Dea Loher Keby som bola pumpárkou

Dea Loher
© Alexander Paul Englert

Dea Loher patrí k najhranejším nemeckým dramatičkám. Vo svojich textoch sa zaoberá opustenými, vylúčenými, zranenými čudákmi a všetkým poburujúcim, čo sa skrýva za maskou takzvaného normálneho života.

Témou Dey Loher je skúmanie životov stratených jednotlivcov tohto sveta. Tak je to už od čias jej štúdia germanistiky a filozofie v Mníchove. Ako jedna z prvých absolvovala odbor scénického písania na Vysokej škole umení v Berlíne. Jedným z jej učiteľov bol Heiner Müller. Medzi týmito dvomi etapami štúdia strávila rok v Brazílii. To ju ovplyvnilo a neskôr viedlo k premiéram dvoch pozoruhodných divadelných textov. V hrách Nevinnosť (Unschuld, 2003) a Das Leben auf der Praca Roosvelt (Život na Praca Roosvelt, 2004) zobrazuje ľudí, ktorí už nemajú čo stratiť a ktorí, ako cukrovkárka v Nevinnosti, putujú životom s jemným humorom: „Keby som bola pumpárkou, stačila by cigareta,“ myslí si Pani Cukrová. Patrí k postavám, ktoré majú jasnú predstavu o tom, ako raz ukončia svoj život.

Sprievodca na ceste

Najdôležitejším umeleckým sprievodcom Dey Loher je režisér a scénograf Andreas Kriegenburg. Premiérovo uviedol väčšinu jej hier a v prvom desaťročí tohto tisícročia mal v ansámbli hamburského divadla Thalia Theater k dispozícii vysnených hercov. V tom období dosiahla dramatička Loher dve ďalšie méty premiérami hier Posledný oheň (Das letzte Feuer, 2008) a Zlodeji (Diebe, 2010). Definitívne sa zaradila do okruhu najhranejších súčasných nemeckých autorov a autoriek. Andreas Kriegenburg zostáva jej privilegovaným režisérom, i keď sa medzičasom súbor hamburského Thalia Theater presunul do berlínskeho Deutsches Theater.

Potom o Dei Loher nebolo počuť. Pracovala na „niečom mimoriadnom“ a v roku 2012 vydala svoj prvý román Bugatti taucht auf (Vynorenie Bugatti). Už roku 2005 novelou Hundskopf (Psia hlava) dokázala, že vie písať aj beletriu. No až románový hrdina Jordi bol mužom, akého nájdeme v jej hrách. Po osudovej udalosti, ktorá ho vykoľají, chce zmeniť svoj život. Mladíci ubijú na smrť chlapca a táto udalosť ním tak otrasie, že mŕtvemu venuje projekt: z dna jazera Lago Maggiore chce vytiahnuť auto bugatti, ktoré sa tam potopilo pred 75 rokmi. Román sa stretol s veľmi priaznivými ohlasmi kritiky. Je pravdepodobné, že nie je jej posledný.

Osudovo

V diele Dey Loher sa neustále objavuje želanie dať nový zmysel životu, ktorý sa osudovo vychýlil z dráhy. To platí aj pre divadelný text, ktorý napísala po románovej pauze. V hre Am Schwarzen See (Pri Čiernom mori, 2012) sa po rokoch stretnú dva manželské páry a hľadajú odpoveď na otázku: prečo sa naše deti rozhodli spoločne zomrieť, prečo o nich tak málo vieme a vždy sme tak málo vedeli? Premiéru opäť inscenoval Andreas Kriegenburg. Zúfalých rodičov umiestnil do bezútešného loftu, ich osamelosť podporil drobnými gestami neistoty a zobrazil ich deformovaných bolesťou. Dea Loher sa do divadla vrátila s textom, ktorý bol celkom iný ako hry, ktoré napísala v predchádzajúcom desaťročí. Nepredviedla veľkú panorámu hrdinov, ale skoncentrovala sa na štyri postavy komornej drámy.

O stroskotané životy sa Dea Loher zaujímala vždy – aj dnes, keď Európa zažíva hlboké zmeny. Neoliberálna deregulácia trhov vedie k neustále novým ekonomickým turbulenciám a v Európe silnie pohyb migrantov. Človek má pocit, že medzičasom sa postavy z jej hier vyskytujú tam, kde sa nanovo prerozdeľuje práca a peniaze. V najnovšej hre Gaunerstück (Gaunerská hra, 2015), premiérovanej v Deutsches Theater v Berlíne, reprezentujú mladé dvojičky zo Španielska sen o lepšom živote. Ich otec zmizol, nenájdu lepšiu prácu než ako pomocné sily. Dajú sa nahovoriť na kriminálny obchod so skrachovaným príslušníkom strednej vrstvy. Klenotník im navrhne, aby ho prepadli a potom si peniaze z poistky rozdelili. Postavy Dey Loher opäť nepatria medzi víťazov v boji za podiel na trhu života.