Bratislava - Literárne stretnutia - Rakusa, Ilma

Životopis
Ukážka
Videorozhovor Ilmy Rakusa s Adamom Bžochom
Bibliografia

Životopis


© Peter Procházka

Narodila sa 2.1.1946 v Rimavskej Sobote /Slovensko


		Detstvo strávila v Budapešti, Ljubľane a Terste
		Štúdium slavistiky a romanistiky
1991		prekladateľská cena Petrarca-Übersetzerpreis
1998		Lipská knižná cena pre Európske porozumenie
2003 2004 2005 2009		cena Adelberta v.Chamissa Madaila Johanna Jakoba Bodmera mesta Zürich Cena Medzinárodného literárneho festivalu Vilenica (SLO) Chamisova poetická docentúra Stredoeurópskeho centra TU Drážďany a Saskej akadémie umení Členka akadémie Deutsche Akademie fúr Sprache und Dichtung v Darmstadte cena Schweizer Buchpreis Žije v Zürichu

top

Ukážka

Ilma Rakusa: Arzenál (Arsenal)

Terst. Mesto je rozdelené na britsko-americkú zónu A a juhoslovanskú zónu B. Spolu s rodičmi žijem v zóne A. Pri kúpaní sa v Barcole, s výhľadom na rozprávkový zámok Miramar, počujem taliančinu, angličtinu, slovinčinu. Rečová rôznorodosť sa pre mňa stane rovnako samozrejmou ako zvuk príboja. Upokojuje, je mojím domovom. Tam, v Terste, za spustenými žalúziami hrdzavočerveného domu, kde život v čase siesty ustával vo vzdialenej ozvene, som v bdelosti objavila hry fantázie. Stvorila si svet zo svetelných mriežok. Pozorovala ho cez štrbiny. Bez oných žalúzii, to viem dnes, by sa žiadne písanie nekonalo. Zátišie z mojich písmeniek vďačí za svoju existenciu camere obscura.

Terst bol šťastím, protestantský Zürich bez mora mi pomohol uvedomiť si cudzosť. Mňa, ktorá sneh poznala len z počutia, posadili napríklad na sane nechali trieliť dolu svahom. Zábava sa skončila s rozbitou hlavou. Musela som sa učiť, veľa a naraz. Učila som sa po nemecky, učila som sa lyžovať. Veľa som pozorovala. Nenásytne som čítala. V dvanástich som tajne vybrala z knižice Dostojevského „Zločin a trest“. Táto kniha mi otvorila nový svet. Od kniežaťa Myškina, Idiota, som sa už nedokázala odpútať. Odvtedy ma ruský kontinent lákal, veľký a záhadný. – To, že som svoju prvú báseň napísala na hrobe Thomasa Manna v Kilchbergu, nemalo žiadne hlbšie súvislosti. Viac som mala rada to miesto než autora. A kde spočíval Joyce, po ktorého stopách som vlastne šla z Terstu do Zürichu, som vtedy ešte netušila.

Ale vráťme sa k začiatkom. Narodila som sa 2. Januára 1946 v Rimavskej Sobote na Slovensku – ako dcéra Maďarky a Slovinca. Zastávky môjho detstva sa volali: Budapešť, Ľubľana, Terst. V školskom veku som sa dostala do Zürichu, kde som v roku 1964 zmaturovala a začala študovať slavistiku a romanistiku. Počas semestrálneho študijného pobytu v Paríži (1965-1966) som spievala v ruskom cirkevnom zbore na Rue Daru a hrala na organe v Saint-Séverin. Neskôr v Leningrade, v roku 1969, som trávila dni rešeršovaním v Knižnici Saltykova-Ščedrina. Nezabudnuteľné sú však predovšetkým večery: kuchynské posedenia pri boršči a čaji, nekonečné, intenzívne rozhovory s priateľmi, recitujúcimi nevydané kusy od Pasternaka, Cvetajevovej či Mandelstama, akoby poézia bola tým najdôležitejším na svete, akoby bola dôležitejšia než politika, dôležitejšia než každodenný chlieb. - V roku 1971 som spromovala s prácou na tému „Motív osamelosti v ruskej literatúre“ a nastúpila na miesto asistentky v Slovanskom Inštitúte na Zürišskej univerzite. Vyššie, než na miesto prednášajúcej, som to dotiahnuť nechcela. Písanie, prekladanie mali – a stále majú – prednosť.

Moje dve vášne – nie vo vzájomnom rozpore, zrejme však v časovej konkurencii, obe dostatočne dobrodružné ako prostriedok vyjadrenia rôznorodej cudzosti. „Všetko, čo píšem,“ stojí v jednom z raných textov Botha Straussa, „zároveň opisuje mňa. Bez prestania tvorím písaním cudzinca, ktorý ma ohrozuje.“ Pocit odlišnosti poznamenal všetky moje pokusy o písanie, akoby som žila v akejsi no man´s land, v ktorej sa možno spoľahnúť len na reč. Jednotné číslo (reč) používam v tomto prípade vedome, znamená: reč verzus národ, etnikum (alebo čo je podľa dnešných brizantných definícii viac), ale na druhej strane aj jazyk, ktorým píšem, tzn. nemčinu. Len v nemčine ovládam všetky výrazové registre, nemčina je výlučným cieľovým jazykom mojich prekladov – či už je to z ruštiny, srbochorváčtiny, francúzštiny alebo maďarčiny. Na nemčine testujem znova a znova, koľko cudzosti možno vyžadovať od jazyka, koľko znesie odcudzenia. Predovšetkým rečový prenos pri prekladaní nenecháva hranice nedotknuté. Zároveň však stavia sprostredkovateľa pred najtvrdšie výzvy.

Považujem sa za šťastie, že som si tieto výzvy smela sama vybrať: básnickú prózu Mariny Cvetajevovej a Marguerite Durasovej, Danila Kiša či Alexeja Remisova. Každá kniha bola hrebeňovou túrou, malým pokrokom na ceste sokratovského „Viem, že nič neviem“. Alebo inak, poetickejšie sformulované: Životný vír po sebe zanechal hŕstku písmen. Mrmlanie alebo čistú fantáziu. Na stole leží reč a šuchoce. Je to dieťa žalúzii.

Ďakujem Akadémii za dôveru, ktorú mi preukázala.

ILMA RAKUSA

(Úvodná reč pri príležitosti prijatia do Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung, Darmstadt, október 1996.)

Preložila: Denisa Pochylá-Kečkéšová

Ilma Rakusa čítala v Goetheho inštitúte v Bratislave 22.11.2004, v Nemeckej študovni v Banskej Bystrici 23.11.2004, v Nemeckej študovni v Košiciach 24.11.2004 a v Knižnici Mateja Hrebendu v rodnom meste v Rimavskej Sobote 25.11.2004.

top