Ingo Schulze

	Narodil sa 15. januára 1962 v Drážďanoch
© Peter Procházka

1983 - 1988		štúdium klasickej filológie v Jene
1988 - 1990		dramaturg v Landestheater Altenburg
1990 - 1993		činnosť ako politický novinár, založenie týždenníka Altenburger Wochenblatt
1993		začiatok činnosti spisovateľa v slobodnom povolaní, pobyt v St.Peterburgu, pomoc pri budovaní inzertného časopisu
1995		literárna cena Förderpreis des Alfred Döblin-Wettbewerbs; Ernst-Willner-Preis beim Ingeborg-Bachmann-Wettbewerb; Literárna cena Aspekte
1996		pobyt v New Yorku
1998		Johannes-Bobrowski-Medaillie zum Berliner Literaturpreis
2001		cena Joseph-Breitbach-Preis
2006		cena Peter-Weiss-Preis
od roku 2006		členom Akadémie umení v Berlíne a Nemeckej akadémie jazyka a literatúry
2007		cena Lipského knižného veľtrhu
2008   2009		cena Samuel-Bogumil-Linde-Preis finalista Nemeckej knižnej ceny s dielom "Adam und Evelyn" Longlist medzinárodnej ceny IMPAC Dublin Literary Award s anglickým prekladom diela "Neue Leben"

Žije v Berlíne

Orangen und Engel. Italienische Skizzen, 2010

Nach der Flut. Laudatio zur Verleihung des Anna-Seghers-Preises an Lukas Bärfuss, 2009

Eine Nacht bei Boris, 2009

Was wollen wir?, Essays, Reden und Skizzen, 2009

Herr Augustin, 2008

Adam und Evelyn, Roman, 2008

Eine, zwei, noch eine Geschichte/n, 2008

Handy: dreizehn Geschichten in alter Manier, 2007

Neue Leben, Roman, 2005

Mr. Neitherkorn und das Schicksal, Erzählung, 2001

Von Nasen, Faxen und Ariadnefäden, Zeichnungen und Fax-Briefe, 2000

Simple Storys, Roman, 1999

33 Augenblicke des Glücks, Erzählungen, 1995

Kapitola 29 – Ryby

Jenny rozpráva o svojej novej práci a o Martinovi Meurerovi. Šéf prijíma. Kde je Severné more? Najskôr ide všetko dobre. Potom musí Jenny presviedčať. Čo sa stalo s rybami pri potope? Nakoniec zaznie dychovka.

Stojí v zelených trenírkach medzi dvoma stoličkami a pokúša sa vliezť do potápačského obleku s červenými pruhmi. Ten som skúšala včera ja. Oblek s modrými pruhmi leží na stole. Podávame si ruky. On povie: „Martin Meurer,“ a ja odpoviem: „Jenny“.

„Ten druhý je ešte menší,“ hovorí on, „ale plutvy sú dobré.“ Vyzliekam sa otočená k nemu chrbtom. Pritom sa mi odtrhne gombík z bundy. Vkĺznem do potápačského obleku s modrými pruhmi a natiahnem si kapucňu. Nevidieť mi vlasy, uši, ani krk. Zaokrúhľuje mi to tvár. Zbalím si svoje veci a počkám, kým má na sebe konečne plutvy.

V pravej ruke drží svoju igelitku, v ľavej potápačské okuliare a dýchaciu trubicu. Opatrne ako bocian kráča po chodbe do Kerndelovej kancelárie. Zaklope dvakrát. Hovorím mu, aby otvoril dvere. Posadíme sa vľavo na stoličky pri stene a čakáme.

„Vyzerám ako nejaká mníška,“ hovorím.

„Nie,“ odvetí. „Ako tá moderátorka v skafandri. Už ste to niekedy robili?“

„Čo?“ pýtam sa.

„Toto tu. Boli ste tak rýchlo hotová.“

„Bola som tu včera, ale samého tu človeka nenachajú.“

„Poriadne horúco, čo?“ pýta sa.

„Mám studené nohy.“

„Aj ja mám studené nohy. Ale inak...“

„Ahoj Jenny!“ zvolá Kerndel. „Ako sa máš?“

Postavíme sa. „Meurer,“ predstaví sa a vopchá si igelitku medzi kolená.

„Martin Meurer.“ Kerndel mu podá ruku. Opäť sa posadíme. Kerndel sa opiera o písací stôl, vezme si nejaký lístok a otočí ho. Hovorí to isté, čo včera.

„A potom sa spýtate: Viete, kde je Severné more? alebo: Mohli by ste nám povedať, kde sa tu nachádza Severné more? alebo: Ako sa dostanem k Severnému moru? Ako už len chcete, ale Severné more musíte spomenúť, jasné?“

„Áno,“ hovorím, „no problem.“

Kerndel sa pozrie naňho. „Jasné?“

„Jasné,“ odpovedá Martin, zdvihne pravú plutvu a tľapne ňou po koberci.

„A stále rozdávať dobrú náladu,“ dodám ja.

„Ale ozajstnú,“ pokračuje Kerndel, inak môžte ísť hneď domov.“ Posunie sa trošku na stole a pozoruje vlastnú bledú ruku, ktorá pohybuje lístkom hore a dole po jeho stehne, akoby to bola nejaká prachovka. Imitácia veľkej vstupenky. Na ústrižku, ktorý je oddelený predierovaným pásikom („Tu odtrhnúť – do vašej peňaženky.“), je zobrazená časť mapy mesta. Červené obrysy akejsi ryby označujú miesto, kde sa nachádzajú obidve pobočky. Väčšiu časť vstupenky zaberá fotografia svetlohnedej púšte, zvrásnenej vetrom. Nad ňou na modrofialových oblakoch svieti nápis: „Viete, kde je Severné more?“

„A ak niekto odpovie: NIE?“

„Ale my ÁNO!“ hovorím. „Školská ulica 10a a Školská ulica 15! Môžeme vás pozvať na rybu? A na májové menu? Potom podáme ten lístok.“

„Leták,“ opravil ma Kerndel. „A keď odpovie: ÁNO?“ Kerndel sa pozrel na Martina.

„Ako sa tam dostaneme?“ povie a opäť tľapne plutvou.

„Jenny?“ pýta sa Kerndel. „Čo keď odpovie áno?“

„Super! Nemohli by ste nás tam zaviesť?“ hovorím ja.

„Už ste to pochopili?“ Kerndel upiera zrak na Martina dovtedy, kým on neodpovie „áno“. Potom mu káže zopakovať májové menu. „Pečená ryba a

zemiaky s petržlenom, šalát, remuládová omáčka a tri deci coca-coly. Namiesto 15,40, teraz len 12,95!“

„Je to tu síce všetko napísané,“ hovorí Kerndel, „ale nesmiete to čítať. To je pod úroveň. Čítať sa nebude. Ešte raz!“

„Pečená ryba a zemiaky s petržlenom, šalát a remuládová omáčka, k tomu veľká cola, len za 12,95,“ opakujem.

„Namiesto 15,40,“ dopĺňa Kerndel. „Miešaný šalát, tri deci coca-coly. Dajte si okuliare. A teraz hovorte. Hovorte, hovorte, hovorte...“

„Ako sa dostanem k Severnému moru?“ pýtam sa. „Viete kde sa nachádza Severné more?“ Kerndel ukáže naňho.

„Kadiaľ sa ide k Severnému moru? Chcem sa dostať k Severnému moru! K moru! Mohli by ste mi pomôcť?“

„Rozprávate príliš nosovo, obidvaja príliš nosovo, takže budete bez okuliarov,“ zvolá. „Nie, nedávajte si ich dole. Na čelo! Zdvihnite si tie okuliare!“ Zazvoní telefón a po druhom zazvonení zmĺkne. „Ták, tak.“ Kerndel vstal a potiahol mu dole dýchaciu trubicu. „Ešte kúsok! Tak! A nemajte príliš veľa letákov v ruke, štyri, maximálne päť, žiadne plýtvanie, jasné?“

Prikývli sme.

„A čo sa stalo pri potope s rybami?“ pýta sa Kerndel, zatlieska, položí mi ruku okolo ramien a pritiahne si ma k sebe. „Tak zlomte väz.“ Obíde svoj písací stôl a zdvihne slúchadlo. „Veľa šťastia,“ volá za nami.

U sekretárky si obaja odložíme do skrine naše tašky a dostaneme modré kabely s lístkami.

„Zvládnete to?“ pýta sa ma ona. „Tisíc kusov v každej.“ Podrží nám dvere. „Tadiaľto, prosím.“

Pred zadným východom zostane Martin stáť, pozrie sa na mňa a hovorí: „Musíme osloviť každého, každú a každého, od začiatku, inak z toho nebude nič. Stroskotali by sme...“

Možno bol kedysi učiteľom, pomyslela som si. Ešte som poriadne

nezatvorila dvere a už začal. Dvaja chlapci, maximálne štrnásť- alebo pätnásťroční, sa pozerajú naňho. „No, neviete?“ pýta sa. Pozerajú sa na naše plutvy a potom na kabely. „Chceme sa dostať k Severnému moru,“ hovorím ja. Krútia hlavami. „Prosím. Chceme k moru!“ hovorí on. „No poďme,“ pokračuje. Napokon si vezmú lístky.

Pokračujeme smerom k pešej zóne. Hovorím mu, že by sme také deti mali vynechať. „Pubertiaci,“ povie a prikývne.

Naozaj to potom ide. Zohrávame sa rýchlo. Väčšinou začínam ja, potom pokračuje on: „Áno, chceme ísť k Severnému moru!“ „Presne, k Severnému moru,“ hovorím ja, alebo: „Naozaj to neviete?“ A on: „Tak vám to teda prezradíme!“ Po chvíli napokon spoločne vyslovíme adresu. Ľudia sa smejú a bez zaváhania si zoberú lístok.

„Prepáč,“ povie Martin zrazu. „Bolo to odo mňa hlúpe.“ Neviem, čo má na mysli. „Že som im zaželal ešte dobrú chuť.“

Hovorím mu, že to podľa mňa nie je zlý nápad, a tak aj ja volám, keď som na rade s lístkom: „Dobrú chuť!“ Mnohí odpovedajú: „Podobne!“ alebo „Aj vám!“

„Sú naozaj poriadne zvedaví, až veselí, keď ich oslovíme,“ hovorí. „Skutočne nám dôverujú!“ Najskôr len postávajú niekoľkí okolo nás, potom prichádzajú ďalší sami od seba. Dokonca sa tlačia a my rozdávame lístky len niektorým vystretým rukám.

„Nenechá nás sledovať?“ pýta sa ticho.

„Určite,“ odpovedám.

„Pokúšam sa, aby môj hlas znel tak presvedčivo ako tvoj,“ hovorí Martin. „Ale nepresvedčil som ho.“

„Stále si ťapkal plutvou, takto...“ Predvádzam mu to. „Nevšimol si si to?“

Pokrúti hlavou. „Možno to bolo preto.“

„On je taký,“ pokračujem. „S tým sa nedá nič robiť.

Tam, kde pešia zóna ústi na Zámocké námestie, hrá pred bielym stanom s vysoku špičkou dychovka. Vyzerá to orientálne. Vedľa neho robí televízia

interview s nejakým mužom. Má na sebe modrý žaket so žltou okrúhlou nášivkou: „Naše hovädzie mäso – to najlepšie pre vás!“ Hudobníci mali takisto tieto nášivky, aj ženy, ktoré piekli steaky a klobásky. Teraz vidím všade ľudí s týmito „hovädzími“ nášivkami. Rozdeľujú tam lístky, ktoré sú väčšie ako tie naše.

„Pracovala by si aj pre týchto tu?“ spýtal sa.

„Áno,“ odpovedám. „Alebo sa ti zdá naša ponuka taká úžasná?“

„Neviem. Na fotografii vyzerá tá ryba spečená, asi je tvrdá ako kameň. A lacnejšia len o marku štyridsaťpäť. Oplatí sa to?“

Keď sa ho spýtam, odkiaľ pochádza, odpovie len „z východu, z Durínska“. Prišiel sem na návštevu k svojej matke.

„Kerndel vôbec nehovoril o platení, o stodvadsaťmarkovke za deň.“

„Toho sa ale nemusia držať,“ oponujem. „Tak to bolo napísané len v inzeráte.“

Prikývne. Zrazu povie: „Rodinám stačí vlastne jeden lístok.“

Najskôr si myslím, že chce byť vtipný. „Pre priateľov a známych,“ odpovedám.

„Správne. Ak to takto pôjde ďalej, budeme poobede hotoví.“

Musíme ísť ešte do obchodov na pešej zóne, ale aj keď nikoho neoslovujeme, ostávajú ľudia stáť a natŕčajú ruky. Kapela hrá bez prestania.

„Predtým si spomínala to s tou plutvou.“

„No a?“

„Vieš, že sa stále usmievaš?“

„Aj ty.“

Približne po hodine začína mrholiť. Väčšina ľudí beží tesne popri výkladoch, popod markízy, od striešky k strieške.

Kým on pokračuje vonku, ja vchádzam do obchodov. Nejaká žena na mňa kývne a zavolá: „Ahoj žabka.“

Neprerušujem rozhovory. Ale ak sa na mňa niekto pozrie alebo sa za mnou otočí, spýtam sa potichu, akoby som zablúdila: „Prepáčte, neviete náhodou,

kde je tu Severné more?“ Chvíľu sú šokovaní. Ak sa potom rozosmejú, dám im lístok.

Keď už Martina nevidím cez výklad, výjdem von. Kúsok bežím späť, ale nemôžem ho nájsť. Lístky o Severnom mori sa však povaľujú všade. Sedí chrbtom opretý o stĺp s vlajkou a neodpovedá. Má opuchnuté ľavé oko. Zdvihne zrak a spýta sa, či som kdesi nevidela jeho dýchaciu trubicu. Pokúšam sa pozbierať pár Kerndelových letákov o Severnom mori, ktoré sa lepia na vlhkú dlažbu. Plutvami si stúpam po tých lístkoch, ktoré chcem zodvihnúť.

„Aj ty si získala nejakú skúsenosť?“ spýta sa Martin, keď opäť stojím pred ním.

„Nie, prečo?“

„Pozeráš sa tak.“

„Celkom pekná modrina.“

„Máš tú trubicu?“

Hľadám ďalej. Nájdem aj pár lístkov a vrátim sa k nemu späť.

„Prepáč,“ hovorí, zdvihne trubicu a dotkne sa ňou svojej ľavej plutvy. „Stála na nich, nevšimol som si to.“

„Mám ti zohnať kocky ľadu?“

„Vieš, na čo som si spomenul? Na tú vetu o rybách a potope. Bol som bezvládny, naozaj bezvládny. Najskôr sa ten týpek pozrel dole, potom sa zahľadel na mňa a spýtal sa svojej ženy, či ma pozná. Stál som mu na topánkach špičkami plutiev. Len kúsok. Ani som to necítil, a on to tiež nemohol cítiť. Jeho žena odpovedala, že ma nepozná. Zdá sa mi, že som aj kúsok odletel.“

„Je ti zle?“

„Ten výrok o potope je veľmi sprostý. Nepovedal som nič viac, než obvykle. To isté, čo vždy.“

„Musíme ísť ku Kerndelovi. Kvôli poisteniu. Je to úraz.“

„Už tam nepôjdem.“ Tľapne pritom plutvou.

„Viem, o čo išlo,“ poviem a počkám, kým sa na mňa nepozrie.

„Nepáčil sa mu môj dialekt.“

„Veď sa predsa pýtal tej ženy, či ťa pozná, nie? A keď odpovedala nie, tak ťa udrel?“

„Odkiaľ by sme sa mali poznať? Veď som tu prvýkrát!“

„Chcel len vedieť, či nie si nejaký prominent. Len preto!“

Martin nechápe.

„Také niečo robí nejaký prominent so skrytou kamerou alebo kvôli prehratej stávke,“ vysvetľujem mu. „Ale inak nikto, nikto v tvojom veku. Ten týpek sa cítil naštvaný. To je všetko.“

Pozerá sa na mňa, akoby som mu dala zaucho.

„Samozrejme, že je to nemožné,“ vysvetľujem ďalej. „Len si myslím, že tento idiot si musel myslieť také niečo. Ty si naozaj dobrý, vyžaruje z teba niečo, čo rozveseľuje ostatných. Šíril si skutočne dobrú náladu, nielen tieto lístky. Nech by ťa len niekto skúsil napodobniť. Okrem toho máš dobrú postavu.“

Odpľuje si medzi svoje plutvy.

„Všetci sa tešili,“ pokračujem. „Mali by sme dostať oveľa viac peňazí, nielen od Kerndela, ale aj od starostu a od poisťovní, kvôli dobrej nálade.“ Martin sa pozrie na mňa. Jeho ľavé oko už úplne spuchlo. „Bol to hnusák. Priateľskosť považuje za nemožnú.“

„Nikoho to nezaujímalo,“ povie a znova si odpľuje. „Nikto sa nepohol.“

„Bolo toho na nich moc,“ presviedčam ho. „Ľudia vôbec nevedeli, čo majú robiť. Vôbec nepochopili, čo sa tu udialo. Také niečo doteraz nezažili. Ktosi bije uprostred pešej zóny potápača. Možno si mysleli, že to nebolí, keď je človek celý v gume. Alebo si mysleli, že to patrí k tomu. Nechceli sa blamovať, ak sa ukáže, že ide o umenie alebo pouličné divadlo.“

Rozprávam Martinovi o starom mužovi, ktorý u nás v zadnom dvore zomrel na balkóne. Muž s banánmi a hlasnou hudbou. Všetci sme si mysleli, že spí. Sedel tam, aj keď pršalo, celú noc.

„Celú noc?“

„Áno,“ odpovedám. „Veď bola tma. Až ráno, keď tam ešte stále bol... Poďme ku Kerndelovi.“

Martin zatvorí oči tak, ako som to už videla na jednej žene v metre. Celkom pokojne zatvorila oči. Mala ich zatvorené bez pohnutia, až kým sa neotvorili dvere. Martin pokrúti hlavou.

„Ale áno,“ oponujem, „musíme.“

Držím jeho potápačské okuliare i dýchaciu trubicu, zatiaľčo on vstáva. Kabela je špinavá. Opatrne si natiahne kapucňu cez hlavu.

„Nepôjdem ku Kerndelovi,“ tvrdí Martin. Trvá mu to dlho, kým si nasadí okuliare.

„Takže kam?“ pýtam sa.

„Preč,“ odpovie, „čo najďalej.“ Opäť si odpľuje, dokonca si vopchá do úst trubicu a pripevní si ju na okuliare. Napokon si zavesí cez plece kabelu.

Robím to ako on. Potom spoločne vyrazíme. Ľudia postávajú pod markízami a strieškami a vyčkávajú, kým neprestane pršať. Až na jedného cyklistu máme pešiu zónu len pre seba. Čľapkáme po kalužiach. Naraz zbadám, že nám niekto kýva a niečo volá, čosi, čo sa týka Severného mora. Človeku by sa dokonca mohlo zdať, akoby ľudia pre nás vytvorili špalier. Držíme sa za ruky, pretože nám okuliare zúžujú výhľad a jeden nikdy nevie, či ten druhý kráča vedľa neho. Kapela hrá ďalej pod bielym stanom, teraz hlasnejšie a rýchlejšie. Polku, zdá sa mi. Ale vlastne ani poriadne neviem, čo je to polka. Možno je to pochod alebo také niečo. Ako vždy, Martin a ja kráčame rovnakým tempom. A aj keď máme pešiu zónu už za sebou, nič sa na tom nezmení.

Preložil: Peter Kubica

Kapitola 14 – Zrkadlo

Čo si majú povedať Barbara a Frank Holitzschekovci. Kúpeľňová scéna. Politik nereaguje a potom sa čuduje. Topánka stratená na úteku.

Frank sa oprie čelom o dvere do kúpeľne. „Je všetko OK?“ spýta sa. Jeho hlas znie tlmene. Kladie ruku na kľučku. „Smiem?“ Aj napriek žuvačke mu vlastný dych pripomína večeru – kúsky mäsa v omáčke, predtým ešte cibuľová polievka a ako dezert tiramisu. Okrem piva nepil nič. Okolo dvanástej odišli z radničnej vinárne. Teraz je jedna.

„Barbara?“ Jeho prsty klopkali po zárubni. „Je všetko OK?“

Cúvne, keď ona odomkne, počká a sám potom otvorí. „Smiem?“

Ona stojí v košeli pred zrkadlom a jemne si pretiera vatovými tampónmi ponad ľavé obočie. Sukňa leží na záchodovej mise, blúzka a silonky pred ňou na dlážke. Pritlačí vatu na akúsi fľaštičku, na chvíľu ju obráti a otočí hlavu na opačnú stranu. Keď ona zdvihne ruku, on zbadá jej zlepené chĺpky v podpazuší.

„Babs,“ povie a pobozká ju na vlasy. „Ešte to bolí?“ V zrkadle má jej tvár iný výraz.

„Čo by sa vlastne stalo, keby som tvrdila, že si ma udrel, že si ma poriadne zbil? Čo by sa potom stalo?“

Jeho tvár sa uvoľní. Usmeje sa. „To by teda bolo. Potom by som bol odpísaný.“

„Never tomu,“ odvetí ona a opäť sa zohne. „Ty by si tvrdil opak a všetci by dosvedčili, že sme harmonický pár. Zase by som bola tá zlá, hysterická, chamtivá ženská. Je to tak.“ Vopchá ten chumáčik vaty za vodovodný kohútik. „Zato by ťa nezbavili ani tej tvojej imunity.“

„Napriek tomu,“ povie a opäť ju pobozká, „tieň zostane nad človekom navždy.“

„A ak by som bola tehotná?“ Pozrie sa naňho v zrkadle.

Posunie nabok jej konský chvost a pobozká ju na zátylok. Prstami sa jej dotkne lopatiek. „Tak ma to mrzí,“ povie a zavrie oči.

„Vôbec ťa to nemusí mrzieť,“ odvetí ona.

„Napriek tomu,“ povie a objíme ju okolo brucha. „Mali sme prestať skoršie, oveľa skoršie. Ale veď to nemohol tušiť nikto!“

„Frank,“ povie ona. On jej vojde rukami pod košeľu. Rýchlo ju posunie nahor a obzerá si v zrkadle prsty na jej prsiach. Barbara sa pokúša odstrániť si zvyšky očných tieňov. „To nemohol tušiť nikto,“ pokračuje ona. Na obočí jej visí vata. „Ako by to mohol niekto tušiť.“

Bozká jej plecia.

Otočí ľavé rameno a prezerá si doškrabaný lakeť. „Aj ty si myslíš, že som vrtká, Frank? Som vrtká?“

„Hlúposť,“ odpovie.

„Len sa pýtam. Veď malé ženy sú vrtké, či nie? Povedz mi to. Som vrtká?“ Pustí ju. Barbara si stiahne košeľu dole.

„Ako by to mohol niekto tušiť!“ zopakuje ona, pozbiera vatu z umývadla a stúpi na pedál malého odpadkového koša. Jeden chumáčik spadne vedľa. Frank sa poň zohne. Vypľuje žuvačku do ruky, strčí ju do vlhkej vaty a všetko to hodí do koša.

„Štrnásť- alebo pätnásťroční školáci,“ povie on a vystrie sa. „Určite zo tri razy prepadli, úbohí sviniari za všetky drobné.“

„Nikto z vás, Frank, sa ani nepohol, keď s tým začali. Nikto.“ Otočí kohútikom a dá si tam ohnutú ruku.

„To sa nemá robiť. Vyčistí sa to samo od seba.“

„Päť mužov. Týchto päť mužov nenakopalo nikoho do zadku. Vieš, čo ma zaráža?“

„OK. To je tvoj uhol pohľadu. Ale ja som presvedčený o tom, že to bolo správne.“

„Vieš, čo ma zaráža? Že ste nepožiadali čašníčku ...“

„Oni chceli provokovať, nič viac než provokovať.“

„No, vďaka Bohu, že sme nato nenaleteli, Frank, perfektne vymyslené. A tvojho kamaráta Orlanda ... aj toho chceli len provokovať? Preto ho pošteklili nožom do chrbta?“

„Ale choď!“

„Pol hodiny to ohlasovali svojim hliadkam. A vy ste tam sedeli...“

„A ty si si poriadne uhla...“

„Sedeli ste tam v tých vašich bavorských krojoch a prežúvali ste žuvačky. A keď Hanni povedala, že už tam nechce dlhšie zostať, odpovedali ste, že dobre, a chceli ste zaplatiť.“

„Po desiatich minútach tam bola polícia a vyhodila ich von. Možno to bola štvrťhodinka...“

„A vonku si na nás počkali.“

„Myslíš si, že by ma počúvli? Keby som ich vyšmaril vlastnoručne, potom by sa to určite nebolo stalo. To je tvoja logika? Mám sa vyškoliť v boji zblízka?“ Ona si umýva tvár.

On pokračuje: „Nie je fašistom každý hlupák, ktorý sa robí dôležitým. Chceš ich všetkých strčiť za mreže?“

„Čože?“

„Netvár sa tak,“ odvetí on.

„Frank.“ Rukami sa chytí okrajov umývadla. Z brady a špičky nosa jej kvapká voda. „Ešte stále si ťa vážim...“

„No a? Čo som mal urobiť? Môžeš mi povedať?“

„Vieš, ako nazvali tvoju ženu? Nepočul si, keď mi povedali, čo mi chcú urobiť, Frank, tvojej vrtkej žene u-ro-biť?“

„Prestaň, Babs...“

„A zapamätala som si len tie najlepšie hlášky.“

„Nekrič tak! Veď aj ja som to počul.“

„To je dobre. Ak si to aj ty počul... Len som si myslela, že si to nepočul. Pripadalo mi to tak. Zase som sa splietla. Prosím ťa, odpusť mi moju

nespravodlivosť.“

„Mám sa mlátiť?“ Frank ustúpi o krok dozadu. „Dvoch z nich by som bol zvládol, možno troch. Ale ich bolo desať alebo aj viac. Boli by ma strieskali, a potom...“

„A potom?“ spýta sa ona, majúc mokrú tvár nad umývadlom. Šmátra po uteráku. „Hovor ďalej, Frank. Strieskali by ťa, a potom? Čo potom?“

„Chceš to? Aby ma strieskali?“ Povie on, oprie sa o stenu a skríži ruky. Nohavičky jej skĺznu trošku dole.

„Preto sme utekali ako s vetrom opreteky, Frank. Ako s vetrom opreteky. A keď som spadla, dokonca si počkal. Ešte som sa zato nepoďakovala. Som naozaj nespravodlivá. Veď ty si na mňa počkal, o pár krokov ďalej, a poradil si mi!“ Opäť zavesí uterák na držiak. „Ešte si sa nikdy nepobil, Frank? Z nemocnice by ťa pustili po týždni, najneskôr. Každý deň by som ťa navštevovala a dokonca by som ti vyvárala. Vieš, čo si?“

„Si vyplašená,“ povie a pozerá sa dole k jej nohám. „Stačí mi len vyjsť pred dvere. Tam to môžem všetko dohnať.“

„Presne,“ odpovie, rozpustí si konský chvost a začne si kefovať vlasy, pričom hlavu má zohnutú nabok. „O to som ťa chcela poprosiť. Aspoň moju topánku by si mi mohol priniesť. Je to síce len pár remienkov, ale veď stáli dvesto mariek.“

„Babs.“

„Áno? Počúvam ťa, Frank.“

„Myslíš si, že sa cítim dobre?“

„Nie, to si nemyslím. Ako si nato prišiel?“

„Ako som asi nato prišiel!“ Pozoruje v zrkadle, ako ona odstraňuje vlasy z kefy. „Môžeš si o mne myslieť, čo len chceš,“ povie a strčí si ruky do vrecák. „Mali sme si zobrať taxík. Ale inak?“

„Vašu krásnu demokraciu neprivedú do záhuby takíto. Takíto nie.“

„Vaša demokracia! Veľmi originálne, Babs! Každý deň to čítam pri raňajkách. Hnusí sa mi to!“

„Hej, nie som nahluchlá!“ Otvorí ploskú oválnu dózu s očnými tieňmi.

„Jasné, že nie. Nahluchlá nie si, len opitá. Zase sa ti to fantasticky podarilo.“ On si rozopína košeľu.

„Ešte si mi neodpovedal, Frank.“ Maľuje si mihalnice.

„Čo som?“

„Neodpovedal na moju otázku.“ Malíčkom si pretiera vonkajšie kútiky očí. On vešia svoju košeľu na regulátor radiátora a rozopína si sponu na opasku.

„Tak prinesieš mi tú topánku alebo nie? Len sa tak pýtam.“ Zaviera dózu.

On si spustí nohavice. „Môžem prejsť?“

„Frank,“ povie a namaľuje si pery. „Takže to znamená... asi to bude znamenať... že nie si ochotný zájsť mi po moju topánku. Je to tak?“

Frank hodí ponožky do koša na bielizeň, položí naň nohavice a sadne si na okraj vane. Na nohy si pustí studenú vodu zo sprchy. Barbara si napraví nohavičky, vyjde z kúpeľne a zavrie za sebou dvere do spálne.

Frank si pred umývadlom rozprestrie malý uterák. Na obidve zubné kefky vytlačí pastu z červenej tuby, pohár naplní teplou vodou, položí naň jej kefku a začne si čistiť zuby. „Beauty Cosmetic – Pads Naturelle,“ číta popritom na obale, ktorý visí vedľa umývadla. „Dvojitý vankúš z jemnej, čistej bavlny bez chlpov, skladajúci sa z viacerých vrstiev a šetriaci pokožku.“

Barbara zaklope a hneď otvorí dvere. „Podáš mi to?“ Ukáže na záchodovú dosku. On si nechá v ústach kefku a podáva jej oblečenie kus po kuse.

„Sú nanič,“ povie a hodí silonky pod umývadlo, oblieka si blúzku.

„Čože?“ spýta sa, ústa plné pasty. Ona si oblieka sukňu. „Čo robíš?“

Barbara si zapne zips. Frank sa zohne k vodovodu a vypláchne si ústa. Uhne sa nabok, aby si mohla prezrieť svoju tvár v zrkadle.

„Tak čo sa deje?“ spýta sa a vzpriami sa vedľa nej.

„Vydržím veľa, ale schovávať sa... tak sa pýtam, načo mám vlastne muža?“ V predsieni, opierajúc sa o šatník, vkĺzne do lodičiek a prehľadáva kabelku.

„Obleč si radšej ešte nejaký pletený kabátik.“

„Kde sú moje kľúče?“

„V zámke.“

„Ty si ani neuvažoval nad tým, či pôjdeš, Frank?“

„Nie, vôbec nie.“

Nasleduje ju k dverám. Ona odomyká. On ju mykne za plece ešte skôr, ako stlačí kľučku. Za ramená ju ťahá cez predsieň, uchopí ju okolo brucha a pohadzuje ňou dookola. Teraz stojí pred dverami Frank. „Babs, so mnou nie.“

„To by mi ani nikto neuveril,“ hovorí Barbara. „Alebo hej? Uveril by mi to niekto? Taký energický muž? A ako vie naraz pritvrdiť. Klobúk dolu, hovorím, klobúk dolu!“ Napraví si blúzku. „No tak, Frank, pusti ma von. Alebo tu chceš stáť celú noc, čo?“ Ona urobí krok vpred. „No tak!“ Nepremýšľaj toľko. Len si rýchlo skočím po svoju topánku a pôjdeme hajať. Ty máš zajtra náročný deň.“

„Prečo to robíš?“ spýta sa.

„To som ti celý čas vysvetľovala,“ odpovie a oprie sa o druhú nohu. „Takže. Ako dlho sa tu budeme ešte hrať, čo?“

Zvoní. Zazvoní to dvakrát krátko a raz dlho a po chvíľke, keď sa na seba pozerajú, ešte raz krátko. Dá jej znamenie, aby poodišla. „Babs,“ zašepká. „Babs!“ Pretisol sa okolo nej do kúpeľne. Zhasne svetlo a kráča k oknu. Nečujne ho otvorí a vykloní sa von. Svetlo nad vchodovými dverami zhasne. Po chvíľke zvolá: „Haló?“ V rovnakom okamihu počuje dvere ich bytu. Vo svetle, ktoré vychádza z predsiene, zbadá postavu v zrkadle, je vzpriamená, v tričku, s rukou na kľučke na okne. Pozoruje tú tvár a čaká, že sa niečo zmení. Na nohách zacíti prievan.

„Frankie,“ zvolá ona a zabuchne dvere bytu. „Poď sem! Niekto ho priniesol. Ležal tu, tu na prahu. Poď, ideme hajať!“ Bez toho, že by si vyzula topánky, vbehne do spálne.

Vidí, že tam ešte stále stojí vzpriamene, ľavú ruku majúc na kľučke na okne. A potom vidí, ako sa okno pomaly zatvára.

preložil Peter Kubica

RUSKO sa dá iba opustiť! Ani za týždeň som nepochopil, prečo som bol k sebe taký, prečo som bol práve v tomto meste a nie v Paríži alebo v Taliansku. Akoby títo ľudia len nedávno prišli z dedín a nevedeli, ako sa má chodiť po ulici. Všade sa mocú, revú, tlačia, strkajú, odpľúvajú si. Nikto nepovie „Prepáčte“. Nevšímajú si to alebo len zanadávajú. Jednoducho ich treba zašliapnuť! Lenčo sa oslobodíš, už ťa strčia do nejakého autobusu alebo pod nejaké auto. Alebo sa zachrániš ako žobrák opierajúci sa o múr domu a zas nevieš, ako ďalej. A všade, ako klimatická zvláštnosť, ten zápach starého tvarohu, špiny a cigaretového dymu. Na letisku, v zájazdovom autobuse, v hoteli, na ulici – nedá sa pred ním újsť, pričom mení len svoje zloženie. Raz je tam naviac benzín, inokedy cesnak alebo záchody. Z dvorov ovanú človeka zvyšky jedál, zo schodísk moč. V potravinách je vzduch týmito pachmi tak presýtený, že sa tam udrží aj teplota z predpoludnia. A pri ľuďoch nikdy nie je isté, či si ten zápach svojho okolia všimli alebo či nepochádza náhodou od nich.

Okrem chleba a čaju sa nedá konzumovať nič iné. Každé sústo v ústach nabobtná a človek sa opäť dopustil hriechu voči vlastnému telu. Mlieko je stuchnuté, sekt scukornatený, pivo kyslé. Všade, kam sa človek pozrie, nevidieť nič iné, než niečo pokrkvané, defektné, zaplátané, pokrivené, ošúchané, krivé, uvoľnené, špinavé. Akoby všetko pochádzalo zo smetiska a ako keby to bolo zhotovené len dočasne. Len Import žiari.

Šialenstvo cárov je jedinou kultúrou, ktorú majú, ale aj tú dokážu zničiť, aj na to serú. A pritom rozprávajú o Puškinovi, osude a Volge. Plechové strechy sú trupmi zošrotovaných lodí, dvere a okná dávajú tušiť, že za nimi bývajú bytosti, ktoré nehovoria žiadnym jazykom. Človeku sa zdá, že počuje vrčanie, kňučanie a zavýjanie. Rusi vyzerajú tak doživotne prispôsobení, že si u nich apatia tancuje so zarážajúcou vynaliezavosťou pri

ponižovaní ostatných. Všetko je uspôsobené tak, aby to ľuďom spôsobovalo čo najviac nepríjemností. Či už sú to chýbajúce lavičky, príliš nízko vysiace zrkadlá, dlhoročné opravy alebo nakupovanie, pri ktorom si človek musí vystáť tri rady, aby si kúpil kúsok masla. Použiteľné toalety sa dajú nájsť, ak vôbec, až v hoteli. Či už upratovačka, čašník alebo sprievodca, všetci sú ustavične urazení, mrzutí, nahnevaní, hrubí. Rozprávajú sa s človekom bez toho, aby sa naňho pozreli. Ak sa niečo spýtate, prižmúria oči, akoby si chceli pred vami odpľuť. Ak je nejaká žena pekná, tak sa dá kúpiť, ak má niekto nové auto, tak je to kriminálnik. Ešte nikdy, v žiadnej inej krajine som sa necítil taký vydaný napospas, taký bezbranný. Jedno som však vedel: Ak sa mi tu niečo stane, nikto mi nepomôže. Ak zakopnem, tak ma zadlávia, keď budem kričať, okradnú ma. Cudzincov rozpoznajú na prvý pohľad. Akoby sme mali inú farbu pleti. Sotva sa nájde príležitosť môcť sa zamiešať do všedného života Rusov, zastaviť sa a poriadne sa popozerať – veď to robí cestu cestou.

Vonku bolo teplo a jasno. Ale staré ženy postávali na zdrapoch lepenky, akoby sa museli chrániť pred chladom. Zababušené v kabátoch a šatkách držali pred sebou chlieb, salámu a vajíčka v sáčkoch. Nálety holubov rozhýbali popri nich odhodené papiere. Jeden z vekslákov si zložil zrkadlovky a opaľoval sa. Akýsi muž si zdvihol nad hlavu pivovú fľašu a vysal ju do poslednej kvapky, zakopol a zostal kľačať na teplom asfalte za obchodíkmi. Už tam niekoľkí ležali a spali. Oproti, pod portikusom, sedeli školáčky. Posúvali si krátke rukávy blúzok po ramenách a opierali sa dozadu ako Afroditine slúžky. O kúsok ďalej, v parku pred lavičkami, ležiacimi v tieni, spieval červenovlasý akordeonista. Nejaká žena v parochni si ťukala do taktu a vždy, keď sa skončila jedna strofa, dvíhala dohora päsť. „Anarchia, anarchia,“ kričala, až kým on opäť nespustil. Počúvala ich dáma v čiernom, ktorá sa zrazu postavila na špičky a obrátila svoju tvár, bez pohnutia rúk, ku kvetom gaštanu.

V Gostinom Dvore som si kúpil makového slimáka a na mieste som ho

zjedol. Chutil prekvapivo dobre. Vypýtal som si ešte jedného a aj ten bol vynikajúci. Bavilo ma míňať ruble a naozaj za ne niečo dostávať. Ak človek na niečo zabudol, tak bolo praktické, že sa v každom treťom stánku predávalo to isté. Dlho som pozoroval jednu predavačku. Jej ruky odpočívali na kartóne s vajíčkami, akoby bola slepá. Príde k nej zákazníčka, ona uchopí medzi palce a ukazováky jej pokladničný blok ako motýľa za krídla a napichne ho na obrovskú ihlu. Odtiaľ sa kĺžu jej ruky naspäť po kartóne a zrazu sa objavia medzi jej prstami vajíčka, ako keby to boli biele gule nejakého čarodejníka. Po ôsmich sa tento pohyb opakuje. Potom opäť odpočívajú jej ruky na špičkách vajíčok, akoby dlaňami a končekmi prstov pociťovala obzvlášť výrazne zemskú príťažlivosť.

Na pohyblivých schodoch do metra sa popri mne presúvali Petrohradčania. Niet medzi nimi ani jedinej ženy, ktorá by nebola vyčesaná, namaľovaná alebo pekne vyobliekaná. A muži, o schodík nižšie, sa pozerali na ne ako na niečo drahocenné. Na nástupišti panovala veselá tlačenica: bol to akýsi druh kolektívneho pohybu. Ak som nemohol dokončiť krok a už-už som padol na zem, odrazu som našiel rovnováhu vďaka cudziemu ramenu alebo chrbátu.

Keď som sa dostal na trh so zeleninou, prechádzal som špalierom predavačov, ktorí ma lákali posunkami, ako keby sa ovievali. Skúsil som melón a ochutnal som med. Avšak akí starostliví boli ku mne, tak grobiansky odohnali žobráčku. Hrozili jej palicami, len čo sa dotkla nejakého plodu. Zastonala a zaborila si tvár do dlaní. Každý kúsok tela mala buď krvavý alebo chrastavý. Jej čierny kabát sa kúpal v prachu, celý sa leskol. Podišiel som k nej dva kroky. Do dlane som jej vopchal desaťtisícovku a hneď som sa aj stiahol pred štipľavým pachom. Napriek tomu by ju už nikto viac neodohnal od svojho stánku.

Dlho si bankovku obzerala, potom si ju strčila do vrecka a vrhla na mňa pohľad. Namiesto toho, aby išla za kývajúcimi rukami, uklonila sa predo mnou, požehnala mi, poďakovala sa, rozplakala sa, požehnala mi, poďakovala sa, bľabotala ťažkým jazykom a s roztvorenými očami.

Keď skĺzla prstami po mojom rukáve, strhol som sa. Pomaly klesla predo mnou na kolená, dotkla sa môjho členku a čelo si pritisla na moje sandále. Ak som ju nechcel zašliapnuť, musel som to strpieť. Už som pocítil jej pery medzi remienkami. Z vďačnosti sa mi tak zadrapila do lýtok, až som prehltol od bolesti. Musel som si kľaknúť, zatackal som sa a oprel som sa o jej plecia, aby som nespadol. Trhovníci medzitým vyšli spoza svojich stánkov. Ja som im ale, zavrtiac hlavou, zabránil, aby mi tú starenu odtrhli od nôh. Zavýjala, kašlala a bedákala.

Bez toho, aby uvoľnila zovretie, posúvala sa nahor, bozk za bozkom, po mojich nohách. Aby som ju upokojil, pohladil som ju po hlave. V nasledujúcej chvíli si však pritisla na mňa tvár – prevrátil som sa, siahol som jej do vlasov, spadol som a asi by som si poriadne udrel chrbát, keby ma nechytili dvaja muži a nepoložili ma opatrne na zem. Kašlajúc vyliezla na mňa. Aj keď sa mi dýchalo ťažko, pokúšal som sa ju upokojiť a zahmkal som jej uspávanku. Ale nič sa nedalo robiť. Od námahy vzdychajúc, natiahla krk a pobozkala ma na bradu – a na okamih sa dotkli naše pery. Potom sa odo mňa vzlykajúc odkotúľala.

Mal som slzy na krajíčku. Hlasy prizerajúcich sa zneli vľúdne a láskavo. Mladá žena v kostýme sa sklonila ku mne, pozrela mi do očí a povedala niečo po rusky. Ostatní ma hladkali po nohách, bozkávali na krk i šiju. Naplnení túžbou konať dobro, obkolesili ma ešte tesnejšie, podávali mi jablká, hrušky, reďkovky i matriošky. Dve predávajúce si kľakli, rozopli mi sandále a nohy mi očistili vlastnými slinami a vlasmi. Predavač melónov mi postupne rozopínal košeľu a strčil mi ruku plnú prsteňov na pupok. Mohol som ostatných ešte odmietnuť bez toho, aby som k nim nebol surový? A tak som prikývol, ešte trochu neistý, či som správne pochopil tú atmosféru.

Hneď nato ma smelo zdvihli, niesli ma za hojnej účasti k stánku s melónmi a položili ma na brucho na rýchlo uprataný drevený stôl. Zatiaľ čo mi vyzliekali košeľu a nohavice, predavač melónov sňal z čierneho zvýrazňovača vrchnák, vyskúšal na palci farbu a začal mi písať priečne po

chrbáte krátke, hrubé čiarky – pravdepodobne tlačené písmená. Keď som si privykol na tieto zvláštne dotyky, zdalo sa mi to príjemné. Zdalo sa mi, že dokážem rozoznávať číslice. Zrazu som sa striasol, lebo som zacítil tri či štyri prudšie pohyby – asi to bol podpis. Predavač melónov ma pobozkal medzi lopatky a čupol si, až som mu videl do tmavých očí. Teraz som mal už aj jeho telefónne číslo.

Hneď po tom ďalšom, ktorý si zobral zvýrazňovač – bol to starček, ktorý ponúkal pažítku -, začali maľovať ďalší po mojich nohách písmená a číslice. Tentokrát perom. Najskôr som sa pokúšal napnúť svaly, aby som im ponúkol čo najrovnejší a najpevnejší podklad. Potom ale, keď písali viacerí naraz, som dostal kŕč a vzdal som to. Zato som si vychutnával, ako si medzi palcom a ukazovákom napínali moju pokožku. Žena v kostýme mi odhrnula vlasy zo zátylku. Jej rukopis bol ľahký a rýchly. Zdalo sa mi, že som rozpoznal výkričníky. Všetko prebehlo v nenútenej a veselej atmosfére, a keďže mali očividne málo miesta, tak mi vyzliekli ešte aj trenírky.

Rástol predo mnou kopec z jabĺk, sliviek, karfiolu, tekvice, reďkovky, zemiakov, hrozna a ďalších plodov zeme. Hneď vedľa sa hromadilo to najlepšie, čo ponúkali obchodíky: od cigariet a plechoviek s fantou cez mäsové konzervy a zubné pasty až po podprsenky a dokonca jeden hrniec.

Napokon bol taký silný nával, že ma museli obrátiť na chrbát. Konečne som videl bez toho, aby som si vykrútil krk, ako si tie milé tváre nado mnou ukazujú vhodné miesta na písanie. Potom ukazovali na to napísané a na seba, aby som si zapamätal vzťah medzi adresou a osobou. Prikývol som každému, kto ešte váhal. Ponúkol som svoje podpažie alebo vystrel lakeť. Niekoľkí sa odvážili k mojim zápästiam, pár až k prstom.

Okolo šestnásť tridsať som im naznačil, že je najvyšší čas na návrat do hotela, lebo o osemnástej bol odchod – na večeru bolo už aj tak neskoro. Pár z nich, čo zavolali priateľov alebo susedov, ma ešte prosilo o trpezlivosť. Ale skutočne to nešlo.

Každý teraz ľutoval, že som mal tak málo času. Každý ma ešte raz výslovne

pozval k sebe domov, každá mi chcela ukázať svoju daču, Bajkalské jazero alebo Ľadové more. Bojoval som so slzami: Toľko pohostinnosti ma zahanbovalo, keďže som vedel, ako málo im samým zostáva na živobytie. Hej, dokonca mi zavolali ešte druhý taxík, pretože tam nesmel zostať ani jediný darček. Samozrejme som musel sľúbiť, že sa čoskoro vrátim späť.

Preložil: Peter Kubica

Ukážka 1

Keďže som dva mesiace takmer denne písal o dni svojho povolania na vojenčinu, štvrtý november mi bol dôverne známy ako dlho očakávaný priateľ, s ktorým si píšem a na ktorého návštevu som zvedavý.
Potom ale nezvýšil čas porovnať moju predstavu so skutočnosťou.
Podľa očakávania som spal zle, správanie mamy však len vzdialene pripomínalo ten popis. Do kávy sme si naliali veľa mlieka, aby sme ju mohli piť rýchlejšie, a mlčali sme. Zlostilo ma, že naliehala na príliš skorý odchod, oči mala vlhké až pri lúčení.
„Zajtra,“ citoval som z rukopisu, „bude všetko iba spolovice také zlé“ (nie prvý deň mal byť v mojom románe zlý, ale všetky nasledujúce). Na rozlúčku ma moja mama objala a pobozkala na čelo, čo som pociťoval ako obzvlášť výrazné. Okamžite som sa rozhodol, že toto gesto pojmem do svojej rozlúčkovej scény.
Cesta do veľkej a trochu odľahlej miestnosti spoločnosti Mitropa na stanici Neustädter Bahnhof, kam sme sa mali dostaviť, mi pripomenula večery, keď sme chodili čakať starých rodičov, ktorí sa vracali zo Západu.
Odrazu predo mnou stál pán Kaspareck, náš sused. Pán Kaspareck tu ako dôstojník očividne mal hlavný dozor a patroloval medzi stoličkami. Ustavične vrážal do čiernych tašiek, ktoré sme museli odpratávať. Napriek tomu, že sme boli v civile, už sme sa stali jeho väzňami. Pištoľ na remeni Kaspareckovej uniformy som bral ako senzáciu. Pred rokmi ma raz naháňal, lebo sme každú nedeľu pod jeho oknami hrávali futbal. Teraz sa mi mohol pomstiť.
Pánu Kaspareckovi som dal rolu prvého posla zla. Nepozdravil ma, potkol sa o vystreté nohy ktoréhosi spáča. Dobre mierenou ranou do lýtok ho takmer skopol zo stoličky. Všetko, čo som tu mohol pozorovať, sa dalo využiť – ako materiál na zdokonalenie môjho náčrtu.
Hliadkovacie komando, ktorého biele lakované opasky a remene sa ponášali na uzdenie cirkusových koní – porovnanie, čo sa mi páčilo pri spomienke na „Farmu zvierat“ – vlieklo jedného opitého zúfalca, ktorý vzlykal meno svojej ženy. Alebo volal svoju mamu? Ako psi, čo doniesli poleno, pustili ho medzi stoličky. Zostal ležať, nariekajúc. Dvaja z hliadkujúcich vojakov ho za ramená zdvihli do výšky bokov – chceli mu vidieť do tváre? – a chvíľu ho ťahali doprava, nečujne narátali do troch a upustili ho. Mierili dobre – o hranu stoličky si vybil predné zuby. Hneď ho zase odtrhli od zeme a posudzovali vlastné dielo. Jeden z nich zvolal, že asi chytili nejakého malého Drakulu. Zvyšní štyria sa škerili. V sále spoločnosti Mitropa bolo nepreniknuteľné ticho. Tak ako si všetci branci po Kaspareckovom výpade natiahli nohy, takže teraz ako bocian meravo kráčal podrastom, tak tesne sa sťahovalo mlčanie okolo tých zradcov a bolo by ich zahrdúsilo...
Také čosi sa v mojej hlave rodilo akoby samé od seba, akoby som konečne našiel žrď, po ktorej sa moja fantázia mohla vinúť do výšky. Ale veď viete: výmysly nikdy nie sú dosť brutálne a perfídne, v realite je vždy zveličovanie, a niekde, bol som a som si tým istý, sa takáto či podobná scéna odohrala.
Vidíte, cítil som od prvého okamihu, že som na správnom mieste. Bola tam presne tá dávka tvrdosti a nevyhnutnosti, ktorá mi dovtedy chýbala.
Zatiaľ čo nás vyháňali hore schodmi k nástupišťu, strážiac nás ako trestancov, načúval som rozkazom, ktoré bolo treba dešifrovať podľa farby tónu, výšky a ostrosti.
Naše vozne na Marienbrücke viackrát posúvali sem a tam. Canalettova Panoráma s rímskokatolíckym kostolom a Brühlskou terasou bolo to posledné, čo som videl.
Samozrejme, že eskortovaný vojakmi, sledovaný armádou špicľov, by som bol radšej nastúpil do vlaku idúceho do západného Berlína, a tam, obklopený kameramanmi a fotografmi, začal nový život. No predpokladom takého triumfu bolo práve to, že som tu a teraz nakrátko ostrihaný a nastúpený. Skôr ako som mohol predstaviť svoje objavy, musel som zostúpiť do podsvetia a dívať sa na všetky strany.
Keď sme sa konečne pohli z miesta a uberali sa Radebeulom – týmito vinohradmi sme sa túlavali s mamou a otcom, neskôr som ich pochodil s Verou a raz aj s Geronimom –, stal som sa na pár chvíľ disidentským spisovateľom, ktorého sa vláda zbavila, ktorý sa už nikdy nesmie vrátiť so svojho rodného mesta a jeho útechou je laudácio Heinricha Bölla či Willyho Brandta. Pozeral som sa z okna a formuloval prvé vety svojej ďakovnej reči, obžaloby, pri ktorej by aj posledný súdruh musel pochopiť, akej veľkej chyby sa dopustili, keď ma zbavili občianskych práv.
Začalo sa skoro nekonečné blúdenie. Istý dedinský mládenec z Hornej Lužice naše kupé zásobil domácimi klobásami, lebo sa bál – vďačili sme za to poznámke jedného poddôstojníka –, že mu proviant čoskoro zhabú. On sám jedol pečeňovú salámu bez ničoho. Keď z tašky vybral spodnú bielizeň a vyslobodil fľašu ražnej, stal sa hrdinom. Moji noví kamaráti zosmiešňovali brandenburskú krajinu, moju rozprávkovú, že je to piesočná a borovicová púšť. Neskoro popoludní, triezvi a spriatelení navzájom, sme prišli do Oranienburgu, ktorý na severe susedí so západným Berlínom.
Cestou zo stanice do kasární ma iritovalo, že sa nikto za nami neobzeral.
Ako na povel začali stovky nôh kopať so kôp lístia na okraji cesty, šúchali v ňom nohami, listy poletovali a oni ich hnali pred sebou, prednému v rade ich hádzali na päty, susedovi pred topánky, rozhadzovali ich na všetky svetové strany. Nijaký rozkaz, nijaké nadávanie nás nemohlo zastaviť. Rebélia sa skončila až vtedy, keď už neboli kopy lístia. V porovnaní s tým pôsobilo hulákanie mazákov smiešne. Otvárali obloky a vyvolávali počet dní, ktoré im zostávajú, akoby v tomto štáte existoval koniec vojenskej služby, ako keby nevedeli, že ich kedykoľvek môžu znovu navliecť do uniforiem a držať v kasárňach. Brána sa za nami zatvorila s veľkým treskotom...
Na zadnej strane kasárenského areálu, medzi akousi drevenou budovou a domom kultúry bolo vidieť budovu s bránou bývalého koncentračného tábora Sachsenhausen.
Neskôr som napísal dlhú pasáž o tom, ako sme s taškami stáli v miernom daždi a pred nami jedna rota za druhou pochodovala na večeru v kantíne, ako nás očkovali, ako sme museli vyplniť dotazníky a čakať, kým sme načisto nepremokli. Až okolo deviatej, hodinu pred nočným pokojom ma s ostatnými poslali do budovy, nachádzajúcej sa najbližšie ku skladu. Hoci sme tam na chodbe stáli ďalšiu hodinu ako na pranieri, lesklá červená podlahová krytina a čerstvo natreté steny na mňa pôsobili upokojujúco. Chcel som sa konečne zbaviť svojich mokrých zvrškov a, áno, tešil som sa na suchú uniformu! Izbu, ktorú mi pridelili, vybavenú iba dvoma poschodovými posteľami, som bral ako komfort. Vpravo hore na konštrukcii postele visel lístok, na ňom bolo strojom napísané: Vojak Türmer.
Môj jediný strach spočíval v tom, že si nebudem môcť poznamenať všetko, čo uvidím, začujem, ucítim. Stratiť sa nesmelo nič.
Nasledujúce ráno som po budíčku vyskočil z postele, akoby sme išli na dáku expedíciu. Ranná gymnastika a raňajky sa pre nás oneskorencov nekonali. Namiesto toho nám k nohám hodili plachty, ktoré sa dali zapnúť ako vrecia. S tým sme išli do skladov so šatstvom.
Oceľová prilba, pár nových a pár starých čižiem, služobná, vychádzková a poľná uniforma, ochranný odev, plynová maska, športová obuv, tepláková súprava, to všetko som prevzal tak ako baník preberá svoju výstroj. Fáral som pod zemou, aby som hľadal ukryté poklady. Pri obede, som s chuťou zhltol mäsové guľky so zemiakmi. V našom dlhom rade za stolom sa zdvihol zavalitý chlap a zrúkol, že takýmto žrádlom sa drhne iba preto, že je vôbec prvé, čo sa tu dá žrať. Zajtra si ho, toho rotmajstra čakajúceho na konci stola, kvôli tomu žrádlu podá. Namočil som si posledný zemiak do omáčky a bol som nadšený. Práve sa črtala moja prvá postava, Tersites a Ajax zároveň. Už som ho nechcel spustiť z očí.
Poobede, keď sme balili naše vlastné šatstvo na odoslanie, som k zvlhnutým veciam okrem pozdravu mame priložil aj obálku s Geronimovou adresou. Nachádzali sa v nej tri strany hesiel. Na ich hornom okraji za I nasledovala šikmá čiara a číslo strany. Poprosil som ho, aby z moje záznamy zhromažďoval a uschovával. Neodkladne som začal číslom 2.
Mama ešte aj dnes hovorí o momente, keď otvorila balík a našla v ňom moje šatstvo, „ako keby si bol zomrel.“
Toľko nadnes. Ako vždy Vás srdečne pozdravuje

Váš Enrico T.

Ukážka 2

Keď som Nadju odprevádzal k vlaku, z jej batožiny zostal iba kufrík, takmer sme sa nerozprávali. Mlčky sme prechádzali krížom-krážom po stanici. Na peróne, keď jej vlak musel každú chvíľu prísť, Nadja povedala, že nabudúce jej musím porozprávať o svojom rukopise, chce o tom vedieť všetko, lebo koniec koncov teraz jej prislúcha, moje dielo prepašovať na Západ. Ak mi ešte čosi chýbalo ku šťastiu, potom to bola táto veta. Znovu v Jene sa už s prvou vetou Nadji dostavil tón, v ktorom som bez konceptu ba vlastne bez skutočného premýšľania vedel všetko vyložiť. Urovnával som listy a už som formuloval úvod listu číslo 2.
Denne, teraz už na stroji, písal som Nadji a prekvapovalo ma, že môj všedný deň v nijakom prípade nie je taký neliterárny, ako som si myslel. Po jej prvej odpovedi – svetlomodré obálky prichádzali so zdržaním vždy po štyroch, piatich dňoch – v ktorej môj list označila za „skvelú prózu“, som medzi svoje strany zakladal korešpondenčný papier.
Začal som sa príliš neskoro učiť na očakávanú trojnásobnú skúšku: literatúra, umenie a dejiny Ríma, k tomu jazyky, skúška z nemeckej drámy 18. storočia a politická ekonómia (alebo to bol dialektický materializmus?). Na „Vivat Polska!“ nezvýšil čas, ak som nechcel narušiť kontinuitu v písaní listov, a referovať dodatočne by znamenalo vážne ohroziť ten tón. Moja práca na románe spočívala už v tom, že som Nadju informoval o svojich pokrokoch. Pravidelne som ohlasoval záver kapitoly.

Nezdá sa Vám to divné? Pozorujete, že po všetkom, čo o mne viete, som sa správal úplne netypicky? Prečo som práve v tých dňoch odhodil rukopis do kúta? Áno, láska, poviete si podistým, láska to zavinila! Áno, Nadju som miloval, no aj láska sa dajako musí človeku hodiť.
Už neviem, ktorý list to bol, ale už po niekoľkých dňoch som nadobudol presvedčenie, že píšem román v listoch. A to presvedčenie bolo nesmierne! Ak sa podaria listy Nadji, kalkuloval som, dielo vznikne samé od seba.
Znovu som sa ocitol v podobnej situácii ako v Oranienburgu. Všetko, čo som videl a robil, bol literárny materiál. Každý list sa rozvinul, hoci som to nemal v úmysle, v istý druh poviedky. Prekvapovalo ma, ako sa ešte aj navzájom vzdialené udalosti odrazu prepletajú, akoby boli časťou kompozičného plánu. Len čo som sňal poklop z „drahého kovu“, stával sa zo mňa rozprávač. Temer nič som nemusel dodatočne opravovať, lebo prežité som dopĺňal s najväčšou samozrejmosťou, priam automaticky. Ten, kto vie, kam sa krúti guľka v rulete, staví, samozrejme, na správne číslo.
Miloval som Nadju, miloval som mesto Jena, miloval som svoj život, a všetci videli, ako ma láska zmenila. Iba Vera mlčala. Nadja a ja sme sa stretávali každé dva alebo tri týždne v Prahe, Brne či Bratislave, zavše len na pár hodín. Pri telefonovaní sme vyvinuli tajný kód, do ktorého sme sa sami zamotali. Pri našom treťom stretnutí – uprostred skúšok – som čakal v Bratislave, keďže Nadja bola na týždennej návšteve u svojej mamy, ktorá toho času žila vo Viedni. Jej vlak mal prísť krátko po mojom. Keď oznámili hodinové meškanie, vzal som si taxi, pýtal som sa na hotel a tam vopred zaplatil za jednu noc dvesto mariek, čo zodpovedalo môjmu mesačnému štipendiu. Keď som sa vrátil na stanicu, meškanie predstavovalo už dve hodiny. Skratka pre Wien Südbahnhof, čo neústupne zostávala na ukazovacej tabuli, zatiaľ čo názvy všetkých ostatných miest sa menili, sa mi v tú noc stala prekliatím. Odvtedy viem, že nástupište je Bahnsteig a príchody vlakov Ankunft der Züge. Klíčila vo mne bezmocná chuť pomstiť sa a zvažoval som zlomyseľné komentáre k nástennej maľbe na stanici, komentáre, ktorými som sa chcel blysnúť pred Nadjou – nad hlavami všetkých mierumilovných ľudí na Zemi práve Sputnik napichol holubicu mieru. Po dvoch hodinách som pociťoval už len čistú nenávisť a neželal som si nič, než aby sa tí traja pochybní chlapíci, čo vľavo na obraze ukazovali svoju zocelenosť, otočili a samopalmi vystrieľali všetky tieto nádejné socialistické ksichty, od blonďavého oceliara až po čiernu matku. Po piatich hodinách som tento príšerný Olymp prosil, nech sa konečne nad nami zľutuje. Päť ukoristených hodín znamenalo štvrtinu nášho času, stratený večer, polovicu noci.
Po polnoci konečne prišiel vlak z Viedne, ale bez Nadji. V hoteli som mal ešte slzy v očiach, keď som prosíkal, aby mi vrátili peniaze. Mali so mnou súcit. Vzal som si tašku a nastúpil do najbližšieho vlaku, ktorý šiel do Brna. Medzi druhou a treťou hodinou ráno som Nadju hľadal po celej tamojšej stanici a zalarmovaný predstavou, že ju zadržali na hraniciach a príde ďalším vlakom, som naskočil do už idúceho vlaku naspäť do Bratislavy. Mal som šťastie, že ma nekontrolovali. Opäť v Bratislave, zavolal som jej mame, ktorá, hoci som ju vytrhol zo spánku, hlbokým hlasom povedala „Ach, chlapče môj“ a nadiktovala mi číslo hotela „Jakub“ v Brne.
V hoteli „Jakub“ už o našom príbehu vedeli. Čašníčka kráčala pred nami do miestnosti, v ktorej sa raňajkuje, a gestom, ako keby sa jej podarilo nejaké kúzlo, vyvolala mohutný potlesk pre šťastný koniec nášho blúdenia.
Nebola to látka, z akej vznikajú romány? S Nadjinými pár šilingami sme sa hrali na pár zo Západu. Každú čašníčku, každého strážcu múzea sme zaplietli do rozhovoru a zdôverili sa im, v každej chodkyni, v každom susedovi pri stole sme nachádzali publikum.

Ukážka 3

Čo sa týka rezolúcie, nenadchol som sa pre ňu tak ako ostatní. Keď som navrhol, aby sme napísali vlastnú rezolúciu, upozornili ma, že orchester, väčšina spevákov a balet už vyjadrili svoj súhlas, nemôžu teraz začínať odznovu.
Celkový tón bol prevzatý z rituálu kritiky a sebakritiky. Spoza každého riadku vykúka ustarostený funkcionár, povedal som. Michaela pokrútila hlavou: mýliš sa. Prešli sme si riadok za riadkom, a sám som bol prekvapený, ako ľahko sa dala odhaliť táto pseudorevolučná rétorika. Už samotná veta: „Vedenie štátu, ktoré nehovorí so svojím ľudom, nie je dôveryhodné.“

„Nepočuješ v tom skuhranie sklamaného podlizovača?“ opýtal som sa. „Kto tvrdí, že sa s nimi chcem vôbec rozprávať? Aké vedenie štátu, keď sa k moci dostali podvodom vo voľbách? A čo znamená: so svojím ľudom? Prečo necitujú Brechta? Nech zrušia svoj ľud a zvolia si nový...“
Michaela pripustila, že tie riadky by sa mohli škrtnúť, nazdávala sa však, že formulácia „ľud, ktorý prinútili mlčať, sa začína správať násilne“, je nielen odvážna, ale dnes už pravdivá. Prečo, pýtal som sa ďalej, nenapíšu: Ľud, ktorý dvadsaťosem rokov držali pod zámkou a správali sa k nemu ako k majetku štátu, ľud, ktorý pri najmenšom odpore trestali a zastrašovali, konečne vyšiel do ulíc! Preč so zločineckou bandou, čo bije, zosmiešňuje a mučí bezbranných ľudí?
Michaela mlčala. „Prečo,“ položil som ďalšiu otázku, „jednoducho nepovedia: zrušte múr, zrušte SED, obnovte ľudské práva, choďte do ulíc, buďte odvážni, už sa nenechajte zastrašiť!“
„To už zachádza priďaleko,“ odporovala Michaela, „veď to všetko spochybňuje.“
„Samozrejme,“ zvolal som, „že to všetko spochybňuje! Lipsko všetko spochybňuje! To, čo sa prihodilo mojej mame a Thei, všetko spochybňuje. Musíme všetko spochybniť!“ Prečo sa uspokojuje s tými starými somárstvami, čo popísali aparátčici? „Máme povinnosť,“ citoval som posmešne, „žiadať od vedenia štátu a strany, aby obnovilo dôveru k obyvateľstvu. Nie je to odporné? Takáto záverečná veta? Znamená: nebite nás, prosím, my sme predsa za socializmus!? Veď to je ešte úbohejšie ako želanie vychovávať kniežatá! Poznáš predsa ľudí v Drážďanoch!“
„A prečo,“ spýtala sa Michaela, „to nepovieš ty?“
„Poviem,“ odvetil som. „Na to sa môžeš spoľahnúť!“
Musím doplniť, že sme neboli sami. Stáli sme pred malým okrúhlym stolom v dramaturgii a mali sme publikum v tých, čo tam sedeli alebo sa opierali o písacie stoly. Od ich včerajšieho vystúpenia a nášho návratu z Lipska Michaela bola Bärbel Bohleyovou divadla a ja jej mužom, ktorého mamu policajti bili či dokonca mučili. Ostatní postupne zmĺkli. Posledné vety sme predniesli, akoby sme stáli na javisku.
Michaela, pozorne sledovaná, podišla ku kabelke na mojom písacom stole. „Je skrátka rozdiel,“ namietla, vracajúc sa k východiskovej situácii, „či sa niečo povie v divadle alebo na ulici. V divadle nie sme anonymní...“
„Ak je tak,“ prerušil som ju, „potom musí ulica poučiť divadlo! Nik z tých, čo boli zatknutí, nebol anonymný, prisámbohu nebol. Všetci museli predložiť občianske preukazy!“ Pre ňu bude úspechom, ak v divadle vôbec prečítame rezolúciu. S týmito slovami Michaela opustila dramaturgiu. Zo svojho miesta pri obloku som ju videl kráčať k zastávke. Zase odpadla skúška „Kocúrkova”.
Presvedčivosť mojich argumentov vo mne vyvolala eufóriu. Poddal som sa nevôli, šiel som za ňou ako za čarovným prútikom, a pritom som objavil logiku, ktorá fungovala. Rozumiete mi? Odrazu vedela zdôvodniť, prečo som nechcel spolupracovať.

Ukážka 4

Stokrát, tisíckrát som si predstavoval, že budem čítať rezolúciu, akoby môj život spel k tomuto okamihu, moje túžobné želanie, ku ktorého naplneniu som bol teraz odsúdený. Ľavačkou som pokrčil lístoček, pravou rukou som objal okraj malej kazateľne a premáhal som nutkanie zasmiať sa.
Zdvihol som zrak. Nijaké odkašliavanie, nijaké zakašlanie, nijaké škrabanie. Do tohto úplného ticha som povedal: „Volám sa Enrico Türmer, už rok a pol bývam s manželkou a synom na Georga Schumanna 104, pracujem v divadle a som bezpartajný.“
Ponad hlavy ľudí som pohľadom prešiel strednú chodbu a začal.
„Urobili sme chyby, priznávame sa, obžalúvame sa.
Uviazali sme si na krk pionierske šatky a spievali pieseň o holubici mieru, keď Budapešťou hrmeli tanky.
Plakali sme a ruky zložili do lona, keď nás obohnali múrom. Mlčali sme, keď sovietske tanky rozdrvili Pražskú jar. Platili sme príspevok na Fond solidarity, zatiaľ čo v Gdansku strieľali do robotníkov.“ Napäté ticho dodávalo mojim slovám silu, ktorá nemala nič spoločné so mnou, to už neboli moje slová.
„Na 1. mája sme demonštrovali nezlomnú vernosť Sovietskemu zväzu, a v tom čase jeho vojaci vraždili v Afganistane.
Robili sme si vtipy z lenivých „pšonkarov“, zatiaľ čo Poliaci bojovali za slobodné odbory, a skladali sme vojenskú prísahu, keď NVA zaujímala postavenie na Odre či Nise. V hrobovom tichu, čo už mesiace panuje na Námestí nebeského pokoja, ešte stále počujeme, ako Honecker a Krenz tlieskajú vrahom.“
Cítil som, ako slová víria okolo mňa, cítil som, ako ma strhávajú, cítil som, ako ma odplavujú so sebou.
„Než sme odišli do volebnej miestnosti, obliekli sme si tie najlepšie veci.
Naučili sme sa o tejto krajine rozprávať bez toho, aby sme použili slovo múr.
Nechali sme sa rozostaviť ako živé girlandy po okrajoch ulíc.
Chodievali sme na slávnostné prijímanie mládeže do radov dospelých a sľubovali sme vernosť štátu.
Nacvičovali sme hádzanie ručným granátom a streľbu zo vzduchovky, zatiaľ čo krajinu museli opustiť najlepší spisovatelia, herci a hudobníci.
Nechali sme si gratulovať k bytom v novostavbách, zatiaľ čo sa búrali historické jadrá miest. Počítali sme zlaté olympijské medaile, ale zubár nevedel, čím nám má ozdravovať zuby. Na okná sme vešali zástavy, hoci v Prahe a Budapešti sme sa hanbili, že v nás poznali občanov NDR. Keď hrali štátnu hymnu, vstávali sme, hoci by sme sa boli najradšej prepadli pod zem.“
Pohľad som uprel do diaľky.
„Nechceme už dlhšie brať na seba vinu! Naša trpezlivosť je na konci. Budú nás môcť vidieť na uliciach, tržniciach, v kostoloch i divadlách, v radnici, pred budovami okresného vedenia, pred vilami štátnej bezpečnosti. My nemáme čo skrývať, ukážeme svoje tváre! My nemáme čo tajiť, povieme svoje mená! Preč s múrom, preč so štátnou bezpečnosťou, preč so SED! Sem so slobodnými voľbami, slobodnými médiami, sem s demokraciou! Nepotrebujeme povolenia! Teraz vyjdeme do ulíc! Toto je naša krajina!“
Ticho explodovalo. Všetok priestor bol hore nohami, buchot, potlesk, piskot. Ak to neznie príliš hlúpo: meravo som hľadel na ten hluk a pevne som sa držal kazateľnice, lebo som mal z vlastných slov závrat. Ľudia sa tisli von, „skvelé“, kričala žena s jazvou, „fakt skvelé!“ Michaela mala skrížené ruky, dlane okolo lakťov. Neskôr povedala, že farár ma odsunul, aby sa dostal k mikrofónu. Ale prehlušil ho organ,
Čím bližšie sme boli k východu, tým zreteľnejšie sme počuli skandovanie.
Demonštranti tiahli okolo polície, okolo radnice, cez celé tržnicu a na opačnom konci zabočili doľava do Sporenstraße. Nasledovali sme ich ako zadný voj. Náhle sa otvorili dvere na policajnej budove a dvaja uniformovaní sa náhlili k nám a pýtali sa, kam to ide. Odkiaľ to máme vedieť, spýtal sa ten s dlhými vlasmi, ktorý práve rozvinul svoj transparent (Slobodné voľby!). Žena s jazvou im popísala približnú trasu, popri štátnej bezpečnosti a okresnej rade a hore k okresnému vedeniu. Oni by mali uzavrieť Zeitzer Straße a Puškinovej ulici.
Keď sme prechádzali cez Ebertstraße, začuli sme ohromný piskot, čo mohol patriť iba vile štátnej bezpečnosti. „Dúfajme, že neurobia hlúposti! Dúfajme, dúfajme,“ zašepkala Michaela. V noci okolo pol druhej sa priamo pred naším oknom ozvalo zabuchnutie dverí na aute, načúval som krokom, zdalo sa mi, že počujem zvonček. Ale opäť sa nič nestalo. A to ma možno ešte väčšmi znepokojilo.

Váš Enrico T.