Kathrin Schmidt

	Narodila sa 12.3.1958 v Gothe
© Peter Procházka

1976-1981		štúdium sociálnej psychológie v Jene
1986/87		špeciálny kurz pre autorky a autorov na Inštitúte Johannesa-R.-Bechera v Lipsku
1993		cena Leonce-und-Lena-Preis der Stadt Darmstadt
1997		cena Förderpreis zum Hans-Erich-Nossack-Preis
1998		cena krajiny Kärnten v rámci súťaže Ingeborg-Bachmann-Wettbewerb za román Die Gunnar-Lennefsen-Expedition; cena Förderpreis des Heimito-von-Doderer-Preises
1999		cena Förderpreis zum Christine-Lavant-Preis
2004		cena Droste-Hülshoff-Literaturpreis der Stadt Meersburg
2009   2010		cena Nemecká knižná cena za Du stirbst nicht cena Preis der SWR-Bestenliste štipendium Nemeckej akadémie Rom Villa Massimo
		žije v Berline

 

Blinde Bienen. Köln : Kiepenheuer & Witsch, Köln 2010.

Du stirbst nicht. Köln : Kiepenheuer & Witsch, 2009.

Seebachs schwarze Katzen. Köln : Kiepenheuer & Witsch, 2005.

Koenigs Kinder. Köln : Kiepenheuer & Witsch, 2002.

Totentänze. Leipzig : Leipziger Bibliophilen-Abend. Folge 5, 2001

Sticky ends. Frankfurt am Main : Eichborn, 2000.

Go-In der Belladonnen. Köln: Kiepenheuer & Witsch, 2000.

Drei Karpfen blau. Berlin : Berliner Handpresse, 2000.

Die Gunnar-Lennefsen-Expedition. Köln : Kiepenheuer & Witsch, 1998.

Flußbild mit Engel. Frankfurt am Main : Suhrkamp, 1995.

Ein Engel fliegt durch die Tapetenfabrik. Berlin : Verl. Neues Leben 1987.

Kathrin Schmidt. Berlin : Verlag Neues Leben, 1982.

Tento rok skončili prázdniny už v polovici augusta. Bolo nezvyčajne chladno a Lioba musela vytiahnuť jeden z nevábnych špinavých pulóvrov, čo zhúžvané čakali od minulej zimy vo vreci so špinavými vecami.

Aj kolegovia si to už všimli: Zakaždým, keď mala Lioba na sebe pulóver, pôsobila o trochu spustnutejšie. Keď sa ešte sem-tam zjavila v škole v šatách, v elegantných vypasovaných nohaviciach so záhybmi alebo v džínsovej sukni, ktorú jej vlastná matka vyhodila zo šatníka, kolegovia si medzi sebou pošuškávali, že Lioba má horúce dni. Prirodzene, uvedomovali si dvojzmyselnosť tohto výrazu, preto si dávali obrovský pozor, aby sa pre Liobou Zeplinovou nepreriekli. Na oplátku si z času na čas dopriali nádej, že sa Lioba jedného dňa zakuklí a potom vyletí do nádherného života. Oneskorená kukla. Nebolo nijakým tajomstvom, že opustila nielen svojho muža, ale aj malú dcérku, a táto správa, šíriac sa z úst do úst, sa neutajila ani pred študentmi, ktorí od Liobinho rozvodu prešli školou jej bezmocnosti.

Nerozprávala veľa. Kričala málo. Oči sa jej chúlili v jamkách ako vyľakané líščie mláďatá, ktoré tiež prišli o matku. Pod hrebeňom nosa sa tiahla bledobelasá čiara, ktorá krátko pred dosiahnutím vrcholu uskočila nabok — Liobina pokožka bola na prvý pohľad nezvyčajne tenká. Akoby pod ňou nikdy nebol ani gram tuku. Telo, ktoré obaľovala, však nemožno nazvať chudým. Liobine štíhle nohy sa síce zbiehali do štíhlych bokov, no brucho jej vyčnievalo z roviny medzi panvovými kosťami a tvorilo poriadnu guľu. Pri pohľade zboku pôsobila Lioba ako žena mierne pri sebe s dedičným sklonom k ľahkej obezite. Ak niekto stál za ňou, myslel si, že má pred sebou jemnú osôbku štíhlej postavy. Lioba si to uvedomovala a trochu trpela svojím klamlivým výzorom, ktorý sa pozorovateľovi núkal z viacerých perspektív. Dnes sa takmer hrbila, ako tak v hrubom pulóvri kráčala do školy — akoby na chrbte vliekla ťarchu ťažkej nechuti, ktorú sa jej darilo udržiavať v rovnováhe iba vďaka guľatému bruchu. Po šiestich krokoch ako vždy zastala, obrátená chrbtom k priečeliu a počkala si na otras, ktorý nasledoval potom, ako sa dvere rachotom zatreskli. Nakoniec ešte hodila spokojný pohľad na rozbité okná a zabednené pivničné okná, ktoré neobývanej časti bloku odjakživa dodávali nádych ruiny. Tri prázdne vchody zrejme čakali na robotníkov, no po skončení minulej éry, ako s obľubou vravievala Lioba, už nijakí neprišli. V kanáli pred neďalekým bufetom sa kopili papierové tácky od párkov s hnedými fľakmi a stlačené plechovky od piva. Stánok tu mal už niekoľko rokov pevné miesto, zatiaľ čo nájomníci nákupného strediska, ako ho Lioba ešte vždy nazývala, sa striedali takmer každý rok. Najnovšia úloha v obchode zrejme nedá na seba dlho čakať. Lioba bola verná nákupnému stredisku, nestrácala čas porovnávaním cien a kvality, zakaždým ju však rozčúlilo, keď sa musela zorientovať medzi novými etiketami a inakším usporiadaním regálov s tovarom. V pekárni si dala zabaliť kúsok jahodovej torty.

Štvrť, v ktorej Lioba oddane zotrvávala, sa bezútešne vynímala medzi okolitými obnovenými štvrťami, a jej sa zdalo, akoby ju postavili práve pre ňu. Cítila sa veľmi neisto, keď prešla cez cestu a lesklé steny výťahov odrážali pošmúrnosť radu panelákov, kde bývala, a pripomínali jej, odkiaľ pochádza. Kde spáva. Kde jej akoby nikdy nezišlo na um, že si už môže dovoliť aj lepší byt.

Zhrbená a obťažkaná Lioba utekala popri svetlomodrých a ružových zateplených fasádach, krčiac už aj tak úzke plecia k hrudi, tu a tam zaregistrovala nejakého študenta, ktorý takisto vychádzal z domu, a spoliehajúc sa na zabehaný chod vecí prešla po štvrťhodine cez sklené vchodové dvere školy. Vo vstupnej hale sa hrčili skupinky tínejdžerov, ktorým sa medzi viečkami rozplynul aj posledný zvyšok spánku, Lioba im závidela to plynulé prebudenie, pričom sa aj jej srdce trocha rozbúchalo, závidela im, že sa vedia smiať a plynulo rozprávať v takej skorej rannej hodine. Aj tak však v priebehu predpoludnia táto záplava vravy rozliehajúca sa v Liobiných ušiach celkom iste zoslabne a zostane iba rozpačitá bublajúca omáčka nevedomosti a nezáujmu. Nechuť na chrbte sa opäť prihlásila. Iba dôverné poznanie tohto stavu jej dávalo dostatok síl, aby každý deň mohla nemenným spôsobom vykonávať svoju prácu, ktorú považovala len za ďalší údel svojho života a neoplatilo sa kvôli nej vzrušovať. Keď však o niečo neskôr v zborovni rozbaľovala koláč, priateľské bzučanie kolegov okolo nej jej predsa len prinieslo trocha úľavy.

Nevedela by povedať, či zjedla jahodovú tortu alebo jaternicu, uvedomila si to však až vtedy, keď sa stará zhrbená Zündelová, angličtina-francúzština, kriticky vyjadrila o vrstve želé na ovocí a spomenula mŕtve kravy, ktorých kosti museli poslúžiť na takú odpornú vec. Chvíľkovú nevoľnosť, ktorá sa dostavila, Lioba okamžite pustila z hlavy. Vlastne nebolo nijakým umením byť tu. Pod hrubým pulóvrom jej bolo čoraz teplejšie, Lioba sa nedočkavo číhala na vôňu potu, ktorá ju čoskoro zaplaví, a ktorú zbožňovala. Večer sa bude musieť prinútiť ísť pod sprchu.

Okná v zborovni boli oveľa čistejšie ako okná v triedach. Posledné leto Zündelová prilepila na okenné tabule čierne papierové lastovičky. Zabralo to, odvtedy sa viac neozval ten známy zvuk vtáka vrážajúceho od skla, ktorý musel priznať svoj omyl. Lioba nemala rada omyly. Dobre, že Zündelová mala také čierne nápady. Na tanieri sa jej medzitým povaľovalo želé z troch kúskov torty, a keď Lioba poprosila Zündelovú, či ich môže zjesť, na znamenie starostlivého súhlasu sa Zündelovej hlava rozkyvkala na najvyššom stavci. Ako dáky kotúč vyrazila okolo neviditeľnej osi, ktorá sa zdala byť upevnená na chrbtici vo výške úst. Vtedy si Lioba spomenula, že Zündelová pracovala niekoľko rokov v Indii.

Želé malo skutočne zvieraciu pachuť.

Lioba pozrela na hodiny: Musí si odskočiť. Prudko vstala, vzápätí však stuhla, akoby oná nechuť, ktorá sa počas raňajok usalašila na stoličke za Liobou, stratila oporu tvrdého dreva, a Liobu sotilo naspäť. Zündelovej to neuniklo, aj tak si dnes Liobu prezerala akosi pozornejšie. Mohla by jej doporučiť dobrého ortopéda, povedala, takéto bolesti v krížoch nie sú v jej veku normálne, musí tam niečo byť. Platnička. Artróza. Ako vždy. Ortopéd by vedel pomôcť, a Lioba si ohromene uvedomila, že kolegynine ruky sa jej dotkli krížov a začali ju masírovať. Preľaknutá sa jej podrobila, otočila sa a videla, ako Zündelová vystrela obe ruky a zrejme ju niečím natierala. Teraz si skutočne musí súrne odskočiť, pomyslela si, a ako kráčala k dverám na zborovni, aspoň desať krokov sa pokúšala kráčať vzpriamene, inak by to bolo niektorému z kolegov nápadné.

Hoci učiteľská toaleta bola pred žiakmi zamknutá, v to ráno tam nebol nijaký papier. Lioba nemala pri sebe aktovku, pokutrala teda vo vreckách na nohaviciach a pod ramienkami podprsenky, hľadajúc aspoň nejakú použitú papierovú vreckovku. To, čo nakoniec našla v náprsnom vrecku letnej blúzky, oblečenej pod pulóvrom, musela najskôr rozložiť.

NOSENIE VÝRAZU

Dievčatko sedí na múriku a na tvári má výraz. Tento výraz jej pevne sedí na tvári, múrik na briežku v záhrade za domom, a niekedy k dieťaťu príde pani Brehmeová z najvyššieho poschodia a pani Kaltwaßerová z prvého poschodia a prinesú mu mlieko alebo vaječný žĺtok vyšľahaný s cukrom a dužinou citróna. Dievčatko vie nádherne nosiť výraz na tvári. Ako by sa len pani Kaltwaßerová potešila, keby jej tak pristal klobúk ako dieťaťu ten výraz. Tri osoby ženského pohlavia sedia chvíľu vedľa seba a skúmajú výraz, ktoré si dieťa nasadilo na toto stretnutie. Dnes sa tvári lenivo, kútiky úst má ovisnuté, takže mu do nich vo chvíli natiekol vaječný žĺtok a bezmocne kvapká do piesku. Pani Brehmeová z najvyššieho poschodia si dieťa pritisne na hruď, do mäkkých pŕs, a utrie jej žĺtok do hebkej látky, z ktorej má blúzku. Dievčatko zacíti na prsiach pod jemnou látkou niečo tvrdé. Keď sa toho dotkne, pripomína jej to panáčiky, ktorými doma hrávajú človeče nehnevaj sa a halmu. Dievčatko je zmätené a zrazu zmení výraz tváre. Naširoko otvorí oči, ktorými sa až doteraz pozeralo prižmúrene, ako zajac. Jej matka sa veľmi trápila, keď dieťa malo aj v spánku oči iba napoly prižmúrené. Dievčatko sa pri pozeraní veľmi nenamáhalo, viečka jej ustrnuli na stredovej čiare očnej gule a pozeralo s napoly zatvorenými, napoly otvorenými očami. Ako sa to vezme. Raz ju matka vzala k lekárovi, aby sa spýtala, či sa jej očné gule — povedala mu, že dieťa sa na svet pozerá zvláštnym spôsobom, akoby zhora — náhodou vnútri nezväčšili následkom chorobného zvýšenia tlaku, takže musí spávať s napoly otvorenými očami a nevie skutočnosť svet vylúčiť zo svojich detských snov. Pani Kaltwaßerová však poukázala na druhú stranu tejto zvláštnej mince a pošepla pani Brehmeovej: Pre dievčatko je to vlastne trest, nemôže očami vidieť skutočnosť, skutočnosť je pre dieťa jednoducho priveľký. Pani Kaltwaßerová z prvého poschodia totiž nikdy nevidela, ako dievčatko spí, a teda nemohla vedieť, že poloha viečok v spánku a počas bdenia je rovnaká.

Ktovie.

Ako sa len otecko poteší, keď uvidí, že dieťa má zrazu na tvári nový výraz a jeho oči sú ako veľké modré taniere, v ktorých sa otecko celý uvidí! Ten sa ale začuduje! Keď sa dieťaťu pozrie do tanierov, určite od údivu nespozná ani svoju károvanú košeľu. Určite zavolá matku, aby jej ukázal tie krásne nové taniere, ktoré dieťa zrazu má! Tu by však bola namieste opatrnosť, aby hneď o ne neprišla, povie a možno dá vtedy dieťaťu viac peňazí ako inokedy, keď ho pošle po cigarety, a potom bude mať dievčatko dosť peňazí na to, aby si kúpilo kúsok masla iba pre seba. Potom bude potrebovať už len trochu času, aby to maslo zjedlo celkom samo.. Predavačka jej z veľkého bloku na pulte odkrojí pekný kúsok žltučkého, osoleného masla, a keď vonku nebude chladno, bude dievčatko na spiatočnej ceste do masla stále pichať slamkou a maslo olizovať. V kuchyni za stolom dievčatko maslo jesť nemôže, nikdy sa nezaobíde bez hluku, keď matka pred dieťa položí kúsok masla, maslo dieťa potrebuje na nervy a aby dobre rástlo. Pani Brehmeová teraz trochu zmätene pozerá do veľkých očí dieťaťa, na žlté hrudky v otvoroch zreničiek. Nevie, kam sa dieťa pozerá! Čo sa odráža v jej novom pohľade, ktorý robí jej výraz takým nezvyčajným! Pani Brehmeová sa obzerá dookola, ale aj tak nenachádza originál kópie masla v očiach, pripadá jej to trochu zlovestné. Pani Kaltwaßerová z najvyššieho poschodia udrie oboma rukami dieťaťu po prstoch. Au! zjojkne pani Brehmeová, keď dieťa zrazu pevne chytí panáčiky a pani Brehmeová precitne z ľahkého závratu, ktorý vyľaká pani Kaltwaßerovú. Čo to malo znamenať? spýta sa pani Kaltwaßerová, v tvári očervenie ako rak a ešte raz udrie malé rúčky, ktoré teraz pustia a nemôžu sa prestať chvieť, pretože tie panáčiky v blúzke, to musia byť poriadne vzrušujúce panáčiky. Keď za ne dievčatko potiahlo, ešte viac stvrdli.

Ktovie.

Pani Kaltwaßerová potiahne teraz pani Brehmeovú k sebe, zoberú šálku, ktorú dieťa už dávno vypilo a mlčia.

Idú preč.

Večer sedia rodičia v izbe a počúvajú rádio. Otecko sa ešte stále teší, že dcéra má teraz nový výraz. Čo len za tým môže byť, láme si hlavu matka. Pri bozku na dobrú noc sa matka začuduje. Niečo tam je. Vyzlečie dieťaťu nočnú košeľu. Dcéra je teraz celkom nahá. Na prsných bradavkách má prilepené dva panáčiky, ktoré zrejme vzalo zo škatule. Dcéra sa roztrasie. Lepidlo na koži páli a nepríjemne zapácha. Matka strhne dieťaťu kúsky dreva, až sa zjaví trocha krvi. Oooo, povie otec, ktorému sklamaný pohľad spadne z očí až na ústa. Taký sklamaný, že sa dieťa radšej veľmi ponáhľa do postele. Matka sa rozhodne, že s dcérou týždeň neprehovorí. Povie to, keď jej neskôr predsa len príde natrieť poranené prsia trochou masti. Dcéra dlho nemôže zaspať, plače a v tvári má opäť starý výraz. Taniere sú preč, povie otecko. Au, povie dcéra a trie si boľavé miesta.

Moje krásne, moje drahé au, zašepká dcéra unavene.

Lioba hodila papier do špinavej záchodovej misy. Umyla a osušila si ruky a rozbehla sa cez chodbu do zborovne po aktovku. Hodina už určite dávno začala. Lioba prepásla zvonenie. Prepočula. Schmatla aktovku a zadychčane vykročila k triede, kde mala mať prvú hodinu. Nakoniec sa však otočila a utekala späť na toaletu.

Keď konečne s poriadnym meškaním vošla do triedy, očividne nikto nebol ohlásiť jej neprítomnosť v zborovni, hoci to vlastne bola povinnosť žiakov. Ešte včera by v tom Lioba videla iba prejav pasivity, dnes sa však nad tým iba trochu pousmiala a bola celkom rada. Medzitým sa okolo nej začala šíriť vôňa potu, dosť na to, aby sa cítila isto. Vlhké miesto za pásovkou, kde mala papier, ktorý nakoniec vylovila z misy, bolo príjemné.

Kým sa žiaci trápili nad otázkami, ktoré Lioba ledabolo rozdelila, a s ktorými chcela hodinu nerušene dotiahnuť do konca, prečítala si v bulvárnom časopise na jednej žiackej lavici, že malá Janina je opäť doma. Keď sa dieťa stratilo, aj Lioba si zbežne prezrela fotografie uverejnené v časopisoch. Bledé, pehavé dieťa, ktoré na prvý pohľad ani nevyzeralo ako dievča. Veselé oči, za ktorými s dalo čakať veľa zvedavosti. Keď sa Lioba pozerala na nejaké malé dieťa, nikdy si nepredstavovala, ako bude vyzerať vo veku jej žiakov. Takisto sa nikdy nepokúšala predstaviť si, ako asi pred rokmi vyzerali tí, čo pred ňou sedia.

Cítila, že oboje by ju nepríjemne rozrušilo.

Dlho pozerala do očí dieťaťu na fotografii. Viečka napoly privreté, vyzeralo vážne a omámene, ospanlivo a bez náznaku zvedavosti.

Vlhkosť z papiera za Liobiným pásom prenikla cez pulóver a šírila sa ďalej. Pod látkou nohavíc širokého strihu stekalo niečo dolu stehnom. Lioba si najprv myslela, že je to voda. Bolo to príjemné.

Oooo, povedal chlapec v prvom rade s odporom.

Preložila: Jarmila Pospechová