Recyklovaná architektúra Druhý život pre odpad a šrot

Folke Köbberling, Martin Kaltwasser, Our Century, Temporäres Eingangsportal Jahrhunderthalle Bochum, 2012
Folke Köbberling, Martin Kaltwasser, Our Century, Temporäres Eingangsportal Jahrhunderthalle Bochum, 2012 | Foto: Ulf Beck, © VG-Bild-Kunst, Bonn 2013

Ten, kto stavia z recyklovaného materiálu, zmenšuje objem odpadu a šetrí energiu, aby pomáhal chrániť klímu. No recyklovaná architektúra toho dokáže ešte viac. Berlínski umelci Folke Köbberlingová a Martin Kaltwasser ukázali, ako sa takto dajú znovuzískať mestské priestory. A architektonický ateliér Karo Architekten z Lipska vyvíja nové typológie na starých základoch.

Berlínski konceptuálni umelci Martin Kaltwasser a Folke Köbberlingová používajú na svoje inštalácie a stavby materiály nájdené, darované alebo odpadové. Podľa svojich vlastných slov takto využívajú „mesto ako zdroj“. V lete 2012 vznikol dočasný vstupný portál haly storočia v Bochume, zhotovený z veľkých neskladných kusov odpadu, europaliet a prvkov scénických dekorácií. Hala storočia je mestskou krajinou, na výstavbe ktorej sa podieľalo okolo 200 dobrovoľníkov. „Pri zbere, triedení a pristrihávaní materiálu a dokonca aj pri samotnom navrhovaní a montáži, sme odkázaní na pomoc miestnych obyvateľov a ďalších zainteresovaných strán. Našou prácou je postarať sa o komunikáciu a výmenu,“ povedala Folke Köbberlingová.

Pocit spolupatričnosti a „priestor možností“

Okrem pocitu spolupatričnosti ľudí, ktorí sa podieľajú na týchto akciách vzniká aj „priestor možností“. Folke Köbberlingová: „Ide o to, aby sa tieto priestory znovu získali, pretože nám ukazujú, že v mestách existujú mnohoraké formy života a spolunažívania, nielen tie komerčné, orientované na konzum.“ Opätovné získavanie presadzuje táto dvojica umelcov v mnohých rôznych formách už viac než desať rokov. Napríklad v roku 2004 postavili na nevyužívanej ploche v Berlíne dom z dreveného odpadu za jednu jedinú noc. V roku 2010 postavili v Londýne úplne funkčné dočasné divadlo Jellyfish-Theater z prepraviek na zeleninu a preglejky. Táto umelecká dvojica v roku 2011 použila 32 000 plastových pohárov vyhodených pri veľkých športových podujatiach a premenila ich na vonkajšie zastrešenie priestorov festivalu v berlínskom Dome svetových kultúr. Zastrešenie dokonale vzdorovalo počasiu.

Folke Köbberling, Martin Kaltwasser, Temporäre Überdachung Haus der Kulturen Berlin, 2011 Folke Köbberling, Martin Kaltwasser, Temporäre Überdachung Haus der Kulturen Berlin, 2011 | Foto: Köbberling und Kaltwasser © VG-Bild-Kunst, Bonn 2013 No svojimi stavbami z odpadov a prebytočných zadarmo získaných materiálov, ktoré zároveň šetria zdroje, spochybňujú Folke Köbberlingová a Martin Kaltwasser nielen konvenčnú logiku používania zdrojov. Vo svojich projektoch zároveň ukazujú aj jednoduché metódy ako oživiť a znovu si osvojiť mestské priestory – totiž pomocou maximálnej účasti obyvateľov s minimálnymi finančnými nákladmi. „Pomocou svojpomocne vytvorených štruktúr stavieb a architektonických návrhov, využívajúcich materiály z miestnych zdrojov, ukazujeme, ako môže vyzerať otvorená komunikatívna forma urbanizmu,“ vysvetľuje Folke Köbberlingová.

Burza stavebnín namiesto skládky

Odvážanie dobrých použitých stavebných dielov na skládky za účelom likvidácie znamená plytvanie zdrojmi. Toto si nemyslia len recyklujúci architekti, ale aj prevádzkovatelia búrz stavebnín. Zbierajú to, čo zostalo po demoláciách a renováciách a materiál, čo takto získajú, ponúkajú na ďalšie použitie. Burzy stavebnín existujú medzičasom v jedenástich nemeckých mestách: v Brémach, v Augsburgu, Hannoveri i v niekoľkých menších mestách. V lete 2012 bol v Saarbrückene dokonca otvorený trh použitých stavebných materiálov.

Knižnica pod holým nebom z recyklovaného materiálu

Karo Architekten, „Lesezeichen Salbke“ in Magdeburg Karo Architekten, „Lesezeichen Salbke“ in Magdeburg | Foto: Anja Schlamann To, že mnohí ľudia si pri stavaní cenia recyklovanie, zistili aj v architektonickom ateliéri Karo Architekten. V mestskej časti Magdeburgu Salbke navrhli v roku 2009 knižnicu pod holým nebom vo forme záložky „Lesezeichen Salbke“. Ide o stenu v tvare L so zapustenými regálmi a výklenkami na čítanie obloženými drevom. Pred múrom je zelená plocha a malé javisko. Najvýraznejším stavebným prvkom je tu fasáda z recyklovaných hliníkových voštín, ktoré zdobili už medzitým zbúraný obchodný dom v západovestfálskom meste Hamm. „Formu a funkciu tejto stavby v tvare záložky sme vypracovali po dialógu s obyvateľmi, ktorý pripomínal pingpong,“ vraví Stefan Rettich z ateliéru Karo Architekten. „Použitie recyklovaných materiálov bol výsledkom tohto procesu zapojenia – vyslovilo sa preň mnoho angažovaných obyvateľov.“

Projekt začal ako experimentálny zásah do mestského priestoru. Spoločne vyvinutú myšlienku dlhej steny s knihami realizoval ateliér Karo Architekten v roku 2005. Použil pri tom 1 000 pivových prepraviek a darované knihy. Funkčný test bol úspešný a s federálnymi fondmi sa podarilo natrvalo postaviť budovu knižnice „Lesezeichen Salbke“. Tento projekt získal viacero ocenení, no teraz ho čaká ťažká skúška, pretože toto miesto využívajú aj mladiství výtržníci. Výsledkom sú počmárané vitríny a roztrhané knihy. Stefan Rettich si myslí, že: „Mesto je povinné využiť poriadkové právo a zasiahnuť.“

Nový význam historických svedectiev

Karo Architekten, Lesezeichen in Magdeburg Salbke Karo Architekten, Lesezeichen in Magdeburg Salbke | Foto: Anja Schlamann Ateliér Karo Architekten bol založený v roku 1999 v Lipsku a jeho názov je akronymom pre „Kommunikation, Architektur, RaumOrdnung“, čiže „komunikácia, architektúra, regionálne plánovanie“. Existujúce stavebné a iné materiály používajú architekti z tohto ateliéru aj v iných súvislostiach. Vo svojom návrhu plánovaného pamätníka slobody a jednoty v Lipsku navrhli architekti použiť otesané kamene z budovy bývalej Štátnej bezpečnosti NDR a vybudovať z nich „Izbu demokracie“. Táto izba má byť otvorená pre každého, aby si tu mohol uplatniť svoje demokratické práva – napríklad usporiadať demonštráciu. V tomto zmysle recyklovať znamená aj usporiadať historické svedectvá z kameňa či betónu do nových vzťahov, prehodnotiť ich, nanovo využiť a dať im nový význam.

Vo svojej koncepcii bývania „Haus@Hochparterre“ (dom a mezanín) ukazujú architekti, že pomocou týchto procesov možno vypracovať aj úplne nové typológie. Je to návrh na reaktiváciu zmenšujúcich sa miest, či už v Sasku-Anhaltsku alebo v Porýní: Zachovajú sa pevné základy rozpadajúcich sa domov grunderského obdobia, vrátane predajne a reprezentačného vchodu. Nad tým sa postavia nové rodinné domy. Stefan Rettich hovorí k tejto myšlienke: „Zachovanie základných plôch podmurovky lokalizuje nové domy na miesta, na ktoré sú obyvatelia zvyknutí, čo významne prispejte k identite ulice.“