Životopis
 |
Narodil sa 18. januára 1963 vo Weinfelden/Švajčiarsko |
| © Peter Prochazka |
 |
|
|
| obchodná priemyslovka; potom štúdium anglistiky, psychológie a psychopatológie | ||
| 1990 | autor v slobodnom povolaní a novinár; niekoľko rozhlasových hier pre Radio DRS1, DRS2, Radio Bremen, WDR a Südwest Rundfunk; divadelné hry a príspevky do rôznych kníh | |
| 1995 | cena za rozhlasovú hru nadácie Stiftung Radio Basel; zčiatok spolupráce s fotografom Markusom Bühlerom; prvé reportáže pre "Hangar" a Neue Zürcher Zeitung | |
| 1997 | novinárske práce a práca v reklame (smart); redaktor švajčiarskeho literárneho časopisu "Entwürfe für Literatur" | |
| 1998 | literárna cena - Rauriser Literaturpreis | |
| 2000 | štipendium Schloss Wiepersdorf pri Berline; cena Rheingau-Literatur-Preis | |
| 2003 | cena Kulturpreis der Stadt Winterthur | |
| žije v Zürichu a vo Winterthur |
Bibliografia
Vybrané diela
Sieben Jahre, Roman, 2009
Heidi, 2008
Wir fliegen, Erzählungen, 2008
An einem Tag wie diesem, 2006
Warum wir vor der Stadt wohnen, 2005
In fremden Gärten, 2003
Diensttage: Schweizer Schriftsteller und ihr Militär, 2003
Ungefähre Landschaft, 2001
Blitzeis, 1999
Agnes, 1998
Gotthard: die steinerne Seele der Schweiz, 1997
Alles über den Mann, 1995
ukážka
V cudzích záhradách
Bolo leto a slnko presvitalo cez škáry zatvorených okeníc a kreslilo svetlé škvrny na steny izieb, ležiacich do ulice, tenké pásiky, ktoré sa pomaly kĺzali nadol, rozširovali sa, keď dosiahli na zem a putovali po parketách a kobercoch, tu a tam sa dotkli nejakého predmetu, kusu nábytku alebo zabudnutej hračky, až kým večer nevystúpili nahor po protiľahlých stenách a konečne nezhasli. Kuchyňa, na ktorej sa okenice nikdy nezatvárali, bola zavčas ráno ponorená do slávnostného svetla, a keby niekto do nej vstúpil, mohol by si myslieť, že obyvatelia domu len nakrátko vyšli do záhrady a hneď sa vrátia. Na vodovodnom kohútiku visela handra, na sporáku stála panvica, akoby ju práve teraz použili, v dopoly plnom pohári s vodou, v ktorom sa vytvorili malé bublinky, sa lomilo svetlo.
Z kuchynského okna bolo vidieť do záhrady na pivónie a ríbezľové kríky, starú slivku a do výšky vyrastenú rebarboru. O deviatej alebo o niečo neskôr, ešte pred horúčavou, by bolo vidieť, ako po cestičke vysypanej štrkom prichádza suseda, ako nečujne polieva begónie a bylinky na varenie, ktoré rástli v kvetináčoch na schodoch predo dvermi. Neskôr, keď zmizla za domom a tam naberala vodu do veľkých krhiel a polievala paradajky, maliny a čučoriedky, ozývalo sa v múroch domu neobyčajne hlučné hučanie vodovodu, jediný zvuk.
Nech len oberie kríky, povedala Rút, keď sa vráti, bude tak či tak už po úrode. Ale suseda kríky neobrala. Každé ráno poliala záhradu, a v najhorúcejších dňoch sem prišla večer druhý raz a poliala rastliny v kvetináčoch ešte raz, a paradajky, ktorým v horúčave zvädli listy. Keď skončila, neprekročila nízky plot, čo by bolo celkom ľahké, ale bránou vyšla zo záhrady a vracala sa ulicou.
Suseda mala kľúč od domu, ale chodila doň nerada. Otvorila dvere a položila poštu na komodu, ktorá stála v zádverí. Urobila dve kôpky, jednu s novinami, jednu so zvyšnou poštou. Cez mliečne sklo vnútorných dvier vybadala, že v miestnostiach je tma a možno uvidela záblesk svetla, ktoré prichádzalo okenicami. Otáľala, kým otvorila tieto druhé dvere a vošla do kuchyne, kam Rút zaniesla všetky rastliny v kvetináčoch. Na stole tam stálo pätnásť či dvadsať malých a veľkých kvetináčov, brečtan, azalky, kala s bielym kvetom, malý figovník. Nabrala vodu do medenej krhličky a poliala rastliny. Vchodové a vnútorné dvere nechala otvorené. Zakaždým pozorovala dopoly plný pohár pri dreze, chcela ho vyliať, ale niečo jej v tom potom zabránilo, lebo nevedela, čo to má do seba.
Raz, jediný raz, vošla suseda do obývačky a pooberala sa. Na príborníku stáli fotky detí vo vymeniteľných rámikoch a zopár blahoprajných pohľadníc. Zobrala jednu z nich a prečítala: „Milá Rút, k Tvojim 40. narodeninám Ti zo srdca želáme všetko najlepšie a veríme, že tento rok bude pre Teba presne taký, ako si to želáš. Tvoji Marianna a Beat.“ Obe mená napísala tá istá ruka. Na pohľadnici bola myš s obrovskými nohami, držiaca kyticu kvetov.
Pre Rút to nebol dobrý rok. Ktovie, čo je s tou rodinou, hovorila často suseda mužovi. Nezmysel, povedal a ani sa na ňu nepozrel. Ale tak to bolo: Rút a jej rodina akoby priťahovali nešťastie. Rútin otec mal malé papiernictvo na hlavnej ulici. Rút vyrastala spolu s tromi mladšími bratmi, v byte nad obchodom. Čoskoro po pôrode najmladšieho syna matka nevyliečiteľne ochorela. Niekoľko rokov ju bolo ešte vidieť, ako chodí ulicami dediny o paliciach, potom už z bytu nevychádzala a pomaly sa vytrácala z povedomia ľudí.
Papiernictvo bolo zároveň dedinským kníhkupectvom. Ponuka kníh nebola veľká, polica s niekoľkými knihami pre deti, románmi, kuchárkami a turistickými sprievodcami po najznámejších mestách, po Taliansku a Francúzsku. Keď to musí byť, viem objednať všetko, hovoril Rútin otec, ktorému zrejme na knihách veľmi nezáležalo. Nemusel však často niečo objednávať, väčšina dedinčanov sa uspokojila s tým, čo tam mal, alebo kupovali knihy v meste. Obchod bol obložený tmavým drevom a bol skoro vždy prázdny. Zdalo sa, že ani majiteľ sa tam rád nezdržiava. Keď niekto vošiel, chvíľu to trvalo, kým prišiel z miestnosti vzadu za pultom, a keď sa niekto nevedel rozhodnúť, zmizol a museli ho zavolať, keď chceli zaplatiť.
Traja bratia boli tichí a vážni. Mali málo priateľov, hoci nikto proti nim nič nemal. Na ulici ich bolo vidieť zriedka, a keď, tak potom boli spolu a odniekiaľ prichádzali alebo niekam išli. Nevzbudzovali pozornosť; iba tým, že sa im častejšie niečo prihodilo, ako by to sami urobili. Tieto udalosti boli však nezvyčajne závažné a niekedy spojené s násilím, a tak o tom hoovorila celá dedina. Eliáš a Tomáš, dvaja starší bratia, raz podpálili prázdnu stodolu. Nedalo sa z nich potom dostať, ako a prečo sa to stalo, ale nepopierali to. Raz zabili traja bratia mačku a videli ich pri tom, druhý raz jeden z nich prerezal kábel pouličnej lampy, natiahnutý z papiernictva na protiľahlú stranu ulice. Keď lampa padala ako kyvadlo, takmer zasiahla cyklistku, a potom sa roztrieštila na chodníku. Bratia ničili s vážnym a koncentrovaným výrazom tváre, no nechceli pritom nikomu uškodiť. Keď sa ich pýtali, prečo poliali kyselinou chlorovodíkovou učiteľovo auto, povedali, že chceli vidieť, čo sa stane. Tento učiteľ potom robil všetko preto, aby sa prípad nedostal na súd.
Šimon, najmladší z trojice bratov, chodil do školy so susediným synom. Istý čas sa obaja priatelili. Niekedy prišiel Šimon na návštevu a chlapci sa spolu hrali alebo čítali komiksy, kým ich suseda neposlala vonku, keď bolo pekne. U Šimona chlapci nikdy neboli. Susede to vyhovovalo. Nevedela si predstaviť, ako to vyzerá v tom byte nad obchodom, že tam vôbec niekto žije, okrem chorej ženy, ktorá sa vytratila z povedomia ľudí.
Asi pred desiatimi rokmi prišiel Rútin otec o život. Spadol s autom do kanála, pri mlyne na šrotovanie. Našli ho až po troch týždňoch. Tri týždne ležalo auto v kanáli a otec v ňom. Nikto v dedine si nemyslel, že to bola nehoda.
O Šimonovi sa neskôr hovorilo, že droguje. Ľudia si o ňom rozprávali príhody, hovorilo sa, že pol roka žije na ostrove na Ďalekom Východe, a potom raz vyšlo v novinách úmrtné oznámenie, v ktorom bola reč o dlhej chorobe, načo vznikli nové reči. Tomáš sa odsťahoval. Eliáš sa oženil a býval na druhom konci dediny, no suseda ho nikdy nevidela u Rút, za všetky tie roky, čo bývali vedľa seba.
Rút bola celkom iná ako bratia. Ako dieťa bola veľmi pokojná a dobrá žiačka. Bola skautkou, členkou športových klubov, aj vedúcou, a aktívnou členkou Mladej cirkvi. Po škole až do svadby pomáhala otcovi v obchode. No ani ona si neporadila s tmou a čoskoro tiež zmizla v miestnosti vzadu za pultom. Keď otec zomrel, rodina predala obchod mužovi, ktorý už vlastnil papiernictvo v susednej dedine. Matka zostala v byte nad obchodom. Mala niekoho na výpomoc a Rút ju navštevovala takmer každý deň.
Suseda sa potešila, keď sa Rút nasťahovala do vedľajšieho domu. S bývalými susedmi si dobre nerozumela, pre jednu hlúposť spred mnohým rokov. V prvý deň prišla Rút s rodinou k dverám a predstavili sa, a suseda si hneď obľúbila obe dievčatá, ktoré boli poslušné, a predsa veselé a živé ako mama.
Rút začala upravovať záhradu. Odstránila krovie, ktoré sa poriadne rozrástlo na kraji pozemku a chránilo dom pred cudzími pohľadmi, a zasadila ovocné kríky. Pestovala zeleninu a vysadila kvetinové záhony tak šikovne, že vždy niečo kvitlo. Jej muž kosil trávnik, ináč ho v záhrade takmer nebolo vidieť. Dokonca aj gril zapaľovala v lete Rút, a keď bolo mäso hotové, zaniesla ho do domu.
Zdalo sa, že Rút je šťastná. Na jej šťastí bolo niečo plaché, ako na šťastí niekoho, kto prekonal ťažkú chorobu a ešte skutočne neverí, že znova celkom vyzdravel.
Taká milá rodina, hovorila často suseda mužovi a nechápala, keď sa jedného dňa dozvedela, že manželstvo sa rozpadlo a muž sa odsťahoval. Až teraz sa zosypala Rút, ktorá predtým prijímala všetky rany osudu a nikdy neklesala na duchu, ktorá stála pri bratoch, keď vykonali to najhoršie, a dokonca aj po otcovej smrti kráčala dedinou s hrdou a pokojnou tvárou. Nestalo sa to zrazu, ale pomaly, ako na jednom z tých spomalených záberov, keď sa múry budovy od seba oddelia, rozpadnú alebo zvalia, kým z nich nezostane už len mračno prachu. Suseda sa musela prizerať a nemohla nič urobiť, keď videla stáť Rút v záhrade, sklonenú a s vyhasnutým pohľadom, s hrabľami v ruke, ale akoby bola ochrnutá.
Suseda položila pohľadnicu naspäť na príborník. Otvorila vrchnú zásuvku. Ležali tam len obrusy a obrúsky. V druhej zásuvke našla pletenie, nedokončený pulóver, pravdepodobne pre jedno z dievčat. Zavrela zásuvku a keď otvorila najspodnejšiu z nich, dostala zrazu výčitky svedomia, a hneď ju znova zavrela. Vzpriamila sa. Pri blahoprajných pohľadniciach ležal pokrčený lístok, zoznam vecí, na ktoré bolo treba pamätať. Papuče, roztok na kontaktné šošovky, nočná košeľa, niečo na čítanie. Suseda si strčila lístok do vrecka, možno aby ho zahodila, a odišla z izby a domu, a kľúčom zamkla za sebou dvere.
Už júl bol horúci. Vtedy Rút nechala na noc otvorené okná a keď ich ráno zavrela, bolo v dome chladno a zostalo chladno až do popoludnia. Ale teraz, keď nikto neotváral a nezatváral okná, sa dom rozhorúčil, od povaly po pivnicu. Vzduch bol nevyvetraný a suchý, len v kuchyni, kde stáli rastliny v kvetináčoch, to voňalo ako v skleníku.
V miestnostiach bolo ticho. Niekedy zazvonil na chodbe telefón šesť, sedem, osem ráz, a raz vnikla dovnútra tlmená vojenská hudba. Niekto vo štvrti slávil deväťdesiate narodeniny, prišla dychovka a hrala. Ľudia sa zhromaždili na ulici, deti sedeli na záhradných plotoch, dospelí stáli v hlúčiku a rozprávali sa medzi skladbami a zmĺkli, keď si hudobníci usporiadali noty a znova začali hrať. Hrali náhlivo a bez nadšenia. Očividne boli radi, keď si mohli zbaliť nástroje. Aspoň uniformy si mohli obliecť, povedala suseda mužovi, keď šli domov.
V noci chodili do záhrad zvieratá, mačky a niekedy ježe, kuny alebo líška. Pred rokmi tam suseda videla jazveca. Hrabal sa v komposte. Ale nikto okrem nej jazveca nikdy nevidel, a tak prestala o tom hovoriť, lebo si všimla, že jej neveria.
Jedného večera bola víchrica. Vysoká jedľa na druhej strane ulice sa zohla vo vetre a z brezy padali na ulicu malé konáriky. Suseda stála pri okne a hľadela von. Raz tá jedľa spadne, je stará a chorá a už dávno ju mali zoťať. Ale byty v dome oproti boli prenajaté, nájomníci sa často striedali a nikto sa nestaral o záhradu.
Keď sa zotmelo, začalo pršať. Dážď sa preháňal po ulici a udieral do okien. Lampa sa knísala vo vetre, jej svetlo ožilo a chodilo tmou ako človek, ktorý nemá pokoja. Suseda rozmýšľala, čo by robila, keby videla svetlo, v Rútinom dome. V poslednom čase sa stalo niekoľko vlámaní. Zajtra nepolejem záhradu, pomyslela si. Zasvietila a zapla televízor. Keď si šla ľahnúť, vietor sa utíšil, ale ešte vždy pršalo.
Ráno svietilo slnko a všetko sa lesklo od dažďa. Bolo chladno, vietor zosilnel a oblaky na nebi rýchlo tiahli. Suseda šla na bicykli na kúpalisko. Preplávala svoju vzdialenosť ako každé ráno. Bazén bol teraz prázdny. Keď odišla z kúpaliska, plavčík za ňou zamkol. Na tabuli pri vchode bola včerajšia teplota vody.
Suseda bola ešte na ceste, keď sa už zasa rozpršalo. Navarila obed. Pri jedle povedala, že raz chce navštíviť Rút, zaniesť jej poštu a možno nejakú knihu. Ale muž povedal, aby sa do toho nemiešala. Tak mu porozprávala o lístku, ktorý našla. Nerozumel, o čom hovorí. Mlčky na ňu hľadel. Suseda si predstavovala, ako si Rút balí veci, papuče, čistiaci prostriedok na kontaktné šošovky, nočnú košeľu, a nevie, kedy sa vráti.
Až keď Rút poprosila, aby suseda polievala kvety, dozvedela sa, že to nie je jej prvý pobyt na klinike. Majú tam čarokrásnu záhradu, povedala Rút, so starými stromami, skoro ako v parku. Pre dievčatá prišli už ráno nejakí ľudia a okolo obeda zastavil pred domom taxík a Rút vyšla, so športovou taškou, a krátko sa pozrela k domu susedy, ktorá stála pri okne, za bielou záclonou. Váhavo zodvihla ruku ako na pozdrav.
Suseda nevedela, prečo si ten lístok strčila do vrecka, prečo ešte vždy trčí v jej zástere. Slová „niečo na čítanie“ ju prekvapili a dojali, sama tomu nerozumela, veď s Rút neboli ani príbuzné.
„Veď tak rada číta,“ povedala. Muž nezodvihol zrak od taniera. Cítila, ako jej do očí vošli slzy, rýchlo sa postavila a zaniesla prázdne misy do kuchyne.
Z kuchynského okna bolo vidieť do záhrady na pivónie a ríbezľové kríky, starú slivku a do výšky vyrastenú rebarboru. O deviatej alebo o niečo neskôr, ešte pred horúčavou, by bolo vidieť, ako po cestičke vysypanej štrkom prichádza suseda, ako nečujne polieva begónie a bylinky na varenie, ktoré rástli v kvetináčoch na schodoch predo dvermi. Neskôr, keď zmizla za domom a tam naberala vodu do veľkých krhiel a polievala paradajky, maliny a čučoriedky, ozývalo sa v múroch domu neobyčajne hlučné hučanie vodovodu, jediný zvuk.
Nech len oberie kríky, povedala Rút, keď sa vráti, bude tak či tak už po úrode. Ale suseda kríky neobrala. Každé ráno poliala záhradu, a v najhorúcejších dňoch sem prišla večer druhý raz a poliala rastliny v kvetináčoch ešte raz, a paradajky, ktorým v horúčave zvädli listy. Keď skončila, neprekročila nízky plot, čo by bolo celkom ľahké, ale bránou vyšla zo záhrady a vracala sa ulicou.
Suseda mala kľúč od domu, ale chodila doň nerada. Otvorila dvere a položila poštu na komodu, ktorá stála v zádverí. Urobila dve kôpky, jednu s novinami, jednu so zvyšnou poštou. Cez mliečne sklo vnútorných dvier vybadala, že v miestnostiach je tma a možno uvidela záblesk svetla, ktoré prichádzalo okenicami. Otáľala, kým otvorila tieto druhé dvere a vošla do kuchyne, kam Rút zaniesla všetky rastliny v kvetináčoch. Na stole tam stálo pätnásť či dvadsať malých a veľkých kvetináčov, brečtan, azalky, kala s bielym kvetom, malý figovník. Nabrala vodu do medenej krhličky a poliala rastliny. Vchodové a vnútorné dvere nechala otvorené. Zakaždým pozorovala dopoly plný pohár pri dreze, chcela ho vyliať, ale niečo jej v tom potom zabránilo, lebo nevedela, čo to má do seba.
Raz, jediný raz, vošla suseda do obývačky a pooberala sa. Na príborníku stáli fotky detí vo vymeniteľných rámikoch a zopár blahoprajných pohľadníc. Zobrala jednu z nich a prečítala: „Milá Rút, k Tvojim 40. narodeninám Ti zo srdca želáme všetko najlepšie a veríme, že tento rok bude pre Teba presne taký, ako si to želáš. Tvoji Marianna a Beat.“ Obe mená napísala tá istá ruka. Na pohľadnici bola myš s obrovskými nohami, držiaca kyticu kvetov.
Pre Rút to nebol dobrý rok. Ktovie, čo je s tou rodinou, hovorila často suseda mužovi. Nezmysel, povedal a ani sa na ňu nepozrel. Ale tak to bolo: Rút a jej rodina akoby priťahovali nešťastie. Rútin otec mal malé papiernictvo na hlavnej ulici. Rút vyrastala spolu s tromi mladšími bratmi, v byte nad obchodom. Čoskoro po pôrode najmladšieho syna matka nevyliečiteľne ochorela. Niekoľko rokov ju bolo ešte vidieť, ako chodí ulicami dediny o paliciach, potom už z bytu nevychádzala a pomaly sa vytrácala z povedomia ľudí.
Papiernictvo bolo zároveň dedinským kníhkupectvom. Ponuka kníh nebola veľká, polica s niekoľkými knihami pre deti, románmi, kuchárkami a turistickými sprievodcami po najznámejších mestách, po Taliansku a Francúzsku. Keď to musí byť, viem objednať všetko, hovoril Rútin otec, ktorému zrejme na knihách veľmi nezáležalo. Nemusel však často niečo objednávať, väčšina dedinčanov sa uspokojila s tým, čo tam mal, alebo kupovali knihy v meste. Obchod bol obložený tmavým drevom a bol skoro vždy prázdny. Zdalo sa, že ani majiteľ sa tam rád nezdržiava. Keď niekto vošiel, chvíľu to trvalo, kým prišiel z miestnosti vzadu za pultom, a keď sa niekto nevedel rozhodnúť, zmizol a museli ho zavolať, keď chceli zaplatiť.
Traja bratia boli tichí a vážni. Mali málo priateľov, hoci nikto proti nim nič nemal. Na ulici ich bolo vidieť zriedka, a keď, tak potom boli spolu a odniekiaľ prichádzali alebo niekam išli. Nevzbudzovali pozornosť; iba tým, že sa im častejšie niečo prihodilo, ako by to sami urobili. Tieto udalosti boli však nezvyčajne závažné a niekedy spojené s násilím, a tak o tom hoovorila celá dedina. Eliáš a Tomáš, dvaja starší bratia, raz podpálili prázdnu stodolu. Nedalo sa z nich potom dostať, ako a prečo sa to stalo, ale nepopierali to. Raz zabili traja bratia mačku a videli ich pri tom, druhý raz jeden z nich prerezal kábel pouličnej lampy, natiahnutý z papiernictva na protiľahlú stranu ulice. Keď lampa padala ako kyvadlo, takmer zasiahla cyklistku, a potom sa roztrieštila na chodníku. Bratia ničili s vážnym a koncentrovaným výrazom tváre, no nechceli pritom nikomu uškodiť. Keď sa ich pýtali, prečo poliali kyselinou chlorovodíkovou učiteľovo auto, povedali, že chceli vidieť, čo sa stane. Tento učiteľ potom robil všetko preto, aby sa prípad nedostal na súd.
Šimon, najmladší z trojice bratov, chodil do školy so susediným synom. Istý čas sa obaja priatelili. Niekedy prišiel Šimon na návštevu a chlapci sa spolu hrali alebo čítali komiksy, kým ich suseda neposlala vonku, keď bolo pekne. U Šimona chlapci nikdy neboli. Susede to vyhovovalo. Nevedela si predstaviť, ako to vyzerá v tom byte nad obchodom, že tam vôbec niekto žije, okrem chorej ženy, ktorá sa vytratila z povedomia ľudí.
Asi pred desiatimi rokmi prišiel Rútin otec o život. Spadol s autom do kanála, pri mlyne na šrotovanie. Našli ho až po troch týždňoch. Tri týždne ležalo auto v kanáli a otec v ňom. Nikto v dedine si nemyslel, že to bola nehoda.
O Šimonovi sa neskôr hovorilo, že droguje. Ľudia si o ňom rozprávali príhody, hovorilo sa, že pol roka žije na ostrove na Ďalekom Východe, a potom raz vyšlo v novinách úmrtné oznámenie, v ktorom bola reč o dlhej chorobe, načo vznikli nové reči. Tomáš sa odsťahoval. Eliáš sa oženil a býval na druhom konci dediny, no suseda ho nikdy nevidela u Rút, za všetky tie roky, čo bývali vedľa seba.
Rút bola celkom iná ako bratia. Ako dieťa bola veľmi pokojná a dobrá žiačka. Bola skautkou, členkou športových klubov, aj vedúcou, a aktívnou členkou Mladej cirkvi. Po škole až do svadby pomáhala otcovi v obchode. No ani ona si neporadila s tmou a čoskoro tiež zmizla v miestnosti vzadu za pultom. Keď otec zomrel, rodina predala obchod mužovi, ktorý už vlastnil papiernictvo v susednej dedine. Matka zostala v byte nad obchodom. Mala niekoho na výpomoc a Rút ju navštevovala takmer každý deň.
Suseda sa potešila, keď sa Rút nasťahovala do vedľajšieho domu. S bývalými susedmi si dobre nerozumela, pre jednu hlúposť spred mnohým rokov. V prvý deň prišla Rút s rodinou k dverám a predstavili sa, a suseda si hneď obľúbila obe dievčatá, ktoré boli poslušné, a predsa veselé a živé ako mama.
Rút začala upravovať záhradu. Odstránila krovie, ktoré sa poriadne rozrástlo na kraji pozemku a chránilo dom pred cudzími pohľadmi, a zasadila ovocné kríky. Pestovala zeleninu a vysadila kvetinové záhony tak šikovne, že vždy niečo kvitlo. Jej muž kosil trávnik, ináč ho v záhrade takmer nebolo vidieť. Dokonca aj gril zapaľovala v lete Rút, a keď bolo mäso hotové, zaniesla ho do domu.
Zdalo sa, že Rút je šťastná. Na jej šťastí bolo niečo plaché, ako na šťastí niekoho, kto prekonal ťažkú chorobu a ešte skutočne neverí, že znova celkom vyzdravel.
Taká milá rodina, hovorila často suseda mužovi a nechápala, keď sa jedného dňa dozvedela, že manželstvo sa rozpadlo a muž sa odsťahoval. Až teraz sa zosypala Rút, ktorá predtým prijímala všetky rany osudu a nikdy neklesala na duchu, ktorá stála pri bratoch, keď vykonali to najhoršie, a dokonca aj po otcovej smrti kráčala dedinou s hrdou a pokojnou tvárou. Nestalo sa to zrazu, ale pomaly, ako na jednom z tých spomalených záberov, keď sa múry budovy od seba oddelia, rozpadnú alebo zvalia, kým z nich nezostane už len mračno prachu. Suseda sa musela prizerať a nemohla nič urobiť, keď videla stáť Rút v záhrade, sklonenú a s vyhasnutým pohľadom, s hrabľami v ruke, ale akoby bola ochrnutá.
Suseda položila pohľadnicu naspäť na príborník. Otvorila vrchnú zásuvku. Ležali tam len obrusy a obrúsky. V druhej zásuvke našla pletenie, nedokončený pulóver, pravdepodobne pre jedno z dievčat. Zavrela zásuvku a keď otvorila najspodnejšiu z nich, dostala zrazu výčitky svedomia, a hneď ju znova zavrela. Vzpriamila sa. Pri blahoprajných pohľadniciach ležal pokrčený lístok, zoznam vecí, na ktoré bolo treba pamätať. Papuče, roztok na kontaktné šošovky, nočná košeľa, niečo na čítanie. Suseda si strčila lístok do vrecka, možno aby ho zahodila, a odišla z izby a domu, a kľúčom zamkla za sebou dvere.
Už júl bol horúci. Vtedy Rút nechala na noc otvorené okná a keď ich ráno zavrela, bolo v dome chladno a zostalo chladno až do popoludnia. Ale teraz, keď nikto neotváral a nezatváral okná, sa dom rozhorúčil, od povaly po pivnicu. Vzduch bol nevyvetraný a suchý, len v kuchyni, kde stáli rastliny v kvetináčoch, to voňalo ako v skleníku.
V miestnostiach bolo ticho. Niekedy zazvonil na chodbe telefón šesť, sedem, osem ráz, a raz vnikla dovnútra tlmená vojenská hudba. Niekto vo štvrti slávil deväťdesiate narodeniny, prišla dychovka a hrala. Ľudia sa zhromaždili na ulici, deti sedeli na záhradných plotoch, dospelí stáli v hlúčiku a rozprávali sa medzi skladbami a zmĺkli, keď si hudobníci usporiadali noty a znova začali hrať. Hrali náhlivo a bez nadšenia. Očividne boli radi, keď si mohli zbaliť nástroje. Aspoň uniformy si mohli obliecť, povedala suseda mužovi, keď šli domov.
V noci chodili do záhrad zvieratá, mačky a niekedy ježe, kuny alebo líška. Pred rokmi tam suseda videla jazveca. Hrabal sa v komposte. Ale nikto okrem nej jazveca nikdy nevidel, a tak prestala o tom hovoriť, lebo si všimla, že jej neveria.
Jedného večera bola víchrica. Vysoká jedľa na druhej strane ulice sa zohla vo vetre a z brezy padali na ulicu malé konáriky. Suseda stála pri okne a hľadela von. Raz tá jedľa spadne, je stará a chorá a už dávno ju mali zoťať. Ale byty v dome oproti boli prenajaté, nájomníci sa často striedali a nikto sa nestaral o záhradu.
Keď sa zotmelo, začalo pršať. Dážď sa preháňal po ulici a udieral do okien. Lampa sa knísala vo vetre, jej svetlo ožilo a chodilo tmou ako človek, ktorý nemá pokoja. Suseda rozmýšľala, čo by robila, keby videla svetlo, v Rútinom dome. V poslednom čase sa stalo niekoľko vlámaní. Zajtra nepolejem záhradu, pomyslela si. Zasvietila a zapla televízor. Keď si šla ľahnúť, vietor sa utíšil, ale ešte vždy pršalo.
Ráno svietilo slnko a všetko sa lesklo od dažďa. Bolo chladno, vietor zosilnel a oblaky na nebi rýchlo tiahli. Suseda šla na bicykli na kúpalisko. Preplávala svoju vzdialenosť ako každé ráno. Bazén bol teraz prázdny. Keď odišla z kúpaliska, plavčík za ňou zamkol. Na tabuli pri vchode bola včerajšia teplota vody.
Suseda bola ešte na ceste, keď sa už zasa rozpršalo. Navarila obed. Pri jedle povedala, že raz chce navštíviť Rút, zaniesť jej poštu a možno nejakú knihu. Ale muž povedal, aby sa do toho nemiešala. Tak mu porozprávala o lístku, ktorý našla. Nerozumel, o čom hovorí. Mlčky na ňu hľadel. Suseda si predstavovala, ako si Rút balí veci, papuče, čistiaci prostriedok na kontaktné šošovky, nočnú košeľu, a nevie, kedy sa vráti.
Až keď Rút poprosila, aby suseda polievala kvety, dozvedela sa, že to nie je jej prvý pobyt na klinike. Majú tam čarokrásnu záhradu, povedala Rút, so starými stromami, skoro ako v parku. Pre dievčatá prišli už ráno nejakí ľudia a okolo obeda zastavil pred domom taxík a Rút vyšla, so športovou taškou, a krátko sa pozrela k domu susedy, ktorá stála pri okne, za bielou záclonou. Váhavo zodvihla ruku ako na pozdrav.
Suseda nevedela, prečo si ten lístok strčila do vrecka, prečo ešte vždy trčí v jej zástere. Slová „niečo na čítanie“ ju prekvapili a dojali, sama tomu nerozumela, veď s Rút neboli ani príbuzné.
„Veď tak rada číta,“ povedala. Muž nezodvihol zrak od taniera. Cítila, ako jej do očí vošli slzy, rýchlo sa postavila a zaniesla prázdne misy do kuchyne.
Z nemeckého originálu In fremden Gärten, ktorý vyšiel v zbierke poviedok In fremden Gärten. Erzählungen (Zürich – Hamburg: Arche, 2003), preložil Ján Jambor.
Copyright © 2003 by Peter Stamm
Translation © 2008 by Ján Jambor
Preklad je upravenou redakciou prekladu, publikovaného v bloku súčasnej švajčiarskej po nemecky písanej literatúry v časopise Revue svetovej literatúry, roč. 44, 2008, č. 1. Okrem tejto poviedky vyšiel v slovenčine ešte preklad Stammovho prvého románu Agnes (Bratislava: Ikar, 2006). R. 2009 vyjde vo vydavateľstve Kalligram preklad Stammovho druhého románu Približná krajina. Autorom oboch prekladov je Ján Jambor.
Copyright © 2003 by Peter Stamm
Translation © 2008 by Ján Jambor
Preklad je upravenou redakciou prekladu, publikovaného v bloku súčasnej švajčiarskej po nemecky písanej literatúry v časopise Revue svetovej literatúry, roč. 44, 2008, č. 1. Okrem tejto poviedky vyšiel v slovenčine ešte preklad Stammovho prvého románu Agnes (Bratislava: Ikar, 2006). R. 2009 vyjde vo vydavateľstve Kalligram preklad Stammovho druhého románu Približná krajina. Autorom oboch prekladov je Ján Jambor.
info@bratislava.goethe.org
