Životopis
 |
Narodila sa 30.1.1959 v Lipsku |
| © Peter Procházka |
 |
|
|
| 1977-1981 | štúdium germanistiky/ históriee/ pedagogiky v Lipsku | |
| 1984-1987 | diaľkové štúdium na Johannes-R.-Becher-Institut v Lipsku | |
| 1982-1998 | práca ako učiteľka, administratívna pracovníčka v domove dôchodcov, asistentka očnej lekárky | |
| Seit 1998 | spisovateľka v slobodnom povolaní | |
| 2000 | štipendium Ministerstva zahraničia SRN do Arménska | |
| 2002 | pracovné štipendium Saského ministerstva vedy a umenia | |
| 2007 | pracovný pobyt „Auswärtsspiel“ kultúrnej nadácie Slobodného štátu Sasko - v At-home-gallery Šamorín/ Slovensko | |
2008 |
pobytové štipendium v Denkmalschmiede Högen | |
| žije v Lipsku |
Bibliografia
ISBN 3-931684-25-3
Fußspuren. Die unerhörte Leichtigkeit des Seins. Monolog und Tanztheater,
Regie: Bronislav Roznos, Uraufführung Theater Zwickau, 2000
Glück auf – machs gut! Dokumentarfilm, mit Bernd Mast, Zwickau, 2002
Zwischen Himmel und Erde. Feature, MDR, 2003
Weihnachtsberge. Feature, MDR, 2004
Ritter Bart. Theaterstück für Kinder. Litag Theaterverlag GmbH Bremen, 2005
Die Bremer Stadtmusikanten. Theaterstück für Kinder. Litag Theaterverlag GmbH Bremen, 2005
Vom Schwein, das Schlittschuh lief. Meißen: Viktoria Verlag, 2006.- 62 S.
ISBN 9783-936671-16
Von der verliebten Tintenpatrone. Meißen: Viktoria Verlag, 2006.- 56 S.
ISBN 9783-936671-17
Denn das Schöne bedeutet das mögliche Ende der Schrecken.
Oder: Bach und Braunkohle. Feature, Deutschlandfunk Köln, 2006
Der aus Silber Gold machte – Martin Römer. Feature, MDR, 2007
Nachrichten von einem anderen Stern. Was Kinder schreiben. Feature,
Deutschlandfunk Köln, 2007
Heimat und Los, 2009
ukážka1
Texty
Zaľúbený do tučniaka
Bolo leto. Z oblohy snežilo a Lutz sedel vo svojej kancelárii. Točil tam veľkou kľukou. Tá patrila k snehostroju. Snehostroj zase patril k jeho práci. Lutz bol tvorcom počasia. Mohol robiť, čo sa mu zachcelo: horúčavu v zime alebo sneh v lete. Dnes vyrobil sneh v lete. A udialo sa takto:
Jeho priateľka alebo tá, ktorú za ňu považoval, teda Jutta, sa odrazu zaľúbila
do tučniaka.
„Ako sa len človek môže zaľúbiť do tučniaka? Ja ťa nechápem“, povedal Lutz, keď sa o tom dozvedel.
„No práve. Ty nechápeš mňa.“
„Veď sa k sebe vôbec nehodíte“, povedal Lutz“.
„Ale áno: Keď si kľaknem, som taká istá vysoká ako on.“
„Tak isto malá“, opravil ju Lutz.
„Vždy musíš mať posledné slovo“, nazdávala sa Jutta. Vzápätí sa jej oči zvláštne zaleskli. „No on... On je celkom iný.“
„A ako môže mať on posledné slovo, keď vôbec nerozpráva?“
Jutta namiesto odpovede mykla plecami a zmizla.
Lutz tu sedel dve a pol hodiny a meravo hľadel z okna. Slnko svietilo a vánok sa ani nepohol. Lutzt hľadel meravo pred seba tak dlho, kým mu konečne nenapadlo: „Kto je smutný, tomu urobí dobre pohyb“! Vypol teda slnko a naštartoval snehostroj. Krútil kľukou a snežilo, uprostred leta.
Takto sa to teda udialo. Ale príbeh sa ešte nekončí.
„Ak odídeš z môjho života ty, ja z tvojho ešte dlho nie“, povedal si Lutz, stisol gombík na vetrostroji a vietor strhol nahor, čo mu prišlo do cesty. Červené plastové vedro preletelo popri okne a priviedlo ho k rozumu.
„Stop!“ zareval a pobehoval dokola po svojej kancelárii. Znovu povypínal všetky stroje. Zrazu nastalo ticho a Lutz si mohol usporiadať myšlienky. Zdalo sa, že ticho nikdy neskončí, keď sa v tom niekto ťažkopádne ťapkal cez námestie. Lutz sa pozrel. A koho nevidel? Tučniaka, zdržanlivo oblečeného v čierno-bielom. Zaiste, bol to elegantnejší zjav ako on sám. A vedľa tučniaka zosunutá na kolenách Jutta.
„Jutta, toto je pre teba príliš namáhavé.“
„Ále, mne to vôbec nevadí!“
„Mám predsa oči. Praktickejšie by bolo, keby si bola sama tučniak.“
„Máš pravdu. Ale čo človek nie je, to ani byť nemôže.“
„Ale môže, musíš len chcieť.“
„Ach, veď ja by som chcela.“
Jutta naozaj chcela. A tak sa aj stalo: Zmenila sa na tučniaka.
„Človeče, Lutz“, zakričala. „Ty nielenže dokážeš robiť počasie, ale aj ľudí šťastnými.“
A zatiaľ čo Lutz ešte rozmýšľal, či teraz urobil šťastnejším skôr človeka alebo tučniaka a kým sa mu vyjasnilo, že teraz aj on, ešte vždy zaľúbený do Jutty, bol sám zaľúbený do tučniaka, zatvárali sa už tvorcovi počasia od únavy oči. Bol to skutočne namáhavý pracovný deň.
Výmena sŕdc
Bol raz jeden predavač cestovných lístkov a ten mal srdce z kameňa. Až časom pochopil, že vlastní niečo neobyčajné.
Jedného dňa predstúpila pred okienko, za ktorým predával cestovné lístky, stará pani.
„Jedenkrát Nebeská Ves, prosím, na dnes a s režimkou.“, povedala a zrazu sa chytila za hruď: „Ach, ty srdce, hrešila potichu, „nenechaj ma na starobu v štichu.“ Začul to predavač cestovných lístkov, kým pre ňu tlačil lístky.
„Nechcete si ich vymeniť?“, navrhol. „Moje srdce je z kameňa a nespôsobuje žiadne bolesti. Je síce pre človeka trochu ťažké, ale to je všetko.
Srdcia si teda vymenili.
Predavač lístkov sa cítil ľahšie. Ľahšie o toľko, až stratil zem pod nohami a začal sa vznášať. Rúčkoval po strope svojej miestnosti s priehradkami a nebol schopný vytlačiť požadované lístky, nie to ich ešte aj vydať. Medzi cestujúcimi došlo k zmätku. Jeden sa sťažoval a predavač cestovných lístkov už letel von.
Letel ponad mesto a krajinu. Keďže mal dobré oči, videl celkom presne, čo sa deje dole na zemi: jeden muž držal ženu v náručí a nemohol ju milovať. Starí otcovia hrozili deťom palicami. Jeden dal jednej košom.
Všetko, čo lietajúci predavač lístkov uvidel, si vzal k srdcu. Jeho výška letu sa viditeľne zmenšovala. Na konci mu už bolo pri srdci tak ťažko, že ho strhlo až k zemi.
„Čože tu robíte?“, počul za sebou nejaký hlas. Zodvihol hlavu a uvidel opäť starú pani.
„Odpustite mi prosím moju nerozhodnosť. A aj Vaše srdce mi poskytlo skutočne dobré služby. Ja už však dlho žiť nebudem. Možno by som mala zajtra nejaký dobrý dôvod na radosť a dnes by som sa na tú radosť už aj trochu vopred tešila, že zajtra príde môj vnúčik a že krokusy tak pekne kvitnú práve teraz a všetky tieto veci. Veď vy už viete. Aj keď srdce z kameňa praktické je, nič na svete nie je úplne perfektné. Skrátka, rada by som mala svoje srdce späť, aby som sa mohla tešiť.
Predavač lístkov s úľavou prikývol, ešte stále ležiac na zemi, a opäť si svoje srdcia vymenili. Od tejto chvíle žili obaja šťastne a spokojne.
Svet pod záhradou
Konečne je nedeľa večer. Pán Canetti dnes nemusí ísť do redakcie. Pracuje vo veľkých novinách v rezorte „veda“. Dnes má voľný deň.
Pán Canetti má šťastie. Je mu to jasné v momente, keď otvorí dvere na terasu a vyjde von. Jeho voľný deň je slnečný. Pred ním sa zelenie a kvitne záhrada. Áno, nemá rád len svoju prácu, ale aj svoju záhradu. Tieto farby, túto vôňu, toto ticho! Len niekedy zbíja kladivom jeden zo susedov akési dosky alebo breše pes. Inak však...
Keď dnes pán Canetti vojde do záhrady, začuje niečo, čo tu ešte nikdy predtým nepočul: divné vŕzgotohrmotoškrípanie. Ako obrovská prevodovka čerpadla. Ako motor veľkého parníka. Ako silný pohon elektrického mlyna. Pána Canettiho toto vŕzgotohrmotoškrípanie veľmi udivuje. Díva sa poza stromy a kríky, vojde do domu, aby to prezrel aj tam a vracia sa bezradne späť. Nakoniec sa chce opýtať suseda, ktorý sa práve díva ponad plot. Sused ho však predbehne: „Takto to ale nepôjde, s týmto hlukom vo vašej záhrade.“
„Hej, hej“, pán Canetti len mávne rukou. Hľadá ďalej. Napokon sa mu zdá, že počuje, ako zvuk vychádza zo zeme. Ľahne si na zem, priloží si pravé ucho na ešte od rannej rosy mokrú trávu a ... zvuk silnie. Zvuk skutočne prichádza zo zeme! Pán Canetti vojde do kôlne a vezme rýľ. Práve keď sa chce zaprieť nohou do rýľa, otvorí sa na lúke príklop, ktorý si doteraz nikdy nevšimol, a z neho vykúka hraboš oblečený v modrom.: „Len vojdite, ak v dobrom prichádzate a nič nechcete“.
Nuž a ako je známe pán Canetti nechce nič. Jednako mu len od strachu padne lopata, váha, premýšľa, postáva ešte nejakú dobu nervózne v záhrade až nakoniec prijme pozvanie.
Vo svete pod jeho záhradným pozemkom sa nachádza obrovská strojovňa, plná piestov, ozubených kolies a šráub, ktoré sa hýbu alebo práve nehýbu.
„Čo to tu je?“
„To je motor, ktorý poháňa Zem. Dúfam, že Vás hluk príliš neruší, takto priamo pod Vašou záhradou?“
„Nie, nie“, uisťuje pán Canetti hraboša a celý pyšný prudko dýcha: Priamo pod mojou záhradou sa teda nachádza stred sveta!
Medzitým sa strojovňa zapĺňa ďalšími hrabošmi oblečenými v modrom. Netrpezlivo prestupujú z jednej nohy na druhú. Nie je celkom jasné, na čo čakajú.
„Chceli by ste ostať u nás? Mali by sme ešte nejaký zvyšný modrý odev.“ „Nie, to žiaľ nepôjde. Dnes musím ešte pokosiť trávnik. A zajtra musím ísť znovu do redakcie.“
Hraboše prikyvujú a muž vystúpi hore príklopom a už je späť vo svojej záhrade. Príklop zmizne, sotva ho za ním zatvoria. Zrazu je ticho ako predtým.
Zvláštne: môže stred sveta len tak jednoducho zmiznúť?
Počuť čvirikanie vtákov. A potom ešte sused, ktorý opäť stojí za plotom, sa usmieva a napokon povie: „Vidíte, takéto ticho je predsa oveľa krajšie.!
Pán Canetti len krátko mykne plecami a začne kosiť trávnik. Neskôr oreže ruže.
Leťme
Synagóga Šamorín, nedeľa večer, 20.00
1. Prúd to vedením vysokého napätia prináša z A do B a aj popri nás. Stačí nám len šťuknúť vypínačom alebo vyzrieť z okna. Dnes však vzduchom nepoletí žiadny jazdec a nevytasí svoj meč, aby bojoval proti prúdu.
2. Keď si nasadíme naše košíky na hlavu, nikto nás nespoznáva. Jedno, druhé, tretie a štvrté! Naše tváre si niekedy vymieňame. Keď však máme na hlavách naše košíky, ostávajú vám skryté aj naše vymenené tváre.
3. Náš otec je vždy v maminej blízkosti. Nesmie to však vedieť, aby nezistila, čo už vie. Aby ju to Tu a Tam nepoplietlo. Náš otec je poriadkumilovný muž. Svoje spomienky má zoradené v malých šuplíkoch. V šuplíkoch starého písacieho stola sa nachádza temer celý jeho život. Náš otec rozmýšľa a cíti a spomína si a – zrazu to vidí inak. Potom vysiela jedného zo žijúcich napred, aby stále udržiaval šuplíky trochu pootvorené a náš otec tak mohol pretrieďovať. „Áno, takto je to lepšie!“, myslí si potom.
4. Raz k nám prišlo dievčatko. Nepoznali sme ho. Ale pretože bolo priateľské, dovolili sme mu vybehnúť hore schodmi na emporu. Hore stojí stará drevená stolička. Dievčatko sa nerozhliada. Všetko už pozná a jej malé telo sa štverá hore na stoličku. Keď už neskôr sedela hore, hompáľala nohami a kričala na nás: „A vaše jazyky? Čo je s vašimi jazykmi, keď už ich máte? Majú šaty? Nosia nohavice? Začnite už rozprávať!“
5. Okienko na povale nie je žiadny otvor do pece. Treba len rebrík a už môžeme vyjsť hore na strechu a potom aj k oblohe. Dôležité je nikdy rebrík nezabudnúť. Najlepšie je ísť vždy vo dvojici. Jeden ide hore po rebríku a druhý rebrík pridŕža. Vymeníme sa a už nasleduje ďalšie dejstvo. Hore, medzi hviezdami, je pekná zábava. Väčšina hviezd rozpráva po francúzsky. Niektoré hovoria aj po slovensky. Musíme v to len veriť. A samozrejme tiež hovoria po maďarsky. Musíme si to len želať. A existuje jedna jediná hviezda, ktorá rozpráva nemecky. Musíme ju len nájsť. Ako sa znova vrátime späť? Späť na Zem? Nuž – toľko prezradiť môžeme: je to sen!
6. Po našich stenách sa plazia malé slimáky. A z našich stien vyrastajú zelené listy. Naše steny čoskoro zarodia ovocie. Granátové jablká alebo hrozno. Prv si to však ešte musíme premyslieť. Musíte zase prísť, keď dozrie ovocie! Alebo príďte už aj skôr!
7. Vo svojom vnútri máme taký strojček, ktorým poháňame naše srdce. Potom môže naše srdce konečne menej cítiť, potom môže viac myslieť a voňať a počuť. A možno naše srdce začne rozprávať. Ako to zariadenie funguje, ťažko vysvetliť. Ukázať ho nesmieme nikomu. Je to však zotrvačník. A to stačí.
8. Dakedy sedávame u nášho rabína v izbietke. Tam prichádzame na veľa vecí. Keď ich naraz príde priveľa, jednoducho si rozložíme ohníček v liatinovej peci a naša vôľa už horí. A viac už toľko nerozmýšľame a myšlienky vo veľkom neusporadúvame alebo ich zamietame. Vôbec ich nerozvíjame. V peci horí ohníček. Myslí za nás a nám je dobre.
9. Keď sa stmieva, ešte stále sa smejeme. Podľa toho nás môžeš poznať. Podľa toho môžeš poznať seba. Predstavujeme si, o čom sa rozprávame a už sa smejeme. Predstavujeme si vojnu a už sa smejeme. Tak vidíme jasnejšie. Tak jasnejšie vidíme našu smrť.
10. Niekedy aj ochorieme. Jedno, druhé, tretie a štvrté! Jedno si drží ruky pred očami, druhé stále hovorí: „Chutné, chutné!“, tretie sa pokúša prekročiť svoj vlastný tieň a ja – štvrté – počujem šumieť more. Ochorieme aj na iné pekné choroby. Tieto sú nám však najmilšie. Vybrali sme si ich my sami.
11. Prišli sme sem na voze. Bol to landauer. V kráľovsky modrom postroji boli zapriahnuté dva kone. Ich oči sa ligotali zlatom, aj ich chvost a aj ich hriva. Poháňal nás sám Láska osobne. Voľakedy sa tento Láska narodil ako malý chlapec. Neskôr písal básne. Vtedy bol ešte k tomu ženou. Láska bol veľmi pekné zjavenie a mal rôzne mená. Jedno meno bolo „Mária“. Druhé meno bolo „Otto“. A ešte jedno meno znelo „Bernhard“. Odvtedy sme už Lásku nevideli. Teraz sme však tu: jedno, druhé, tretie, štvrté a piate! Musíme, chceme, teraz môžeme – Leťme.
Vták. Človek. Život
1
Bývame. Naša minulosť narastá. Vieme o podzemných spojeniach – zaprášení, spojení, pracujúci - necítime ich však. Alebo ich cítime, bez toho, aby sme ich poznali. Keď slová nestačia, žijeme ešte vždy s obrazmi. Vtákočlovek, žena alebo muž, alebo žiadny z nich, nemôže lietať zviazaný.
2
Máme sestru. Sedí v kuchyni na stoličke, nohy pod sebou. Sedí ako na orientálnom koberci, fajčí a smeje sa. Je herečka a kuchyňa je tak dobre aj divadelnou kantínou či Staveniskom Heinera Müllera. Naša sestra odniekiaľ prišla, až do našich životov a už aj išla ďalej. Pravdepodobne sa vrátila späť do tejto kuchyne, späť na stoličku a fajčí tam a smeje sa.
3
Stavia. Píše. A naposledy konštruoval veci, ktoré potrebuje niekto ako on na písanie. Sedí za písacím strojom alebo píše rukou. Keď píše rukou, usadí sa do svojho kresla, vyloží si hore nohy a dosku si posunie na opierky. Potrebuje papier, rúčku na pero a lakeť. Písacia doska je potiahnutá čiernou koženkou a prilieha tesne k jeho bruchu. Zhotovil si ju sám. „Ty aj s tými tvojimi konštrukciami!“
4.
Keď si nedávame pozor, rany sa opäť rozjatria. Čím rýchlejšie a s väčším nasadením sa pohybujeme, tým skôr môžeme spadnúť. Na štrk, na asfalt alebo dole schodmi. Sme deti, máme tenkú pokožku a navzájom si ukazujeme jazvy. Jedna jazva na kolene a jedna na čele. A ty? Akáže pekná čerstvá rana. Kto má nalepený leukoplast, má čo povedať.
5
Je jedna matka a tá má štyri deti. Sú všetky z toho istého dreva? Sestrička a braček a sestrička a braček. Každý deň si vypočujeme jednu rozprávku. Čas-na-dobrú-noc. Braček štvornohý, som kúsok dreva?
6.
Máme sestru. Vonku, na oblohe je mesiac v splne, ak ho vidíte: je to jej zadok, taký pekný! Naša sestra sa každé ráno sprchuje, ak nás navštívi a nehrá práve rolu v nejakom divadle. A ešte predtým, ako naša sestra bola v kúpeľni, a predtým ako sme bývali v tomto dome, tu boli Rusi. Počul to jeden z nás. A Rusi lovili zvieratá, to znamená v lužnom lese, a zabíjali ich tu v tejto vani veľkými nožmi. Ale to už dávno zmyla voda.
7
Prišiel na bicykli, ak si dobre spomínam. A zastavil pri každej pouličnej plynovej lampe. Pouličné plynové lampy boli jeho úlohou. Zapaľoval ich, či zhasínal, tieto svetlá? Žiarovky, voskové sviece, prskavky, svetlá, svetlá, slnko, mesiac, hviezdy, svetlá. A svätojánske mušky. Otec uprednostňoval svetlo žiarivky, ktoré sa sprvu ukázalo len otáľavo, potom však jasno a s ľahkým mihotom.
8
Oproti umývadlu na stene visí drevená skrinka. Je nalakovaná na bielo a plná záchodového papiera. Záchodový papier, to sú strojom popísané a odmietnuté listy rukopisu, roztrhnuté na štyri časti a zoradené. Červený alebo zelený prieklepový papier sa hodí menej, zato ten biely áno. My deti vytriedime zase biely papier a začíname kresliť. Kreslíme naše obrázky, až ich je celá kopa.
9
Otcov otec má na veste fľak. Chuligáni, ako ich nazýva, tí s rúrkovými nohavicami a dlhými vlasmi, mu nadávajú. Ako bez rešpektu s našim starým otcom jednajú! To snáď nie je ani možné. Odohráva sa to však na inom mieste. A tam v Crimmitschaue ti nadávajú, aj keď si dieťa a na fašiangový karneval ideš za muchotrávku a más zelený klobúk s bielymi bodkami. Otcova mama vždy hovorí, keď sa ideme dole hrať: „Nedovoľte nikomu, aby vás čo len oslovil!“
10
„Vyzerá to tu ako u cigáňov“, hovoria otcovi rodičia. Pokým otcov otec mlčí a fajčí fajku, vnáša stará mama svojimi slovami cigáňov ku dverám. A hneď potom Hitlera. Aj Hitlera vidíme zreteľne. To bol jeden taký, ktorý od zúrivosti zahryzol do koberca. A okrem toho ešte sami zažijeme, že jedného dňa prevŕtajú zem americké rakety – z jednej strany priamo až na druhú - , uisťuje nás stará mama.
11
Stopa vedie do minulosti. Má dvanásť rokov a je niečo mimoriadne iné. Stopa vedie späť do dvadsiatych rokov. Žiadny človek nesmie byť muž a žena v jednom. Prichádza na liečenie. Jeho liečenie niečo stojí. Píše básne. V osemnástich píše list na rozlúčku. Tento papier nosí mamina mama vždy vo vrecku na zástere. Viac povedať nevieme.
12
V jej blízkosti je nám ľahšie, lebo mamina mama má v očiach krídla. Pri dverách zazvoní, no nestojí pred nimi žiadny človek. Ani pred domovými dverami a ani pred záhradnými. Je tma. Kto je teraz dieťa a nebojí sa, lebo je s ním doma stará mama, môže zbehnúť dole schodmi, cestou ku záhradnej bránke a otvoriť. Vonku ho uvidí, veľkého cudzieho chlapca, ktorý stojí opretý o biely záhradný plot a nič nehovorí.
13
Kričí, keď nepadne gól. Vyskočí a kričí, keď gól padne. Zdá sa, že je šťastný, keď sedí vedľa neho starší syn a on mu môže rozprávať, aký to bol gól. „No“, povie neskôr a potľapkáva našu mamu priateľsky po pleci, predtým ako ide do kuchyne, aby si uvaril svoju polievočku. Keď sa v televízore bozkávajú, odchádza. Alebo keď operujú. Odchádza hlavne keď idú vo filme niekomu pichnúť injekciu, ako by sa to týkalo jeho života.
14
Keď máme dva, tri roky, rozhodneme sa, vyraziť do sveta hľadať šťastie. Pobalíme si kufre, malé zelené kufre s bielymi bodkami. Je to ako v rozprávke. Sprevádza nás Rys, nemecký vlčí špic. Sme stádo.
15
Na sídlisku ostalo veľa stôp po tých, čo tu kedysi mali domy. Hrazdy a prepadajúce sa bazény v záhradách, na domoch zvončeky pre služobníctvo. Najradšej sa hráme na ulici. Hod javorovou vrtuľkou, Nebo-peklo, remeselníci. Jedno dievča hovorí, že jej starkej patrí celá ulica Wilhelma Wilda. My jej to neveríme.
16.
Je to prichádzanie a odchádzanie. Svetlo horí celú noc, v prípade, že by predsa ešte niekto odišiel alebo iný ešte neprišiel.
17.
Je to sen, ale je pravda, že cez otvorené okno sem zo záhrady strelil guľový blesk, z jedného konca až dozadu ku bielizníku, biely guľový blesk, vo vnútri červeno žiariaci a tou istou cestou sa vrátil späť von oknom. Boli sme za nočným stolíkom a presne to videli.
18
Existujú prinajmenšom dva svety. Spájajú ich schody. Môžeme si vyzuť topánky, prv ako ideme cez tieto schody. Alebo si naše topánky nevyzujeme. Potom sa lepšie dupoce. Alebo ideme bosky. Alebo sa pokúšame plaziť sa. Alebo sa zošmykneme a rútime sa schodmi nadol, z vrchného sveta do spodného.
19
S teplom sú všeobecne problémy. Buď nie je žiadne uhlie alebo radiátory nie sú správne prevzdušnené. Aj s teplou vodou sú problémy. V kuchyni sa nachádza plynový bojler. Plameň tam stále zhasína. Znamená to, že musíme byť vždy opatrní, aby dom neexplodoval.
20
Existuje jedno múzeum. Múzeum sa nachádza v kôlni a vedie ho môj mladší brat. Na plote smerom na ulicu sú prištiknuté plagáty. Je to také pekné, keď príde nejaký návštevník, zaujíma sa o vtáčie perá, belostné lebky a o vypchané zvieratá a zaplatí za to vstupné.
21
Práčovňa je zabudnutý priestor. Tam sa nachádza len kôš so špinavou bielizňou a vysávač so svojou dlhou hadicou. Predpokladá sa, že tu bývajú duchovia domu. Kde inde by tak mohli bývať? My koniec koncov obývame každý kútik domu, až po pivnicu a pod strechu.
22
Mama potrebuje bezpodmienečne farby. Keď cestujeme na prázdniny, maľuje. Mama by mohla maľovať aj viac obrázkov, ako tie, ktoré už namaľovala. Červený mak a modré nevädze. Aj jej brat maľoval. Zátišia. A aj jej otec maľoval. Zátišia, krajinku, človeka s koňom. Otec mamy bol maliar dekorácii a umrel príliš skoro.
23
Nie je to miesto pre nás. Cítiť to tu benzínom a farbou. Otvoríme však garážové dvere a záhradnú bránku, zhora dáme znamenie, že ďalej neprejde žiadne auto. Otec tak môže vyviesť nový wartburg. Otec vyjde spiatočkou hore a odtiaľ potom ide ďalej. Teraz môžeme navštíviť susedky. Susedky už majú pre nás pripravené misky s cukríkmi. Nerozumieme, že v nájomných domoch, vpredu v Schleußigu, sú tabule s nápisom: „Žobrať zakázané!“
24
Náš dom je veľmi pekný. Na jar zakvitne červenými kvietkami a inak je obrastený zeleňou. Dom vyrastá priamo zo zeme a vo vnútri ostáva priestor pre našu rodinu. Otec, mama, dieťa. Dieťa je vždy iné. Ale keď príde susedovie dievča, potom je ona vždy dieťa, lebo je od nás o šesť rokov mladšia.
25
Jedna záhrada je vo vnútri, druhá vonku. Záhradu vonku je dobre vidieť aj odtiaľto zvnútra. Na pravej strane, smerom na ulicu, stoja dve brezy. V ich korunách sedí nedotknute sova a pozerá sa smerom na nás. Priamo, cez široké okenné priečelie, je dobre vidieť k domu dobrej susedky. Tam býva aj jedno zo susedovie dievčat. Niekedy sme zlé a dievča nastrašíme veľkým čiernym psom, ktorého my vidíme, no ona ho vidieť nemôže. A na ľavej strane je skalka a veľká jabloň. Pekné.
26
Väčšinou píše na stroji mama a otec diktuje. Niekedy píše otec. Niekedy, keď píše, skúša len novú farebnú písaciu pásku. Píše tajomným spôsobom tak, že písmená sú z polovice červené a z polovice čierne a vôbec nevyskakujú a neodskakujú. Ak otec písací stroj len skúša, píše podchvíľou niekoľko riadkov o „Berlínčanoch“. Ukážky textov o „Berlínčanoch“ sú vždy plné výkričníkov.
ukážka2
ukážka2
To ty si nová záhrada
1
Ležím na lúke za tehlovou budovou.
Hore je určite pekne.
Počujem: Ako po koľajniciach prichádza vlak.
Hore je určite pekne.
„Spriadareň“, hovorí Peter.
Peter je môj prvý muž.
„Pradiareň“, hovorí Peter.
Peter je môj druhý muž.
To dieťa som ja
a už som bola
viackrát vydatá.
Ale oveľa oveľa neskôr...
Neskôr sa chcem dopracovať ďalej.
Až tam hore.
Čakám a nemrhám časom,
lebo nemrhám slovami.
Tréning je začiatok.
Trénujem tri razy do týždňa:
Beh na dlhé trate, prekážkový beh a skok do diaľky.
Dôležité je správne dýchať: hlboký nádych a dlhý výdych.
Rodičovia netušia, že trénujem.
Nepýtajú sa, kam idem, keď odchádzam.
Aj tak by som im to nepovedala.
Môj východiskový bod je v behu
a na koľajniciach,
teda v zadnej časti závodu,
teda pred tehlovou budovou.
Hore je určite pekne.
Hlboký nádych a dlhý výdych.
Mohla by som bežať cez koľaje
alebo po kamennej dlažbe.
Ale to dieťa som ja a
nesmiem mrhať časom.
Medzitým je z nás tím.
Stretávame sa pri vchode pred úsekom č. 34 .
Vždy v pondelok, v stredu, v piatok.
Dvere bývajú vždy zamknuté.
Stretávame sa pred zamknutými dverami.
Trénujeme na neupravenom trávniku
medzi úsekom č. 34 a 35.
Na mojej lúke.
Je na nej spálená tráva a ďatelina.
Trávnik nemá inú funkciu.
Je tu, nám pre radosť.
„Čas nepočká!“ reve na nás tréner.
Už čupím na trávniku
a zaväzujem si šnúrky na teniskách.
Keď sa hneď teraz nerozbehnem,
čas ma nepočká.
Je presne 15 hodín a dve minúty.
Tréning sa začal.
Naša rodina býva na úseku 1.
Predtým na úseku 1 žil továrnik.
To často rozpráva pani Schubertová.
Aj pani Schubertová tu býva.
A Kühneltovcovi.
Pán Kühnelt hovorieva: „To je ten socializmus.“
Jeho žena je ticho.
A ich traja synovia hovoria,
že idú na tréning,
aj keď žiadny tréning nie je.
Na tréningu iba
behám a skáčem,
nemusím hovoriť.
Keď behám, tréner na mňa reve: „Pridaj,
pridaj!“
Keď sa odrazím na skok, zreve: „Teraz skoč!“
Je nás jedenásť detí.
Jedenásť, presne tak, moje šťastné číslo.
Tréner nemá meno.
Jedného dňa sem prišiel,
z ulice cez závodnú bránu,
podišiel k požiarnemu hlásiču,
Prerazil sklo,
zatlačil tlačidlo.
To sa mi páčilo.
Siréna začala húkať,
Pán Kühnelt otvoril okno,
a k závodnej bráne prišli hasiči.
„Kde horí?“ spýtal sa hasič,
- nikde nehorelo -,
a pán Kühnelt mu odpovedal:
„To je ten socializmus!“
Neskôr vzrušenie opadlo.
Pán Kühnelt dostal diagnózu „demencia“
a my trénera.
Sme závodný telovýchovný kolektív.
Na košeliach máme nápis ZTK „Priateľstvo medzi národmi“.
C
Cez týždeň chodím do školy.
Ani v škole nehovorím.
Sedím v lavici
s prekríženými rukami na prsiach
a počúvam, o čom je reč.
Keď učiteľka zasa vysvetľuje to,
čo som už toľkokrát počula od pána Kühnelta,
je to samozrejme nuda.
Ale keď je reč o neutrónoch
alebo národnom socializme,
vtedy počúvam pozorne,
pretože sa chcem dozvedieť,
či sa nepreberá len to,
čo už dávno viem.
Ovládam aj nemecký jazyk.
Píšem a čítam v nemeckom jazyku.
Mojich rodičov to nevzrušuje,
ani to, že vôbec nehovorím
alebo
že nie som doma.
V obývačke máme knižnicu.
Je z tmavého dreva so sklenými dvierkami.
Najprv som si myslela,
že keď prečítam všetky zväzky encyklopédie Brockhaus,
budem vedieť všetko.
Pustila som sa do toho,
pri hesle AUSTRALOPITHECUS si však už
nepamätám AACHEN.
Momentálne čítam Danteho BOŽSKÚ KOMÉDIU.
Predpoludnia trávim v škole,
popoludnia na tréningoch,
nedele na súťažiach.
Je nedeľa.
Jeden rodič opravuje moped.
Je veselý a zakýva mi.
Druhý pripravuje závitky.
Nevidím to, ale cítim, že ich robí.
Na hlavnom štadióne je tartanová dráha plná
prekážok.
Obujem si tretry.
Pripravím sa do štartovacej pozície.
Čakám.
Čakám na znamenie.
Potom vyštartujem.
Nie som sama.
Vedľa mňa je ešte jeden bežec.
Prvú prekážku preskočím.
Pri druhej mi nevychádzajú kroky
a tak ju obehnem.
Aj tretiu obehnem.
Všetky nasledujúce prekážky zdolám.
Som rýchlo v cieli.
Neviem, kde zostal ten druhý bežec.
Nad závodnou bránou sú veľké elektrické
hodiny.
Hodiny stále ukazujú správny čas.
Ale keď sa na ne pozrie pán Kühnelt,
povie, že to je ten socializmus.
Mám silné nohy
a bežím
a už nemyslím na pána Kühnelta.
Nohy mi oťažejú.
Pichá ma v boku.
Hlboký nádych a dlhý výdych.
„Pridaj, pridaj!“, reve tréner,
v ústach mám chuť krvi.
Bežím,
aj keď už nevládzem bežať,
ale bežím ďalej.
Viem, že to určite vyzerá,
akoby som bežala v kruhu.
Ale ja to viem lepšie.
Pozor, prechod pre chodcov!
Služobná zoraďovacia koľaj
Parkovanie vozidiel a odkladanie predmetov
je na tomto úseku zakázané!
Koľaje nie sú prekážky.
Milujem ich,
lebo medzi nimi môžem
behať tam a späť,
hore a dole,
„Pridaj,pridaj!“ –
a balansovať,
- „Pridaj!“ –
a priložiť si na ne ucho.
- „Teraz skoč!“
Uskočím nabok, keď sa blíži vlak,
a myslím na to, že je správne
takto trénovať
Uskočiť z koľajníc, keď sa blíži vlak,
je to ako beh na dlhé trate, prekážkový beh a skok do
diaľky v jednom.
Nikdy mi nezíde na um
skočiť pod vlak.
Chcem sa zabiť neskôr zubnou pastou.
Ale predtým ešte musím ísť na tréning
a tam hore.
Po tréningu stojím medzi koľajnicami
a dívam sa.
Odtiaľto nevidím,
koľko je to poschodí.
Tehly sú čierne od sadzí.
Okná dlho nikto neumýval
a jedno je rozbité.
Skúšam dvere.
Dvere na schodisko sú
aj naďalej zamknuté.
Musím čakať.
2
„Dnes sa ti začína život“,
povie pani Schubertová o celé roky neskôr,
keď raz ráno odchádzam z domu.
Pani Schubertová stojí vo dverách továrnikovej vily
a hovorí:“To ty si nová záhrada.
Opierať predmety o ovládacie panely
a rozvodné skrine je zakázané.
Nikdy na to nezabudni!“
Môj život sa začne
v jednu stredu pred letnými prázdninami
Rodičovia spia doma
a ja idem ešte raz do školy.
„Dnes začínate žiť
pre mier a tak buďte pripravení!“
„Vďaka, podobne.“ my na to.
Je streda.
Tréning sa skončil.
Bolo nás jedenásť detí.
Ešte stojíme zoradení
a tréner je
na druhej strane.
Na tehlovej stene za ním
si všimnem požiarny hlásič.
„Rozbiť sklo
zatlačiť tlačidlo“.
Teraz si myslím,
že tréner je tu
s nami
v priestoroch závodu,
lebo každý úsek je vybavený
poplašným zvonom.
Inak sa dá tomu len ťažko uveriť.
Stojíme v rade a ešte dýchame.
Stojíme oproti nemu a ešte sa potíme.
Ani sami nevieme,
prečo sem tri razy do týždňa chodíme.
„To je dobrý dôvod“,
povie v jednej chvíli tréner.
Vidí, že sme na konci.
Počuli sme, čo povedal,
ale ešte nevieme,
čo nám tým chcel povedať.
Lepšie bude, keď sa nepohneme z miesta.
Buď to ešte raz zopakuje,
alebo si prehodí svoju trávovozelenú športovú tašku
cez plece
a odíde, neprezlečie sa,
len ide,
ani sa na nás posledný krát neobzrie,
cez koľaje,
po kamennej dlažbe,
-„Športu zdar!“ –
cez závod
cez dvere za ním.
Nik nevidí,
že medzitým skúšam dvere,
dvere na našom úseku,
dvere, ktoré boli doteraz zamknuté.
Otváram dvere úseku č. 34.
„Teraz skoč!“, počujem ešte stále trénera,
ktorý je už dávno preč.
Pomaly kráčam po schodoch.
„Pridaj, pridaj!“
Ešte trénera počujem,
ale už ho nepočúvam.
Mohla by som schodisko brať po etapách,
raz šprint raz skok.
Je to dobrý pocit,
vedieť, že som vo forme.
Schody sú zaprášené.
Okná neumyté
a jedno je rozbité zvnútra.
Keď napokon
zacítim čerstvý decht,
už som na druhom poschodí,
počujem svoje meno
a vidím pani Schubertovú, ako schádza po schodisku dolu.
Pani Schubertová sa drží zaprášeného zábradlia.
Keď ma zbadá, povie:
„Pán Kühnelt zomrel.“
„Ach ten,“ pomyslím si. „To je ten socializmus.“
Ale pani Schubertová povie: “Chudák.”
Potom ešte dodá: “Aký len dnes máš červený pulóver.”
A zmizne.
Hlas – zhora alebo zvonka –
neprestáva vyvolávať moje meno.
Najprv si myslím, že ma niekto hľadá.
Potom mi napadne,
že aj iní sa môžu volať ako ja.
Pach čerstvého dechtu ma láka.
Stúpam stále vyššie.
Schodisko je plné nápisov.
„Zatvárať dvere!“
„Pozor, výťah!“
„Núdzové svetlo“
Prejdú tri sekundy
a potom sedem minút.
Pomaly zrýchľujem kroky
schod za schodom.
Možno sa hore nikdy nedostanem.
Sprinkler - hlavné vedenie – vodojem.
Náš tréner visí na hlavnom vedení
krížom cez odpočívaciu plošinu medzi schodami.
Visí na nitke tenkej ako vlások.
„Ako sa máte?“, opýtam sa.
„Ide to,“ povie.
„Môžem Vám pomôcť?
Mohla by som vás povzbudzovať: PRIDAJ,PRIDAJ.
Alebo: TERAZ SKOČ.“
Ale tréner hovorí,
že každý človek potrebuje pauzu
a nech len pokračujem
nahor.
A že moje slová sú srdečné,
ako slová talianskeho predavača zmrzliny.
A môj hlas vraj je –
V tom momente sa nitka pretrhne.
Tréner padne na zem.
Štyri schody hore,
tri dole.
A na každej plošine behám
desať minút v kruhu.
Pozriem cez okno
a vidím, že hodiny nad bránou ešte fungujú.
Musím sa uistiť o čase,
lebo ešte nie som tam,
kde si myslím, že som.
„Pridaj, pridaj! Teraz skoč!“
Keď vykrikujem, ako kedysi tréner,
už nie je počuť,
ako niekto volá moje meno.
3
Schodisko je zle osvetlené.
Ale stále sa dá pokračovať hore.
Nie je tu žiadne zábradlie.
Už sa potím.
Ešte stále hlboké
nádychy a dlhé výdychy.
Aj pri mojej dobrej kondícii som
na konci.
Dostanem sa na plošinu,
nad ktorou visí vodojem.
"Tridsaťsedem kubíkov"
Prečítam si na bielom štítku.
Neviem, čo je sprinkler.
Pravdepodobne sa to ani nedozviem.
Ešte nikdy v mojom živote
nebol sprinkler dôležitý.
Hore je určite pekne.
Vždy som si to myslela.
A teraz som tu.
Horný svet je
za dverným rámom.
Pritom som si tam predstavovala dvere,
aspoň jedny kovové dvere,
aspoň jedny zamknuté dvere.
Ale také niečo tu hore nie je.
Je streda
a za dverným rámom začína noc.
Je prívetivá.
Keď rámom prechádzam,
začne tréner na schodisku spievať.
"Prečo práve ja?"
Zem vonku pod nohami je mäkká.
Vidím mesto.
Ale mesto nie je skutočné.
Je zo svetielok.
Niektoré sa pohybujú.
V tejto tme je ťažko rozoznať,
kde začína nebo.
Som v čiernej skrinke
a nie som si viac istá, kto som,
a či som niekedy patrila k svojim rodičom.
Možno ma len na územie závodu
vysadili,
vsadili doň.
Možno pochádzam
z inej hviezdy.
Mám pocit, že strácam,
zem pod nohami, aj keď je mäkká,
a vtedy vstúpi cez rám dverí tréner,
s nitkou tenkou ako vlások okolo krku,
roztiahne ruky a zvolá: "Krása,
tu by sme si mali postaviť stany
a založiť tréningový tábor."
Je fajn, že zrazu sme ja i tréner
rovnako starí.
Decht je cítiť stále viac.
Desať iných členov nášho tímu
sa, ako som zistila, rozpŕchli
do desiatich rôznych strán.
Tréner a ja, sa spolu oprieme
o špinavú stenu tehlovej budovy.
"Myslíš niekedy na svojho otca?"
"Prečo? Môj otec už umrel."
Tehly za naším chrbtom sú ešte teplé.
Viac nehovoríme.
Až kým tréner nepovie:
"Predtým si nerozprávala."
"Predtým som síce nerozprávala,
ale zato som premýšľala v cudzom jazyku", poviem.
Zvonka je znova počuť hlas.
Hlas volá moje meno
a že už je moped opravený
a závitky sú už chutne nasiaknuté.
Ja však už žijem na streche.
"Zvláštne, ja stále myslím na svojho otca",
povie tréner
po chvíli ticha.
A keď si k nám ráno
prisadne aj pani Schubertová,
zosilnie pach dechtu ešte viacej.
Svitá.
Pomaly sa pred nami vynára trávnik.
Spálená tráva a ďatelina.
Trávnik nemá inú funkciu.
Je tu, nám pre radosť.
Ľahnem si na lúku.
Počujem: Ako niekde po koľajniciach ide vlak.
"Určite je tam pekne", hovorí pani Schubertová trénerovi.
A tréner jej odpovie: "Áno."
info@bratislava.goethe.org
