Nemecká dochvíľnosť Roztaktovanie života

Bez dochvíľnosti si vieme život v strednej Európe predstaviť len veľmi ťažko. A pritom je diktát hodín pozostatok industrializácie a pre moderné skúmanie času už len akýmsi dosluhujúcim modelom.

Dvaja ľudia sa chcú stretnúť. Dohodnú sa na čase, povedzme, o 14. hodine. Osoba A sa dostaví 5 minút skôr, objedná si kávu a prelistuje si nejaký časopis. Osoba B pristúpi takmer bez dychu o 14:15 k stolu, kde sa osoba A už pohodlne usadila. B sa ospravedlní za meškanie. Musela vraj vybaviť dôležitý telefonát, ktorý mala krátko pred svojím odchodom na stretnutie. Obe osoby sa usmejú a všetko je v poriadku.

Ak ste Stredoeurópan alebo Nemec, tak je vysoko pravdepodobné, že Vám táto scéna pripadá ako prírodný zákon. Dohodnete sa s niekým na stretnutí, snažíte sa prísť načas a ospravedlníte sa, ak meškáte.

Vynájdenie dochvíľnosti

V skutočnosti je vlastne všetko v tomto rámci len akýmsi komplexným kultúrnym konštruktom. Takmer nič v spôsobe, akým sa dohodnutí ľudia stretávajú, nie je samozrejmé. Takmer všetko sa museli naučiť. A predovšetkým tú dochvíľnosť.

„Schopnosť byť dochvíľny je proti ľudskej prirodzenosti“, hovorí Karlheinz Geißler, emeritný profesor hospodárskej pedagogiky a jeden z najčastejšie citovaných nemeckých expertov pre kultúrnu históriu vnímania času. „Človek sa nerodí v presne stanovený čas, neumiera v presne stanovený čas, ale musí byť v presne stanovený čas stvorený.“ Dochvíľnosť je podľa Geißlera vynálezom 19. storočia. Až v čase industrializácie bolo vďaka masovej výrobe mechanických hodiniek možné stanoviť časové vymedzenie so všeobecnou platnosťou. Rešpektovanie času tak začalo získavať čoraz väčšiu spoločenskú dôležitosť.  

Život podľa meraného času sa stal postupne cnosťou a dochvíľnosť jednou z najdôležitejších charakterových čŕt takzvaného nového, moderného človeka. „Nový človek mal byť objektivizovaný, kvantifikovaný a vyjadrené jazykom hodín a strojov – nanovo predefinovaný. Predovšetkým jeho život a čas mali byť zosúladené s hodinkami, s požiadavkami časového plánu a efektívnosti“, píše americký sociológ Jeremy Rifkin vo svojom klasickom diele Uhrwerk Universum. Die Zeit als Grundkonflikt des Menschen. (Univerzum hodiniek. Čas ako základný problém človeka). Pred vynájdením hodiniek bolo takmer nemožné časovo presne skoordinovať aktivity ľudí.  Pre rozvoj priemyslu to však bolo bezpodmienečnou nutnosťou. Dochvíľnosť sa tak stala veľkolepo koncipovaným výchovným cieľom pre formujúcu sa industriálnu spoločnosť.

Odprogramovanie spoločnosti

Faktom ostáva, že riadenie sa podľa času veľmi dobre fungovalo v strednej Európe, špeciálne v Nemecku. Ako umelá však tá povestná nemecká dochvíľnosť v skutočnosti je vidno na obrovských rozdieloch, ako jednotlivé kultúry koordinujú vnímanie času a svojho života. Kto si dohodne schôdzku s človekom pochádzajúcim z inej kultúry, musí rátať s iným vnímaním dochvíľnosti: Kedy sa vlastne na dohodnutú schôdzku dostaviť, a či je vôbec platná? Aký veľký význam treba pripisovať tomu, keď niekto mešká? Aký spôsob ospravedlnenia možno očakávať a aký možno akceptovať? Môžeme eventuálne pôsobiť nezdvorilo, keď sa na dohodnuté stretnutie dostavíme v presne stanovený čas?

A dokonca i naše zdanlivo také konzistentné stredoeurópske vnímanie dochvíľnosti má svoje trhliny. V stredoeurópskom kultúrnom priestore bolo kedysi len veľmi ťažko predstaviteľné, že niekto niečo prisľúbil a potom nedodržal stanovený termín alebo nebol dochvíľny. Dnes to funguje naopak: „Môžeme sa s niekým dohodnúť a zároveň nebyť dochvíľny – musíme však dotyčnému aspoň zatelefonovať“, dodáva Geißler. Aj v iných oblastiach prispôsobuje svoj život hodinkám stále menej ľudí. Čoraz viac sa presadzuje televízne vysielanie podľa želania a vlastného výberu, novinové články je možné prečítať si kedykoľvek na internete, rozhlasové relácie dodatočne vypočuť zo záznamu ako Podcast. „V budúcnosti postupne odprogramujeme našu spoločnosť“, predpovedá Geißler.

Namiesto taktu rytmus

Pôsobí to skoro ako keby sa napĺňalo čosi, čo nám naznačovali rôzne príručky už roky: Naše tempo musíme spomaliť, vzoprieť sa diktátu hodín, ktoré nám náš život umelo rozdelili do taktov. Takt, definovaný ako opakovanie bez odchýlky, by mal byť znovu nahradený rytmom, teda opakovaním s odchýlkou.

V skutočnosti sú to práve rytmy, čo určujú štruktúru všetkých živých bytostí. Biológovia zistili, že v každej bunke tikajú hodinky: biologické hodiny takzvaného cirkadiánneho rytmu, ktorý riadi celé naše bytie. Určuje, kedy sa zobudíme, kedy sa unavíme, podľa akého cyklu pracujú naše orgány. „Tieto biologické hodiny riadia fyziológiu, správanie i prežívanie. Všetky tieto vnútorné hodiny sú zosynchronizované so slnečným svetlom tak, aby nás previedli dňom i nocou v súhlasnom takte, vysvetľuje psychológ Marc Wittmann z Freiburgu, zaoberajúci sa skúmaním času. Biologické hodiny pritom nemožno vnímať priamo, no signály vysielané naším telom by sme mohli a mali brať vážnejšie. Kedy je moja výkonnosť najvyššia? Kedy je vhodné urobiť si prestávku?

Dnes máme väčšiu šancu znova začať žiť podľa nášho vlastného prirodzeného času a nie podľa toho, čo nám ukazujú hodiny, hovorí vedec Geissler. Odhliadnuc od toho, že samotná nemecká dochvíľnosť sa stáva len klišé, ktoré nie vždy zodpovedá skutočnosti. „Keď sa na to prizrieme pozornejšie, nemecká presnosť a dochvíľnosť sú len efektom preorganizovania času“, dodáva Geissler. „To však ešte nemusí znamenať, že vďaka nej dokážeme byť vždy dochvíľni.“