Christoph Hein

	Narodil sa 8.4.1944 v Heinzendorfe/ Sliezsko
© Peter Procházka

1971 - 1974		Študoval filozofiu a logiku v Lipsku a v Berlíne
1974		dramaturg na Volksbühne v Berlíne
Od roku 1979		spisovateľ v slobodnom povolaní
1980		literárny prelom vo Východnom aj v Západnom Nemecku
1982		Heinrich-Mann-Preis der Akademie der Künste der DDR
1986		Literaturpreis der Neuen Literarischen Gesellschaft Hamburg
1989		docentúra na Folkwang-Hochschule v Essene
1990		ocenenie Erich-Fried-Preis
Od roku 1990		člen Akadémie umení v Zápdnom Berlíne
Od roku 1992		spoluvydavateľ týždenníka Freitag
1998		voľba za prezidenta spojeného PEN-centra
1998		Peter-Weiss-Preis der Stadt Bochum
2000		Literárna cena mesta Solothurn
2002		Rakúska štátna cena za literatúru
2004		Schillerova pamätná cena
2005 2008 2009 2010		sfilmovanie románu Willenbrock Andreasom Dresenom  ocenenie Walter-Hasenclever-Literaturpreis zhudobnenie lyrického diela Hansom-Eckhardtom Wenzelom ocenenie Eichendorff-Literaturpreis
		žije v Berlíne

 

Ralph Schock. Gespräch mit Christoph Hein in Sinn und Forum 5/2009

Über die Schädlichkeit des Tabaks. Rede and die Abiturienten des Jahrgangs 2009

Das Goldene Vlies, 2005

In seiner frühen Kindheit ein Garten, 2005

Landnahme, 2004

Aber der Narr will nicht, 2004

Der Ort. Das Jahrhundert, 2003

Willenbrock, 2000

Bruch. In Acht und Bann. Zaungäste. Himmel auf Erden, 1999

Von allem Anfang an, 1997

Exekution eines Kalbes und andere Erzählungen, 1994

Randow, 1994

Napoleonspiel, 1993

Als Kind habe ich Stalin gesehen, 1990

Der Tangospieler, 1989

Öffentlich arbeiten, 1987

Horns Ende, 1985

Das Wildpferd unterm Kachelofen: ein schönes dickes Buch von Jakob Borg und seinen Freunden, 1984

Nachtfahrt und früher Morgen, 1982

Der fremde Freund, 1982 [erscheint in Westdeutschland 1983 unter dem Titel "Drachenblut"]

Kapitola: Thomas Nicolas /úryvok/

Nový školský rok sa už začal, keď sa v polovici septembra objavila v triede na tretej hodine slečna Nitzschkeová s novým žiakom. Bola to naša triedna učiteľka a učila nás nemčinu a vlastivedu. Mala po štyridsiatke, nebola vydatá a kládla dôraz na to, aby ju oslovovali slečna. Keď s ňou hovoril niekto z rodičov a oslovil ju pani Nitzschkeová, opravila ho s miernym, dôrazným úsmevom, ako keby byť nevydatá malo pre ňu zvláštny význam. Vychudnutá, spredu i zozadu ako doska - ako hovorievali starší žiaci na dvore – a vždy so

silno napudrovanými lícami, čo bolo dosť nezvyčajné. Hovorili o tom aj dospelí v meste. Domnievali sa, že má nečistú pleť alebo nejakú chorobu, presnejšie nikto nič nevedel. Keď sa prechádzala pomedzi lavice a nakláňala k žiakom, cítili sme sladkastú vôňu jej púdra.

Slečna Nitzschkeová prišla s novým žiakom dopredu ku katedre, sadla si a čakala, kým trieda stíchne. Čakala, kým všetci obrátia zraky na ňu alebo na chlapca, ktorý stál vedľa a zamračene zízal pred seba.

„Máme nového žiaka“, povedala napokon. „Predstaví sa sám“. Pozrela sa povzbudzujúco na chlapca. On hľadel bez pohybu na triedu a skúmavo si nás obzeral.

„Povedz nám, prosím ťa, ako sa voláš.“

Nový žiak vrhol krátky pohľad na učiteľku a niečo zamrmlal, a na nikoho sa nepozrel.

Trieda znepokojnela. Svoje meno vyslovil tak mimochodom a potichu, že ho sotvakto rozumel. Niekto zakričal: „Hlasnejšie!“, iní sa rozosmiali. Pochopili sme, že hovoril jedným z tých drsných východonemeckých nárečí a hneď nám bolo jasné, že zasa prišiel do našej školy vyhnanec z Pomorian alebo Sliezska.

Bezprostredne po vojne bolo mesto nimi preplnené. Prideľovali ich do bytov, ktorých majitelia len pod tlakom mestských nariadení a polície vyprázdnili jednu-dve izby, aby ju s odporom prepustili cudzincom. Všetci dúfali, že títo vydedenci svojej vlasti sa čoskoro pohnú ďalej, alebo im bytový úrad pridelí vlastný byt. Hoci naše mesto bolo vojnou a náletmi menej poškodené ako okresné a ako tri susedné dediny, aj tak bolo stále čo opravovať. Ani mesto, ani obyvatelia nemali peniaze na stavbu nových domov. Chýbal aj stavebný materiál, takže i najnutnejšie opravy sa prebiehali veľmi pomaly.

Teraz, päť rokov po vojne, bývalo u nás ešte dosť prisťahovalcov a zdalo sa, že chcú v Guldenbergu zostať. Navyše, nová hranica na východe bola už asi definitívna, takže nemecké provincie za Odrou zostanú poľskými a ľudia odtiaľ sa nikdy nebudú môcť vrátiť do vlasti. Aj v našej škole bolo plno detí prisťahovalcov. Väčšina z nich hovorila po čase naším nárečím, iba sem-tam sa dal uhádnuť ich pôvod podľa nezvyčajného či cudzo znejúceho slova, alebo keď vyslovovali hrdelné hlásky chripľavejšie ako my. Boli napospol chudobnejšie oblečené než deti domácich, pančuchy mali zaštopkané, kazajky zaplátané, okrúhle kúsky kože nielen na lakťoch. A najmä topánky mali staré a zodraté.

„Tak, Bernhard Haber“, povedala slečna Nitzschkeová, nevšímajúc si hluk v triede. Vyslovila to meno jasne a s dôrazom, a potom povedala prišelcovi: „Cez prestávku prídeš za mnou, aby som ťa zapísala do triednej knihy. Teraz si môžeš ísť sadnúť.“

Bernhard Haber zdvihol hlavu a pohľad mu skĺzol ponad lavice. Aj iní žiaci sa otáčali, aby sa uistili o tom, čo aj tak vedeli: všetky sklápacie stoličky boli obsadené. Ani jedno miesto nebolo voľné. Keď to učiteľka zbadala, postavila sa a prisunula svoju stoličku k úzkemu boku učiteľskej katedry.

„Posaď sa na moju stoličku, Bernhard. Cez prestávku to vyriešime. Školník ti dá lavicu aj stoličku.“ Obrátila sa k triede: „Bernhard je o rok starší ako vy. Prišiel z Poľska a školu mohol za posledné roky navštevovať len nepravidelne. Takže všeličo zameškal, a preto si myslím, že je preňho nejlepší tretí ročník, aspoň zatiaľ. Uvidíme, čo vie, a dúfam, že ho budete z najlepších síl podporovať.“

„Poliačisko,“ povedal polohlasne akýsi chlapec zo zadných lavíc.

Nový žiak podišiel k stoličke, ktorú mu učiteľka prisunula, otočil sa k triede a bez toho, aby zdvihol ruku, zaťal päsť a chvíľu si ju podržal pred bruchom, pričom na nás hľadel a očami hľadal chlapca, čo vyslovil tú poznámku.

„To bolo veľmi, veľmi škaredé“, povedala slečna Nitzschkeová, „to hlúpe slovo už nikdy nechcem slovo počuť. Nikdy! Rozumeli ste? A Bernhard nie je Poliak. Je to Nemec tak ako vy.“

Po prestávke priniesli do triedy ďalšiu stoličku a nový si musel sadnúť do jednej z prvých lavíc. Obe dievčatá sa posunuli, aby mu urobili miesto.

Keď vošiel do triedy pán Voigt, učiteľ matematiky, všetci vstali a počkali, kým prejde dopredu, pozdraví ich a sadne si. Potom s hrmotom sklapli stoličky a posadili sa. Pán Voigt pomaly prešiel pohľadom po triede. Vždy pritom vyzeral ako sup striehnuci na korisť. Keď zbadal nového žiaka, pobavene si ho prezrel od hlavy až po päty.

„Takže nový žiak“, skonštatoval posmešne. „Akože sa voláš?“

Nepočkal na odpoveď, otvoril triednu knihu a čítal nahlas poznámky o Bernhardovi.

„Tak, máš už desať rokov, hm. Keď ťa strčili sem, do tretej triedy, asi toho veľa o počtoch nevieš, čo?“

Celá trieda sa zabávala. Nový žiak položil ruky na dosku, hľadel pred seba a neodpovedal.

„Postav sa, keď s tebou hovorím! A dívaj sa na mňa. Prišiel si sem s rodičmi?“

„Áno.“

„No, aspoň že nie si sirota. S tými máme len oštaru. Má tvoja rodina byt? Izbu?“

„Áno.“

„Dobre. A tvoj otec – má prácu?“

„Nie. Ešte nie.“

„Takže žijete na trovy mesta. Aké povolanie má tvoj otec?“

„Je stolár.“

„Fajn. Stolár, to je fajn. Keď vie robiť a nemá obe ruky ľavé, robotu si nájde rýchlo. Stolárov potrebujeme.“

Urobil malú prestávku a pokračoval so zlým úsmevom: „Alebo že by tvoj otec nerád pracoval? Aj takí sa nájdu.“

Nový žiak stál so zvesenou hlavou pri lavici, rukami držal jej šikmú dosku. Tvár mal úplne červenú, keď odvetil: „Nie. Môj otec nemá obe ruky ľavé. Má jednu ľavú ruku.“

„A odkiaľ ste? Kde si sa narodil, chlapče?“

“V Breslau.“

„Čo hovoríš?“

Pán Voigt hľadel naširoko otvorenými očami, potom si priložil jednu ruku k pravému uchu a zopakoval: „Čo si povedal?“

„Som z Breslau.“

Pán Voigt potriasol hlavou a pobúrene i nechápavo pozrel na triedu. Potom vystrel ruku a ukázal na jedno dievča: „Katrin, ako sa volá mesto, z ktorého prišiel nový žiak?“

„Wroclaw“, odpovedala dievčinka, pričom sa krátko nadvihla, takže stolička sklapla.

Pán Voigt spokojne prikývol. A opäť sa obrátil na prišelca: “Myslíš si vari, že v Taliansku dnes žijú Rimania? Nie. Žijú tam Taliani. Zapamätaj si to. A Istanbul, ten voláte vy z Dolných Pomorian ešte stále Konstantinopol, alebo Byzancia, či ako? Ty pochádzaš z Wroclawi. Pochopil si?“

Bernhard Haber pozeral učiteľovi rovno do očí. Ani sa nepohol.

„Takže, ešte raz. Odkiaľ si prišiel?“

„Z Wroclawi.“

„Správne. Sadni si už. Chceme začať hodinu.“

Bernhard Haber zostal vzdorovito stáť vedľa stoličky. Skôr, než sa posadil, povedal rýchlo: „Ale narodil som sa v Breslau.“

Pán Voigt bol otočený, lebo chcel niečo písať na tabuľu. Vystretá ruka s kriedou mu pomaly klesla. Ako v spomalenom zázname sa obrátil. A pozrel na prišelca. Zdalo sa, že bol veľmi prekvapený, chvíľu sme si mysleli, že začne vrieskať. On ale pohŕdavo skrivil ústa a výhražne sa na Bernharda pousmial.

„Ale čo,“ povedal napokon, a znelo to takmer uznanlivo. „Takže taký si ty. Neboj sa, ja ťa naučím po kostole hvízdať, milý pán Hvizdoš.“

Opäť sa obrátil k tabuli a na tmavosivú, pošramotenú dosku vypisoval z otvorenej knihy, ktorú držal v ľavej ruke, počtové úlohy. Bernhard Haber sa pozorne poobzeral po triede, chcel asi vidieť, ako reagujú spolužiaci na jeho výmenu názorov s učiteľom matematiky. Zdalo sa, že si chce čo najpresnejšie vryť do pamäti všetky naše tváre. Chvíľu sme sa na neho pozerali, pár sekúnd sme uprene a bez pohybu hľadeli jeden na druhého, zatiaľ čo pán Voigt písal na tabuľu príklady a pritom si polohlasne niečo mrmlal.

Nasledujúce ráno už bola v triede nová lavica s dvoma stoličkami Školník ju postavil rovno pod lištu s vešiakmi k zadnej stene triedy, a nový žiak si do nej sadol. Na tretej hodine, keď sme mali vyučovanie so slečnou Nitzschkeová, si musel presadnúť do prvého radu a jedno dievča išlo dozadu.

Bernhard Haber nemal školskú tašku. Mal batôžtek z látky, ušitý zo starého vojenského kabáta, ktorý sa dal nosiť ako ruksak. Batoh bol príliš objemný, aby sa zmestil do priečinku pod doskou na písanie, preto si ho musel počas vyučovania položiť vedľa lavice. Ostatní žiaci, čo mali príliš veľké školské tašky, ich mali zavesené na háčiku lavice, Bernhardov batoh sa zavesiť nedal. Ležal ako ufúľaná kôpka na naolejovanej drevenej podlahe.

Na tretí deň kopol Willy, keď ho vyvolali k tabuli, do toho sivého batoha, takže ten letel dva metre cez triedu a buchol o stupienok, na ktorom stála učiteľská katedra. Trieda bola nadšená. Willy nebol len najsilnejší z triedy, bol aj náš najlepší futbalový hráč, a jeho kop do Bernhardovho batoha bol dobrý. Keby nebolo vyučovanie, ale prestávka, určite by sa bol našiel niekto, kto by mu batoh odkopol naspäť. Slečna Nitzschkeová ho však neodkopla. Opýtala sa Willyho, čo mu to napadlo, a on tvrdil, že sa to stalo neúmyselne. Vraj sa o batoh potkol a skoro si zlomil nohu.

Nik z triedy mu neveril ani slovo. Chichúňali sme sa. Slečna Nitzschkeová nič nemohla urobiť preto len povedala Willymu, nech Bernhardovi zanesie batoh a nech sa mu ospravedlní. Willy zdvihol vak do dvoch prstov, ako keby bol špinavý, priniesol ho Bernhardovi a potichu zamrmlal niečo ako ospravedlnenie. Bernhard nespravil vôbec nič, ako by sa ho to netýkalo. Ani len batoh neotvoril, aby sa pozrel, či sa niečo nepolámalo.

Cez prestávku, keď slečna Nitzschkeová vyšla z triedy, Bernhard vstal, podišiel k Willymu a jedným jediným pohybom ho schytil za vlasy. Strhol mu hlavu pod pazuchu, zovrel ju a držal stisnutú tak dlho, kým Willy nezareval. Potom rýchlo a vrtko povolil ruku, ktorou si Willyho hlavu pevne tlačil o svoju hruď. Keď ho pustil, Willy mal ohnivočervené uši a jajkal. O Bernhardovu tašku sa odvtedy nikto, ani len náhodou, nepotkol.

Bernhard Haber žil s rodičmi na gazdovstve sedliaka Griesela na ulici Gustava Adolfa, oproti starému cintorínu, na ktorom sa už roky nekonal žiaden pohreb, lebo po vojne sa pochovávalo na lesnom cintoríne za nemocnicou pre tuberkulózne choroby. Bernhardov otec nenašiel ako stolár v našom meste prácu. Stolárov síce potrebovali, a starý Haber nemal dve ruky ľavé, mal len jednu – avšak chýbala mu pravá. Pravú ruku mu amputovali kúsok pod ramenom.

Ako sovietsky vojnový zajatec musel starý Haber pracovať v bani, v trestaneckom tábore pri Perme na Urale. Keď raz niesol spolu so štyrmi ďalšími zajatcami do skladu vrecia s múkou a nakladanou repou, jeden opitý vojak zo stráže omylom zaradil na n´kladiaku spiatočku, takže auto zrazu naskočilo a prikvačilo Haberovi ruku medzi železnú hranu zadnej korby a jeden z oporných stĺpov v sklade. Habera ihneď odviezli do lazaretu. Lekárka však už ruku zachrániť nemohla. Keby sa nehoda bola stala dolu v bani, Haber by vykrvácal ešte skôr, ako by ho dopravili k lekárke do barakov. Po nehode ho už v bani nepotrebovali. Spočiatku pracoval v kolchoze, štyri mesiace, ale ani tam nebol užitočný. Potom ho z vojnového zajatia prepustili.

Keďže po vojne Haberovo rodné mesto patrilo Poľsku, mali ho prepustiť do niektorého z nemeckých miest v sovietskej zóne. Dosiahol, aby mu vystavili papiere do Wroclawi, kde chcel hľadať svoju rodinu. Po štyroch týždňoch ju konečne našiel, v akejsi dedinke štyridsať kilometrov na sever od Wroclawi. Tam boli jeho žena so svokrou a ich jediným žijúcim synom – lebo Bernhardov podvyživený brat zomrel rok po vojne v poľskej nemocnici - ubytovaní u jedného poľského sedliaka, ktorého tiež až po vojne presídlili. Invalid Haber chodil po poľských úradoch, vybavoval vycestovacie povolenie pre rodinu, a po šiestich mesiacoch ho dostal.

Prišiel do Bad Guldenbergu. Nevedel totiž uviesť nemeckým úradníkom pri vstupe jednu jedinú adresu príbuzných, ktorí by ho s rodinou mohli prichýliť. Celé jeho príbuzenstvo žilo až do konca vojny v Sliezsku a on ich nové adresy nepoznal. Vystavili mu napokon papiere do nášho mesta. Podľa akéhosi zoznamu potrebovali v Guldenbergu stolárov. Musel to byť čudný zoznam,

Vydaný svojvoľne dákym úradom podľa ktovieakých potrieb. A hoci Haber poukázal na to, že ako kalika nebude môcť pokračovať vo svojom povolaní, zostalo pri onom rozhodnutí. Úradník na hraniciach síce prikývol, keď ho Haber na svoje postihnutie upozornil, ale keďže nevedel udať iné zamestnanie, vystavili mu papiere pre naše mestečko. Povedali, že tam mu už ďalej pomôžu. Úrady sú vraj dobre informované a majú dosť skúseností na to, aby vojnovému invalidovi pomohli na nohy.

Na Guldenberskej radnici neboli o ničom informovaní, ani nejako ochotní Haberovi pomôcť. Dostal iba stravné lístky a pridelili ho k sedliakovi Grieselovi. Tam Haber s rodinou dostal dve maličké podkrovné izby. V jednej sa dalo kúriť prinesenou vojenskou pieckou, druhá izba bola v zime ako ľadovňa.

Bernhardova matka pomáhala sedliačke pri prácach na gazdovstve. Dostávala za prácu potraviny pre rodinu. Bernhardov otec nenašiel ani po štyroch mesiacoch prácu ako stolár, ani inde ho nezamestnali. Mužov síce potrebovali, ale jeho ako jednorukého všade s poľutovaním odmietali. Na úradnícku prácu chýbala Haberovi zbehlosť i znalosti. Horko-ťažko čítal a bol takmer analfabet. Ani vo svojej práci, ani cez vojnu a vo vojnovom zajatí čítanie či písanie nepotreboval a ako šli roky, všetko pozabúdal. V Guldenbergu bol jediným vojnovým mrzákom a jeho chýbajúca ruka pripomínala všetkým obyvateľom porážku a pokorenie víťaznými spojencami. Tá ruka bola ako obelisk, ktorý Guldenberg nepostavil za prehratú vojnu a sedem mŕtvych vojakov pochádzajúcich z mesta.

Nasledujúci rok v januári si začal sedliak Griesel dávať do poriadku vozový park. Vymieňal rozbité a poškodené časti a brúsil náradie. Opýtal sa Habera, svojho nedobrovoľného

nájomníka, či by neprevzal práce s drevom. Stolár si zariadil dielničku v oddelenej časti stodoly, vedľa odstavených rebrinákov, dvoch vozov a stohov slamy naukladaných v zapustenom záklope. V dielni orezával, hobľoval, vŕtal a leštil drevo s tou trochou náradia, čo mal poruke. Popoludní, keď sa vrátil jeho syn zo školy, pomáhal mu pri práci, ktorú nevedel urobiť sám. Takto, s jeho pomocou, mohol vykonávať aj hrubé práce a vyrábať oje, žŕdky do toční a spice kolies.

Sedliak bol s Haberovou prácou spokojný. Platil síce len v naturáliách, ale zohnal mu ďalších zákazníkov, takže Haber si mohol onedlho kúpiť aké-také náradie. Veľmi ho potreboval pre nový začiatok.

V lete pomáhal stolár pri žatve. Griesel dal Haberovi aj záprah, lebo vedel zaobchádzať s koňmi. Vozil teda zrno a slamu z polí do mlyna, do štátneho výkupu a do stodôl. Pomáhal aj pri nakladaní vriec a usiloval sa nezaostávať vo výkone za ktorýmkoľvek pomocníkom pri žatve. Na súcit ani výsmech nereagoval, poznámky o svojej chýbajúcej ruke

akoby prepočul a prudko odpovedal na chválu, ako šikovne vie všetko urobiť jednou rukou.

Keď sa žatva na poliach skončila, zariadil si ako dielňu Grieselovú starú tabakovú stodolu, lebo pri slame už pracovať nemohol. Medzičasom vlastnil elektrické prístroje a mašiny poháňané dieselovým motorom, a gazda sa bál, že by iskry mohli naskladanú slamu zapáliť.

V stodole sa až do skončenia vojny sušievali tabakové listy a teraz ju nikto nepoužíval. Gazda sa musel pestovania tabaku vzdať. Štátny kontingent predpisoval, čo musí pestovať a nemohol využiť ani kúsok poľa na tabakové priesady, ktoré by mu priniesli väčší zisk.

Presne osemnásť mesiacov po presídlení do nášho mesta požiadal stolár Haber radnicu

o živnostenský list. Predložil všetky uchované papiere a podpísal dve štátnoprísažné vyhlásenia, keďže dolnosliezskym úradom nemohol poskytnúť požadované úradné dokumenty. Nasledujúce letá pracoval pri žatve na Grieselových poliach. Stolárstvo neveľmi mohlo uživiť jeho rodinu. Domáci chodievali radšej k niektorému z troch svojich stolárov, čo už boli roky – a dvaja z nich celé generácie – usídlení v meste, ako by sa vybrali za Haberom do jeho chudobnej dielne. Jednak preto, že bol nevítaný presídlenec, čo sa usadil v ich obci, ale tiež preto, že si nechceli dať vyrobiť pevný stôl alebo skriňu jednorukému, s núdzovým bývaním, pokúšajúcemu sa stolárčiť so smiešne málo náradím.

Tri roky bývala stolárova rodina v dvoch podkrovných izbičkách na gazdovstve. Bytová správa mesta mu nemohla prideliť byt a on sám si na stavbu nového domu netrúfal.Nerobil si ilúzie o tom, čo by dokázal sám a akú pomoc by mohol čakať od susedov. Až do vypuknutia požiara pracoval v provizórne zariadelnej dielni starej tabakovej stodole.

Bernharda Habera nepreradili do štvrtej triedy, kam vlastne patril. Napriek svojmu veku zostal v mojej triede, lebo len s námahou držal krok s nami, aby neprepadol a nestrčili ho k ešte mladším. Nebol bez nadania, a čo raz pochopil, to nezabudol. Mal však dlhé vedenie, ako sme hovorievali, celé minúty sedel meravo zadumaný nad úlohou a potil sa. Takmer vidno, ako rozmýšľa - povedala raz slečna Nitzschkeová. Ona to, pravdaže, nemyslela zle, ale jej poznámku trieda prijala pobavene a stal sa z nej akýsi charakteristický, často používaný zvrat, hoci sa nik z nás neodvážil zopakovať ho nahlas.

Po vyučovaní musel Bernhard pomáhať otcovi v dielni. Neraz si neurobil domáce úlohy alebo ich mal spravené len sčasti. Bol úplne bezmocný, keď sa mal učiť niečo naspamäť. Napríklad nejakú pesničku alebo báseň. Keď ho vyvolali, stál ako skamenený vedľa lavice, pohľad upieral do kúta triedy, zúfalo hľadal slová. Našepkali sme mu nejaký verš. On ho tupo a nechápavo zamrmlal, nevedel pokračovať a viackrát zopakoval pošepkaný riadok. Ani čo by chcel z pamäte vyloviť ďalšie vety a slová. Napokon sa učiteľ nad ním zľutoval a vyzval ho, aby si sadol. Do triednej knihy zapísal nedostatočnú.

Úplne bezútešné pre Bernharda bolo, keď sa začalo vyučovanie cudzích jazykov. Nedokázal si zapamätať slovíčka, a navyše mu doma chýbal čas na učenie. Neobvyklá, cudzorodá jazyková štruktúra a nezvyčajné znaky ho miatli a ochromovali, takže aj pri najľahších úlohách zúfalo a nemo hľadel na učiteľa a zjavne prestal rozmýšľať, dúfajúc v nadprirodzené

osvietenie.

Každý školský rok bol hlavným kandidátom na prepadnutie. Pravidelne, rok čo rok, si však známky v posledných, rozhodujúcich týždňoch zázračným spôsobom o čosi zlepšil. Len tak-tak preskočil latku a prešiel do ďalšieho ročníka. Všetci sme vedeli, že mu učitelia pri tom trocha pomohli, lebo prepadnúť znamenalo nielen pre nás žiakov zastrašujúcu hrozbu, ale aj učiteľom záležalo na postupe žiakov, veď keby mnohí opakovali ročník, znamenalo by to zlyhanie učiteľského zboru a bolo by to dôkazom nedostatočných pedagogických schopností. Učitelia dávali preto pozor, aby obávaný list poslali len rodičom tých žiakov, u ktorých bolo nevyhnutnosťou triedu opakovať. Inak prižmúrili oko. Ani riaditeľovi nemuseli potom podávať siahodlhé vysvetlenia. Bernhard bol pokojný žiak. Cez hodiny nevyrušoval a ani cez prestávky nevzbudzoval pozornosť nedostatkom disciplíny. Triedna učiteľka a odborní učitelia sa teda každý rok rozhodli vliecť ho ďalej a namiesto neho nechať prepadnúť iného žiaka, ktorý síce nebol vo výsledkoch o nič horší, ale vyvolával výtržnosti, cez hodiny sa bavil a odvádzal spolužiakov od učenia. Okrem toho bola pre učiteľov rozhodujúca aj úvaha, že v Bernhardovi nevychovávajú budúci maják vedy, že nebude pre svoje ďalšie štúdium potrebovať fundované vedomosti, ale svoj život strávi skôr ako robustná pomocná sila pri stavbe ciest alebo na poli, a sotva bude v živote potrebovať viac učebnej látky v živote ako čo bežný tretiak. A tak Bernharda, ktorý sa so spolužiakmi takmer nebavil a okrem svojej impozantnej ťarbavosti nijako nerušil vyučovanie, posúvali rok čo rok do ďalšieho ročníka. Tým, sa, pravdaže nepochopená učebná látka len hromadila a on musel každučký školský rok zvládať obrovské penzum záhad, lebo dokonca aj to, čo by bol pochopil a zvládol, sa zakladalo na poznatkoch, ktoré u Bernharda predstavovali len hlboké čierne diery. Mlčky sedel na svojom mieste, stále pripravený brániť si kožu, a len jeho oči prezrádzali zúfalú snahu niečomu porozumieť, a mali tupý lesk zbytočnosti.

Tomu, že postupoval, vďačil bezvýchodiskovej, no úmornej námahe, ktorú takmer bolestne vnímali všetci učitelia i spolužiaci, ale aj okolnosti, že každý rok bol okrem neho aj iný, rovnako slabý žiak, ktorého sa učitelia chceli zbaviť, nechali ho prepadnúť a prenechali inému kolegovi.

Bernhard patril v triede k menším žiakom, hoci bol o rok starší ako my. Pri telocviku, keď sme sa stavali podľa výšky, stál spolu s drobcami celkom vľavo. Keď sa však

zostatvovali družstvá na zápas, bol vždy jeden z prvých, ktorého si to-ktoré družstvo zvolilo.

Ak sa dostal k lopte, nik sa mu neodvážil postaviť do cesty. Obehol všetkých a kľučkoval s loptou k okraju bránky, aby dal prudkým vrhom gól.

Pri futbale bol rovnako žiadaný. Nedal sa faulmi odtrhnúť od lopty, a tí, čo sa pokúsili

podložiť mu nohu, sedeli potom vyradení na okraji ihriska a jajkajúc si treli

holennú kosť.Tam, kde sa vyžadovala vytrvalosť a sila, si nikto s Bernhardom nezačal. Ale ak na telocviku nestačila sila a odvaha, lež vyžadovala sa istá zručnosť, Bernhard zlyhal. Keď sa zdalo, že bradlá sa už-už prehnú a zlomia, lebo Bernhard sa pokúšal nahradiť chýbajúcu eleganciu a ovládanie tela divokým vypätím sily, zľakol sa aj učiteľ, že chlapec sa vo svojom

zúrivom nasadení zraní, a poslal ho späť na lavičku, napriek jeho protestom a neochote vzdať sa. Neúnavná horlivosť a odhodlanie nebrať na seba ohľad priniesla Bernhardovi napriek ťarbavému držaniu tela vždy jednotku z telocviku. Tá jednotka sa zvláštne, strateno vynímala na vysvedčení, ktoré inak vykazovalo oveľa vyššie čísla.

V našej triede nemal Bernhard nijakého priateľa. Na školskom dvore sa často bavil s jedným starším chlapcom z inej triedy, tiež prisťahovalcom, čo mal len matku a dve sestry. Otec mu padol vo vojne. Boli ubytovaní na okraji mesta v jednej z kolónií žatevných robotníkov, ktorá

kedysi patrila k rozľahlému majeru. Po vojne ten obrovský komplex spravovali ako štátny majetok a neskôr ho odovzdali družstvu. Pred vojnou na majeri bývali ubytovaní kosci, sezónne sily z Pomorian, a počas vojny ruskí i poľskí robotníci. Tri kasárne pre koscov vedľa hospodárstva, do dĺžky rozťahané jednoposchodové domky, s vchodovými dverami tesne vedľa seba a predelené dvoma a dvoma okienkami, označovali ľudia v meste stále ako kolóniu Poliakov. A preto sme vlastne považovali za správne, že tam ubytovali presídlencov. Veď prišli z Poľska a hovorili nemčinou, ktorá znela poľsky. Chlapec z tohto sídliska bol Bernhardov priateľ. Aspoň som nevidel, že by niekto iný s Bernhardom dlhšie postával.

V triede ale nebol nik, kto by sa cez prestávku pri Bernhardovi pristavil. Učiteľ príležitostne vyzval lepších, aby pomohli slabším, a nad Bernhardom prevzalo patronát jedno dievča. Zaviazalo sa robiť si s ním úlohy. Keďže Bernhard nikdy nepozval dievčinu domov – zdalo sa, že dáva dobrý pozor, aby nik zo spolužiakov nevkročil do jeho domova, a navyše zabúdal alebo úmyselne zmeškal dohodnuté termíny, pomoc čoskoro uviazla a napokon úplne prestala. Raz za čas k nemu dievčinka prišla cez malú prestávku, keď sme nesmeli ísť na dvor, prezrela mu zošity, upozornila ho na chyby alebo mu povedala chýbajúci výsledok, ktorý si potom rýchlo ešte pred vyučovaním zapísal do zošita. Aj vtedy sa poďakoval iba kývnutím hlavy, ako by mu to bolo vlastne jedno. My, jeho spolužiaci, sme ho nezaujímali, podobne ako učitelia a školské úlohy.

Bernhardova nezúčastnenosť viedla k tomu, že náš záujem oňho rýchlo upadol. Nemali sme skoro vôbec nijaké styčné body a vyhýbali sme sa mu o to viac, že sa tvrdo bránil, keď cítil, že ho niekto napadol, obťažoval alebo bol pod nátlakom.

Jediným ozajstným priateľom mu bol jeho pes. Mladý teriér, pouličná zmeska. Dostal ho od sedliaka Griesela ako odmenu za týždennú prácu na poli a dal mu čudné meno Tinc. Psa zobral dokonca aj na vyučovanie. Jedného rána sa s ním objavil na školskom dvore. Keď zazvonilo na hodinu, uviazal teriéra o nízky latkový plot, ktorý oddeľoval školský dvor od ulice a povedal mu, že si má sadnúť a čakať naň. Pes sa naozaj posadil a pozorne na Bernharda hľadel.

„Zostaň sedieť a nebreš“, povedal mu Bernhard. Potom vošiel do školy a párkrát sa obzrel za zvieraťom, ktoré poslušne sedelo na určenom mieste a ani nemuklo.

Hneď na prvej hodine k nám prišiel do triedy školník. Opýtal sa Bernharda, po tom, čo sa chvíľu rozprával s učiteľkou, či pes na dvore patrí jemu. Keď Bernhard mlčky prikývol, školník povedal, že podľa školského poriadku nie je dovolené nosiť zvieratá do školy. Že je to výtržnosťa týranie zvierat, a že nechce viac tú potvoru na dvore vidieť. Na druhé ráno Bernhard priniesol psa znova. Ďalší deň takisto. Zakaždým ho priviazal o plot a prikázal mu, aby pokojne sedel a čakal naňho. Zviera poslúchlo. Tri dni sa život školy niesol v znamení Bernhardovho teriéra. Cez veľké prestávky pri ňom postávali najmä dievčatá každej vekovej kategórie, prihovárali sa mu, čupeli pred ním, bozkávali ho a pokúšali sa s ním hrať. A napriek tomu, že Bernhard to všetkým zakázal, kŕmili ho chlebom, čo si doniesli z domu na desiatu, nechali si ním olizovať ruky a navzájon sa pretekali o priazeň mladého psíka. Aj cez hodiny pútalo zviera pozornosť žiakov, ktorí sa zo svojich lavíc alebo po ceste k tabuli pokúšali hodiť pohľad z okna. Tinc predstavoval také závažné narušenie bežnej školskej prevádzky, že Bernharda už na druhý psí deň zavolali k riaditeľovi. Keďže ani toto dohováranie neprinieslo očakávaný výsledok, a Bernhard aj na tretí deň Tinca priviazal o plot, prišiel riaditeľ do našej triedy. Hrozil Bernhardovi najhoršími trestami, ak ešte raz psa privedie. Povedal, že ho vyhodí zo školy, hoci v Guldenbergu je len táto jediná a on bude musieť dochádzať denno-denne autobusom do susednej obce alebo do okresného mesta. Potom prikázal, aby Bernhard ihneď psa odviedol domov a zmeškané vyučovanie si odrobil poobede nejakou úlohou.

Odvtedy zostával Tinc na dvore u Griesela. Týždne i mesiace sa ešte dievčatá vypytovali na psa jeho majiteľa, a Bernhard si s uspokojením všimol, že okrem učiteľov všetci ľutovali, že psa už na školskom dvore nevidia.

Začal sa šiesty ročník. Triedna učiteľka nás ako vždy v prvý deň presadila. Robila to každý rok, vždy na prvej hodine nového školského roka, a občas aj uprostred. Vypäla sa pred nami, roztvorila zápisník a oznámila, ktorý z nás si má pozbierať veci a presadnúť si. Vždy sme protestovali. U dievčat sa objavili niekedy aj slzy. Najmä ony sa obzvlášť rozčuľovali, že ich od seba odtrhnú, ako sa vyjadrovali. Po týždni si každá na novú susedku zvykla. Ako verné kamarátky trkotala jedna s druhou presne tak ako s predchádzajúcou. Uvedomovali sme si, že pre slečnu Nitzschkeová boli tieto presádzania nanajvýš dôležité. Pravdepodobne o nich hútala celé dni, kým sa rozhodla. Rozsádzala žiakov, ktorí, keď boli spolu, rušili vyučovanie. Usádzala lepších so slabšími. Ale niekedy posadila do jednej lavice takých, pri ktorých sme nevideli nijaký zjavný dôvod. Aspoň nám neboli jej motívy vždy pochopiteľné a ani sme ich nevedeli uhádnuť. Keď sme sa jej na to pobúrene pýtali, oznámila len, že to vyplýva z pedagogických úvah, ktoré nemusí vysvetľovať.

Najhošie, čo sa chlapcovi mohlo stať, bolo, keď ho posadili vedľa dievčaťa. Vtedy ostatní chalani s potešením a škodooradostne výskali, o to viac, keď už vedeli, že oni vedľa dievčaťa sedieť nebudú. Tí, ktorých zadelenie ešte len čakalo, hučali tiež, lebo ich gniavila obava, že ich azda čaká rovnaký osud. Ale zriedkakedy sme boli v lavici takto pomiešaní. Možno brala slečna Nitzschkeová ohľad na naše detské rozpaky, a iba vtedy, keď nebolo iné voľné miesto alebo ak bol niektorý žiak príliš hlučný a neskrotný, posadila nás takto. Všetkým nám to pripadalo ako mimoriadny trest. S taškami zovretými pod pazuchou, stáli sme v tých chvíľach rozsádzania opretí o steny triedy a pri oknách a s napätím čakali, kde budeme sedieť.

V onom roku mi pridelili lavicu v druhom rade pri dverách. Stratil som pekné miesto pri okne, čo som mal vlani. Kým som prešiel dva potrebné kroky k novému miestu, pozorne som počúval, aké meno žiaka či nebodaj žiačky vyvolajú po mne, lebo to bude prinajmenej rok môj sused v lavici.

„Bernhard Haber“, povedala slečna Nitzschkeová.

Zúrivo som hodil tašku na lavicu. Buchlo to tak, že som sa preľaknuto obzrel na učiteľku a naznačil ospravedlnenie. Potom prišiel Bernhard a sadol si do lavice bez toho, že by ma poctil čo len jediným pohľadom. Vybalil si školské veci, uložil ich pred seba a zdalo sa, že ho práve prebiehajúce zadeľovanie do lavíc nezaujíma. Po chvíli som to nevydržal a povedal som mu čosi, nejakú poznámku o učiteľke a jej každoročnom presádzaní. Bernhard sa na mňa len krátko pozrel a ďalej si vybaľoval a triedil veci vo svojom neforemnom

vaku, čo ešte stále používal ako školskú tašku. Mať Habera za suseda v lavici bolo lepšie ako dievča, ale po dievčatách to bol Bernhard Haber, s ktorým nik, za žiadnu cenu, nechcel sedieť.

Sedeli sme spolu v lavici dva roky.V siedmej triede Bernhard napokon prepadol. Uprostred školského roka prišiel nový učiteľ fyziky a matematiky a dal mu z oboch predmetov päťku, takže v ôsmej triede už vedľa mňa nesedel.

Za tie dva roky sme spolu veľa nenahovorili. Prvý polrok vlastne nič. Najprv som využíval každú možnosť začať rozhovor. Ak mi aj odpovedal a nezostalo len pri kývnutí alebo potrasení hlavou, bol skúpy na slovo a jeho odpovede boli zväčša jednoslabičné. Možno si nechcel s nami nič začínať, veď bol o rok starší. Veľa starších žiakov sa s mladšími odmietalo baviť. Na školskom dvore ich zlostili a uťahovali si z nich, ale baviť s nimi – to nie. Bernhard sa asi necítil v našej triede ani škole dobre a chýbalo mu rodisko i dedina v Poľsku, kde posledné roky žil.

Väčšina vysídlencov boli zvláštni ľudia. Čudne rozprávali a prízvuk kládli v slovách inak ako my. Používali výrazy, čo nezneli nemecky a ktorým nik v meste nerozumel. Preto bolo prirodzené, že presídlenci a ich deti sa priatelili medzi sebou. Jednoducho, inak hovorili a inak žili. Prežili iné veci. Akoby prišli z iného Nemecka, ktoré nebolo naším.

Vyhnali ich z vlastnej krajiny, a v tej našej sa neudomácnili. Usadili sa tu, ubytovali sa v našom meste, ale v podstate obývali svoju stratenú vlasť. Jednostaj rozprávali, čo všetko stratili, a to nechcel nik v našom meste počúvať. Veď dobre sa nevodilo v povojnových rokoch ani tým, ktorých nevyhnali. Dokonca aj takí sa museli obracať, čo sa nemohli sťažovať na škody po náletoch či iné vojnové straty. A tým, ktorým sa vodilo vcelku dobre a vlastnili byt alebo dom, pridelila správa mesta ľudí, obete náletov zo susedných miest alebo prisťahovalecké rodiny. A nie každý mohol svojich nútene nakvartírovaných hostí ubytovať pri teplej a plnej kuchyni, v provizórne zariadenom podkroví alebo, ako sedliak Griesel, v nepoužívaných izbách domu. Vačšina tých, čo im pridelili presídlencov, musela vypratať jednu alebo až dve izby, aby urobili nevítaným hosťom miesto. Delili sa s nimi o kuchyňu a záchod, a kto vlastnil kúpeľňu, nesmel brániť používať ju aj cudzincom.

Ľudia náramne závideli každému, komu presídlencov nepridelili, alebo len na pár mesiacov, hoci mali veľké byty či dom ako moji rodičia.

Rozprávali sa príbehy, ako sa to komu podarilo. Otec o tom so mnou nikdy nehovoril. Ba ani neskôr. Tušil som, že to malo do činenia s kolkárskym klubom, ktorý otec dva razy do týždňa navštevoval a v ktorom sa stretávali obchodníci z Guldenbergu. V meste sa hovorilo, že v klube sa nehrajú len kolky. Nik nevedel, o čom presne sa tam rozprávalo. Keď som sa otca pýtal, zasmial sa povedal, že hádam mu dožičím dvakrát do mesiaca vypiť si s priateľmi pivo.

Povedal ešte, že klub je veľmi starý a predtým sa volal Zeleno-zlatý kolkársky klub a neskôr Nemecký kolkársky klub. Po vojne ho rozpustili. No členovia sa schádzali u Adlera naďalej každý druhý piatok.

Až oveľa neskôr, keď som už v Guldenbergu nebýval, som sa dopočul, že zase existuje zaregistrovaný kolkársky klub, ktorý potom premenovali na Karnevalové združenie Zeleno-zlatý Guldenberg. Jedno je isté: otcovi ani ďalším členom klubu nepridelili vtedy nijakých presídlencov, a ak, tak len na krátky čas a potom ich poslali na iné miesto. Mohli sme si preto ponechať naše izby, čo mi vyhovovalo, lebo od iných rodín som počul hrozné príbehy

o utečencoch. Vraj kradli slamu, potraviny z chladničky a z pivnice a neboli vraj o nič lepší ako Cigáni. A ani tí, čo nemali nepríjemné zážitky, nevedeli povedať veľa dobrého o presídlencoch. Keďže byty a rodinné domky neboli stavané pre núdzové ubytovanie, boli skoro na dennom programe ostré slová medzi majiteľmi bytov a im pridelenými utečencami. Ak sa niekde v krčme či na hodoch vyskytla bitka, mohli sme sa staviť, že domáci sa bijú s prisťahovalcami. Vyhnancov nepokladali v meste za naozajstných Nemcov, nadávali im za chrbtom do Poliačiskov alebo hovorili, že to sú tí druhí Rusi, čím ich chceli odlíšiť od pravých Rusov, vojakov okupačnej armády.

A Bernhard bol jednoducho „Poliačisko“. Tak sme ho v triede volali, pravdaže len vtedy, keď nebol v miestnosti, lebo nik z nás nemal ani najmenšiu chuť niečo si s ním začať.

Preložila: Mária Zemaníková