Wolfgang Schorlau

	Geboren 1951 in Idar-Oberstein
© Heike Schiller

1966		Beginn einer Lehre zum Großhandelskaufmann Manager in der Computer-Industrie
2004		Erzählpreis der Nahe-Zeitung, Idar-Oberstein
2005		Deutscher Krimipreis, 3. Platz für Das dunkle Schweigen
2006		Deutscher Krimipreis, 1. Platz für Fremde Wasser
		lebt als freier Autor in Stuttgart

Die letzte Flucht, 2011

Das brennende Klavier. Der Musiker Wolfgang Dauner, 2010

Das München-Komplott. Denglers fünfter Fall, 2009

Brennende Kälte. Denglers vierter Fall, Roman, 2008

Ein perfekter Mord, Erzählung, 2008

Fremde Wasser. Denglers dritter Fall, Roman, 2006

Das dunkle Schweigen. Denglers zweiter Fall, Roman, 2005

Sommer am Bosporus. Ein Istanbul-Roman, 2005

Die blaue Liste. Denglers erster Fall, Roman, 2003

Vzadu v autobuse

D. sedel v autobuse, celkom vzadu, v predposlednom rade. Vonku snežilo a on rukávom vytrel na zahmlenom okne kruh, nie väčší ako dezertný tanier. Aká malá je tá škola, rozmýšľal. Aj BP-pumpa tu ešte bola. Z hračkárstva sa stal Boutique. Hlavnú ulicu si pamätal ako oveľa širšiu.
         Bolo mu zima, hoci v autobuse sa kúrilo. D. mal na sebe len tenké letné modré nohavice a šedú bluzónovú bundu z popelínu. Nosili sa ešte vôbec bluzóny?
         Pri starej pošte vystúpil. V autobuse ostal už len mladý pár. V ruke fľaša piva. Aj dievča. Nahlas sa smiali. Ale nie na ňom. Nezdalo sa, že by ho poznali.
        Ostal stáť na zastávke, ako by si potreboval oddýchnuť. Z neba padali veľké vločky. Vianoce by mal tráviť doma, povedali. Išiel hore po Zámockej ulici. Zadychčane ostal stáť už pri prvej bočnej uličke. Chlad sa mu štveral hore nohavicami. Sneh mu sadal na sklá okuliarov. Šiel ďalej. Na rohu Súdružskej ulice stála Klaudia a mávala. D. sa hneď rozbehol. Ako však urobil prvý pohyb vidina zmizla. Zložil si okuliare a utrel sneh zo skiel.
        Mama otvorila po prvom zazvonení. Aj ona bola omnoho menšia, ako si ju pamätal. Stála vo dverách, ramená ovisnuté. Videl, ako sa jej oči naplnili slzami. Chcel povedať niečo povzbudivé, ale nedostal zo seba ani slova.
        „Vedela som to,“ riekla. „Proste som to vedela.“ Plakala nehlučne ako nejaké neznáme zviera.
        Ostal stáť.
        „No, poď dnu a najskôr sa najedz,“ povedala.
        Otočila sa a odišla do kuchyne, predklonená, zhrbenejšia ako voľakedy. Ľavú nohu vliekla trochu za sebou. To možno kvôli porážke, ktorú mala pred tromi rokmi. Alebo to bolo pred štyrmi rokmi?
        Nasledoval ju do kuchyne. Bola veľká, väčšia ako si pamätal. Potom prešiel cez ostatné izby, obývačku a jeho izbu. Boli také veľké. Tak veľa miesta tam bolo.
        Hlavu mal prázdnu.
        Čo teraz bude?
        „Odložila som všetky články z novín,“ počul volať mamu.
        „Tie posledné,“ dodala, ako by to niečo vysvetľovalo. „Chceš si ich prečítať?“
        „Nie,“ povedal.

Klaudia

Klaudia bola šťastím jeho života. D. nikdy neoľutoval, že sa s ňou zoznámil. Ani po tom všetkom, čo sa stalo. Nikdy. Dodnes nepochopil, prečo si vybrala práve jeho. Nebol ničím výnimočný, nikdy sa necítil byť výnimočným. Až kým neprišla Klaudia. Potom bol výnimočný. Ale prečo si práve jeho ... . Nevedel prečo.
        Chodili do rovnakej školy, Klaudia o triedu nižšie. Za Klaudiou sa všetci obracali, na školskom dvore, na ceste domov. V sobotu, keď ich poslali na spoveď. V nedeľu, keď sa uliali z kostola. Všetci chlapci ju chceli. Aj Alexander, lekárov syn. Ten ráno vždy cestoval do E., do gymnázia. Alexander bol výnimočný. Ale on predsa nie.
        Klaudia bola na svoj vek vyspelá. Veľa a rada sa smiala. Ako prvá spomedzi ostatných skúšala fajčiť. Jej rodičia odtiaľ nepochádzali. Prisťahovali sa, odniekiaľ z Porúria, hovorili inak ako tamojší ľudia. Tí sa z nich niekedy smiali, lebo hovorili tak divne. Ale Klaudia si z toho nič nerobila.
        Raz videl, ako sa bozkáva s Alexandrom. V nedeľu doobeda, keď sa uliali z kostola. To vtedy bolelo. Premáhal sa, aby to na ňom nebolo vidieť. Alexander si to všimol a smial sa. A Klaudiu potom otočil tak, aby to všetci videli, ľavou rukou jej držal hlavu, ako by mu patrila. Ale potom, omnoho neskôr, sa spýtala jeho, či by jej nepomohol s úlohami, jej rodičia, povedala, nie sú doma, sú v Bochumi u tety, lebo jej nie je dobre. A usmiala sa naňho takým spôsobom, ako to vedela len Klaudia, bol to len úsmev, viac nie, ale predsa taký, že mu prišlo horúco a jeho myšlienky sa plietli jedna cez druhú, až mal pocit, že už nedokáže myslieť na nič.
        Keď u nej zvonil, mal so sebou všetky učebnice. Ale ona ho vysmiala. Hneď ako za ním zavrela dvere, pobozkala ho. Vzala jeho ruku a položila si ju na zadok. Všeličo si predstavoval, ale čo s ním Klaudia v to poobedie stvárala, predčilo všetky jeho očakávania. Ležal holý na jej úzkej teenegerskej posteli, na chrbte, nohy na koberci, kolená pokrčené. Medzi nohami mu kľačala Klaudia. Keď vzala jeho úd do úst a potiahla, premkol ho pocit neopísateľného šťastia, pocit, o ktorom doteraz nevedel, že existuje. Napriamil sa, podoprel sa lakťami a díval sa na Klaudiu. Svoje telo vnímal očami cudzieho. Keď to naňho prišlo, rýchlo sa odtiahla. Potom otvorila ústa a vyplazila jazyk. V ústnej dutine za končekom jazyka videl kvapku svojich výlučkov, okrúhlu ako perla. Klaudiin jazyk opäť zmizol v jej ústach. Potom zodvihla hlavu, hrdo ako kráľovná, a prehltla. Dvakrát, presne si to pamätal. Pritom ho nespúšťala z očí. Potom ešte raz vyplazila jazyk, aby mu dokázala, že perla naozaj zmizla.
        V tom momente bol presvedčený, že už nikdy nebude chcieť, aby ich čokoľvek rozdelilo. Trvalo mu tri týždne, kým jej to povedal. Nesmiala sa.
        „Mám ťa velice rada,“ povedala a potom naňho vážne pozrela a ukazovákom sa mu dotkla končeka nosa. „Ale nikdy ti nebudem verná. Nikomu nie som verná. Počuješ? Keď s tým nevieš žiť, tak radši choď. Ale ak vieš,“ objala ho „tak zostaň so mnou.“
        Jej hlas znel mäkko, keď to povedala, ešte vždy nárečovo, snáď s náznakom horkosti, ale takej úprimnej horkosti, akú od nej D. ešte nikdy nepočul.
        D. ostal. Aj tak si nemyslel, že by mal na výber. Od toho dňa spolu chodili, ako sa tomu vtedy hovorilo.
        Len raz mu ešte pripomenula tento rozhovor. Bolo to po rokoch, potom čo skončil učňovku. Zarábal – vrátane nadčasov – naozaj pekné peniaze a tak sa jej spýtal, či sa zaňho vydá. Tu mu pripomenula, čo mu vtedy povedala. Prikývol, aj keď v ústach mal sucho. Objednal svadbu a v máji sa zobrali.

Návrat domov

D. vedel prerozprávať každú minútu toho večera ešte aj dva roky potom. Všetko sa zrekonštruovalo. Verzia štátneho žalobcu sa v otázkach času od jeho príbehu nelíšila. Líšila sa len v tom, čo sa v danom čase stalo. Päť minút po piatej cvikal vo firme. O hodinu skôr, ako plánoval, lebo sa minula vysoko legovaná oceľ. Potom šiel do šatne, umyl si ruky a tvár a prezliekol sa. Kolegovia pred súdom vypovedali, že si na ňom nevšimli nič neobvyklého. Potom opustil spolu s Berndom a Helmutom firmu. Ako takmer každý deň šli spolu až po stanicu. Tam tí dvaja museli ešte osem minút čakať na svoj vlak. Desať minút pred šiestou D. otváral dvere bytu. Z obývačky bolo počuť hudbu. Zavolal Klaudiino meno. Neodpovedala. Išiel do obývačky a vypol rádio. Opäť na ňu volal. Veselo. Šťastný, že prišiel skôr domov. Vošiel do kuchyne a napil sa. Bol nepokojný. Niečo nebolo v poriadku – hudba, ticho, to nepasovalo dokopy. Odložil pohár a šiel do spálne. Možno zaspala. Dvere boli privreté. Otvoril ich a videl tú hrôzu.
        Klaudia ležala nahá na posteli, bokom zošmyknutá, jej ľavá noha sa prstami dotýkala koberca. Hlava celá krvavá. Horná časť tela celá krvavá. Plachta červená. Pod oknom ležal na bruchu nahý muž. Okolo hlavy obrovská kaluž krvi. Okenice boli zatvorené, ale okno otvorené, ako by sa muž touto cestou pokúšal ujsť, skôr ako bol zavraždený.
        Vzal Klaudiu do náručia a nežne ju v náručí hojdal. Tak ho našla polícia. Zamazaného od krvi. Zrúteného. Nepríčetného.

Medzihra

Po niekoľkých rokoch si D. zvykol na život vo väzení. Pre všetkých bol dvojnásobným vrahom. Každý sa len smial, keď hovoril o svojej nevine. Každý bol presvedčený, že Klaudiu zabil. Zápasila so svojím vrahom. Ten ju znásilnil, predtým ako ju zabil. Pod jej nechtami sa našli zvyšky kože a krvi. A on mal na chrbte škrabance. Tie boli od Klaudie, iste. Ale jeho poškriabala z lásky a nie v smrteľnom strachu.
        Vo väzení sa dobre správal, so všetkými dobre vychádzal, s mužmi zo všetkých končín sveta. S podvodníkmi hrával dlhé hodiny Monopoly, ich obľúbenú hru. Po troch rokoch sa stal väzenským pomocníkom a vydával jedlo. Neskôr organizoval prácu iných pomocníkov. Staral sa o to, aby v celom väzení fungoval výdaj stravy. Mohlo to dopadnúť horšie.
        Pred dvomi rokmi sa objavil profesor s dvomi študentmi. V rámci nejakej seminárnej práce zakopli o jeho prípad. Zakopli, naozaj to tak povedal. A že je v ňom veľa nezrovnalostí. Vražedná zbraň sa nikdy nenašla. A údery spôsobil ľavák. On je ale pravák. Navyše nie je isté, komu patrila koža pod Klaudiinými nechtami. Dnes sa to dá dokázať. Chceli presadiť test DNA. Prešetrovali prípady, pri ktorých predpokladali, že môže ísť o justičný omyl. Hovorili o znovu otvorení prípadu a vraj to nebude jednoduché. Žiadna prechádzka ružovým sadom. Dvom študentom žiarili oči. A naozaj, prípad obnovili. Niekedy mal pocit, že ho ich zanietenie prevalcovalo, inokedy zas šlo všetko prirýchlo.

Pivo

Štyri dni sa D. schovával v byte svojej matky. Raz bol na dvojhodinovej prechádzke v lese. Potom mal takú strašnú svalovicu, že sa nevládal pohnúť. Až na piaty deň zašiel s matkou do mesta. Potreboval nové oblečenie. Nové rifle. Košele, ponožky, pulóvre a zimník.
       Mesto bolo vianočne vyzdobené. Girlandy svetiel viseli z jednej strany ulice na druhú. Na námestí stál veľký vianočný strom. Ľudia sa ponáhľali po hlavnej ulici. Zdalo sa mu, ako by sa okolo neho a jeho matky vytvoril neviditeľný koridor, ktorému sa ľudia vyhýbali.
       Dokonca aj pani Sommerová, ktorá ho poznala ešte ako dieťa, ich obišla. Tvárila sa, že jeho matku ani jeho nevidí.
       Som nevinný – najradšej by bol nahlas zvolal. Už sa dokázalo, že som to nebol ja.
Som nevinný. Napriek tomu ich ľudia oblúkom obchádzali. Videl, ako sa matka zhlboka nadýchla a snažila sa nič na sebe nedať znať. Od narodenia žila v tomto meste. Mala za sebou ťažké časy. Počas procesu a po ňom. Ale teraz to predsa bolo dokázané: Je nevinný. A predsa sa mesta stránila, ako by mali mor.
       Večer šiel do výčapu na námestí. Vyzeralo to tam ako vždy. Manfred stál za výčapným pultom, Fritz a Hermann pred ním. Zostarli. Inak sa nezmenilo nič.
       „Som zasa späť,“ povedal D.
       A potom Manfredovi: „Jedno pivo, prosím.“
       Manfred sa ani nepohol.
       Fritz zdvihol pohár a dopil.
      „Platím,“ povedal potom.
      „Tak skoro,“ poznamenal Manfred.
      „Platím,“ zopakoval Fritz.
      „Ja som to nebol,“ povedal D.
      „V novinách to písali,“ ozval sa Hermann.
      „Platím,“ povedal Fritz.
      „Štyri eurá tridsať,“ riekol Manfred.
      Fritz vytiahol z vrecka peňaženku a položil na pult štyri eurá päťdesiat.
      „V poriadku,“ povedal Fritz.
      „Ja som to nebol,“ povedal Fritzovi. A Manfredovi: „Moje pivo, prosím.“
      Fritz zastrčil peňaženku do zadného vrecka nohavíc.
      „Niekto to byť musel,“ skonštatoval Fritz.
      „Ja som to nebol. To je teraz konečne dokázané. Prepustili ma.“
      „Kto iný to mohol byť?“ spýtal sa Fritz a odišiel.
      „Ostaneš teraz bývať tu u nás?“ opýtal sa Manfred.
      „Vždy som tu býval.“
      Rozmýšlal, či má zopakovať svoju objednávku.
      „Daj mi ešte jedno pivo,“ ozval sa Hermann.
      Manfred postavil pod výčapný kohútik jeden pohár.
      „Hneď to bude,“ povedal. Na to sa D. obrátil a odišiel.

Komisár

Bolo to drsné zvonenie. Ako zvonia len policajti. Drrrr – Drrrr – Drrrrrrrr, Drrrr – Drrrr. Ako pri nehode.
      Alebo prepade.
      Hlavný komisár pribral. Vyslovene rozkysol za posledné roky. Široká tvár, lesknúca sa mastnotou a potom. Pod pazuchou si niesol dve veľké kopy spisov, každý zabalený do hnedého, ušmudlaného obalu.
      Bez pozdravu prešiel do obývačky, praskol obe kopy na jedálenský stôl a hodil sa na stoličku. Dychčal.
      Ešte vždy sa v byte vyznal.
      D. stál vo dverách a díval sa naňho.
      „Posaď sa,“ povedal hlavný komisár a pokynul na stoličku na druhom konci stola.
      D. váhavo podišiel k stolu a sadol si.
      „Nemyslel som si, že ťa ešte uvidím,“ riekol policajt a listoval v spise.
      „Klaudiin vrah je ešte vždy na slobode,“ povedal D.
      „Zas mám tento posraný spis na stole,“ oboril sa naňho hlavný komisár. „Zase je v meste nepokoj.“
      „Ja som to nebol. Zavreli ste ma. Ale nebol som to.“
      Potom sa opýtal: „Budete teraz hľadať Klaudiinho vraha?“
      „Tvoja pitomá Klaudia drychmala s každým. A ja to svinstvo teraz musím upratovať po druhý raz.“
      D. zbledol. Vstal a vyšiel za matkou do kuchyne. Pri dverách sa ešte raz obrátil.
     „Zlyhali ste. Klaudiin vrah vám ušiel. A teraz...“
     Urobil pohyb rukou, v ktorom sa miešal hnev a bezmocnosť zároveň.

Agentúra

      „To bude ťažké,“ povedal muž a prudko vydýchol.
      Potom sa poškriabal po hlave.
      „To bude ťažké.“
      D. si všimol, že aj muž má na sebe bluzón, pod ním červeno-károvanú košeľu.
Z dôvodu, ktorému sám celkom nerozumel, to v ňom vzbudzovalo dôveru.
      Prihlásil sa na úrade práce, ktorý sa teraz volal pracovnou agentúrou.
      „Som sústružník,“ povedal. „Mám dobré vysvedčenia.“
      „Boli ste ... vo väzení.“
      „Bol som nevinný.“
      Podal mužovi v bluzóne prepúšťacie papiere.
      Muž sa opäť poškriabal po hlave. 
      „Keby to tak ľudia vždy rozlišovali,“ riekol. „Mohli by sme skúsiť komisionálne preskúšanie. Tak sa zasa začleníte – do pracovného procesu. Ale aj to bude ťažké.“
      „Ja viem robiť. Nemusím ísť na skúšky.“
      „Máte viac ako 45 rokov. To veľké prerušenie ...“
       Čosi sa mu tlačilo zo žalúdka hore a takmer mu vzalo dych. Hnev? Alebo strach? Alebo oboje?
       Muž v bluzóne a v červeno-károvanej košeli si, ako sa zdalo, všimol, že sa mu situácia vymyká z rúk. Poškriabal sa po hlave.
      „Vedel by som o niečom,“ povedal odrazu. „Vy ste predsa katolík?“
      D. prikývol.
      „Choďte za členmi vašej farskej rady. Určite v nej sedí niekto, čo má malú firmu. Niekto, kto vám dá šancu. Kto pochopí, že za svoju situáciu nemôžete. Skúste to. Myslím, že to je najlepší spôsob. Vy ste predsa bez vlastného zavinenia...“
      To už D. vstal a odišiel.

Tretia adventná nedeľa

Bola tretia adventná nedeľa.
      Profesor a jeho študenti naozaj dodržali svoje slovo: Budúce Vianoce oslávi doma. Ale bez Klaudie. Chýbala mu. Na slobode mu chýbala ešte viac ako v jeho cele.
      „Pôjdeš so mnou do kostola?“ opýtala sa ho mama. „Na hlavnú bohoslužbu?“
      Viedol ju za ruku popod drevený portál do kostolnej lode. Obaja sa posadili do pravého radu. Hodne dozadu. Hlavnú bohoslužbu mal vždy najradšej. Vôňu kadidla mal rád ešte ako miništrant. Klaudii z nej prišlo vždy zle. Mal rád slávnostnosť hlavnej bohoslužby. Dávalo mu to pocit vznešenosti. Dnes ho ale nemal. Cítil sa ako vrah, ktorý si odpykal svoj trest. Ja ale nie som vrah, rozmýšľal.
       Pastor Dibarth bol ešte vždy vo farnosti. Zostarol. Mal širšiu tvár. Na rozdiel od jeho matky ešte vždy stál vzpriamene. Teraz oboma rukami zodvihol do výšky hostiu a premenil chlieb na telo Pána. D. sa divil, že sa Pán nechal od neho premeniť. Prečo Pán na všetko pristúpil, nechával, aby sa diali veci, ako by sa ho to všetko netýkalo?
       Nové bolo, že páter stál po omši pred bránou kostola, podával veriacim ruku a tak sa s nimi lúčil. To predtým nerobieval.
       „Teším sa, že si zase späť, synu. Spoločenstvo ťa prijíma naspäť do svojho stredu,“ povedal.
       Správal sa priateľsky a otcovsky ako predtým, ako keď bol D. ešte miništrantom.
       „Som nevinný.“
       „Čítal som o tom. A veľmi som sa tomu potešil. Pán nenechá žiadnu svoju ovečku...“
       „Spomeňte si, dôstojný pán: Modlime sa. K Tebe, ó Pane, plnému milosrdenstva, obraciame sa dnes s prosbou za člena nášho spoločenstva, ktorý spáchal pred Tebou a pred ľuďmi dva ťažké zločiny. Potom ste vyslovili moje meno. Vtedy súd ešte rozsudok nevyriekol. Vy prvý ste hodili kameňom.“
       Pátra to len na chvíľu vyviedlo z rovnováhy. Len na krátky okamih.
       „Musel som myslieť na spoločenstvo veriacich, synu. Boli znepokojení. Musel som obnoviť poriadok. Každodenný život s jeho rutinou, ktorú väčšinou nedoceňujeme. Ale keď je preč, postrádame ju, ako by sme boli práve vyhnaní z raja. O to, synu, som sa musel postarať. Bol som pastier.“
       „A keď som sedel vo väzení, vrátila sa každodenná rutina?“
       „Budem sa za teba modliť,“ povedal pastor a ukazovákom mu na čelo urobil kríž.

Pri rieke

Napriek treskúcej zime sa dva dni ponevieral pri rieke. Popri brehoch, tam kde voda tiekla pokojnejšie, sa už vytvoril ľad. Rozmýšľal, či by ho uniesol, a aké by to bolo, keby jednoducho vbehol po ľade do rieky, do jej hlbokého stredu.
       Za chvíľu sú Vianoce, pomyslel si. Spomenul si na profesora, ktorý mu sľúbil, že na Vianoce bude doma. Ale doma už nejestvovalo. Spomenul si aj na nespočetné Vianoce vo väzení. Na chór. Na katolícke ženy, čo im nosili darčeky. Na kňazovu kázeň o nádeji a príhovor riaditeľa o novom začiatku. Ale bez Klaudie nebolo nádeje, ani miesta, kam by patril. Skôr späť do väzenia, ako do malého matkinho bytu alebo k zamŕzajúcej rieke.
       Poobede našiel oceľovú tyč. Bola hrdzavá, dlhá asi ako ruka. Takmer ju prehliadol, ležala tak dobre schovaná pod suchými listami podbeľu. Na moment si myslel, že našiel vražednú zbraň. Možno by ju mal odovzdať hlavnému komisárovi. Potom ale D. zobral oceľovú tyč k matke do bytu a schoval ju hore na kredenci. Nasledujúci deň si kúpil šmyrgel. V noci, keď si matka šla ľahnúť, ošmyrgľoval rúru na hladko.
       Stále častejšie premýšľal o tom, že vrah musel byť ľavák. Sedel v kuchyni na stoličke a šmyrgľoval rúru. Hore, dole. Hore, dole.
       Jeho pamäť produkovala len obrazy, ukazujúce Klaudiu. Akoby bez nej žiadneho života nebolo. Život sa odvíjal ako spomalený film. Odrazu sa zastavil, keď došiel do obdobia mladosti. Videl, ako sa Klaudia bozkáva s Alexandrom. A ako ju on otočil tak, aby to všetci videli. Alexander držal jej hlavu ľavou rukou. D. si obzrel tyč. Leskla sa.

Na kopci

Alexander býval na kopci. D. sa divil, že nemá väčší dom. Zazvonil tri razy. Tyč skrytá v nohavici, ktorú si páskou prilepil k lýtku, ho tlačila do predkolenia.
       „Čakal som ťa už skôr,“ povedal Alexander.
       Potom ustúpil bokom, aby ho vpustil dnu. V kuchyni stála fľaša červeného vína a jeden pohár.
       „Už po štvrtýkrát slávim Vianoce sám,“ riekol Alexander a ľavou rukou vybral z kredenca druhý pohár.
       Pili bez toho, aby si štrngli.
       „Veľmi si ju miloval?“ spýtal sa D.
       „Viac ako čokoľvek iné na svete,“ povedal Alexander po krátkej pauze.
       „A prečo si si ju potom nevzal?“
       Alexander sa sucho zasmial.
       „Klaudia nebola žena do manželstva. Ona to chcela, ale... Nemohol som. Potom si si ju predsa zobral ty. S tým by som ešte vedel žiť...“
       Náhlivo vyprázdnil pohár.
       „Nechajme to. Oboch nás urobila šťastnými i nešťastnými. Taká bola.“
       „Mňa nešťastným neurobila,“ povedal D. „Môj život zničil vrah. Nie Klaudia.“
       Oceľová tyč v jeho nohavici bola zrazu strašne studená.