Rozhovor s Ralfom Rothmanom KEĎ PRI PÍSANÍ LIETAJÚ ISKRY

Literárna tvorba Ralfa Rothmanna bola veľakrát ocenená, naposledy vo februári 2013 Cenou Friedricha Hölderlina. V rozhovore prezrádza, ako jeho texty vznikajú z vnútornej potreby a prekvapujú i jeho samého.

Ralf Rothmann; © Heike Steinweg / Suhrkamp Verlag Ralf Rothmann | © Heike Steinweg / Suhrkamp Verlag Pán Rothmann, čo pre Vás znamená písať?

V prvom rade prácu s jazykom. To znie triezvejšie, než je to v praxi, pretože pri narábaní s tým, čo sa mi vznáša v mysli a tým, čo chce jazyk, vedia lietať tie najkrajšie iskry. A okrem toho je písanie vždy aj bojom s vlastnou hlúposťou.

A čo znamená čítať?

Dokonalé šťastie – keď ide naozaj o literatúru, a nie o ďalší názor medzi nespočetnými inými, keď ma text pohne k súcitu alebo obdivu a pokiaľ mi pomôže na mojej ceste. To posledné sa možno nenosí, ale literatúra vždy predstavuje aj pomoc pre život, nezávisle od obsahu, čisto svojou kvalitou.

Ako ste sa dostali k písaniu?
 

Cez čítanie, najmä kníh Hermanna Hesseho v mladosti. To jasné ranné svetlo v jeho vetách, tá usmievavá vážnosť a tá svieža ne-nemeckosť –  v Nemcovi, ktorý nemohol byť elegantnejší a obratnejší. A z toho raz vzišiel impulz: niečo také by som chcel – vlastným spôsobom – robiť tiež.
 
Keď porovnáte svoju cestu od murára ku spisovateľovi s cestou mladých ľudí, ktorí dnes študujú „kreatívne písanie“...


Nepoznám nikoho, kto to študoval. Môže to pomôcť, ale myslím si, že skúsenosti potrebné na písanie človek nezíska na seminároch, a rovnako ani zručnosti. Remeslo v písaní predsa nikdy nie je oddelené od vnútornej potreby autora, od jeho vášne a jeho tajomstva, a keď vás naučia, ako vystavať dobrú poviedku, môže vám ovládanie vhodných výrazových prostriedkov  aj uškodiť. A potom sa musíte zasa namáhavo oslobodiť od pravidiel. Postaviť sa na kraj diaľnice a stopovať naprieč Mexikom je asi lepšia škola.
 
Vyšli Vám najmä romány a poviedky, ale aj básne a jedna hra. Je Vám niektorý žáner mimoriadne blízky?


Nie, pretože každá téma prináša vlastnú formu. Človek proste píše, čo sa ho dotýka, čo ho páli pod nechtami, a inak dôveruje jazyku, jeho hudobnému duchu. Všetky jeho časti – zvuk, rytmus, farby, zmysel, nezmysel aj gramatická štruktúra – majú prirodzenú snahu vytvoriť celok. A či sa to potom nazýva lyrika alebo próza –  koho to trápi?
 
Vaši recenzenti Vás označujú od  „christológa“ cez „sociálneho romantika“ až po „majstrovského špióna cudzieho vnútorného života“. Chvália Vašu rozprávačskú virtuozitu, Vašu precíznosť, lásku k ľuďom. Ste vraj autor, ktorý „cieli na okamih a triafa univerzálno“. Nachádzate sa v takýchto opisoch?
 

Ani nie a ani to nechcem. Robím prosto svoju prácu, pomáham svojim skúsenostiam nájsť vyjadrenie a veciam nájsť uhol pohľadu a vždy znova žasnem, čo z toho nakoniec vzíde. Lebo to je často to krásne, to úžasné na písaní: človek je v priebehu práce obdarovaný niečím, čo je ďaleko nad rámec toho, čo si predstavoval.
 
Ako by ste charakterizovali postoj, z ktorého pri písaní vychádzate?
 

Celkom jednoducho: robiť radosť, mať radosť.
 
Vo Vašich textoch sa znova a znova objavujú zvieratá. Akú úlohu v nich pre Vás zohrávajú?
 

Netuším.  Jednoducho tam sú, ako na ulici alebo v lese. Je to také nezvyčajné? Nedávno som čítal poviedku od Carson McCullersovej, tam stojí pri okne muž a vidí, ako popred okno beží smerom dozadu pes. Dozadu! A nikto nemá potrebu to spomenúť. Ale keď ja nechám cez obraz prebehnúť psa dozadu, každý sa ma pýta, čo to má znamenať...
 
Váš najnovší súbor poviedok má názov „Shakespearove sliepky“. Túto formuláciu vložíte do úst jednej z hrdiniek, keď premýšľa o Shakespearovi. „V porovnaní so starosťami a túžbami jeho temných postáv sme vlastne iba sliepky, nie?“ Aj Vy pokladáte literárne postavy za napínavejšie ako ľudí?


Tak to by som asi nebol spisovateľ... Literárne postavy sú iba vodotlače našich prianí, obáv a možností a pomáhajú nám, obtiahnuť vlastné kontúry. Mladé dievča, ktoré vetu vysloví, práve hľadá smerovanie v živote, no vybrala si to najnevhodnejšie čítanie. Keď chcem byť v obraze, keď chcem vedieť, ako si stojí ľudstvo, nepozriem si správy ani žiadne politické časopisy. Vtedy počúvam Mozarta alebo čítam Shakespeara.
 
Prezradíte nám, na čom práve pracujete?


Ak sa to podarí, mohol by to byť román o mojom otcovi. Chcel som ho napísať už pred dvanástimi rokmi, ale vtedy z toho – zodpovedajúc jej dominantnej povahe – vznikol román o mojej matke. Takže, znova do toho!