Thomas Lehr

September. Fata morgana, 2010

42, Roman, 2005

Frühling, Novelle, 2001

Nabokovs Katze, 1999

Die Erhörung, 1994

Zweiwasser oder Die Bibliothek der Gnade, 1993

Chodili spolu osem mesiacov. Chodenie zabralo viac ako polovicu ich spoločného času. Keďže nemali ani peniaze, ani miesto, na ktorom by ich nerušili, boli podobne ako utečenci či žobráci odkázaní na tesné, úzke verejné priestranstvo, ktoré im mestečko S. poskytlo medzi Cisárskym dómom a stredovekou strážnou vežou. Stretávali sa na ulici a mrzli. Žiadna zima ale netrvá osem mesiacov, a spoznali sa predsa v auguste. Parky a lúky pri Rýne, všetky prírodné skrýše, ktoré Georg našiel či mal nájsť pred a po chodení s Camille, sa však pre nejakú príčinu nedali použiť. Táto príčina bola pre tento druh vzťahu zrejme charakteristická, ba zdalo sa, že je zodpovedná ešte aj za náhly príchod zimy.

Pocity zo Zámockej aleje prvých hodín ich chodenia sa už nikdy nevrátili, i keď po ich spoločných prechádzkach vždy zostalo niečo zvláštne, nezabudnuteľné. Nádherný nový svet, ktorý ustúpil spolu s prenikavými letnými tónmi, aby sa obklopil plytvavou nedbalosťou veľkého parku, zo dňa na deň nahradili nepreniknuteľné, chladno-vlhké múry meštianskych domov v centre S., pripomínajúcom svojou výstavbou mozog. V jeho úzkych uličkách mali pocit, akoby sa zasekli medzi čeľuste zveráka. Utekali, živo a zraniteľne, v bezmocnom stave Svätej rodiny, ktorá nemá ani len slamu do chlieva (aby svoju bezdetnosť ukončili pubertálnym tehotenstvom). Stav vyhnanstva trval tak dlho, kým nástojili na tom, že chcú byť spolu a nie jestvovať oddelene ako dobre strážení gymnazisti pri radiátoroch ústredného kúrenia rodičov. Raz sedeli pod tlakovým ventilátorom zadného východu istého supermarketu a fajčili, kým ich neodohnali. Tlačili sa v obchodíkoch s platňami a v zle roztriedených kníhkupectvách, hoci kúpiť si nič nemohli. Mlčky si obzerali výklady s relikviami meštianskeho života: kuchynský mixér, automapy, hory porcelánu. Obchodík s občerstvením, vsadený - mastný a krikľavo biely - medzi meštianske domy, akoby ich ohrozoval, hoci alebo pretože tam ešte nikdy nejedli. Aby sa zohriali, hrávali v zadnej miestnosti istého hostinca stávkový biliard, ktorý nemal rád ani jeden z nich.

Bytie, dočítal sa Georg u Sartra, je masívne. Za vecami sa neskrýva nič, nič ich nevykúpi, ich esse (za rozlúštenie pojmov písaných kurzívou vďačíme Georgovým veselým, od alkoholu závislým učiteľom latinčiny so srdcom obrasteným tukom) nemožno premeniť z trancendentálneho (všetko prekračujúceho), reflexívneho (objavujúceho seba samého: ako Georg v tom čase so stuhnutým vtákom prikročil k prostrednému zrkadlu vlastnoručne načerveno a nazeleno nalakovanej skrine a pobozkal chladný odraz svojich pier, aby sa premietol do Camille, keby ho jedného dňa prijala do seba) či akokoľvek stvárneného cogito (ergo sum! známy Descartesov výrok, ktorý nájdeme v Lexikóne veľkých filozofov; porovnaj Sartra: „ Keď som mal dvadsať, opil som sa a následne vyhlásil, že som chlapík Descartesovského typu“) iba na percipi (zahmlená filozofická konštrukcia akoby kameň, do ktorého kopol biskup Berkeley, bol len z polystyrénu alebo odlietajúci vtáčik). Ani tých najmenších detailov sa nemohla zbaviť táto filozofia dívania sa, ktorá podľa všetkého získala absolútnu slobodu len pod dojmom, že ju rozgniavi presila reálnych predmetov. Platilo, že treba fixovať tento stôl, tento balíček tabaku, túto moju mäsitú dlaň, kým nezačnú nezmyselne vyzerať ako ohnivé vtáky alebo žeravé písmená LSD-tripu. Ešte o dve desaťročia neskôr trpel Georg nútenou asociáciou bielych plastových lyžičiek so škvrnami od kávy s francúzskym existencializmom – vyvolanou exemplárnymi stavmi núdze Tchibo kaviarne „na stojáka“, v ktorej sa Camille snažil vysvetliť vrhnutosť človeka do života a fakticitu vedomia.

Camille počúvala. Niekedy sústredene, inokedy so známkami pochybovania, ktoré ho ešte väčšmi povzbudzovali. Pre zločiny voči láske, ktorých sa svojimi monológmi dopustil, hľadal neskôr ospravedlnenie (umožnilo mu dopustiť sa ich aj u iných žien). V každom prípade to bol zázrak - nech už francúzskej filozofii rozumel alebo nie. Vnukol Camille a sebe pocit, že do melanchólie a otupenosti malomesta boli vyhnaní iba na krátky čas, a že z nej čoskoro nájdu cestu von, do rámu angažovaného a myšlienkovo bohatého života, v strede ktorého by stáli bez zdráhania.

Georg na rušivú, skeptickú a okrajovú myšlienku z ich prvého dňa čoskoro zabudol. Napriek tomu tu boli priatelia, ktorí nechápali, čo na Camille vidí.

„Nato by ste sa predsa taktiež mohli opýtať Camille!“, povedal rozhorčene, i keď Hermannovi musel priznať, že mu Camille zatiaľ nepovolila dotknúť sa svojich - zatiaľ pod hrubými zimnými pulóvrami stratených prsníkov. On sa však o to počas tých dvoch mesiacov ešte vôbec nepokúsil. Dobrodružstvá, tvrdil Sartre, sú iba v knihách. Camille bola ako tá slávnostná, vážna kniha, otvoriť ktorú znamenalo trpezlivo si ju prečítať od komplikovaného začiatku až po zrejme strhujúci záver. Večer čo večer sedel Georg vo svojej izbe a bojoval s predsavzatím zvládnuť ďalších desať strán z Bytia a ničoty, skôr než si smie dopriať ľahšie čítanie. Pri najmenšom oslabení pozornosti do seba tak nemilosrdne zaskrutkované vety pekelného diela razom zmeraveli. Táto cirkusová manéž sa potom rozkolísala a trblietavo odrážala do transfenomenálneho percipi, čo na rozdiel od fenoménu bytia tvorilo onticko-ontologické bytie fenoménu a rozkladalo transfenomenálne, večne aktívno-spontánne, z ničoho neodvoditeľné vedomie, a na Georgovom písacom stole sa manéž zmenila na čiernu hrudu, neprístupnú ako kus lávy. Musel si podčiarkovať rôznymi farbami a potreboval trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť, aby jedného dňa, po prevŕtaní stoviek strán dosiahol naozaj vzrušujúcu kapitolu o žiadostivosti, nenávisti, sadizme a mojej vražde (!). A ako každý večer znovu dúfal, že prenikne k rozhodujúcim veciam, a bral svetlo, v ktorom videl Camille v prvý deň svojho nového života, ako signál dlhého adventu. Zažiarilo dokonca aj medzi kulisami schátranej krčmy, ktorú si vyhliadli, aby nemrzli, kde bolo popoludní dovolené bozkávať sa ponad stôl a dotýkať sa nohami pod stoličkami. Camilline mäkké vlasy sa leskli v zamatovej svätožiare, okolo jej tmavohnedých očí sotva badateľne tancovali modrasté plamienky. Jej perfektne hladká dievčenská pleť. Je možné, že na ňu nežná dôkladnosť, s akou na ňu Georg hľadel, urobila väčší dojem ako jeho názory na Sartra a Camusa. A je tiež možné, že v S. nežila taká zúfalá ako Georg, v S bez bodky, čo ju pripravovalo na život, a žasla predovšetkým nad svojvôľou, s akou premieňal jej rodné mesto: raz na smiešne provinčné hniezdo, ktoré si ich dvoch už dlho neudrží, inokedy na miesto večného zatratenia, pred ktorým sa vôbec nevypláca ujsť, pretože všetko podstatné sa dá premyslieť (a vlastne aj urobiť) tu a teraz.

„Myslím, že raz budem veľa cestovať“, povedala presvedčene. „A ty? Čo chceš robiť ty?“

„Neviem presne. Asi by som sa chcel stať mimoriadnym človekom“, odpovedal jej trochu v rozpakoch.

„Nato ale musíš poznať svet. Som si tým istá.“

„Ale čo je svet?“

Zdvihla obočie a dosiahla tak nedotknuteľný výraz irónie a zneistenia.

„Ak človek veľa cestuje, po štrnástich dňoch musí preňho všetko vyzerať rovnako, nech by prišiel kamkoľvek“, vyhlásil, čítajúc pre Camille z neviditeľnej partitúry, ktorú v roku 1936 v stave zhnusenia zo sveta vytvoril tridsaťročný gymnaziálny učiteľ. „Človek sa má zaoberať veľkými záhadami tam, kde je.“

„Veľké záhady? To má byť čo?“

„Smrť je najväčšia záhada“, zvolal. „Tu môžeš vidieť, aká absurdná je táto kultúra, pretože v podstate by o smrti malo každý deň byť niečo v novinách, na titulnej strane. Myslím niečo filozofické, a nielen vojny a nehody. Život je bytie pre smrť. Sme prekliati.“

Camille zareagovala zvláštnym, nesmelým pohybom. Bolo to malé ochabnutie, takmer ako to, čo predchádza návalu slabosti, ktorý sprevádza zosklovatenie jej pohľadu. Georg mal na bezmála rovnaký pohyb znovu naraziť za nepredvídateľných, smutných okolností (ako znamenie Mačky, čo sa s Camille postupne spájalo tak tesne, akoby to potom razom bolo urobilo rok Psa). Pochopil, že ho teraz prosila o šetrný prístup, o harmonizujúcu nežnosť za hroby, ktorú pred ňou v ošumelej krčme otvoril. „Zo smrti na druhej strane pramení absolútna sloboda“, vysvetľoval dôrazne.

S úľavou prikyvovala. „Myslíš si, že bolo správne pokračovať v olympijských hrách v Mníchove – aj napriek tým mŕtvym?“ opýtala sa vzápätí. „V škole o tom teraz diskutujeme“.

Bolo to smiešne? Alebo bolo smiešne, že vedel tak málo o tomto konflikte, ktorý na televíznej obrazovke razom nahradil farby olympijských vesliarov čiernobielymi snímkami mĺkvych členov komanda Čierny september?

Krátko pred Vianocami videli v nejakom výklade fotografie z Camargue a od tých čias snívali o spoločnej ceste do južného Francúzska cez letné prázdniny.

V novom roku sa naďalej venovali životu a navštívili pesničkársky festival proti zákazu povolaní (zdalo sa, že všetci rušňovodiči patria k západonemeckej komunistickej strane), rockový koncert, predstavenie Čakanie na Godota, podľa nich príšerne nudné, ktoré však neskôr podnietilo Georga napísať prvú polovicu aktu absurdného dramatického diela. Raz počuli v mestskej hale spievať speváčku v sprievode pianistu balady a jarmočné piesne o krvavých príhodách. Po predstavení sa s ňou pozhovárali, teda Georg sa tej dámy vo večerných šatách spýtal, ako sa myšlienka emancipácie hodí k väčšine textov tých piesní, v ktorých sa so ženami zaobchádzalo veľmi opovržlivo, a Camille zatúžila byť neviditeľná, hoci sa speváčka zasmiala a zvolala: „Ach, emancipácia, tá nám prešla z hrude do oka!“

Georg si doposiaľ nepočutý výrok s nadšením vryl do pamäte a preskočil otázku, či sa Camille zapýrila, pretože bola naňho hrdá, alebo sa zaňho hanbila.

Krátko nato však pri múroch mestskej knižnice vyriekla jednu z mála svojich absolútne trefných viet: „Nikdy ťa neopustím, Georg!“

Preľakol sa naozaj alebo iba chcel vyzerať dospelo? Váhavo sa zadíval do jej mäkkej tváre. „To nemôžeš vedieť,“ povedal pomaly. „Máme pred sebou celý život“.

Camille mu vzápätí urobila veľkú scénu. Už o chvíľu nechápal, čo ho to posadlo a nechcel si predstaviť nič iné, len vždy a večne kráčať popri nej. Plní smútku a rozporu chodili v ten podvečer celú hodinu sem a tam, kým sa Camille neupokojila.

„A pritom to nebola ona, kto v to veril - ale ja“, priznal Georg po rokoch Hermannovi. „Vyslovila to ona, ale že by sme sa nikdy nemali rozísť, som bol v podstate presvedčený ja. Len by som to za žiadnych okolností nebol priznal“.

3

Keď sme opúšťali hotelovú izbu, znovu som ju poprosil, aby sa so mnou šla naraňajkovať. Pôsobila vzdorovito a vystrašene. (Bolo to, akoby som ju prinútil zobudiť sa, ale keďže vyzerala veľmi bdelo, vyznelo to, žiaľ, akoby som ju chcel prinútiť snívať ďalej, čo je predsa len ťažšia úloha.) Právom som tvrdil, že som s ňou doteraz takmer neprehovoril ani slovo. Zdalo sa, že to na ňu neurobilo veľký dojem, a ak si vyvoláme v pamäti prednášky, čo som jej v minulosti urobil, bol to určite zlý argument. Camille vedela tak či tak všetko, na čom záležalo, z môjho exhibicionistického monológu skokana na lyžiach zo svojho záznamníka. Zhltla moju návnadu („skôr než sa s tebou neporozprávam, neviem, čo povedať intendantovi“). Súhlasila s vydieračským termínom („dnes v noci, najneskôr zajtra ráno“). Pod povrchom týchto naliehavostí a nehanebností však z mojej strany bolo iba to jedno a stalo sa tak iba kvôli tomu: dohodli sme si stretnutie, len aby sme si podľa možnosti rýchlo a bez zbytočných komplikácií zasúložili. Ak by som jej večer predtým nebol zavolal, ak by som počkal, začal režisérske práce v Heidelbergu, aby som potom počas skúšok tu a tam stretol svoju tu usadenú priateľku z minulosti Camille pri káve či poháriku badenského vína – nebolo by sa stalo nič, vôbec nič. Takto som ale svojimi pohľadnicami rozdúchal jej túžbu (tu treba predovšetkým jedno, a to pozvanie) a tým, že som jej zavolal, položil som jej k nohám kostým, aby naozaj prišla na môj ples. Prehodila si gala róbu falše: purpurovú červeň rozhorčenia nad mojím záznamníkovým monológom, ktorý by si bol mohol vypočuť jej manžel, či niektoré z detí. Jagavý strach, že by som sa mohol dať strhnúť k ďalším, podobne nediskrétnym akciám. Ohnivočervený hodváb jej odvahy osobne ma vyhľadať a zobrať si to na zodpovednosť, a napokon jej hlboko vystrihnutá rozhodnosť, neodhaliť predo mnou svoje slabé miesto, keď zavčasu vstala, dôkladne sa osprchovala, umyla a natónovala si vlasy, vyzbrojila sa rúžom, dvomi precíznymi ťahmi očných tieňov, bodkami parfumu zľava i sprava intímneho čierneho páperia, ktoré teraz nosila v boji proti mojej vojnovej sekere, môjmu totemovému stĺpu z červenej kože, korunovaného slepou maskou z červenej nappy. Toľko učenie starého przniteľa žien Jeana-Paula Sartra. Toľko úspech, ktorý sa v zmysle Cortésovej maniery nedosiahol, keď som Camille bez váhania sňal z pliec plesové šaty zdobené mojimi perlami. Mal som sa teraz vybrať a spustošiť Honduras, alebo vo Venezuele naložiť nové otrokyne, papagáje a korenie. Ale bola to Camille, čo s hrdo sa vzdúvajúcou plachtou odplávala schodmi zaplavenými fialkovomodrým morom dolu k recepcii. Spokojná a voľná, kĺzala sa ľavou rukou po pozlátenom palubnom zábradlí. Pozrela sa však na mňa so súcitom, keď som sa popruhom kufra na medziposchodí zachytil na palme. A na recepcii náhle znervóznela, hoci by sme do tohto hotela viac neprišli, veď ja som si už zbalil kufor a odvliekol ho dolu po schodoch, aby som jej naznačil, že v toto predpoludnie musí prísť ešte k jednému rozhodnutiu. Zapýrila sa, neuveriteľne silno. Zmrzlinová kaviareň spred dvadsiatich piatich rokov! Jej ostych po excesoch! Akoby chyžná mala hneď podať správu recepčnému. Teraz som pochopil, čo pre Camille znamenalo navštíviť ma v mojej izbe. Povedal som recepčnému, že odcestujem predsa len skôr ako som oznámil – hneď teraz, keďže prišla moja manželka a chytil som Camille za rameno. Uvoľnila sa a položila mi ruku na plece. Bolo by čudné, ak by som vyhlásil, že toto gesto pre mňa znamenalo takmer toľko ako všetko, čo sa počas dnešného rána prihodilo?

V hoteli bolo už dávno po raňajkovom čase. Vykročili sme do jesenného vetra. Rozvíril žlté lístie. Po chodníku sa kotúľali gaštany. Vzduch bol tmavomodrý a priesvitný ako stred plynového plameňa, ale už taký chladný, že sme na perách cítili blížiace sa zimné mesiace. Zasvietilo na nás silné svetlo jedného z tých obrovských štúdiových reflektorov na konci úzkeho parku, tiahnuceho sa od hotela popri štvorprúdovej ceste až do centra. Bol som oslepený, z Camillinho mesta som nevidel takmer nič, alebo iba to podstatné, teda Camille v tej svetelnej búrke, v ktorej sa mi už čoskoro navždy stratí, keďže sa so mnou nechce už ani len naraňajkovať. Mala na sebe bielu bundu na bielom pulóvri, taliansky model veľmi pekného strihu. Jej plachta. Svadobné šaty našej poslednej rozlúčky. Svojimi práve gaštanovohnedými očami mohla byť aj Európa, Florencia alebo Miláno, možno dokonca Rím, bujarý, skúsený, hriešnejší Rím, na ktorý som si nedoprial veľa času, keď som nakrúcal Túžbu ostatných, počas tých dvoch horúčkovitých týždňov (už tam a vtedy som Klare bol odporný…). Prečo som si náhle myslel, že kráčam po Camillinom boku cez Campo dei Fiori, Španielske schody, cez park vily Borghese? Pretože to ona ma raz, pred mnohými rokmi, v nočnej záhrade v K. priviedla k Túžbe ostatných, nevinne ako vždy, iba prostredníctvom mojej fantázie spojenej so vzdychaním jej susedy…

„Čo sa deje? Vyzeráš napäto“, prihovorila sa mi zmäteným a mätúcim pohľadom, ktorý podľa mňa ešte stále patril do Ríma.

„Napäto? Vážne? Práve sa snažím rozpamätať sa, kedy som do Heidelbergu prišiel prvý raz v živote“, odpovedal som v nádeji, že sa táto veta bude dobre hodiť k môjmu postupne plešatejúcemu zátylku, newyorskému plášťu a dôstojne ošúchanému berlínskemu kufru. Bolo to prekliato napäté! Pretože kým jesenné lístie poletovalo a priezračný vzduch pozýval, aby sme sa na pár hodín prešli do Odinovho lesa a opili sa ním (vzduchom), zostalo mi nanajvýš pár minút, aby som odhalil zmysel príbehu medzi mnou a Camille, keďže sa (Camille) so mnou čoskoro rozlúči. Sled prevzatých dualistických protikladov, do ktorého som ju a seba vždy staval, bol pravdepodobne anachronizmus zavinený samoľúbosťou a pohodlnosťou môjho myslenia: tu transcendentnosť fantázie a slobodného intelektu, tam imanencia experimentálneho výskumu založeného na deľbe práce. Tu moja vzdelaná sloboda – tam Camilline provinciálne spoločenstvá spolubývajúcich. Moja zažitá erotika – zakamuflované alebo len vysnívané aféry, ktoré som prišil Camille, moje velikášstvo – jej falošná skromnosť, moje úžasné filmy – jej slušná dizertácia, moje divoké Mexiko – jej štvortýždňová dovolenka v Sydney. Obaja sme však poznali mesto, v ktorom sme sa práve nachádzali, už od školského výletu v druhom či treťom ročníku gymnázia. Najväčší sud na svete kedy naplnený vínom (221 726 litrov), ktorý možno vidieť v Heidelberskom zámku, som si uchoval v pamäti, a Camille si ešte aj dnes spomenula na sochu stojacu oproti sudu, na trpaslíka Perkea, pochádzajúceho z južného Tirolska, čo sa volal ako sa volal, pretože na žiadosť o ďalší pohár vína vraj vždy odpovedal „perque no“. (Aký vzťah mala k trpaslíkom odolným voči alkoholu?) „Kentucky Fried Chicken“, povedal som – a aj s militaristickými stopami ústupu zo Starého i Nového sveta to s ňou ako desať-, jedenásťročnou bolo rovnako ako so mnou: pohľady zo školského autobusu, pieskovcovo červeného prameňa minulosti, unikajúc smerom k stopám najväčšieho hlavného stanu armády USA pre Európu, boli náhlivo preskúmané obchodíky s občerstvením KFC a pred ním zaparkované Chryslery a Borgwarty, budovy kasární Patrick Henry Village a napokon niekoľko černochov v uniforme, ktorí mňa zaujímali najmä kvôli mojím reminiscenciám na Chalúpku strýčka Toma, a Camille z nutričných dôvodov, pretože jedna jej priateľka povedala, že títo vojaci s radosťou darujú bielym dievčatkám žuvačky, nie ako tí negri s kosťami vo vlasoch na humornej stránke časopisu Bäckerblume, čo majú na mysli iba obriezku klitorisov a v hrnci im bublajú výskumníci v kaki odeve. „Ty si predsa patrila k červenokožcom!“, takmer som si dovolil námietku. Vtedy by som sa bol kvôli nej v pregenitálnom zaslepení pokúsil pomocou gumičky vystreliť papierovú strelu. Nikdy nás ale nestrčili do toho istého autobusu. Gymnáziá sa nemali príliš v láske a len veľmi zriedka zorganizovali niečo spoločné, hoci, či skôr pretože sa delili o ten istý areál. Mali dva oddelené prestávkové dvory. Až v puberte sme prekročili hranice, a preto sa niet čo čudovať, že Camille a ja sme sa prvý raz stretli, až keď sme dokázali uveriť, že ten druhý je strašne zďaleka, konkrétne odtiaľ, kam sme sami zúfalo a túžobne chceli zájsť. Na Camillinej štrnásťročnej tvári, ktorú som objavil medzi tvárami iných študentov v tom areáli medzi sivými stĺpmi, blokmi hrubozrnného betónu a tmavými sklenými plochami, som už vtedy videl známky iných spomienok, a jej oči sa už v tom čase črtali tak jasne ako teraz v tento heidelberský jesenný deň stopy mojej mexickej cesty, na ktorej som sa pokúsil odhaliť Camillinu minulosť: chrámové schody v Teotihuacáne, vysočina pred veľkými vulkánmi, dažďové pralesy v Chiapas, noci v tequilových baroch medzi etnologičkami, dobyvateľmi a jaguármi… Prečo som práve v tejto chvíli myslel tak historicky bezbreho a neúčelne? Čo si tak, prepánajána, práve myslela Camille?

„Nuž, Georg“, povedala potichu. Stáli sme pred semaforom na väčšom námestí. Niečo nesedelo na nápade naraňajkovať sa spoločne a zhovárať sa tak ešte aspoň pol hodiny. Niečo nesedelo – to bol ten pocit, s ktorým som toho času čiel po jej boku v S., skôr než roztvorila oči a vystrašene zvolala: „Ja to ukončím, Georg“! Doľava sa šlo cez Neckar. Napravo viedla cesta popri hoteli a späť k železničnej stanici. Tento smer ma priťahoval. Skončilo sa to. Tu by sme sa mali rozumne rozlúčiť. Ak neberieme do úvahy enormné pokroky pod povrchom, ktoré náš vzťah urobil, mali sme sa ako mravce, čo sa na jednej z Escherových Möbiových pások vlečú po zdanlivo nekonečnej, večne do budúcnosti smerujúcej ceste. Niektoré veci sa na tej našej ceste čertovsky podobali. Prečo Camille stále váhala? Alebo som si to váhanie len nahovoril, pretože sa mi mozog náhle rozbehol na plné obrátky? Končím, Georg, či ešte oveľa prostejšie a naozaj primerane: Maj sa, Georg. Hamletovským monológom na jej záznamníku som zašiel naozaj priďaleko. Mohol som v svetle tohto nemilosrdne krásneho jesenného dňa kráčať ďalej? Pred očami som mal ohyzdné detaily svojho rozvodu a celkom vhodne aj trochu pochmúrnu víziu prípadného spoločného života s Camille, ktorú som zachytil vo svojich fantastických scenároch ešte pred odletom do Mexika. Do Mexika. Kvôli nej! Študoval som Cortésovu metódu a v Novom svete pár ďalších trikov, ktoré som zatiaľ ani raz nemohol použiť. Práve som pristál na Camillinom kontinente. Prvý raz ma domorodci privítali priateľsky, na tom svojom rovinatom, vanilkou rozváňajúcom pobreží. – Teraz sa vzdať? Nie! Konečne som začal veriť na veľkolepé, originálne zvraty v našom príbehu. Keby sa mi len podarilo prejsť cez semafor po Camillinom boku a prísť až k začiatku pešej zóny! S napätím som sa pozrel na domy na protiľahlej strane, pátral vo vedení zavesenom nad električkovým pásom nad našimi hlavami, vo výklade lekárne, v záhyboch na kabáte cyklistu bojujúceho s vetrom, v polnočne modrošedých plytčinách medzi pásmi priechodu pre chodcov, posypaného listami, čo farbou pripomínali mince. Stál som pred rébusovým obrázkom životnej veľkosti a každým nervom som tušil obrysy postavy skrytej v ňom. Jestvovalo nejaké heslo? Alebo akési nevyslovené: Sezam, otvor sa, ako stiahnutie jej bieleho kabáta v hotelovej izbe?

„A kde vlastne bývaš?“, opýtala sa nečakane, a vtom už v kríkoch doznel ten virvar. Postava, ktorú som márne hľadal, sa objavila – kľačiaca Indiánka (hľadala stopy, močila alebo rodila) -, zdvihla sa a podišla ku mne, blízko, áno blízko. Akoby sa Camille tiež obávala vyhliadky, že sa každú chvíľu môžeme rozlúčiť.

„V Manhattane. A znovu sa tam vrátim, ak so mnou zase skončíš – o dvadsať rokov alebo dnes, v tento krásny deň. „

„Je nádherný deň!“ zvolala Camille. Potom mi rýchlo položila ruku na plece, aby túto bolestivo zasahujúcu odpoveď zase odčinila, utešila ma alebo preto, že hľadala oporu v tom malom, pustošivom závrate, ktorý v nej vyvolal môj návrh. Georg na dvadsať rokov! Využil som jej očividnú slabosť a blízkosť a svoje pravé rameno som jej ovinul okolo bokov. Opatrne som ju odviedol na priechod, takže si vstup do celkom nového života vôbec nevšimla.

Pred niekoľkými rokmi som stretol ženu, čo sa ti veľmi podobala,“ povedal som na konci priechodu, pevne rozhodnutý vykoreniť z nášho nového života všetky podtóny a tajomstvá. „Tá žena ti bola neuveriteľne podobná.“

„Nehovoril si s ňou!“ odvetila Camille vyčítavo.

„Odkiaľ to vieš?“

„Inak by si si bol istý, že si videl mňa.“

„Si dnes taká logická, to sa mi páči. Ale nie si úprimná.“

„Mala by som?“

„Iba ak si od toho niečo sľubuješ.“

„Čo by to len mohlo byť?“ Teraz pôsobila rovnako ironicky ako za svojich panenských čias.

„Ide o to, že priznania nás posúvajú do vyšších sfér. Pozri sa na mňa, po tom, ako som ťa na dvadsať rokov ohrozil Georgom! Vieš, som nedobrovoľný, starý latinčinár: Lacrimae confesionis – „

„Lacrimae? Mám sa rozplakať?“

„Nebuď hlúpa, prosím ťa! Aspoň trochu sa usiluj, keď so mnou hovoríš!“ Strčil som do nej plecom, tým jemným spôsobom, ktorý ešte umožnil udržať naše objatie - bránila sa a smiala… Aj počas našich chodení v S. boli takéto celkom bezstarostné momenty. Ako výkrik pätnásťročnej „Nikdy ťa neopustím!“ pôsobí na dospelého – dojemne dôveryhodne a dojemne smiešne zároveň -, tak zrejme pôsobil môj nanajvýš na dvadsať rokov termínovaný manželský sľub na nás oboch. Pred nami sa rozprestierala pešia zóna, dlhá, takmer ako jedľa rovná fontanela Hlavnej ulice, ktorá sa tiahne cez celé mozgové jadro heidelberského Starého mesta. Medzi štítmi a arkiermi malých meštianskych domov, opatrených oknami vo výklenkoch a na würtembersky renesančný spôsob ošetrených kamenárom (každý otec rodiny s camcoderom ľahko zvíťazí nad mojím slovníkom) boli Telecom, parfuméria Douglas, OBUV André a Turistika NUR, a Camille a ja sme každým krokom po dopoludnia takmer ľudoprázdnej dlažbe zóny prenikali hlbšie do vlastného času, do už odjakživa nám súdeného priestoru nášho spoločného chodenia, akoby sme sa aj po vzkriesení mŕtvych bezpodmienečne museli znovu nájsť práve tam, na začiatku takej zóny.

„Čo práve skúmaš?“ opýtal som sa Camille.

„Raky, nervové vlákna riečnych rakov“, vysvetlila mi priduseným hlasom.

„Tie idú pospiatky, vidíš, je to možné! Nezabudni, že si mi sľúbila, že sa so mnou naraňajkuješ.“

„Áno, ale mám nejaké termíny.“

„Aj ja, jediný termín, u toho intendanta. O pol hodiny. Ani presne neviem, kde je divadlo.“ Vytiahol som z vrecka kabáta intendantov lista ukázal som Camille adresu. „Vieš, kde to je?“

„Celkom blízko. Iba o tri či štyri bočné uličky ďalej.“

„Tak máme ešte čas na kávu. Pridáš sa?“

Potriasla hlavou, a predsa sa ochotne podvolila, keď som ju mierne potiahol. Po jej pravici som totiž objavil Tschibo kaviareň „na stojáka“, a keď to nespravil hĺbkový účinok môjho návrhu na dvadsať rokov spoločného prospechu a skazy – tejto mocnej sugescii vracajúcej sa minulosti sa ani Camille nemohla ubrániť. Taká kaviareň v takej zóne bola pre nás ako uzol vlasov Kim Nowakovej, či rez cez mocný kmeň sekvojového stromu v Hitchcokovom Vertigu: odkrytie špirálovitej štruktúry, v ktorej je čas vpísaný do našej pamäti. Spomienka sa v takom okamihu objaví ako konček prsta, radiálne sa kĺzajúci po oblúkoch špirály a spájajúci na tejto dráhe body, ktoré sú podľa všetkého od seba vzdialené na jeden letokruhový milimeter, kým na závitoch slimačej ulity, ktorými sa čas musí neúprosne riadiť, by od seba oddelili polovicu alebo aspoň štvrtinu života. Len včera sme sa v podobnej kaviarni dohadovali o našej budúcnosti (Nikdy ťa neopustím!), len včera sme ruka v ruke kráčali mozgovým jadrom mestečka S.

„To nás znovu vracia k Sartrovi“, povedala s úsmevom Camille, keď sme stáli pri jednom z okrúhlych, už nie čiernych, ale pre zmenu bielych stolov.

„Stále dúfal, že si ho budú pamätať, keď napíše knihu. Že ľudia budú myslieť na veselého chlapíka, čo chodieval do jednej z tých intelektuálskych kaviarničiek“. V tomto heidelberskom podniku bola v porovnaní s ponukou spred štvrťstoročia na predaj zvláštna paleta káve blízkych poduktov ako napríklad naparovacie žehličky, košele už aj s kravatou, istý druh penometu s vymeniteľným zásobníkom pre penu na holenie, sady príborov, pyžamá Adventure-Knitwear a hry na CD-ROMoch. Kávové lyžičky z plastu kvôli ekologickému svedomiu celkom vykynožili. A vôbec: všetko pôsobilo svetlejšie a priateľskejšie, aj Camille a ja. Keď sme však už asi tri minúty stáli oproti sebe, blízko a z donútenia nečinne, nebolo práve najľahšie zniesť spomienku na celého štvrťstoročie. Toto bolo totiž iba zrkadlenie na časovej osi tiahnucej sa cez Orwellov rok a nie prekročenie zrkadla. Camilline ruky, i keď pestované a pekne tvarované presne ako predtým, pôsobili skôr matersky ako dámsky, nepýtajte sa, prečo. V dennom svetle jej pod očami zreteľne vystúpili drobné vrásky. Poddajnosť kože a svalových partií sa prejavila predĺžením kútikov úst smerom nadol, čo by našim tváram o päť či desať rokov dalo črty masky. „Možno by sme nemali sartrovského čašníka, ak by nemecká okupačná armáda bola v 1943 po celom Paríži otvorila pobočky Tchibo!“ zvolal som vystrašene. Niekoľko zákazníkov si ma so záujmom premeralo. „Vieš, ten čašník, čo hrá komédiu, že je čašník.“

Camille ma vyhrešila, že som na vlajku Wehrmachtu namaľoval kávové zrnko Tschibo. Presne to som mal na mysli, koniec koncov som sa ako divadelný režisér vlastnej drámy pokladal za ešte úzkostlivejšieho ako ten filmár, ktorým som býval predtým.

„Od našej poslednej návštevy v takejto kaviarni sa veci veľmi zmenili,“ povedala Camille vyrovnane.

„V srdci bytia je však ešte stále ničota, ako nejaký červ!“ zaprotestoval som – nevyslovila nijakú námietku. Zdanlivo pokojne sme sa zahryzli do maslových praclíkov (jeden z najzávažnejších dôvodov na zotrvanie v týchto končinách), pili kávu (nijaká ponuka s vanilkovou, malinovou, škoricovou alebo kakaovou príchuťou) a premýšľali, akoby sme toho druhého podľa možnosti rýchlo a neseriózne znovu dobehli.

„Prečo si mi po poslednej pohľadnici už nikdy neodpísala?“ opýtal som sa napokon.

„Bola to dosť hlúpa pohľadnica, nie?“

„Uznávam.“

„Lacrimae confessionis?“

„Slzy smiechu. Do určitej miery sa to neskôr vypomstilo,“ povedal som (slzy, psie slzy v telefónnej búdke v Mexiku!)