Hartmut Lange

Senftenberger Erzählungen (1960)

Marski (1963)

Hundsprozeß(1964)

Herakles (1967)

Die Gräfin von Rathenow (1969)

Die Ermordung des Aias (1970)

Trotzki in Coyoacan (1971)

Staschek oder das Leben des Ovid (1972)

Die Revolution als Geisterschiff (1973)

Vom Werden der Vernunft (1975)

Frau von Kauenhofen (1976)

Jenseits von Gut und Böse oder Die letzten Tage der Reichskanzlei (1978)

Gerda Achternach (1979)

Pfarrer Koldehoff (1980)

Selbstverbrennung, Roman (1982)

Tagebuch eines Melancholikers (1983)

Die Waldsteinsonate, Novellen (1984)

Das Konzert, Novelle (1986)

Die Ermüdung, Novelle (1988)

Die Reise nach Triest, Novelle (1991)

Die Stechpalme, Novelle (1993)

Schnitzlers Würgeengel, Novellen (1995)

Der Herr im Café, Erzählungen (1996)

Italienische Novellen (1998)

Eine andere Form des Glücks (1999)

Die Bildungsreise, Novelle (2000)

Das Streichquartett, Novelle (2001)

Gesammelte Novellen in zwei Bänden (2002)

Irrtum als Erkenntnis. Meine Realitätserfahrung als Schriftsteller (2002)

Leptis Magna, Novellen (2003)

Der Wanderer, Novelle (2005)

Der Therapeut, Novellen (2007)

Der Abgrund des Endlichen, Novellen (2009)

Keď je jazero Grünewaldsee zamrznuté, keď sa počasie zmení a teplý dážď padá na ľadovú plochu, keď z tohto dotyku vzniká hmla a leží tam hustá a ťažká, ako by nemala síl vzlietnuť, keď nebu chýba mesiac a chodníky, derúce sa jelšovou húštinou sú zľadovatené, zaliate vodou a neschodné, keď všade panuje hlboká noc a nik nie je na cestách, vtedy sa môže stať, že na breh jazera príde mŕtva Židovka a ukáže na ranu, čo má na šiji. Stojí tam v nehybnom geste ľútosti a neprestajne sa díva na druhý breh jazera, kde z vody strmo vystupuje piesočná planina bez stromov, kde koše na odpadky, lavice a stoly napovedajú, že sa tam ľudia chodia kúpať a kde čaká jej vrah. Vymykajúc sa zo scenérie, ktorá ho obklopuje, dvíha ruku, ako by ju chcel pozdraviť.

Lesy okolo jazera pôsobia úboho, vysilené prílišnou blízkosťou mesta. S hukotom a rozsvietenými reflektormi sem smeruje lietadlo. Keď stíchne, vykríkne kuvik, ako by chcel využiť ticho. A tu si už milenci kráčajú naproti. On len váhavo. Ona mu ale ide cez celé jazero v ústrety, keď zbadá, že nechce vkročiť na ľad. Príde až po úzky pás vody pri brehu, siahajúcej ani nie po kolená, kde on už ju čaká.

Nahne sa smerom k nej, ale len nepatrne, ako by bol zaliaty do svojej čiernej uniformy, oči skryté pod šiltovkou a podá jej ruku, aby sa nepošmykla. Ochotne sa nechá viesť, prekročí napoly zhnitý peň, ležiaci vo vode, pritom si ľavou rukou pridŕža šaty, na chvíľu sa zdá, že sa opätkom zachytila niekde medzi topiacim sa ľadom a drevom. Ale nespadne, zem stratí pod nohami, až keď ju on divoko objíme.

Ešte skôr ako sa vymania z objatia, v ktorom sa bozkávajú, si on všimne bledosť jej rúk a pochopí, že jej bavlnené šaty bez rukávov ju nemôžu chrániť pred zimou. Rozopne sa, stiahne zo seba úzky kabát a položí jej ho okolo uzimených pliec, ale tak, aby sa golier nedotýkal rany, čo má na šiji.

Ona si všimne jeho pozornosť, kabát vďačne príjme, malíčkom ľavej ruky sa zavesí do jeho opaska, on ju objíme okolo bokov a tak sa vydajú chodníkom, vedúcim okolo jazera, kam živí nesmú, ústa a oči obrátené k sebe, vzájomne si prejavujúc nevyčerpateľnú pozornosť.

„Ale ako to!“ zvolám, neschopný ďalej potláčať svoj údiv. „Ako je možné, že vrah sa prechádza ruka v ruke so svojou obeťou? Čo nevidíte ranu, ktorú jej spôsobil?“

Ale nech kričím koľkokoľvek, nik ma nepočuje. Len on, ako by sa chcel presvedčiť, že je to klam, obráti hlavu, ale celkom sa neobzrie, a tak ostávam nepovšimnutý. Vidím jeho ostro rezaný profil, nos a bradu, ktoré majú prílišnú tendenciu protirečiť si. Ale už mi aj tento pohľad berie, keď sa skloní k jej uchu a zjavne hovorí niečo, čo ju rozveselí. Rozosmeje sa a ich pohľady sledujú pohyby jeho ľavej ruky, ktorou vo vzduchu kreslí malé kruhy.

Vidím, že ona má obuté letné topánky, sandálky s úzkymi remienkami, prichytenými na bielych podkolienkach. Vzďaľujú sa len pomaly, ale mne sa nedarí nasledovať ich, pretože po klzkom mokrom ľade sa mi ťažko kráča. Keď ich stratím z očí, napadne mi, že by som mohol ísť radšej po jazere, ako sa tu potkýnať v tomto ťažkom teréne. A skutočne, skracujem náskok, ktorý predo mnou získali, dobieham ich a keď chcem vystúpiť na breh - jazero sa tu takmer dotýka chodníka - vidím, že oni zastali a pozorujú ma, prekvapení, že som si dal tú námahu a sledujem ich.

„Nevidíte,“ poviem a odolám pokušeniu ukázať vystretým prstom na Dávidovu hviezdu, ktorú má na šatách, „nevidíte, že je to nemožné, vymieňať si dôvernosti s týmto tu, ktorý Vás zabil!“

Zhovievavo sa usmeje, nechce mi odpovedať, ale vidím, že sa ešte tesnejšie pritisla k svojmu spoločníkovi a svojím malíčkom sa takmer dotýka zbrane, ktorú on má za opaskom.

On ale vyzerá iritovaný, díva sa na mňa nedôverčivým pohľadom. Ona mu náhlivo, so znepokojeným výrazom, niečo pošepne: “Aj vrah bude spasený.“ a „Hriešnici sú tí slabí,“ počujem ešte. Potom sa usmeje aj on, cíti stisk jej ruky a vníma jej gesto, ktorým mu naznačuje, aby moju prítomnosť nebral vážne.

„Je drobná,“ pomyslím si, „siaha mu sotva po rameno“ a začudujem sa nad spôsobom, akým má vypnuté vlasy, že nevidieť hrebene. Predstavujem si, že to musela byť letná noc, keď ju zastrelili, možno preto, že celá rozrušená zoskočila z voza a už nestihla dobehnúť do bezpečia tmavého lesa. „A tu, celkom blízko cesty, z ktorej chcela utiecť,“ pomyslím si, „by mala byť pochovaná.“ Ako k tomu prišlo? Nepodstatné. Smrť Židovky bola bežnou vecou.

„Ale on,“ rozmýšľam, „ako k tomu prišiel on, že mu odpustila! Ako mohol on, čo nosil na čiapke znamenie smrti len preto, aby jej, Židovke, posmešne ukázal, čo ju čaká, ako k tomu prišiel on, pyšný až na smrť, že ju tu objíma!“

Spozorovali môj nepokoj, obracajú sa mi chrbtom, a ja nie som schopný ísť za nimi. Keď sa pár vzdiali, vykročím na jazero.

Prší. Cítim vodu, ktorá mi preniká do topánok a znepokojenie nad tým, či ma ľad, ktorý sa začína topiť, unesie, ma ženie vpred. Tam na druhej strane, kde sa čnie poľovnícky zámoček, svieti lampa, ale tak slabo, že sa nemôže presadiť voči hmle, ktorá rozprestrela svoj mliečny závoj. Vkročím na lúku, ktorá zo západnej strany ohraničuje zámoček, dotknem sa plota, ktorý ma delí od cesty a oblúka brány, a tu zasa zazriem milencov, ako sa objímajú a ako sa lampa nad ich hlavami hojdá sem a tam ako vo vetre.

„Aká to zasnenosť,“ rozmýšľam, „a ako ho pevne drží okolo krku, ako by si teraz po smrti chcela vynahradiť mladosť, o ktorú ju obrali.

Na zemi leží kabát, ktorý sa jej zošmykol z pliec, ale ani jeden si ho nevšíma, zamestnáva ich túžba byť jeden druhému blízko. A keď sa už chcem odvrátiť, aby som ich nechal osamote, pretože si za plotom, ktorý nás delí, pripadám ako nezvaný hosť, zbadajú ma. Sú rozhorčení, že mám tú drzosť pohoršovať sa nad ich náklonnosťou.

„Nech nás nechá na pokoji!“ skríkne ona, rozhodí rukami nad hlavou a roztiahne prsty. Gesto pohŕdania. A aby sa na mňa nemusela dívať, odvráti sa a pokročí do tmy. On zodvihne kabát, chce ísť za ňou, zaváha.

„Pane,“ povie a priblíži sa k plotu, za ktorým stojím, „pane,“ povie, zloží si z hlavy čiapku a strčí si ju pod pazuchu. Napriek tomu, že kabát drží v rukách, snaží sa vystupovať dôstojne. „Chápem, že neschvaľujete moju lásku k tejto žene, ktorú som zavraždil. Ale pykal som. A kedy, pane, keď nie po smrti má byť konečne splatený dlh, ktorý máme voči životu?“

Otočí hlavu na bok a ja vidím, že má na krku jazvu, že bol popravený. Za jeho chrbtom, pri oblúku brány, vedľa tisu, kam už svetlo lampy nesiaha, stojí Židovka. Díva sa smerom k nám a nesúhlasí s jeho pokusom hájiť sa, s jeho potrebou mne, žijúcemu, ukázať svoju ranu.

„Mŕtvych treba nechať na pokoji,“ zavolá, „hlavne keď sú múdrejší ako vy!“ a „Život nás robí nešťastnými, zato po smrti sa dejú znamenia a zázraky!“

Toto kričí ona a on sa usmieva. Páči sa mu rozhorčenie, s akým vyslovuje slová. A je jej vďačný za to, že nechce nič počuť o jeho vine a že tak pohŕda tými, čo ho popravili a čo im to stále nestačí, tými spravodlivými sudcami, odvolávajúcimi sa na jej meno.

„Vidíte, pane,“ povie, „aká výnimočná žena! Vidíte,“ povie, „keby som ju nezabil, nikdy by som sa s ňou nezoznámil, a pritom ona jediná mi odpustila.“

Očerveniem pri tomto priznaní a on, ako by cítil, že už dosiahol hranicu vhodnosti, nevie, čo by ešte povedal. Ukloní sa mi, ako by sa chcel ospravedlniť, opäť si nasadí čiapku, dotkne sa čierneho šiltu ako na pozdrav a zmizne.

Nech sa pozerám kamkoľvek, nikde ho nevidím. A keď preleziem plot, ani Židovka už nestojí vedľa tisu. Ešte raz sa mi zazdá, že ich vidím pri jednom hrobe, skláňajúcom sa do jazera, ako chodia v kruhu okolo seba a pohybujú pritom rukami, akoby sa korčuľovali. Ale mýlim sa, nikto tam nie je. „Bola to vidina,“ pomyslím si a uľaví sa mi. Lebo, ak by to, čo som videl a počul, bola pravda, potom by existovalo potešenie po smrti a ja by som si dlhšie neželal žiť už ani minútu.

Preložila: Mária Lešková