Hans-Ulrich Treichel

Grunewaldsee, Roman, 2010

Anatolin, Roman, 2008

Der Papst, den ich gekannt habe, Erzählung, 2007

Der Felsen, an dem ich hänge, Essays und andere Texte, 2005

Menschenflug, 2005

Gespräch unter Bäumen, 2002

Der irdische Amor, 2002

Der Entwurf des Autors, 2000

Über die Schrift hinaus, 2000

Tristanakkord, 2000

Der Verlorene, 1998

Heimatkunde oder Alles ist heiter und edel, 1996

Der einzige Gast, 1994

Von Leib und Seele, 1992

Seit Tagen kein Wunder, 1990

Liebe Not, 1986

Albert sa len s nevôľou vrátil do Berlína a do svojho schönebergského bytu. Keby prebiehalo všetko podľa plánu, študoval by teraz na univerzite v Ríme dejiny umenia a taliančinu. V Ríme však nebol. Ani on, ani jeho dvaja priatelia zo štúdií, s ktorými odišiel spolu do Talianska. Najprv do Perugie, aby sa naučil po taliansky, a potom do Ríma, aby si našiel byt a zapísal sa na univerzitu. V Perugii neboli nijaké problémy. Ubytovanie si našli hneď neďaleko Piazza Duomo, a jazykové kurzy na Università per Stranieri boli mimoriadne účinné. Ten, kto sa pripravoval už v predstihu, naučil sa za krátky čas po taliansky natoľko, aby sa dohovoril a aby sa odvážil siahnuť po písanom slove. Všetko ostatné bolo otázkou času a usilovnosti. Usilovne študoval, jeho priatelia tiež, a nič nebolo krajšie, ako keď už o niekoľko týždňov sedel na Dómovom námestí a s uvoľneným výrazom tváre si čítal talianske noviny. Najlepšie Il Manifesto alebo L´Unità. Takisto nie je nič krajšie, ako ísť večer do študentského kina a pozrieť si Pasoliniho Accattone v originálnom jazyku.

Po víkendoch cestovali hore-dolu po okolí, preskúmali Assisi, Todi, Urbino, kúpali sa v Lago di Trasimeno a pokiaľ sa len dalo, pokúšali sa nadviazať rozhovor s domácimi. Všetko išlo dobre, z týždňa na týždeň im pribúdalo vedomostí a namýšľali si, že sa naučili nielen nový jazyk, ale aj iný spôsob života. Keď sa letný kurz skončil, cítili sa vynikajúco pripravení, trúsili dookola talianske floskuly a keď sa zdravili, hovorili „ciao“.

Teraz bolo treba dobyť Rím. Plánovali, že si v trojici prenajmú byt v starom meste, najlepšie v blízkosti Campo de´ Fiori. No ak sa v Ríme niečo nedalo zohnať, tak to boli voľné byty v starom meste. A už vôbec nie v blízkosti Campo de´ Fiori. Ale ani v Trastevere, kam by sa tiež nasťahovali, alebo vo štvrti okolo Panteónu, za ktorú sa vyslovil Albert. „Najradšej v blízkosti Panteónu,“ povedal Albert, keď sa ešte v Perugii radili, v akej časti mesta by v budúcnosti radi bývali. Ale nič nemá ani proti Campo de´ Fiori, dodal, zatiaľ čo Stefan trval na Trastevere. Lebo Trastevere bol dejiskom istého Felliniovho filmu a považovalo sa za štvrť intelektuálov a umelcov s ľudovou atmosférou. „Tak potom Trastevere,“ ustúpil Albert a neuvedomil si, že názov zle vyslovil, s prízvukom na predposlednú slabiku.

V prvý deň sa však nasťahovali do izby v hoteli Flora, medzi Campo de´ Fiori a Corso Vittorio Emanuele. Prenajali si izbu pre troch, akurát sa to dalo zaplatiť. Potom sa vydali hľadať byt a veľmi rýchlo museli pochopiť, že v Ríme možno bez problému byt kúpiť, keď je človek ochotný a schopný položiť na stôl niekoľko sto miliónov lír. Ale v nijakom prípade sa byt nedá prenajať. A už vôbec nie v historickom centre mesta.

„Prípadne niekde mimo,“ navrhol im maklér, „možno vo Frosinone.“ Nevedeli, kde je Frosinone, ale určite to nebolo v blízkosti Panteónu alebo Campo de´ Fiori. Forisnone, povedal maklér po chvíli váhania, je približne šesťdesiat kilometrov od Ríma. „Tak to sa môžeme ubytovať rovno v Abruzzách,“ povedal maklérovi Frank. Maklér, s kanceláriou vyzdobenou diplomom, podľa ktorého mu prezident Talianskej republiky udelil titul Cavaliere di Lavoro, vzal Frankovu poznámku celkom vážne a ako náhradnú možnosť navrhol L´Aquilu. „Bývať v L´Aquile,“ povedal, „a študovať v Ríme.“ Povedal to tak, akoby práve našiel recept na najlepší zo všetkých možných životných štýlov. Na obed kaviár a večer ustrice. Okrem toho, vravel maklér, nebudú jediní, čo pendlujú medzi provinciou a metropolou. Podľa neho býva väčšina Rimanov mimo Ríma. V Ríme bývajú len tí, čo majú buď dosť peňazí, aby si kúpili byt, alebo tí, ktorí disponujú starými nájomnými zmluvami, pochádzajúcimi ešte z čias Garibaldiho a stále podliehajúcimi viazaním nájomnej ceny. Takíto ľudia vraj patria k tým najšťastnejším. Údajne žijú za najmenšie sumy v bytoch, aké by si mohli dovoliť len tí najväčší boháči. Pozná vraj ľudí, čo za vreckové sedia na najkrajších strešných terasách, ktoré ponúka Rím. Za stopäťdesiattisíc mesačne majú dennodenne výhľad na sedem vŕškov, a hoci sú v podstate bez prostriedkov a dokonca nemajú ani pravidelný príjem, dívajú sa, ako sa vo večernom svetle ligoce kupola Chrámu Svätého Petra a v rannom svetle Borrominiova fasáda na kostole Svätej Agneši. „Nemajú do čoho zahryznúť, ale na raňajky Borromini,“ povedal maklér, „to je Rím.“

„To bol Rím,“ povedal nato Frank a rozhodol, že sa vráti späť do Berlína. Človek predsa nemusel študovať v Ríme a talianistiku. Mohol študovať v Berlíne germanistiku. Bývať v Moabite a študovať v Dahleme. Odchodom priateľa zdražel podiel, ktorý teraz museli Stefan a Albert zaplatiť za izbu pre troch. Iba ak by boli ochotní vziať na izbu cudzieho hosťa. „Dobre,“ povedal Stefan, „ale nie Nemca.“ To, že sa nechceli o hotelovú izbu deliť s nemeckým turistom, bolo takpovediac vecou cti. Hosť, ktorého im potom pridelil hoteliér, mal cop, volal sa Pablo a bol Berlínčan, presnejšie povedané Charlottenburčan. Pablo v Charlottenburgu nielen býval, ale sa tam aj narodil, vyrastal a chodil do školy. Teraz vlastnil na Kantovej ulici krčmu a na Savignyho námestí obchodík s orientálnym tovarom. Krčmu však práve predal, a obchodík vedie momentálne jeho piateľka, lebo on sa vraj musí starať o iné obchody. Kvôli týmto iným obchodom pôjde z Ríma ďalej do Španielska a potom do Maroka.

Albert chcel vedieť, čo robí v Taliansku, prípadne v Španielsku alebo v Maroku, na čo Pablo len niečo zahundral o rozličných obchodoch. Táto informácia bola síce sibylická, no predsa len dostatočne jednoznačná, aby sa dalo predpokladať, že Pablo pašuje drogy. Domnienka sa potvrdila do tej miery, že už nasledujúcu noc sa uskutočnila policajná prehliadka ich izby, pri ktorej takisto Alberta a Stefana ako aj Pabla vytrhlo zo spánku pol tucta policajtov a ešte v pyžamách ich vyviedli von do väzenského transportéra. Tam každého z nich pripútali želiezkami o lavicu a zamrežovanými sklami transportéra mohli pozorovať, čo sa deje na Campo de´ Fiori. Táto perspektíva bola pre Alberta nová. Taká nová, že veľa nechýbalo, aby sa ho zmocnil kŕčovitý plač a súčasne v sebe pocítil klaustrofobický tlak, ktorý mu doliehal na prsia a na pľúca a spôsoboval mu úzkosť zo zadusenia. Stefan pôsobil pomerne pokojne a Pablo takmer stoicky. Rozprávať sa spolu nesmeli. Akonáhle pohli perami, zasiahol policajt, ktorý ich strážil, dôrazným „Zitto!“

Tak teda mlčali, a Albert pozoroval z väzenského transportéra nočný život Ríma. Videl skupinu hlasno sa zhovárajúcich a elegantne oblečených Rimanov, ktorí zrejme práve vyšli z reštaurácie; videl mladých mužov a ženy pred lokálom, ktorý sa volal jednoducho Vinoteca a bol navštevovaný až neskoro do noci; videl výkladné skrine na Cinema Farnese, kde dávali Pasoliniho Salò alebo Sto dní Sodomy; videl Albergo del Sole hneď oproti hotelu Flora, kde sa chceli pôvodne ubytovať, no vôbec sa o to nepokúsili, lebo bol na vchode pripevnený kartón s ručným nápisom „Completo“. A keď trocha natiahol hlavu, uvidel v strede námestia pomník Giordana Bruna, pri ktorého nohách niekoľkokrát sedeli. Sokel pomníka bol počarbaný graffiti, najviac sa vynímal ťah písma, ktorým bolo načmárané Lollo rosso, čo bol zrejme nejaký druh šalátu. To ale Albertovi nebránilo, aby si nespomenul najprv na Ginu Lollobrigidu a potom na Claudiu Cardinale, ktorá patrila k jeho favoritkám ešte väčšmi než tá prvá. A práve keď sa chystal stratiť sa v nesmierne príťažlivom fantazijnom obraze herečky, vytrhlo ho z myšlienok zvolanie „Ciao bella!“ ich strážcu.

Policajt vyskočil, opustil voz, vymenil si niekoľko viet so ženou, ktorá musela byť spomínaná „bella“, potom sa vrátil, ukázal na Pabla a povedal dosť nevľúdne: „Vieni! Andiamo!“ Pablo vystúpil a nasledoval policajta. Albert videl, ako sa obaja posadili na zadné sedadlá limuzíny s modrým svetlom a potom auto odišlo. Teraz boli v transportéri už len dvaja, a Albert chvíľku myslel na to, že by mali využiť príležitosť a zmiznúť. Myšlienka, ktorú ihneď zavrhol, veď im napokon vzali dokumenty. Okrem toho práve do transportéra vstúpila „bella“ a posadila sa na protiľahlú lavicu.

Bola to policajtka – a jedna z najkrajších, aké Albert videl: Claudia Cardinale v čiernom koženom policajnom bluzóne a s krátkymi vlasmi. Cardinale kedysi, od uniformy a krátkych vlasov odhliadnuc. Cardinale z filmu Rocco a jeho bratia, s rovnakými hlbokotmavými očami a s rovnakým uštvaným a nepokojným pohľadom. Sotva bude táto policajtka staršia, mladistvý výzor jej dodávajú najmä krátke vlasy a kožená bunda: Claudia Cardinale ako chlapec s prsami. Albert sa takmer neodvážil zvihnúť zrak, tak veľmi ho iritovala prítomnosť uniformovanej krásky. Znervóznel aj Stefan, ktorý po celý čas podriemkával a vo svojej pyžamovej košeli sa začal mrviť. Teraz si Albert opäť uvedomil skutočnosť, že tam sedeli v pyžamách a so šľapkami na nohách. Nepomohla tu ani rýchla úprava odevu. Na policajtku museli pôsobiť dosť stupídnym dojmom. Tá hneď aj rýchlo vymenila nepokojný a uštvaný pohľad za neutrálny, ktorý síce Albert nepovažoval za taký príťažlivý, no zreteľne signalizoval, že policajtka ani v najmenšom nepochybuje o tom, že situáciu zvládne.

S vecným záujmom hľadela na oboch Nemcov v pyžamách, a Albert nevedel rozoznať, či jeho a Stefana považuje predovšetkým za smiešnych, alebo jednoducho len za neškodných a zo strážcovského hľadiska za neproblematických. Keby sa aspoň raz usmiala, alebo len zaškerila. V jej tvári sa však nič nepohlo. Dokonca aj keď Albert nabral odvahu a priamo sa jej pozrel do očí, opätovala jeho pohľad bez akéhokoľvek pohnutia a tak dlho mu vzdorovala, pokým sa Albert nevzdal a nesklopil zrak. Dúfal, že si policajtka nevšimla, ako sa pri tom až po korienky vlasov začerevenal. Keď znovu zdvihol pohľad, uvidel Stefana, ktorý na policajtku civel s akousi severonemeckou prostoduchosťou, bez jediného citu pre hierarchie a subtílnu mocenskú štruktúru situácie, v akej sa nachádzali. Stefan len civel – a policajtka sa o to nestarala. Ďalej upierala pohľad na Alberta, buď sa nehybne dívajúc na jeho tvár, alebo si ho pomaly premeriavajúc, od šľapiek značky Puma, cez pásikové pyžamové nohavice až po biele spodné tričko s krátkym rukávom, ktoré mal namiesto pyžamovej košele. A zatiaľ čo sa naňho takto dívala, pohľad sa jej ešte raz zmenil. Chladné a neutrálne hľadiace oči sa jej trochu zakalili. Zatiahla si pred zrak záclonu z gázy a teraz hľadela na Alberta akoby z diaľky, hoci sedela tesne oproti nemu, že by sa jej mohol dotknúť natiahnutou rukou kolien.

Albert sa pokúšal opätovať jej pohľad. No nemal šancu. Mladá žena ho mala beznádejne v hrsti. Akoby pred ňou sedel úplne nahý. Hanbil sa a cítil, ako sa mu zvyšuje telesná teplota a ako ho zalieva príval krvi. Nielen však v hlave, ale aj v spodnej časti tela. A skôr než si vedel čo len približne uvedomiť situáciu, stoporil sa mu pod voľnou látkou pyžamovy úd, tak že sedel pred policajtkou s napnutými nohavicami. Cítil, akoby mu v nohaviciach náhle vyrástlo nejaké cudzie teleso, drevená palica alebo konár a nevedel, ako sa má tohto cudzieho telesa zbaviť. K odlivu nahromadenej krvi nedošlo ani v dôsledku pocitu hanby, ktorý sa ho zároveň zmocnil. A ani v dôsledku skutočnosti, že sa naňho policajtka dívala ešte uprenejšie a pritom nevynechala ani pohľad medzi nohy a do lona. Zdalo sa, že jej zrak ešte o čosi zmútnel, stal sa nezúčastnenejší a väčšmi sklený, čo len vystupňovalo Albertov zmätok, ešte väčšmi očervenel, ale sa aj väčšmi vzrušil. Najradšej by teraz policajtke vyznal lásku, hodil sa jej k nohám a objal čierne kožené čižmy. To nemohol, lebo bol pripútaný. No nemohol aj preto, lebo po poslednom, teraz úplne zversky prázdnom pohľade na jeho pyžamové nohavice policajtka vstala z lavice, špryhla Albertovi do tváre pohŕdavé „Cretino“ a opustila transportér.

Vyslovila to s takou neomylnosťou a tak opovržlivo, že sa Albertov stav okamžite opäť znormalizoval a o niekoľko sekúnd si už ani nevedel predstaviť, čo je to vôbec erekcia. Ešte nikdy sa mu nepodarilo dostať sa tak pohotovo zo stavu vzrušenia do stavu nevzrušenosti. Obyčajne poznal len mučivo sa tiahnuce stavy vzrušenia, ktoré nemali konca-kraja. Od puberty pociťoval svoj pohlavný pud ako rozvláčny pocit trvalého vzrušenia. Toto pnutie sa zjavovalo náhle, a on sa mohol pokúsiť len o to, aby ho ukryl – pokiaľ to len bolo možné. Predvídať sa dala len neustála štvanica, pohon a tieto v nesprávny čas prichádzajúce telesné reakcie. Mohlo sa to stať počas hodiny náboženstva, doma pri obede, cestou do školy alebo na telocviku. A vždy, keď sa to stalo, túžil Albert po spásonosnom slove vyššej moci, ktoré, pravdaže, nepoznal a o ktorom vedel od onej rímskej noci vo väzenskom transportéri, že celkom zjavne znie „Cretino.“

(Úryvok z románu Stratený, Suhrkamp, Frankfurt / Main 1998, s. 86-97.)

Hoci mal otec Opel Admiral, nikdy by mu nezišlo na um, aby sa ubytoval v hoteli. Sedliaci z Rakowca nebývali v hoteli. Sedliaci z Rakowca ani nejazdili na Admiralovi. Úspech svojej práce však otec nemohol dokumentovať v dvojzápražnom konskom koči. Sedliaci z Rakowca nemali obyčajne ani termín u dr. phil. et med., a už vonkoncom nie u takého, ktorý bol zároveň barónom, a tak som mohol nasledujúce ráno u mimoriadne sebaistého muža po prvý raz vidieť čosi také ako trému. Otec bol nervózny ako študent pred skúškou, a matka sa ho usilovala upokojiť tým, že mu viazala kravatu a pomáhala mu do obleku a do topánok. Zo sedliaka spravila obchodníka, a jeho nepokoj a neistota opäť trochu poľavili až vtedy, keď v korektnom sivom obleku, v kabáte a s klobúkom na hlave vyšiel na ulicu a keď pred matkou a predo mnou pevne vykročil v smere súdneho laboratória. Laboratórium sa nachádzalo v komplexe budov, pozostávajúcom z viacerých víl z obdobia gründerstva. Otec dlho nehľadal a nasmeroval si to priamo k prvej budove, tá však nebola Ústavom súdnej antropológie, ale súdnej patológie a bez služobného preukazu tam nikoho nepustili. Vrátnik nám ukázal cestu k laboratóriu súdnej antropológie, ktoré sa nachádzalo vo vnútornej časti areálu a do ktorého sme vkročili s určitým zaváhaním, keďže práve v okamihu, keď sme chceli vyjsť hore po schodoch popri priečelí lemovanom stĺpmi, vyrútil sa na nás pohrebný voz a zastal priamo pred vilou. Otec chvíľu počkal, aby sa ubezpečil, že sem nepriviezli mŕtvych a až potom do budovy vstúpil aj on. Akýsi vrátnik nás odprevadil až k laboratóriám baróna von Liebstedta, kde si istá dáma v predizbe zapísala naše údaje a postúpila nás nejakej laborantke. Odviedli nás do čakárne a laborantka nás bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia vyzvala, aby sme si vyzuli topánky a pančuchy, čo matka vybavila v kabínke na prezliekanie, otec a ja však hneď na mieste. Otec už nebol štíhlym a mladým vojakom, tak ako na fotografiách, ale obchodníkom, ktorý mal nadváhu, preto mu padlo zaťažko zohnúť sa, takže som mu musel s vyzúvaním topánok aj pančúch pomôcť. Už som mu častejšie pomáhal pri obliekaní i vyzliekaní, no ešte nikdy som mu nedával dolu ponožky. Teraz som si uvedomil, že som ešte nikdy nevidel otcove holé nohy. Z otca som poznal hlavu, krk, ruky a časť predlaktí. Dovtedy som nevidel nič iné a do tohto okamihu sa mi zdalo aj celkom prirodzené, že otcovo telo nepozostáva z mäsa a krvi, ale zo škrobených košiel, obleku s vestou a kožených topánok. Teraz som mu v Ústave súdnej antropológie Heidelberskej univerzity vyzliekal ponožky a musel som skonštatovať, že hoci sa otcove nohy celkovo neodlišovali od nôh iných ľudí, líšili sa, ak by sme ich posudzovali osobitne, jedna od druhej. Otec mal dve úplne rozličné nohy. Pravá bola skôr mäsitý, svalnatý orgán s krátkymi silnými prstami, ktoré mäkko a pevne priľnuli k dlážke spolu s celým chodidlom. Ľavá noha bola naproti tomu štíhla, kostnatá a trochu klenutá, s rovnako kostnatými prstami, ktoré vyzerali takmer ako pazúry. Zvláštne bolo aj to, že na ľavej nohe nemal tak nakrátko ostrihané nechty ako na pravej, takže sa dojem pazúrov ešte zosilnil. Ani matka ani otec nikdy o otcových rozličných nohách nehovorili, a ani teraz zjavne nemal v úmysle o nich niečo poznamenať. Podal som mu ponožky a on si ich vopchal, akoby aj to bolo niečo prirodzené, do vreciek saka, zatiaľ čo ja som pekne uložil pod stoličku topánky. Ešte skôr, než som sa stihol dlhšie zamyslieť nad svojím objavom, zjavila sa laborantka a oznámila nám, že teraz sa začne so snímaním odtlačkov chodidiel. Profesor Liebstedt sa ešte stále neukázal a je možné, že by zasiahol až vtedy, keď budú na programe dôležitejšie veci než snímanie odtlačkov chodidiel. Snímanie odtlačkov chodidiel som si predstavoval celkom ako snímanie odtlačkov prstov a už som s napätím čakal na to, že uvidím rodičov i seba s nohami čiernymi od atramentu. No namiesto toho, aby nám chodidlá vtlačili do vankúšov na pečiatky a potom ich pritisli na bielu kartotékovú kartu, postavila pred nás laborantka nádobu podobnú súdku, plnú vlhkých, horúcich kusov látky, z ktorých vystupovala para a ktoré zas plávali v bielej sadrovej brečke. Kusy látky, nasiaknuté sadrou, omotala otcovi, matke a mne okolo pravej nohy. Zjavne laborantke stačil od každého odtlačok jedného chodidla. Laborantka, ktorá bola zaneprázdnená s našimi pravými nohami a naše ľavé nepovažovala za hodné ani pohľadu, napokon ani nič netušila o enormnom rozdieli medzi otcovou pravou a ľavou nohou. Zo sadrového odtlačku jeho pravého chodidla by sa dalo usudzovať na úplne iného človeka ako zo sadrového odtlačku ľavého chodidla, a chvíľu som zvažoval, či nemám laborantku na túto problematiku upozorniť. Neurobil som to, a to v prvom rade zo strachu pred otcom. Mal napokon sklon k prchkosti, okrem toho som sa už počas cesty autom niekoľkokrát postaral o rozladenie. Okrem toho, povedal som si, môžem Arnoldovi, respektíve najdúchovi číslo 2307, klepnúť po prstoch. Ak by som totiž laborantku upozornil na otcove nohy, zdvojnásobila by sa pravdepodobnosť príbuznosti. Ak nemal najdúch číslo 2307 mocné mäsité chodidlá s krátkymi plochými prstami, potom mal určite kostnaté a ohnuté chodidlá s krivými dlhými prstami. Keby boli k dispozícii oba odtačky chodidiel, mohli by si posudzovatelia vybrať tú nohu, ktorá sa hodí. Tým by však bolo takmer isté, že by som musel v budúcnosti zdieľať svoj život s Arnoldom. Ja som však svoj život s Arnoldom zdieľať nechcel. Vôbec nič som nechcel zdieľať s Arnoldom. Preto som mlčal a nechal som všetko na osud. Laborantka bola bohyňou osudu a rozhodla sa pre otcovu pravú nohu. Keď sadra zaschla, zložili nám kusy látky, ktoré medzitým stuhli. Laborantka nám vysvetlila, že látka tvorí dutú formu, podľa ktorej urobia v nasledujúcom pracovnom postupe odliatok. Takto vzniknuté umelé chodidlo možno potom v laboratóriu dôkladne zmerať a vyhodnotiť. Napokon, povedala laborantka, nemožno predsa očakávať, že sa posudzované osoby, respektíve časti ich tiel, budú celé dni ukladať na písací stôl baróna von Liebstedta. Žena, ktorá doteraz vykonávala svoju prácu s určitou prísnosťou, zareagovala na svoje vlastné slová štekavým smiechom, ktorý prerušila rovnako náhle, ako ním vybuchla. Otec využil príležitosť, aby sa laborantky spýtal na profesora Liebstedta. „Pán profesor tu nie je?“ spýtal sa otec. „Nie,“ povedala laborantka. Potom sa odmlčala, a mlčal aj otec. Zjavne si nič viac netrúfal povedať, čo azda súviselo s tým, že sme tam ešte vždy stáli s holými chodidlami. Laborantka nás zaviedla k umývadlu na nohy, kde sme sa mohli očistiť a odstrániť stopy po sadre. Po tom, ako sme si s mamou umyli nohy, bola na rade otcova noha. Tentoraz to bola matka, kto otcovi pomáhal, umyla mu pravú nohu a ujala sa aj utierania a obliekania. Keď sme už boli oblečení, laborantka nám oznámila, že sa máme vyzliecť od polpása hore. „Na určenie charakteristických znakov telesnej stavby,“ povedala, „a prosím, jeden po druhom.“ „A profesor Liebstedt?“ spýtal sa o čosi rezolútnejšie otec, ktorý už bol opäť úplne oblečený. „Máme na dnes termín. Pricestovali sme osobitne kvôli tomu.“ Laborantka sa na otca prekvapene pozrela, trochu mľaskla jazykom, potom našpúlila pery ako vzdorovité dieťa, dala si na čas, kým prešla k svojmu písaciemu stolu, pozrela do otvoreného kalendára a povedala tenkým hlasom, že bez dohodnutého termínu by sme tu vôbec neboli a že termín u profesora máme popoludní. Odtlačky stôp a charakteristické znaky telesnej stavby patria do kompetencií laboratória, lepšie povedané jej. Charakteristické znaky hlavy bude spisovať popoludní profesor osobne. „A teraz,“ povedala laborantka, „sa prosím vyzlečte. Ale jeden po druhom.“ Akoby sme sa tlačili, aby sme sa mohli pred laborantkou vyzliecť. Opak bol pravdou. Pustil som otca ako prvého, a otec pustil ako prvú matku, ktorá hneď nato zmizla s laborantkou za závesom. Keď už boli zaznamenané aj charakteristické znaky otcovej telesnej stavby, odobral som sa za záves ja, vyzliekol som si košeľu i spodné tričko a čakal som. Laborantka si ma premeriavala chladným pohľadom a mľaskla jazykom rovnako pohŕdavo, ako už raz mľaskla predtým. Potom povedala „tak teda ideme na to“ a založila mi okolo pliec elastický merací pás, aby zmerala ich obvod. Zaznamenala si hodnoty, založila mi pás okolo hrudníka, zmerala jeho obvod, opäť si urobila záznam a nakoniec mi pás založila okolo brucha. Hoci bolo v laboratóriu skôr chladno, mne bolo počas merania čoraz horúcejšie. Od hanby a rozpakov som sa rozhorúčil a pocítil som, ako sa mi na hrudníku tvorí potný povlak, ktorý bol čoraz väčšmi vlhký, zbieral sa v priehlbine vytvorenej hrudnou kosťou, odkiaľ stekal tenkými nitkami dolu po bruchu, pokým nevsiakol do pása na nohaviciach. Keď mi laborantka chcela z brucha merací pás odstrániť, tak bol pevne v dôsledku vlhkosti prilepený, že mi ho musela stiahnuť z kože ako náplasť. Laborantka zdvihla vlhký merací pás do výšky, aby odrátala meracie hodnoty. Pás potom znovu nezvinula, ale ho hodila na poličku. „Už len Rohrerov index,“ povedala viac pre seba než mne, vzala do ruky drevené kliešte, na ktorých boli vrúbky a čísla a nástrojom mi stisla brucho, ktoré som mimovoľne vtiahol. Kliešte sa zošmykli, „brucho von,“ povedala laborantka, znovu som ho teda vypučil a súčasne som zadržal dych, aby sa laborantke konečne podarilo kliešťami zachytiť na bruchu jeden z tukových záhybov a udržať ho. Zatiaľ čo mi jednou rukou pridržiavala zacviknutý brušný záhyb, druhou šmátrala po svojich papieroch a zapisovala si hodnoty, ktoré mohla odrátať priamo z klieští. Zjavne si všimla už počas zapisovania hodnôt nejaké nezrovnalosti, takže bez toho, aby zovretie klieští čo len o kúsok povolila, venovala sa istý čas poznámkam. Rátala a porovnávala, potom sa zarazila a napokon opravila svoje zápisky, zatiaľ čo ja som ešte stále zadržiaval dych. Len čo som totiž do dýchacích ciest vpustil trochu vzduchu a brucho sa o čosi pohlo, stisla laborantka kliešte opäť tuhšie. Tak som teda znovu prestal dýchať, dôsledkom čoho bolo, že zovretie trochu povolilo. Po tom, čo laborantka skončila opravy, uvoľnila mi aj z brucha kliešte a ja som sa smel obliecť. Sadol som si k rodičom, ktorí sa medzitým posadili do čakárne, a nič som im nepovedal o svojich zážitkoch s kliešťami. Rodičia pôsobili pokojne, buď nechceli, aby bolo na nich vidieť, že aj im merali brušné záhyby, alebo im to vôbec neprekážalo.

Preložil: Adam Bžoch

Hoci mal otec Opel Admiral, nikdy by mu nezišlo na um, aby sa ubytoval v hoteli. Sedliaci z Rakowca nebývali v hoteli. Sedliaci z Rakowca ani nejazdili na Admiralovi. Úspech svojej práce však otec nemohol dokumentovať v dvojzápražnom konskom koči. Sedliaci z Rakowca nemali obyčajne ani termín u dr. phil. et med., a už vonkoncom nie u takého, ktorý bol zároveň barónom, a tak som mohol nasledujúce ráno u mimoriadne sebaistého muža po prvý raz vidieť čosi také ako trému. Otec bol nervózny ako študent pred skúškou, a matka sa ho usilovala upokojiť tým, že mu viazala kravatu a pomáhala mu do obleku a do topánok. Zo sedliaka spravila obchodníka, a jeho nepokoj a neistota opäť trochu poľavili až vtedy, keď v korektnom sivom obleku, v kabáte a s klobúkom na hlave vyšiel na ulicu a keď pred matkou a predo mnou pevne vykročil v smere súdneho laboratória. Laboratórium sa nachádzalo v komplexe budov, pozostávajúcom z viacerých víl z obdobia gründerstva. Otec dlho nehľadal a nasmeroval si to priamo k prvej budove, tá však nebola Ústavom súdnej antropológie, ale súdnej patológie a bez služobného preukazu tam nikoho nepustili. Vrátnik nám ukázal cestu k laboratóriu súdnej antropológie, ktoré sa nachádzalo vo vnútornej časti areálu a do ktorého sme vkročili s určitým zaváhaním, keďže práve v okamihu, keď sme chceli vyjsť hore po schodoch popri priečelí lemovanom stĺpmi, vyrútil sa na nás pohrebný voz a zastal priamo pred vilou. Otec chvíľu počkal, aby sa ubezpečil, že sem nepriviezli mŕtvych a až potom do budovy vstúpil aj on. Akýsi vrátnik nás odprevadil až k laboratóriám baróna von Liebstedta, kde si istá dáma v predizbe zapísala naše údaje a postúpila nás nejakej laborantke. Odviedli nás do čakárne a laborantka nás bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia vyzvala, aby sme si vyzuli topánky a pančuchy, čo matka vybavila v kabínke na prezliekanie, otec a ja však hneď na mieste. Otec už nebol štíhlym a mladým vojakom, tak ako na fotografiách, ale obchodníkom, ktorý mal nadváhu, preto mu padlo zaťažko zohnúť sa, takže som mu musel s vyzúvaním topánok aj pančúch pomôcť. Už som mu častejšie pomáhal pri obliekaní i vyzliekaní, no ešte nikdy som mu nedával dolu ponožky. Teraz som si uvedomil, že som ešte nikdy nevidel otcove holé nohy. Z otca som poznal hlavu, krk, ruky a časť predlaktí. Dovtedy som nevidel nič iné a do tohto okamihu sa mi zdalo aj celkom prirodzené, že otcovo telo nepozostáva z mäsa a krvi, ale zo škrobených košiel, obleku s vestou a kožených topánok. Teraz som mu v Ústave súdnej antropológie Heidelberskej univerzity vyzliekal ponožky a musel som skonštatovať, že hoci sa otcove nohy celkovo neodlišovali od nôh iných ľudí, líšili sa, ak by sme ich posudzovali osobitne, jedna od druhej. Otec mal dve úplne rozličné nohy. Pravá bola skôr mäsitý, svalnatý orgán s krátkymi silnými prstami, ktoré mäkko a pevne priľnuli k dlážke spolu s celým chodidlom. Ľavá noha bola naproti tomu štíhla, kostnatá a trochu klenutá, s rovnako kostnatými prstami, ktoré vyzerali takmer ako pazúry. Zvláštne bolo aj to, že na ľavej nohe nemal tak nakrátko ostrihané nechty ako na pravej, takže sa dojem pazúrov ešte zosilnil. Ani matka ani otec nikdy o otcových rozličných nohách nehovorili, a ani teraz zjavne nemal v úmysle o nich niečo poznamenať. Podal som mu ponožky a on si ich vopchal, akoby aj to bolo niečo prirodzené, do vreciek saka, zatiaľ čo ja som pekne uložil pod stoličku topánky. Ešte skôr, než som sa stihol dlhšie zamyslieť nad svojím objavom, zjavila sa laborantka a oznámila nám, že teraz sa začne so snímaním odtlačkov chodidiel. Profesor Liebstedt sa ešte stále neukázal a je možné, že by zasiahol až vtedy, keď budú na programe dôležitejšie veci než snímanie odtlačkov chodidiel. Snímanie odtlačkov chodidiel som si predstavoval celkom ako snímanie odtlačkov prstov a už som s napätím čakal na to, že uvidím rodičov i seba s nohami čiernymi od atramentu. No namiesto toho, aby nám chodidlá vtlačili do vankúšov na pečiatky a potom ich pritisli na bielu kartotékovú kartu, postavila pred nás laborantka nádobu podobnú súdku, plnú vlhkých, horúcich kusov látky, z ktorých vystupovala para a ktoré zas plávali v bielej sadrovej brečke. Kusy látky, nasiaknuté sadrou, omotala otcovi, matke a mne okolo pravej nohy. Zjavne laborantke stačil od každého odtlačok jedného chodidla. Laborantka, ktorá bola zaneprázdnená s našimi pravými nohami a naše ľavé nepovažovala za hodné ani pohľadu, napokon ani nič netušila o enormnom rozdieli medzi otcovou pravou a ľavou nohou. Zo sadrového odtlačku jeho pravého chodidla by sa dalo usudzovať na úplne iného človeka ako zo sadrového odtlačku ľavého chodidla, a chvíľu som zvažoval, či nemám laborantku na túto problematiku upozorniť. Neurobil som to, a to v prvom rade zo strachu pred otcom. Mal napokon sklon k prchkosti, okrem toho som sa už počas cesty autom niekoľkokrát postaral o rozladenie. Okrem toho, povedal som si, môžem Arnoldovi, respektíve najdúchovi číslo 2307, klepnúť po prstoch. Ak by som totiž laborantku upozornil na otcove nohy, zdvojnásobila by sa pravdepodobnosť príbuznosti. Ak nemal najdúch číslo 2307 mocné mäsité chodidlá s krátkymi plochými prstami, potom mal určite kostnaté a ohnuté chodidlá s krivými dlhými prstami. Keby boli k dispozícii oba odtačky chodidiel, mohli by si posudzovatelia vybrať tú nohu, ktorá sa hodí. Tým by však bolo takmer isté, že by som musel v budúcnosti zdieľať svoj život s Arnoldom. Ja som však svoj život s Arnoldom zdieľať nechcel. Vôbec nič som nechcel zdieľať s Arnoldom. Preto som mlčal a nechal som všetko na osud. Laborantka bola bohyňou osudu a rozhodla sa pre otcovu pravú nohu. Keď sadra zaschla, zložili nám kusy látky, ktoré medzitým stuhli. Laborantka nám vysvetlila, že látka tvorí dutú formu, podľa ktorej urobia v nasledujúcom pracovnom postupe odliatok. Takto vzniknuté umelé chodidlo možno potom v laboratóriu dôkladne zmerať a vyhodnotiť. Napokon, povedala laborantka, nemožno predsa očakávať, že sa posudzované osoby, respektíve časti ich tiel, budú celé dni ukladať na písací stôl baróna von Liebstedta. Žena, ktorá doteraz vykonávala svoju prácu s určitou prísnosťou, zareagovala na svoje vlastné slová štekavým smiechom, ktorý prerušila rovnako náhle, ako ním vybuchla. Otec využil príležitosť, aby sa laborantky spýtal na profesora Liebstedta. „Pán profesor tu nie je?“ spýtal sa otec. „Nie,“ povedala laborantka. Potom sa odmlčala, a mlčal aj otec. Zjavne si nič viac netrúfal povedať, čo azda súviselo s tým, že sme tam ešte vždy stáli s holými chodidlami. Laborantka nás zaviedla k umývadlu na nohy, kde sme sa mohli očistiť a odstrániť stopy po sadre. Po tom, ako sme si s mamou umyli nohy, bola na rade otcova noha. Tentoraz to bola matka, kto otcovi pomáhal, umyla mu pravú nohu a ujala sa aj utierania a obliekania. Keď sme už boli oblečení, laborantka nám oznámila, že sa máme vyzliecť od polpása hore. „Na určenie charakteristických znakov telesnej stavby,“ povedala, „a prosím, jeden po druhom.“ „A profesor Liebstedt?“ spýtal sa o čosi rezolútnejšie otec, ktorý už bol opäť úplne oblečený. „Máme na dnes termín. Pricestovali sme osobitne kvôli tomu.“ Laborantka sa na otca prekvapene pozrela, trochu mľaskla jazykom, potom našpúlila pery ako vzdorovité dieťa, dala si na čas, kým prešla k svojmu písaciemu stolu, pozrela do otvoreného kalendára a povedala tenkým hlasom, že bez dohodnutého termínu by sme tu vôbec neboli a že termín u profesora máme popoludní. Odtlačky stôp a charakteristické znaky telesnej stavby patria do kompetencií laboratória, lepšie povedané jej. Charakteristické znaky hlavy bude spisovať popoludní profesor osobne. „A teraz,“ povedala laborantka, „sa prosím vyzlečte. Ale jeden po druhom.“ Akoby sme sa tlačili, aby sme sa mohli pred laborantkou vyzliecť. Opak bol pravdou. Pustil som otca ako prvého, a otec pustil ako prvú matku, ktorá hneď nato zmizla s laborantkou za závesom. Keď už boli zaznamenané aj charakteristické znaky otcovej telesnej stavby, odobral som sa za záves ja, vyzliekol som si košeľu i spodné tričko a čakal som. Laborantka si ma premeriavala chladným pohľadom a mľaskla jazykom rovnako pohŕdavo, ako už raz mľaskla predtým. Potom povedala „tak teda ideme na to“ a založila mi okolo pliec elastický merací pás, aby zmerala ich obvod. Zaznamenala si hodnoty, založila mi pás okolo hrudníka, zmerala jeho obvod, opäť si urobila záznam a nakoniec mi pás založila okolo brucha. Hoci bolo v laboratóriu skôr chladno, mne bolo počas merania čoraz horúcejšie. Od hanby a rozpakov som sa rozhorúčil a pocítil som, ako sa mi na hrudníku tvorí potný povlak, ktorý bol čoraz väčšmi vlhký, zbieral sa v priehlbine vytvorenej hrudnou kosťou, odkiaľ stekal tenkými nitkami dolu po bruchu, pokým nevsiakol do pása na nohaviciach. Keď mi laborantka chcela z brucha merací pás odstrániť, tak bol pevne v dôsledku vlhkosti prilepený, že mi ho musela stiahnuť z kože ako náplasť. Laborantka zdvihla vlhký merací pás do výšky, aby odrátala meracie hodnoty. Pás potom znovu nezvinula, ale ho hodila na poličku. „Už len Rohrerov index,“ povedala viac pre seba než mne, vzala do ruky drevené kliešte, na ktorých boli vrúbky a čísla a nástrojom mi stisla brucho, ktoré som mimovoľne vtiahol. Kliešte sa zošmykli, „brucho von,“ povedala laborantka, znovu som ho teda vypučil a súčasne som zadržal dych, aby sa laborantke konečne podarilo kliešťami zachytiť na bruchu jeden z tukových záhybov a udržať ho. Zatiaľ čo mi jednou rukou pridržiavala zacviknutý brušný záhyb, druhou šmátrala po svojich papieroch a zapisovala si hodnoty, ktoré mohla odrátať priamo z klieští. Zjavne si všimla už počas zapisovania hodnôt nejaké nezrovnalosti, takže bez toho, aby zovretie klieští čo len o kúsok povolila, venovala sa istý čas poznámkam. Rátala a porovnávala, potom sa zarazila a napokon opravila svoje zápisky, zatiaľ čo ja som ešte stále zadržiaval dych. Len čo som totiž do dýchacích ciest vpustil trochu vzduchu a brucho sa o čosi pohlo, stisla laborantka kliešte opäť tuhšie. Tak som teda znovu prestal dýchať, dôsledkom čoho bolo, že zovretie trochu povolilo. Po tom, čo laborantka skončila opravy, uvoľnila mi aj z brucha kliešte a ja som sa smel obliecť. Sadol som si k rodičom, ktorí sa medzitým posadili do čakárne, a nič som im nepovedal o svojich zážitkoch s kliešťami. Rodičia pôsobili pokojne, buď nechceli, aby bolo na nich vidieť, že aj im merali brušné záhyby, alebo im to vôbec neprekážalo.

Preložil: Adam Bžoch