Rainer Werner Fassbinder „SVOJIMI FILMAMI BY SOM CHCEL POSTAVIŤ DOM“

Podľa mnohých problémové dieťa, jedni ho nazývali producentom gýču, iní zas v ňom videli génia. Jeho miesto v nemeckom filme je tak či tak neochvejné. 31. mája 2015 by mal Rainer Werner Fassbinder 70 rokov. 

Nie, tento v roku 1945 narodený výnimočný režisér nezapadal do typického obrazu meštiaka. Malomeštiacke inštitúcie a normy akéhokoľvek druhu totiž Rainer Werner Fassbinder rezolútne odmietal. Radšej staval svojimi filmami dom: „ Niektoré filmy sú pivnicou, iné stenami, a zas iné sú oknami. Ale ja dúfam, že na konci bude dom.“ V jeho diele narážajú skromné sociálne štúdie (Katzelmacher, 1969) na ambiciózne literárne filmové spracovania (Effi Briest od Fontane, 1974) a veľkoprodukcie (Lili Marleen, 1981). Spoločným znakom jeho filmov je, že rozprávajú radikálne osobným spôsobom o spoločnosti. Politické a súkromné prvky u Fassbindera očividne zapadajú do seba.  

Anti, anti! und die Fassbinder-Truppe

Fassbinderova kariéra začala po hereckej škole v mníchovskom divadle Action-Theater. Peer Raben, ktorý sa neskôr stal Fassbinderovým stálym skladateľom, viedol v tomto čase divadlo. Čoskoro prevzal žezlo Fassbinder a založil v roku 1968 pokračovateľa divadla Antitheater. Práve tu sú korene Fassbindera ako režiséra. Príbuznosť jeho filmov a divadla je jednoznačná. Fassbinderom veľmi rýchlo napísané divadelné hry v tomto čase rebelovali ako jeho filmy voči strachu z povojnovej republiky. V antidivadle, ktoré bolo zároveň aj krčmou, vládli chaotické pomery. Práve tu vytvoril zo svojich filmov Fassbinder známy herecký súbor a naučil sa odhadnúť dynamiku skupiny, ktorá razila jeho tvorbu. Popri herečke Hanne Schygulle sa pridali aj Irm Herrmann, Harry Baer, Günther Kaufmann a Ingrid Caven, ktorá bola 2 roky s Fassbinderom zosobášená. Väčšina členov súboru bezpodmienečne nasledovala Fassbindera – hoci vedel byť tento citlivý umelec niekedy odporný. Súkromné spory a jeho ľúbostné dobrodružstvá so ženami a mužmi súboru ovplyvňovali filmovú produkciu. Z času na čas vpisoval Fassbinder dokonca ľúbostné zápletky do svojich scenárov, napríklad aj v hre Die bitteren Tränen der Petra von Kant (1972)(Horké slzy Petry von Kantovej) 
  • Juliane Lorenz, Präsidentin der Rainer-Werner-Fassbinder-Foundation  © Rainer Werner Fassbinder Foundation, Elfi Mikesch
    Juliane Lorenz, Präsidentin der Rainer-Werner-Fassbinder-Foundation

    „Rainer Werner Fassbinder žije: prostredníctvom svojich filmov, svojej divadelnej tvorby, svojich početných spisov a medzinárodne pretrvávajúcich polemík s jeho celou tvorbou. Jeho témy sú stále desiace a aktuálne. Bol prvým medzinárodným režisérom nového nemeckého filmu, ktorý mohol byť tak perfektné ako filmy Hollywoodu, len neboli tak neúprimné. To, že dosiahol svoj cieľ a už roky umelci vo všetkých disciplínach spomínajú na jeho tvorbu, vysvetľuje jeho nadčasovosť.“








  • Juliane Lorenz, Präsidentin der Rainer-Werner-Fassbinder-Foundation  © Rainer Werner Fassbinder Foundation, Elfi Mikesch
    Juliane Lorenz, Präsidentin der Rainer-Werner-Fassbinder-Foundation

    „Rainer Werner Fassbinder žije: prostredníctvom svojich filmov, svojej divadelnej tvorby, svojich početných spisov a medzinárodne pretrvávajúcich polemík s jeho celou tvorbou. Jeho témy sú stále desiace a aktuálne. Bol prvým medzinárodným režisérom nového nemeckého filmu, ktorý mohol byť tak perfektné ako filmy Hollywoodu, len neboli tak neúprimné. To, že dosiahol svoj cieľ a už roky umelci vo všetkých disciplínach spomínajú na jeho tvorbu, vysvetľuje jeho nadčasovosť.“








BEZ OHĽADU NA STRATY

Pred svojím divadelným obdobím chcel Fassbinder hneď začať s filmovaním. V máji 1966 sa zúčastnil prijímacích skúšok na novozaloženej Berlínskej filmovej škole, bol však odmietnutý. To však nemohlo niekoho ako Fassbindera prirodzene zastaviť, lebo „keď sa musia robiť filmy, tak sa aj robia.“ V tom istom roku vznikli prvé krátke filmy Der Stadtstreicher a Das kleine Chaos. Keď sa premietali jeho prvé filmy Liebe ist kälter als der Tod   a Katzelmacher v roku 1969 na Berlinare, dosiahol Fassbinder bod zlomu. Film Liebe ist kälter als der Tod vyvolal nevraživosť a výkriky nespokojnosti, film Katzelmacher v porovnaní s ním, adaptácia jeho rovnomennej divadelnej hry,  priniesla režisérovi 5 filmových cien a rozpočet na jeho ďalší projekt. Od tejto chvíle zverejnil ohromujúci počet projekcií: V rokoch 1969 až 1982 vytvoril 40 celovečerných filmov, okrem toho nákladný televízny seriál Berliner Alexanderplatz od A. Döblina (1980), absolvoval herecké vystúpenia u iných režisérov, vytvoril divadelné hry, eseje a iné spisy. Táto hrôzostrašná činorodosť – raz natočil Fassbinder 10 filmov za 18 mesiacov – vytvorila dobrú časť fascinácie, ktorá jeho tvorbu doteraz ovláda.  Umožnil sa tak výstup prostredníctvom stáleho fassbinderovského súboru, ktorý bol prepojený s režisérom aj súkromne. Spolubojovníci boli vždy k dispozícii a prevzali počas hry viaceré funkcie. Prvotiny súbor natočil takmer bez peňazí počas pár dní a Fassbinder sa opakovane vrhal do projektov so sporným financovaním: „Len tak u nás vznikajú filmy: Robí sa bez ohľadu na straty.“

NEMECKÉ HOLLYWOODSKE KINO

Okrem iného s filmami Angst essen Seele auf a Martha (obidva z roku 1974) sa stal Fassbinder postrachom a „rockovou hviezdou“ nového nemeckého autorského filmu. A spoločensky objektom sporov. S údajne antisemitskou a dlho neuvedenou hrou Der Müll, die Stadt und der Tod vyvolal Fassbinder v roku 1976 ozajstný škandál – a dfinitívne sa preslávil ako spoločenský burič, so značnou dávkou škodoradosti. Fassbinderovmu úspechu neuškodil ani často drsný protivietor z časti spoločnosti. Svoje snáď najtrvalejšie filmy natočil na konci svojho života: tzv. nemeckú trilógiu Die Ehe der Maria Braun (1979), Lola (1981) a Die Sehnsucht der Veronika Voss (v roku 1982 ocenenú zlatým medveďom na festivale Berlinare). Tieto filmy sú nositeľmi fassbinderovskej tézy o váhavom rozdiele medzi národnosocialistickým Nemeckom a Nemeckom s hospodárskym zázrakom. Štylisticky a naratívne vykresľuje nemecká trilógia, inak ako rané divadelné diela, prirodzené nemecké hollywoodske kino.

ODVÁŽLIVEC A GENIÁLNY TVORCA

Rainer Werner Fassbinder zomrel v roku 1982 vo veku 37 rokov v Mníchove – údajne na predávkovanie drogami a vyčerpanie. Jeho vtedajšia spolubývajúca a životná partnerka Juliane Lorenz, ktorá strihala predtým 14 jeho filmov, ho našla so zapálenou cigaretou v ruke; v pozadí bol zapnutý televízor. Možno sa len domnievať, že svet tomuto neúnavnému človeku jednoducho vyprchol.

Takýto odvážny a pritom geniálny tvorca chýba nemeckému filmovému svetu dodnes – niekto ako Fassbinder rozvíri poriadne prach a tak sa skutočne čosi musí stať. Pokiaľ nie je mýtus, ktorý vyvoláva Fassbinderova smrť ako prevrat nemeckého filmu, celkom vymyslený: „ Kultúra potrebuje niečo ako mňa“, poznamenal Fassbinder v roku 1976 v jednom z televíznych interview. Chceli by sme mu dať za pravdu.