Ulrike Draesner

Vorliebe, Roman, 2010

Kästchengeschichten von Johann Peter Hebel. Ausgewählt und literarisch beleuchtet von Ulrike Draesner, 2009

berührte orte, Gedichte, 2008

Schöne Frauen Lesen, Essays, 2007

Zauber im Zoo, Bamberger Poetikvorlesungen, 2007

mittwinter, Gedichtzyklus, 2006

Spiele, Roman, 2005

Kugelblitz, Gedichte, 2005

Hot Dogs, Erzählungen, 2004

Mitgift, Roman, 2002

für die nacht geheuerte zellen, Gedichte, 2001

Reisen unter den Augenlidern, Erzählungen, 1999

Lichtpause, Roman, 1998

anis-o-trop, Sonettkranz, 1997

gedächtnisschleifen, Gedichte, 1995

Z kapitoly 1:

Spozorovali to hneď, ako vstúpili do haly.

Niečo viselo vo vzduchu. Či už to boli hlasy zvonku, prvá horúčava, elektrický výboj kilometer nad nimi, nápor anglického splínu: vzduch v hale len tak bzučal. Cez veľké okná s lomenými oblúkmi, posadené vo výške asi troch metrov a siahajúce až po strechu, prúdilo na dlhý rad hladných študentov skoré večerné svetlo. Staré striebro- svietniky a veľké okrúhle džbány, čo stáli v pravidelných odstupoch na drevených stoloch- svietilo ožiarené z dvoch strán; ešte viac však žiarili tváre. Lesknúce sa líca a čelá, oči, meravé, šibalské, nadšené, energicky high. Na večeru bolo jahňa s mätovou omáčkou; síce jedno z najlepších jedál v tučnej, vždy tak trochu stuchnuto páchnucej univerzitnej kuchyni, priebeh udalostí v hale to však nijako nenaznačovalo.

Brokolica bola mäkká ako žuvačka. Aloe sa sústredila na krájanie trochu tuhého stehna. Hlasný, panovačný výkrik zaznel od hlavného stola do všeobecného mrmlania a klapotu príborov. Okamžite bolo ticho. Dvihla zrak práve včas, aby ešte zbadala jedného z učiteľov, ako tu stojí v dlhom talári so zlatým lemovaním. Mal dvihnuté rameno, vystretý ukazovák- v zlomku sekundy zazrela, ako pri inom stole takmer na úrovni jej miesta preletela vzduchom miska s mätovou omáčkou, prevrátila sa, s hlasným rachotom padla a hustá zelená pomaly stekala po stole, kvapkala na biele nohavice, zelená, zelená. Ležalo tam zopár zemiakov, tie leteli zrejme už predtým. Učiteľ opäť vykríkol, hlbokým hlasom, po latinsky. Aloe nerozumela ani slovo, no videlo sa jej, že všetci ostatní vedia, čo to znamená. Strhol sa pekelný hurhaj. Každý, úplne každý schytil príbor, bubnoval rukoväťou po drevenom stole, dupal chodidlami po kamennej dlážke, v dlhých taktoch, s hukotom, rytmicky a rýchlo. Karen Susan vstala. Ešte stále na ňu mieril učiteľov vystretý ukazovák. Karen Susan bola veľká žena, taká čo veslovala a milovala ženy. Karen Susan tu stála v tričku, jej krátke blond vlasy svietili ako kedysi zvykli svietiť Anite, vyskočila na stôl. Aloe tomu nemohla uveriť. Tej šibe !

Ale nie. Žiadny divý výkrik a už vôbec nie pobúrenie. Naopak. Skok zaúčinkoval rovnako ako pred niekoľkými minútami učiteľov krik: okamžite bolo ticho. A ešte tichšie ako predtým.

Učiteľ spustil rameno a čakal. Všetci čakali. Aloe nemala ani potuchy na čo. Niektorí sa dívali smerom ku kuchyni. Bolo by počuť prebehnúť myš. No aj myši sedeli vo svojich dierach a čakali. Karen Susan v bielom tričku obopnutom na svalnatých ramenách, na pevnej hrudi, stála v džínsoch, v botaskách na stole.

Sconcing, zašepkal Lukas Aloe do ucha, p-o-k-u-t-o-v-a-n-i-e.

Niečo zavŕzgalo. Jedno krídlo kuchynských lietačiek sa otvorilo dovnútra. Vyšpacíroval z nich najmladší zo skautov. V bielej kuchynskej zástere dlhej až po zem. Na striebornom podnose niesol jeden z tých veľkých džbánov, čo stáli všade na stoloch. Podnos držal oboma rukami, šiel pomaly, opatrne, pretože džbán bol plný až po okraj. V Anglicku sa totiž každý kalich plní až po okraj.

Horké, pošepol Lukas Aloe, a keď naňho nechápavo pozrela, dodal: pivo, horké, 5 pínt, v tom džbáne!

Skaut zastal pred Karen Susan. Akoby servíroval princeznej nočník. Učiteľ opäť zakričal, tento raz po anglicky: Pokuta sto libier za hádzanie jedla vo verejnej miestnosti je týmto uvalená na Karen Susan Vetch. Iba ak by zdolala džbán.

Karen Susan zrevala, ešte nestihol ani povedať: a ona to berie! V tej istej sekunde sa znovu spustil ten pekelný hluk. Ešte dychtivejší, povzbudzujúci.

Študenti vrieskali akoby to každý deň hodinu nacvičovali: berie to!

Ak Karen Susan dokáže jedným dúškom vyprázdniť džbán, nemusí zaplatiť pokutu 100 libier, čo jej práve uložil učiteľ. Vystrela obe ruky ku skautovi. Poobzerala sa, jedenkrát sa otočila na stole, obrátila sa k hlavnému stolu, kde stál učiteľ, stála oproti nemu, strieborný džbán, škrípuci príbor, nervózne chodidlá, chodidlá spriaznencov, študenti proti učiteľom, muži proti ženám, priatelia Karen Susan proti nepriateľom Karen Susan. Každý bol v tomto momente niečím z každého, nohy dupali samy od seba, svetlo sa mihalo po stoloch sem a tam, odrážalo sa v krčahoch, v očiach, blýskalo krížom-krážom. Vo dverách stáli všetci kuchári, všetci poskokovia, škola zadržala dych a Karen Susan pozdvihla krčah, čo bol dvakrát taký široký ako jej tvár. Pila. A stála, netackala sa, stála tu a pila, Karen Susan, v tričku obtiahnutom cez pevné prsia, čo sa dvíhali, cez brucho, čo pumpovalo, s pľúcami, čo stláčali, s ústami, čo sali, s tvárou, čo úplne zmizla v krčahu. Pila bez prestávky, pivo jej vytekalo kútikmi úst, Ka-ren, Ka-ren do toho, do toho!, zaknísala sa, takmer džbán nechala klesnúť, nie, opäť ho má, nepustila ho. Aloe a Lukas klopali na stôl ako diví, boli súčasťou masy, pozreli na seba, Lukasove oči svietili, klopali, Aloe kričala, Karen šla do kolien, tá vec, ten džbán, dvihla ho, obrátila hore dnom- bol prázdny! Učiteľ sa díval a posadil sa.

Všetko stíchlo.

Karen ešte stále kľačala na stole. Grgla. Bruchom jej trhlo. Dýchala. Grgla, no udržala to dnu. Karen to dokázala. Tackala sa, preto sa objavili plecia, čo sa jej podložili, dvihli ju zo stola, na týchto pleciach pretancovala cez halu. Karen Susan, prvá žena v celom Oxforde, čo prestála tento sconcing, tak sa tomu totiž hovorí, kto vie, ten sa odváži! zvolal niekto a potľapkal červenolícu spotenú Karen Susan po stehne zakvačenom na jednom pleci, po tom, na ktoré dosiahol. Karen Susan sa knísala a kývala, nikto nemyslel na jedlo, každý besnel, dupal, len učitelia sa tvárili akoby nič nevideli ani nepočuli. Lukas pozrel na Aloe: bolo to dobré. Napätie pomaly povolilo, jeho elektrické minivibrátory boli ešte stále skryté v každom z nich, teplo a príjemne pobzukovali, Lukas a Aloe sa chytili za ruky a hneď išli do Lukasovej izby, kto sa odváži, ten vie!. Aloe voňala trávou, Lukas voňal ako vždy, len sa tentokrát neusmieval, pretože všetko sa zbehlo tak prudko a rýchlo, že na to zabudol.

Z kapitoly 3:

Ako tenká mäkká kosť, tak vyzerala pláž, keď ešte pred raňajkami zišli k moru. Odliv. Smrdela morskými riasami, no po chvíli to už necítili.

Videli veľkú čajku krúžiť nad vodou, stále nižšie a nižšie, zrejme sa dole mihol hlúčik sleďov.

Malý rak pospiatky ufrngol zo svojej diery.

Mušle a medúzy veľké ako tanier ležali na piesku.

Nad horizontom videli ružové barančeky, priamo osvetlené vychádzajúcim slnkom.

Piesočný kulík si potichučky, hrdo vykračoval po naplavenom bahne.

A potom to začuli. Hlasné, silnejúce bublanie, ktoré, ako sa zdalo, prichádzalo z vody.

Prichádzalo to z vody. Zosilnelo, utvoril sa lievik, voda sa doň žblnkotajúc vliala a vynorila sa strieborná guľa. Akoby vyšlo druhé slnko. Za guľou však nasledovala ešte jedna, sploštená, skôr polovičný ovál, sedel na niečom ako–- ako strecha. Prvá guľa mala oko. Všetko bolo tak blízko, že nepotrebovali ďalekohľad. Dno Severného mora sa na tomto mieste pláže isto strmo zvažuje do nejakej diery, a z nej sa vynorila ponorka. Hádam chceli hodiť očkom na breh, posádka takto ráno cvičila vynáranie a pozeranie: je svet ešte tam ?

Kaukazský, litovský, estónsky, ruský či ten, čo patrí Nato.

Aloe z toho prebehli zimomriavky po chrbte aj po zvláštnej koži na srdci- podráždená cítila, ako jej napuchli bradavky. Toto teda znamená moc. Nádherná a kovová, jasne a s neuveriteľnou samozrejmosťou sa objavila ponorka- s istou dávkou grácie. Otázka „smú ?“ sa rozplynula za prostým faktom „konajú“.

Aloe počúvala celý život o zbraniach, no nikdy žiadnu takto zblízka nevidela. Existovali a chceli byť použité. Chceli sa ponárať, strieľať, špehovať. Boli tu vždy, len sa ukrývali.

A teraz tu číhala strieborná rybacia konzerva, plná ľudí a zbraní, manévrovala zo svojej skrýše opatrne ako obrovský Kraken. Voda odskakovala od maskujúcej šedej farby. Ponorka bola dlhá ako veľryba a mala aj taký tvar. Lukas a Aloe si ju tak aspoň rozhodne predstavovali, pretože videli len časť jej chrbta a periskop. Objavili sa na obrazovke v kabíne ponorky ako malý obrázok, párik, pritisnutí k sebe, s užasnutými, najprv ustráchanými, potom však prekvapene pobavenými tvárami. Ako Aloe a Lukas sedeli na pláži, v realite vonkajšieho sveta. Vlastne im to s tou obrazovkou prišlo na um až neskôr.

Loď sa ešte hojdala na vode, ľahučko, zrodená z morskej peny.

Existovali a chceli byť použité.

Samotný materiál, prostá existencia tejto zbrane bola lákadlom, obrovská a pekná, obratná a bizarná. Aloe chápala, že keď človek raz takú zbraň vlastní, aj ju použije. Ako pištoľ v zásuvke. Tá môže tiež niekedy pôsobiť ako riešenie, už len preto, že tu jednoducho je. Zbrane nepôsobia až vtedy, keď vystrelia. Aloe cítila, že už predtým vstrebávajú skutočnosť.

Lukas i ona pochádzali z pokojného sveta. V ich živote neboli nijaké deti s nožmi na ceste do školy, nijaké pištole, pušky, nijaká vojna. Aloe poznala len praky, zlomené ruky a nohy (lyžovanie), otrasy mozgu, prevalcované zvieratá na okraji cesty, rozpučené škrečky. Jediná zbraň v jej okolí bol ostrý japonský nôž. Bol taký ostrý, že hádam sám hľadal, čo by rozrezal.

Bolo dokonalé ticho. Akoby vtáky zmeraveli vo vzduchu , akoby more zatajilo dych. Vážnosť a mlčanie sa tiahli horizontom. Prebudila sa stará spomienka, niečo celkom hlboko v mozgovej kôre: spomienka na to, že človek sám kedysi vstúpil na zem ako druh, že kedysi ako jedinec plával vo vode, deväť mesiacov. Mali pocit- stačí jedno jediné slovo a škrupina sa rozbije.

Škrupina obsahovala ich dvoch a horizont.

Loď sa nečujne ponorila. More bolo hladké, v odlive a chromé. V jame na brehu sa chvela žaburinka. Rak vykukol zo svojej diery.

Keď sa Aloe a Lukas vrátili k mlynu, kompa premávala sem a tam ako vždy. Prievozník stál na palube, celý v nepremokavom odeve so svietiacim oranžovým pásom okolo širokej hrude. Aloe sa pozerala cez Lukasov ďalekohľad. Stretnutie s ponorkou sa ich dotklo na zvláštnom, citlivom mieste: veľký brat vás stále sleduje. A oni, hoci úplne nevinní pri svojej prechádzke po pláži, cítili sa prichytení! Avšak pre Lukasa to bol absolútny vrchol dovolenky, hneď vytiahol svoju knihu o námorníctve, no o ponorkách nenašiel nič.

- Ony vôbec neexistujú, Aloe !

- Veď sme jednu práve videli.

- Našťastie obaja.

- Myslíš, že keď sme ju videli obaja, nie je to sen alebo prelud?

Pri raňajkách v mlyne porozprávala Aloe Lukasovi zvyšok svojho príbehu. Nehybne pri nich sedeli ploštice s prastarými pancierovými ksichtami. Zrejme verili, že keď sa nepohnú, nik si ich nevšimne.

Z kapitoly 3

Už od autobusovej zastávky videli Aloe a Ingrid odraz svetla, počuli sirény. Ich ulica bola upchatá, stáli tam dve veľké požiarnické autá, z jedného bol vysunutý dlhý rebrík. Aloe si pomyslela „Jona“, Ingrid to myslelo lepšie a vykríkla „nie“, no plamene napriek tomu šľahali z ich domu, z okna ich hosťovskej izby na prvom poschodí. Hm, skôr dym ako plamene. Hlúposť, skutočné plamene- videla ich pred sebou dodnes. A ako sa Anita tešila!

Ako si tu tak sedela, prešla len polhodinka, pozhŕňala časopisy, priliala trochu špiritusu, všetko sa vznietilo, áno, Aloe si to vedela živo predstaviť. Koniec koncov, Anita bola expert, ozajstný oheň hravo zvládla. Stará mama Katja mala na ňu dávať pozor, bola však jednoducho príliš pomalá, o Anite nemala ani páru. Vidíš ju, volá spomienka na Aloe, ako sedí s rozžiarenými očami pred práve založeným ohňom a pozoruje ho, ako mu naslúcha. Nemusí to ísť príliš rýchlo, chce si to vychutnať, počuje praskať papier; pozoruje, ako začínajú horieť staré topánky, čo podeň podsunula, Anita sa v tom vyžíva a vidí každý detail, bystrá ako rys, bdelá ako orol. Vyšľahujú malé ostré plamene, áno, v imitácii svojich zápalkových experimentov podstrčila na okraj hromady niekoľko handier namočených do špiritusu. Teraz plamene dosahujú tieto malé pochodne, teraz to správne frčí, to nič, ak stará mama niečo začuje, tento oheň nik už len tak rýchlo neuhasí. Popol lieta, papier je spálený, z topánok a teraz už aj zo starého kabáta sála teplo, dobrá potrava, oheň sa teší a žerie. V izbe sa poriadne oteplilo a Aloe vidí, ako Anita jeden kúsok odsúva, plamene sa nahnevajú a Anita odsúva ešte jeden kúsok po zemi ku dverám. Ako sa jej sestra teší, že otvorila okno, Aloe vidí, ako vzduch putuje k ohňu, oheň bude, oheň je; ako sa lepí na nábytok v izbe, na posteľ pre hostí, na záclonu, ako oranžovo žlto svetložlto blčí a syčí, má veľa jadier, nielen jedno, Aloe ho vidí, s Anitou, v celej miestnosti.

Skutočne, keď Ingrid a Aloe prišli, požiar bol takmer uhasený. Anita a starká Katja stáli ruka v ruke na ulici vedľa najprednejšieho požiarnického vozidla. Katja očividne verila, že Anitu svojou rukou uteší; Aloe si bola istá, že to bolo v skutočnosti naopak. Katja ešte zvolala, „sa nevzrušuj, Ingridka“, no vtom už Ingrid tie dve od seba odtrhla, odstrčila zmätenú Katju nabok a strhla Anitu k sebe. Ako ju k sebe pritiahla, trošku zdvihla, s nečakanou silou, prv ako sa ukázalo, čo sa stalo, stála tesne pred ňou, spotená, pridusená- ako Anitu pritom pevne objímala (a Aloe ich odrazu videla ako dva prekrížené meče opreté o seba), ako sa to celé odohralo celkom ticho, zastavilo ako obraz a potom sa to odrazu prevalilo, takže Ingrid stála pred Anitou, energicky dýchala, trochu predklonená, ústa približne vo výške Anitiných úst, oko pri oku, dlho na ňu dôrazne pozerala trochu rozrušeným pohľadom- rozhodná, pevná, spokojná-, pritom však chmat jej ruky na Anitinom výstrihu silnel a pritiahla ju ešte kúsok k sebe, až Anita cítila jej horúčosť, hladké nechty na koži medzi svojimi pučiacimi prsiami, a Anita sa už-už dobrovoľne vzdávala, Ingrid ju však potom s obrovským šklbnutím, s neuveriteľnou, totálne prekvapujúcou silou odmrštila, takže Anita tvrdo narazila chrbtom do stojana lampy, čo stál za ňou, vôbec nevedela, čo...

A Ingrid zakričala na celú ulicu, z plných pľúc:

Ty posraný hermafrodit, ty !

- Aloe na to nikdy nezabudne.

Ingrid sa zháčila. Našťastie na ulici nestálo veľa ľudí; no o pár hodín o tom vedela aj tak celá štvrť. Anita sa otriasla a dívala sa na mamu so zvláštne nezúčastnenou zvedavosťou. Katja však vystrela ruku: poď, dieťa moje! a viedla Anitu späť domov, vzpriamená a hrdá. Jantáre na retiazke sa ligotali ako oči, očistené zvláštnym vedomím, napojené priam nebeskou ľahkosťou a suverenitou.

Aloe a Ingrid stáli na ulici samy. Z jedného z požiarnických áut vytiekol olej, farebné škvrny blúdili vlhkým asfaltom. Bolo cítiť oheň a vodu. Všetko bolo nezvyčajne intenzívne, ireálne, na zemi malé tmavé chumáče popola, v kalužiach olejová dúha. Aloe mala len veľmi chabú predstavu o tom, čo je hermafrodit, no hneď pochopila, že je to čosi veľmi potupné. Vo vzduchu sa usadilo niečo obludné a teraz sa to prejavilo.

V zrkadle mláky bola Ingridina hlava a držala si ruku na ústach.

Z kapitoly 5:

Lukas chcel ísť za každú cenu na kúpalisko. Ona myslela hneď na chlór, pleseň a infekciu. Lenže Lukas: za každú cenu na kúpalisko, za každú cenu s ňou. V marci však kúpalisko znamenalo plaváreň.

Chlór, pleseň, infekcia, pomyslela si znova, keď si kúpila lístok, prirodzene, lístok pre jednu osobu, chlór atď. tu však platilo vždy, aj v lete, keď sa smelo kúpať v nekrytom bazéne a ležať na terase, a to ju v marci trochu utešilo. Už na vykachličkovanej chodbe vedúcej k pánskym a dámskym kabínkam to páchlo chlórovaným potom zmiešaným so špecifickým plavárenským močovým zápachom (niekto sa predsa vždy vymočí do vody). Aloe sa pokúšala omotať si okolo ruky pozapletaný, ešte po jej predchodkyni vlhký pásik s kľúčom. Vtedy to začalo: cítila sa ako postihnutá. Stála tu, ramená spletené, zúfalo zapínala vlhký pásik: totálne grambľavá.

Počas vyzliekania pri úzkej skrinke medzi inými ženami a zvedavými päťročnými chlapčekmi, čo si naťahovali stoporené pipíky sa to nezlepšilo, hoci vyčerpané matky chlapcov napomínali, schovaj si konečne toho pipíka. Aloe nervózne šmátrala rukou v najzadnejšom kúte skrinky, kde sa vždy v miernom vlhku kopili drobnosti po všetkých predošlých ženách, úlomky z nechtov na nohách, chlpy z ohanbia a iné, a hľadala päťmarkovku potrebnú do zámku, čo jej tam spadla.

Ešteže si plavky obliekla už doma, čierne s oranžovým pruhom na páse. Neprekážalo jej síce vyzliecť sa donaha pred inými ľuďmi včítane stoporených päťročných (po plávaní by to tak či tak urobila). Plavky mala na sebe vopred z odporu voči plavárni, ako tichý protest proti nedôstojným podmienkam, ktorým ju vystavili. Úplne nezmyselný protest. No ak chcel Lukas robiť niečo spoločne s ňou, najmä ak to bolo za každú cenu, vošla dokonca i do verejného chlóru, len aby mu urobila po vôli, zatvorila oči a vyrazila, takmer veselo sa potkla o dezinfekčný bazénik, dotkla sa ho len jednou nohou, aj to len končekmi prstov, príšerný roztok, áno, už to mala takmer za sebou, vtom niečo povedalo: stáť!

To Niečo bolo fialové a ružové. Trénované, platinový blond. Plavčíčka sa hrala na Baywatch, Aloe to spoznala okamžite, hoci Baywatch nepoznala. Prsia však boli dozaista z pravého silikónu. Takmer sa na ne spýtala. To sa však nestalo, Baywatch stál priamo pred Aloe a vyškieral sa: a čo labky?

Povedala labky. Neuveriteľné.

No práve tak to na plavárni chodí. Dovolia si jednoducho všetko! A Aloe? Cítila sa totálne premožená. Postihnutá. Degenerovaná. Bez civilného odevu sme vždy rovnako polonahí a v plavkách, ktoré vďaka lycre dokonalo obopínajú krivky tela, nahší ako nahí. Baywatch to nehanebne využíval. Aloe sa pohotovo zahanbila. Ružová nielenže povedala „labky“, ešte aj vystrela ruku, aby na ne ukázala. Čo mala Aloe robiť? Poslušne odklusala späť, krátko namočila chodidlá jedno po druhom vo vlažnom roztoku a potom sa neosprchovaná konečne odvliekla do zápachu chlóru, potu a moču, do modrého svetla.

Olympijský bazén. Dlhý, ultramarínovo zelený. Rovnako ultramarínovo sa v šere marcového popoludnia trblietali veľké okná plavárne. Plavecké dráhy delili od seba laná lemované červenými balónikmi. Prvé tri, práve tie pod oknami, boli určené profíkom a pseudoprofíkom, žralokom revíru. Prostredné boli pre takých ako Aloe, zvyšok pre deti. To najlepšie na plavárni bol však mostík, troj-, päť- a desaťmetrový, ten bol najhroznejší a stáli na ňom deti. Niektoré z nich si objali kolená a vrhli sa do vody ako by ich vystrelilo, iné sa trasúc hojdali na najspodnejšom mostíku. Potom ich niekto postrčil, podaktoré v letku zvrieskli, otočili sa a pleskli bruchom do modravy, čľup! ako práve rozpučená žaba.

Aloe sa pretlačila popri štartovacích blokoch k oknu, posadila sa na (prirodzene mokrú) plastovú stoličku. Modré svetlo. Nik iný nesedel na stoličke. Povzdychla si a chcela počkať na Lukasa, tak ako naňho vždy musela čakať, silikónová Valley si niečo šepkala s plavčíkom Kenom (svaly, svaly), vtom Lukas vyšiel z pánskej šatne umiestnenej symetricky s dámskou šatňou na druhej strane bazénu, oproti Aloe. Tentokrát nezabudol na čas, ale na plavky, pretože prišiel v slipoch, boli z tých čiernych, čo mu Aloe pred časom priniesla, takže ich predsa len nosil.

Ak si odmyslíme zápach chlóru, pleseň atď., Lukas bol pekný, Lukas tu bol výraznejší ako v jej byte. Modrá svietila, medzi nimi, nad nimi: Lukas ako nový. Hádam to bol predsa len dobrý nápad prísť sem, spoločne do vody, trošku- ako to pomenovať- nového sexu, pretože sex nefungoval už celé mesiace, teda celkom dobrý nápad, pomyslela si Aloe

- naivná, aká vtedy ešte bola. Veď nič netušila-

len pozerala na Lukasovu hladkú olivovozelenú pleť. Pri chôdzi ledva badateľne dvíhal nohy, pružne a elegantne, muži majú len zriedka pekné nohy, on ich mal. Kráčal k Aloe dlhými, uvoľnenými a rozhodnými krokmi. Modrá medzi nimi bola ticho, len na okraji šumela a olizovala vykachličkované steny bazéna.

Ešte vraj nakupoval, čakala dlho, snáď priveľmi nemešká ?

Správal sa k Aloe ako k dobrej známej. Zdvorilo, isto. Ešte stále sa nedovtípila. Páčilo sa jej to. Na strope sa rozžiarili neónové lampy, posledné slnečné svetlo sa lámalo na okenných tabuliach a pomaly slablo. Neón Aloinej pleti neprospieval. Zbledla a nevyzerala zdravo. Aloe myslela na to, že už musí vstať z tejto umelej stoličky, aby tu onedlho nedrepela ako ďalší kus plastu. Lukas sa však v tom istom okamihu posadil na drevenú lavičku oproti nej, takže klesla nazad.

Nohy si vyložil na operadlo a skrútil sa ako embryo. Aloe užasla. Je mu zima? Nemal uterák. Okolo ruky mal omotaný taký istý vlhký pásik ako ona, len žltý, nie zelený. Lukas vzdychol, oprel si bradu o koleno a díval sa na Aloe. Aloe sa dívala na neho.

Lukas znovu vzdychol. Aloe však nemala chuť vypytovať sa, bola v tom príliš nemotorná a Lukas mlčal, ako by chcel napodobniť rybu, tu v chlórovom koncentráte, pomyslela si Aloe, pretože bazén znovu páchol, ešte prenikavejšie ako predtým. Na najkrajnejšom odrazovom mostíku , celkom pri nich stál akýsi starec a váhal. Pozeral na vodu, pozrel na Aloe, pozeral na modré a zelené svetlo v rohu bazéna, modrú a zelenú dráhu. Mark Spitz` 72, sedem zlatých medailí, blyslo jej hlavou, starký opatrne pokrčil kolená, a čo keď skočí? pomyslela si a spýtala sa Lukasa: Čo tu robíme?

Starký neskočil. Lukas ešte pevnejšie zovrel kolená a odkašľal si. Bol to jeho milovaný, trochu zachrípnutý hlas, čo Aloe vždy počula povedať „ty“ alebo „Alla“, tento raz to však nebol ten hlas, ale iný, chladný:

- Pri vode ľudia hovoria pravdu.

Zrejme aby vetu nejako ilustroval, díval sa Lukas zasnene na vodnú hladinu. Nie je jednoduché zasnene pozorovať chlórovú penu ovešanú červenými balónikmi, obloženú krikom, škrekotom a chvejúcimi sa detskými telami ako šalát. Lukas na to vynaložil všetku možnú námahu. Naozaj. Nič iné nerobil. Starký zostúpil z mostíka. Modrá stmavla, hlboký ultramarín.

-Lukas?

Aloe sa spýtala naliehavo, opatrne, nežne ako len vedela. Opäť sa však prikradol ten starý pocit. Plaváreň sa jej javila ako obrovské kino. Všetko bolo ako na plátne. Každý, kto vstúpil, bol herec, ona jediná sa prizerala. Lukas váhal. Nevie čo chce, pomyslela si Aloe. Neskôr si uvedomila, že vedel veľmi dobre, čo chce, len nevedel ako na to.

- Tú vetu o pravde som už raz počula, Lukas.

- Ja tiež, Alla, už neviem od koho, ale je dobrá. A správna. Pri vode ľudia hovoria pravdu.

- A prečo?

- Netuším.

- Nepovedal to David Hockney?

Lukas pokrčil plecami. Hockney, špecialista na plavárne . Vzpriamené telá, čo síce rozčeria vodu, no na obrázkoch ich nevidno, alebo len štíhle, so slnečnými okuliarami, skryté, ležia na okraji bazéna ako model a opaľujú sa, v slnku, čo neviditeľne visí v ráme.

- Tu si teda, zašepkal Lukas.

Samozrejme , že bola tu. Čo mu je?

Lukas pozoroval svoje kolená. Očividne sa mu páčili, pretože im povedal:

- Mali by sme sa rozísť.

Preložila: Gabriela Markovičová