogt Emil myslieť ešte dlho, keď sa neskôr hovorilo: Všetko s ľudom, všetko pre ľud, a niečo tam nesedelo. - Volker Ľud sa objavil opäť v júni, keď zasadala podniková rada a rokovala o rozbehnutí výroby a obchodov. Günther tam bol tiež, žiadal jej zatknutie a vyvlastnenie, a teda ... majetok ľudu. Ľud mal moc a Ľudovi nebolo pomoci. Odvliekli ho na Sibír. Podupané lúky; už sa tam nedala kosit tráva. Ochrana vyrazila do boja proti plieničom, fantómom súmraku, keď sa kradli zemiaky. Ak niekoho chytili so šiestimi sadbovými zemiakmi v mechu, odsúdili ho. - Spojenec, roľník, mal v stajni koberec, ale krava na ňom ležat nemohla, pretože ju odviedli Poliaci. - Robotníci z elektrárne sa mu (sedliakovi) zdali byť rovní. Elektráreň pracovala, no nemala peniaze na zaplatenie ľudí, pretože všetci sa beztak starali iba o živobytie. Posledných jedenásť mužov sa presunulo do kotolne a premýšľalo: ak už na vidiek, tak najprv vyúčtovanie. Poslali svojich pokladníkov do dedín s otázkou: Potrebujete svetlo? Svetlo svieti. Svetlo je nenahraditeľné ako... Tak ako mzda. Svetlo potrebuje mzdu. (Hovorili to so žiariacimi očami.) Tak sme sa pretĺkali. Tak ste uplatňovali moc. - Grummta Huga prifarili k Lene Pabstovej a on pochopil, že človek môže v ľade zahynúť. Obchod, hoci sa to môže zdať smiešne, fungoval sám od seba. V Erle alebo Wildenaue nakladali smalt, určený do Oelsnitz, tam vymenili smalt za uhlie, naložili uhlie a odišli do Oschatzu, a tam ho načierno predali za múku a obilie. Potrebovali priepustky v päťnásobnom vyhotovení, ktoré vystavil Irmisch pre pät mocností, čo táborili na ceste. Samozrejme ich tam na ceste poslali preč, zadržali alebo sa vrátili s prázdnym vozom, nedá sa to porovnávať so súčasnými pomermi. Grummt, Nestler a Scheffler odišli do Dráždan, a keď uvideli mesto, pochopili, že tam nič nezískajú. Sedeli na chodbe v polozbúranej budove a každého sa pýtali: Si ministrom výživy? Po troch hodinách sa im podarilo nájsť toho pravého, ktorý im povedal: len poďte dovnútra. Prázdna miestnosť, zlomená stolička a stôl. To bola celá krajinská správa. Rokovanie prebiehalo takto. Sedeli pri stole, on na tej zlomenej stoličke. Hovoril, som tu prvý deň a môžem Vás ubezpečiť, že tu absolútne nič nie je. Takže musite sa postarat sami o seba. Stáli pred otázkou: Ako ďalej? Teraz som v dejinách a inú otázku nekladú, aj keď sú dejiny už za nami, za nami a stratené a teraz uvidíme, čo bolo pravdivé a čo nie, lebo teraz je to moje vlastné územie, ktoré je neobsadené, vojskami doktrín a viery a sídli tam azda iba nádej, ktorá nás klame a nesie ďalej.

Nikto v krajine nikoho nevedel nič o ďalších, tajných rokovaniach, tie už v apríli vyryli dieru v mape, ktorou v maji a júni unikla na západ armáda. V Eibenstocku ju slávnostne a s plnou výzbrojou vzali do amerického zajatia. A generál Patton prechádzal nemeckými líniami ako horúci nôž kusom hovna, štal z pontónov do Rýna a vedel: army a wehrmacht musia ísť do Moskvy a vybaviť tú záležitosť, keď s Dr. Rietzschom v Neustädskom dvore jedol zelené knedle. Nikto azda okrem Rietzscha, ktorý jedlo vyvratil, ale tú záležitosť si nechal pre seba. Nikto v Annabergu, vo Schwarzenbergu a v celom pohorí to neuhádol, neuhádol ten príbeh

Lenina láska - bieda. Aj Lenin muž, zostal vo vojne, bol nezvestný alebo mŕtvy, mŕtvy a nezvestný. Schefflerovej muž sa vrátil a stratila ho zaživa. Lebo teraz oslobodený, ale opäť len práca a zase práca sa stáva nástojčivým heslom. Preto sa vždy odkrádal k Lene, lebo to bola najdôležitejšia práca. - To vedel každý. Pretriasalo sa to otvorene a neskôr sa beztak hovorilo už iba o Helene Schefflerovej. - Často ju nechával zúfalú a keď raz na obed k nej vošiel, zbadal ju nehybne sedieť za pultom, s tvárou v dlaniach: mokrých od sĺz. Grummt tam nebol a Paul a Quaas zatvorili dvere a ona vtedy úplne pokojne povedala: Tento týždeň nemáme chlieb pre dve obce. Keď však k nemu zdvihla zrak, aká nepochopiteľná radosť! Vydával sa už iba funt chleba, ktorý chutil horkasto. -
Jedného dňa vbehol Quaas so zhrozeným výrazom do dverí a ohlasil, že prišla delegácia z Neuweltu. Dvadsať šrapnelov, a či ich má odohnať. Skôr než sa Lene a Ernst stihli od seba odtrhnúť, vrútilo sa dovnútra dvadsať rozhnevaných žien, až Lene pochytila hrôza. Scheffler sa postavil pred ňu ako na obranu, ale ona ho odstrčila a spýtala sa: čo majú na srdci. - Na srdci? Nič - ale rozčuľovali sa, pretože nemali nič na stôl a boli medzi nimi matky, ktoré mali strach. Mala im azda povedať: že si nezaslúžia zmilovanie, že pre ich tenké skyvy chleba by potrebovali 5000 centov obilia a mier, aby si ich mohli natrieť maslom? Mala ich azda presviedčať alebo upokojovať? Vtedy, nič si nevymýšľam (ani osoby, ani dej), vstúpil do príbehu presídlenec Kurt Wolf s náručím plným kvetov a povedal: mám celý voz plný kvetov, musel ich vymeniť za kuchynský prístroj. Helene naňho zlostne civela a poradila dámam: Obslúžte sa! Wolf dal každej kytičku kvetov, a im sa rozžiarili oči a Wolf vyhodil zvyšok do vzduchu a ženy odchádzali, poslednú kyticu schmatol a vedel pre koho a kto to naposledy rozprával, ešte nestihol zavrieť ústa.

Demontáž. Kraußove závody zostali nádejnou firmou. Otec Kießling bol dohodnutý s Löfflerom Heinrichom na sobotu dvadsiateho tretieho, po pracovnej dobe. Bol to historický dátum, pretože mal v úmysle zaistiť svojmu synovi miesto učňa. Vedúci laboratória Löffler chcel Wolfgangovi ukázať pracovisko. Skutočne aj čakal na vrátnici a podával im ruky. - Čo je, spýtal sa Kießling napäto. Kývol, odtiahol ich z cesty a polohlasne povedal: Rusi sú v závode. Kießling - otec sa pozrel na syna, bez rozmýšľania mu siahol do bundy, vylovil niekoľko nábojov a roztrúsil ich do krovia. - Majú Kraußa Emila, nechali ich prisť, oznamoval Löffler. Možno ho zatknú. - Akčný výbor bol približne informovaný a Krause, Irmisch, Schieck Georg postávali vpredu na ulici. Chceli byľ pri zdvorilostnej návšteve. Závod mali pod kontrolou, ale istota je istota. Teraz sa totiž rozhodne, povedal Krause, kto má moc. Na tento deň čakali celé týždne (desaťročia), a ak nadíde bez krviprelievania, tak len vďaka ľudovému hlasovaniu.
Napokon z areálu závodu vyšli dve prieskumné autá. Sedeli v nich vojaci, dôstojníci a pán v klobúku so širokou strieškou. Nech ho len vezmú so sebou, povedal Löffler. Ale druhé auto zastavilo a vystúpil z neho Krauß. Tučnú tvár mal červenú, biely golier prepotený. Pristúpil k svojmu sprievodu a každému podal labu, ktorú nechceli odmietnuť. Teraz ho mohli ľutovat kvôli jeho majetku, budovanom dvoma generáciami. Ako zámočník uňho Schieck pracoval celkom rád. Svedomie ho netrápilo, lebo zbohatlík stratil všetko, čo zaňho vybudovali. To bola zrovnopravňujúca krutosť, ktorá vládne a kradne človeku jeho majetok. On sa im však dival do očí, ale oni sklopili zrak k vlastnej zemi. Vtedy Krauß Emil povedal: Všetko si pozorne prezreli. Veľmi sa im to páčilo, a slzy mu stekali po lícach, tak sa im to zapáčilo, a poklepal Löfflera po ramene: charašó!, že si to chcú zobrať. - Ach, vzdychol Krause. - Čo, čo? pýtal sa Schieck. Vtedy bojazlivo zdvihli pohľady. - Demontujú nás, úplne.

26. júna Schwarzenberg kapituloval. - Pomer síl, ktorý rozhoduje v každej bitke, vyzeral proste tak, že boli zbavení síl. - Ale 17. júna sa ešte, na radu krajského výboru, konštituoval priemyselný výbor na podporu závodov pri rozdeľovaní surovín a pomocného materiálu, na riadenie výroby a organizovanie dovozu potravín do okresu. Život sa postavil na vlastné, no vratké nohy, začala sa samospráva. - A skončila sa. Krajinský radca nadiktoval už dvadsiateho štvrtého do svojho nemeckého písacieho stroja ruské nariadenie s názvom Pánom starostom,. Všetky akčné výbory sa musia okamžite rozpustiť (v mase: v ničote). Starostovia a dovtedajší členovia výborov vraj majú povinnosť slúžit výstavbe ako aj zachovaniu pokoja a poriadku. Podpis: v zastúpení Irmisch. - Bolo to bezpodmienečné víťazstvo, pretože aj Antifa, pozostávajúca z viac ako šestich tisícov by sa síce nemala vzdať svojho ducha, ale musí sa začleniť do strán. Pretože všetko by malo byť, také bolo nariadenie z výšky Annabergu, nové a iné ako doteraz a všade. - To bolo pripojenie neobsadeného úzenia k obsadenému, Neplatení akcionári sa zošmykli zo svojich stoličiek. Teraz boli potrební funkcionári. Sňali im bremeno z pliec, teraz to bol Krause čo cítil, že už nedokáže kráčať rovno. Sloboda bývala hladným povolaním, ako každé iné umenie, ale predsa tým najlepším, ktoré si mohli zvoliť. - Po štyridsiatich dvoch dňoch ich fantastickej samoty prišiel na veliteľstvo Schwarzwasser kapitán Popov, s desiatimi vojakmi a tlmočníčkou, ktorá mala naponáhlo, nikto nekládol odpor ani slzami nebojoval, kedže si slobodu iba vypožičali alebo ju niekde našli a vlastnili ju iba preto, aby ju povinne odovzdali. - Je ešte stále v oddelení strát a nálezov a nikto sa na ňu nepýta.

Preložili: Peter Kubica a Adam Bžoch