Výstava o súčasnej nemeckej literatúre

Berlín bol v dvadsiatom storočí iba krátko internacionálnou metropolou, ktorá držala krok s dobou – v „zlatých dvadsiatych rokoch“. Na toto obdobie sa mesto pokúšalo nadviazať, keď sa po dlhom medzivládí opäť stalo sídlom nemeckej vlády.

	Kathrin Röggla	Katja Lange-Müller
Judith Hermann	Sven Regener	Terézia Mora

Tí, ktorí dospeli v Berlíne deväťdesiatych rokov, boli prvou generáciou, ktorá zažívala nové laboratórium času a experimentu. Kulisy východného socializmu sa ideálne hodili na aktuálne hybridné formy a kultúry crossover, do ruín a domov pred zbúraním sa nasťahovali výtvarní umelci, divadelné, performančné a tanečné skupiny. V hre medzi Východom a Západom sa často rozplývali hranice, identity mizli v nových konšteláciách.

„Tvárou“ novej berlínskej generácie spisovateľov sa stala Judith Hermannová. Aj hudobníci ako Sven Regener začali písať romány a dali literatúre nový cit pre rytmus. Hudobná scéna hľadala adekvátne výrazové formy v ilegálne prevádzkovaných techno pivniciach, spisovatelia ako Kathrin Röggla alebo Rainald Goetz pracovali s technikami montáže a samplingom žánrov. Autorky ako Katja Lange-Müllerová, reprezentujúce tradíciu proletárskeho, drsného a sarkasticky vtipného Berlína, narazili na spisovateľky ako Terézia Mora, ktoré tematizovali novovznikajúce skupiny obyvateľstva a nový geografický východoeurópsky pocit.

Dospelým z týchto poviedok, vnímajúcim sa ešte vždy mladistvo, je neustále čosi k dispozícii. Život, zvlášť v umeleckej a bohémskej berlínskej scéne, ponúka rozmanité možnosti hedonizmu a eskapizmu. Jedno sa však nedá prehliadnuť: Nech už sa zdajú rámcové podmienky akokoľvek opulentné, vo vnútri je prázdno. Existuje mnoho podôb inscenovaného šťastia, mnoho pochabých a komických situácií, ale vždy zostáva aj zvláštne lepkavý pocit na podnebí.

Protagonisti poviedok už videli všetko, poobjavovali tajomstvá, ktoré voľakedy svet mohol ponúknuť: Island alebo polárna žiara sa stali pre nich rovnako samozrejmým empirickým priestorom ako motely v Austine v Nevade. Vzdialené miesta tvoria kulisy pre bezcieľne hľadanie postáv, metafory pre prázdnotu. Ale tieto miesta sú zameniteľné, pretože všade sa nakoniec nájde aj onen cudzí, pekný a škaredý Berlín, postavy pred sebou neustále unikajú a vždy znova nachádzajú to isté. Všetci majú medzi dvadsaťpäť a tridsaťpäť, všetci majú niečo dočinenia s divadlom, s hudbou alebo s neurčitým pocitom scény, patriacim k sebe: prvá generácia, ktorá žije v globalizácii. Vládne tu dostupnosť a dezorientácia. Judith Hermannová píše sugestívne identifikačné texty pre svoju generáciu a na rozdiel od „popovej literatúry“, určitý čas vysoko oceňovanej, sa neutieka k pózam. V razantne sa meniacom prostredí ešte nachádza odvahu na melanchóliu literatúry.

Pred rokom 1989 existovala fráza o „konci dejín“. Sociológovia, kulturológovia a tiež mladí autori hovorili najradšej o bezprostrednej prítomnosti. To sa náhle zmenilo.

	Georg Klein	Daniel Kehlmann
Reinhard Jirgl	Christoph Hein	Sibylle Lewitscharoff

Vzniklo nové historické vedomie, ktoré podnietili práve prežité predtým nepredvídateľné historické udalosti. Vo východnom Berlíne sa zachovali reprezentačné budovy a s nimi spojený vzťah k cisárstvu a Weimarskej republike, západný Berlín bol naproti tomu ihriskom subkultúry na okraji Západu, ktorý si tu mohol dovoliť viac experimentov ako vo svojich hospodárskych a politických centrách.

V románoch Reinharda Jirgla sa tieto rôzne vrstvy histórie stávajú naračným materiálom. „Roman unserer Kindheit“ (Román nášho detstva) Georga Kleina je do detailu vyvážená, dobrodružná exkurzia do neuvedomovaných dejín spolkového Nemecka: vymeriavanie šesťdesiatych rokov očami vtedajších detí. Jeden z najväčších románových úspechov ostatných dvadsiatich rokov, „Vermessung der Welt“ (Vymeriavanie sveta) Daniela Kehlmanna, sa hrá a koketuje s novým citom pre históriu, z ktorého profitujú aj autori ako Uwe Tellkamp alebo Martin Mosebach. Kehlmann prekonáva postmodernu formou vzdelanostného rozhovoru z 18. storočia, ktorý ukazuje absolútne súčasné túžby a otázky ako v zrkadle. Sibylle Lewitscharoffová a Christoph Hein patria k autorom, ktorí prepájajú vytesnené dimenzie východoeurópskych dejín so západným povedomím.

Reinhard Jirgl, narodený v roku 1953, písal až do roku 1989 vo východnom Berlíne do šuplíka. Do pádu Berlínskeho múru takto vzniklo šesť výnimočných prozaických manuskriptov. Jirgl si vo svojej odlúčenosti vytvoril vlastný jazykový svet, vlastný systém znakov a odkazov. Kým v jeho prvých textoch bolo v stredobode záujmu vyrovnávanie sa s NDR, v roku 2003 sa v knihe „Die Unvollendeten“ (Nedokončení) začal prvýkrát venovať hlbším vrstvám nemeckých dejín, v tomto prípade odsunu Nemcov z východnej Európy v rokoch 1945/46. Je pôsobivé, ako bezprostredne Jirglov náročný jazyk, jeho nepoddajná, neustále sa zastavujúca a nanovo sa rozbiehajúca forma, približuje atmosféru dávno minulých dní. Čitateľ sa stretáva s chaotickým, vražedným rodinným príbehom, ktorý je podaný v takmer naturalistických opisoch s hrubozrnnými i jemnozrnnými zväčšeninami detailov a konfrontuje scény z roku 1945 so scénami z NDR, ako aj z bezprostrednej prítomnosti v Berlíne na prelome tisícročí.

Posledné slová knihy, vyslovené posledným rodinným potomkom na smrteľnej posteli, znejú: „Pokračuje to“. Kniha končí, ale nič nie je „dokončené“. Veta „Pokračuje to“ uzatvára kruh a spája sa s prvou vetou, ktorá je bezprostredným nástupom rozprávania: „Neskôr vošli do obce autá s ampliónmi“. Jednotlivec je zameniteľný, vydaný napospas nezadržateľnému kontinuu – ale písanie, Jirglova veľká téma, tvorí protipól a možnosť úniku.

Do roku 1989 sa literatúra starej spolkovej republiky sústreďovala veľmi sama na seba. V popredí bolo vyrovnávanie sa so súkromnými skúsenosťami a s roztrieštenosťou vlastného ja. Existencia literatúry NDR bola od toho starostlivo oddelená. Potom prišla veľká tabula rasa.

	Lutz Seiler	Ingo Schulze
Herta Müller	Irena Brežná	Uwe Tellkamp

Objavil sa nový autorský typus: Spisovatelia, ktorí vyrástli v NDR a registrovali spoločenské zmeny v teraz nových spolkových krajinách, ako Durs Grünbein, Lutz Seiler a Ingo Schulze. Schulze dosiahol v roku 1998 s knihou „Simple Storys“ (Obyčajné príbehy) ohromujúci úspech a odvtedy sa pokladá za protagonistu špecificky východného pocitu. Jeho rozsiahly román v listoch „Neue Leben“ (Nové životy, 2005) rozprával príbeh prevratu z perspektívy zdanlivo nezúčastneného hrdinu – až na druhý pohľad sa dajú rozpoznať mnohoraké dimenzie, ktoré nadobúdajú osudy románových protagonistov.

Východ sa stal miestami až kultom. Uwe Tellkamp ponúkol v roku 2007 v románe „Der Turm“ (Veža) širokouhlú panorámu jednej drážďanskej rodiny v rokoch pred prevratom. Dlhý epický dych tohto monumentálneho diela, ktoré vôbec nie je bez štylistických slabín, vzbudil veľkú pozornosť. K zaujímavým príkladom uvedomenia si mentality formovanej východnými diktatúrami patrí tiež román Ireny Brežnej „Die beste aller Welten“ (Najlepší zo všetkých svetov). Téma Východu zažiarila v Nemecku vo svetle Nobelovej ceny, ktorá bola v roku 2009 udelená Herte Müllerovej.

Herta Müllerová vo svojom literárne vysoko koncentrovanom diele opisuje stále znova Ceausescovu diktatúru a vzdorovito reakcionársky svet Nemcov v Rumunsku. V jej novej veľkej knihe „Atemschaukel“ (Rozhojdaný dych) ide o päťročné obdobie, ktoré v rokoch 1945 až 1950 prežil experimentálny básnik Oskar Pastior vo veku 17 až 22 rokov v internačnom tábore v Sovietskom zväze. Ku koncu 2. svetovej vojny vyzvalo moskovské vedenie Rumunsko, aby ako odškodnenie poslalo do Sovietskeho zväzu na budovateľské práce rumunských Nemcov. Román Herty Müllerovej upriamuje pozornosť na túto vytesnenú kapitolu rumunských dejín. Ide však ešte o oveľa viac než o objasnenie historických udalostí. Je to tiež kniha o tom, ako literatúra môže vzniknúť a preniknúť k existenciálnemu jadru.

Všedný deň v kameňolome alebo pri vysokej peci sa javí ako minuciózne presný vo svojej brutalite pohŕdajúcej človekom. Herta Müllerová však tábor neopisuje chronologicky, usporiadaný podľa obsahových tematických komplexov, ale v príšerných obrazoch vyrážajúcich dych. Tento román ukazuje, odkiaľ pochádza zvláštne jazykové povedomie autorov ako Pastior alebo Herta Müllerová. Po piatich rokoch v tábore sa človeku svet „tak zašantročí“, že „mu vôbec nechýba“: Po prečítaní tohto pôsobivého románu vnímame presnejšie, že normálnosť v žiadnom prípade nie je normálnosťou.

Zdá sa, že klasické politické konflikty už neexistujú, staré riešenia už nezaberajú. Ale že v novej neprehľadnosti ešte stále jestvujú známe rozpory a spoločenské protiklady, sa prehliadnuť nedá.

	Karl Markus Gauß	Kathrin Schmidt
Ulrich Peltzer	Hans-Ulrich Treichel	Melinda Nadj Abonji

Vynikajúcim „politickým“ autorom nemeckej súčasnosti je Ulrich Peltzer. Spojenie subjektívnych a zjavne všeobecných otázok, ktoré je pre neho charakteristické, však možno nájsť vyjadrené na mnoho ďalších spôsobov. Literárne sa prejavuje často otvorením obvyklých žánrov. Karl Markus Gauß je napríklad jedným z najlepších nemeckých autorov, maskuje sa reportážami a vedecky podloženými rešeršami, predsa sa však vždy dostane na magický bod, kde sa text preklopí smerom k fikcii, k literárnej, k fantastickej pravde. Gaußovým poľom pôsobnosti sú niky, jazyky a skupiny národov, ktoré ešte nezasiahla všeobecná nivelácia.

Rovnaké hľadačstvo si osvojila aj autorka ako Melinda Nadj Abonji, ktorá vo svojom úspešnom románe opisuje nový život juhoslovanskej prisťahovaleckej rodiny vo Švajčiarsku. Hans-Ulrich Treichel sa v románe „Der Verlorene“ (Stratený) vydáva na exkurzie do minulosti, ktorá leží hlbšie, ako sa to v spolkovom vnímaní zvyčajne predpokladá. Úplne inú hraničnú skúsenosť ozrejmuje autobiograficky podfarbený román Kathrin Schmidtovej, ktorý sa dostáva doslova pod kožu. Tematizuje mozgovú príhodu, skúsenosť klinickej smrti a znovuzískavanie schopnosti hovoriť. Poznanie, ako sú dokonca tieto najintímnejšie skúsenosti skrz naskrz spoločensky ovplyvnené, ako súkromné a verejné splývajú, je súčasťou tohto výnimočného čitateľského zážitku.

Ulrichovi Peltzerovi ide vždy tak o politickú, ako aj o estetickú reflexiu. To však neznamená, že nedokáže aj napínavo rozprávať a vystavať rafinované zápletky. Hlavnou postavou dosiaľ posledného Peltzerovho románu je Christian, narodený v roku 1966, v čase románového deja tridsaťšesťročný, jedna z typických „postakademických“ existencií našich dní, ktoré sa pretĺkajú od džobu k džobu. Žije v napätí medzi ideálmi, ktoré ho ovládali v minulých rokoch, s ich utopickými predstavami o spoločenskej zmene a opojnom šťastí, a medzi dezilúziami, ktoré prišli potom. Christian je typický reprezentant kultúrneho a mediálneho prostredia našich dní – informovaný cynik, ktorý nie dostatočne prispôsobivý, aby mohol urobiť kariéru.

Jeho ženským náprotivkom je Nele, dvadsaťtriročná študentka literárnej vedy. Spolu s Kleistom jej ide o poznanie, „že svet môže byť cudzím telesom“. Je členkou politickej skupiny, ktorá organizuje cielené akcie. Opis vzájomnej príťažlivosti medzi Christianom a Nele patrí k najlepším opisom emócií, ktoré v ostatných rokoch v nemčine vznikli – práve vo svojej triezvosti a zdanlivej vyrovnanosti. Peltzer pracuje s rýchlymi strihmi, s filmovými technikami, s úspornými dialógmi. Je úžasné, aké plastické postavy vytvára, hoci jeho jazyk nepsychologizuje a nevykresľuje. „Teil der Lösung“ (Časť riešenia) je veľkým dobovým románom, v súlade s teoretickými diskurzmi, ale zároveň je aj kriminálkou a ľúbostným príbehom.

Životný pocit v súčasných literárnych textoch formujú na jednej strane tendencie globalizácie, vedomie možného zosietenia všetkými smermi, a na druhej strane neodbytná osamotenosť.

	Thomas Lehr	Ilija Trojanow
Esther Kinsky	Wilhelm Genazino	Markus Werner

Súčasná samota sa síce elementárne odlišuje od jej pocitu u nemeckých romantikov, avšak aj oni už poznali onú túžbu po svete, o ktorej dnes existujú rýchlo dostupné a takto ešte nikdy nepoznané predstavy. Základný pocit, ktorý pritom vzniká, je pocit melanchólie. Majstrom tohto základného pocitu, ktorý sa vždy jemne dotýka aj absurdného, groteskného a komického, je zrejme Wilhelm Genazino. Aj Švajčiar Markus Werner balansuje na tenkej hrane medzi pátosom a smiešnosťou, medzi tajomným vtipom a tichým smútkom. Esther Kinsky nachádza na vyjadrenie špecifickej neukotvenosti súčasného životného pocitu ustálené, pevné obrazy, ktoré však v sebe môžu ukrývať nekonečné krásy krajiny a ročných období.

Ofenzívne sa naproti tomu správa autor ako Ilja Trojanow: Je bulharského pôvodu, vyrástol v Afrike, udomácnil sa v nemeckom jazykovom priestore a vidí v tejto súčasnej mnohonásobnej identite veľkú šancu, umožňujúcu zbierať nové skúsenosti a vidieť v skokoch vedomia estetické prekonávanie hraníc. Aj Thomas Lehr drží krok s technickými a prírodovednými poznatkami. Jeho román „42“ je alúziou na tajný kód v klasickom titule literatúry science fiction od Douglasa Adamsa „Stopárov sprievodca galaxiou“, spája však zdanlivo zábavnú a populárnu kultúru prirodzeným a prekvapujúcim spôsobom s takzvanou vysokou kultúrou, s vysoko reflexívnym jazykom a utopickým experimentom v priestore a čase.

Genazino je virtuózom komiky a zúfalstva. Bezmenný hrdina v knihe „Ein Regenschirm für diesen Tag“ (Dáždnik na tento deň) vedie absurdný, scvrknutý život obyčajného zamestnanca. Testuje luxusné topánky a za každý posudok, ktorý vypracuje, je osobitne platený. Svoje testy prevádza medzi nábrežím rieky a štvorprúdovou výpadovkou. Popritom má dostatok času pozorovať „rozdrobenie“ svojej osoby, jej „rozvláknenie“ a „vystrapkanie“. Čím viac sa testovač topánok vzďaľuje od zjavného súladu s ľuďmi okolo seba, tým citlivejšie reaguje na určité „hromadenie trápností“ medzi sebou a nimi. Pozerá sa pohľadom cudzinca, outsidera. Zostávajú iba slová, ktoré nachádza na označenie svojho existenčného pocitu. Zachytávajú „celkovú podivuhodnosť života“ a sú to napríklad: chrasť, obliaky, šuchot.

Potom sa však stane veľký Genazinov zázrak. V jeho románoch je úzkostlivo presne opísané všetko, čo robí život takým absurdným a smiešnym: kolegovia, okoloidúci, všedný deň. Genazino registruje všetky odtiene toho, čo sa voľakedy nazývalo „odcudzením“. A napriek tomu človek potom zavrie knihu a má pocit, že život je vlastne celkom pekný. „Rozvláknenie“ pocitu vlastného ja prechádza nebadane do priestoru poézie. Balansovanie medzi bolesťou, melanchóliou a radosťou z okamihu opisuje tento autor s čoraz väčšou ľahkosťou. Trápnosť bytia necháva v čoraz námesačnejšej podobe rozplynúť v literatúre.