German Mumblecore LEN TAK NAKRÚCAŤ FILMY

S „German Mumblecore“ sa dostáva do popredia nový žáner nemeckej kinematografie, ktorá v mnohom stavia na improvizácii. Čo presne sú Mumlecore filmy a čo ponúka tento prúd nemeckému filmovému prostrediu?

Popri domácom Mainstreemovom kine formujú súčasnú nemeckú filmovú scénu 3 prúdy: takzvaná Berlínska škola, v kolíske sa nachádzajúci „Genrefilm“ a čerstvo pokrstený „ German Mumblecore“ (nazývaný aj berlínsky Mumblecore). Ten sa dostal do povedomia tunajších kritikov vďaka veľkému festivalovému úspechu filmu Jakoba Lassa: Love Steaks (2013). Čo ale vlastne German Mumblecore sleduje?

Výklad pojmu „GERMAN MUMBLECORE“

Pojem „Mumblecore“ pochádza z americkej filmovej nezávislej scény. Označuje filmy vznikajúce s nízkym rozpočtom, pričom scény ako aj inscenácia vznikajú na základe silnej improvizácie. S tým je úzko spojená moderná digitálna snímacia technika, ktorá tento druh neviazaného filmového umenia vo veľkom štýle umožňuje sprístupniť verejnosti. Slovo „Mumble“- „hundranie“ naráža na častokrát zlú zvukovú kvalitu improvizovaných dialógov prvých amerických Mumblecore-filmov. Asi najznámejším predstaviteľom tohto prúdu je Andrew Bujalski (Funny Ha Ha, USA 2002). Či je nové digitálne nemecké kino opierajúce sa o americkú Mumblecore scénu pomenované dostatočne výstižne, zostáva napriek niektorým paralelám otázne.
„Silvi“ von Nico Sommer, Trailer (Youtube.com)

Nemecká filmová tvorba, ktorej metóda spracovania zodpovedá Mumblecoru, existuje už niekoľko rokov. Príkladom sú Silvester Countdown (Oskar Roehler, 1997) alebo Das weiße Rauschen (Hans Weingartner/ Tobias Amann, 2002) – v preklade Biely šum– nehovoriac o menách ako Klaus Lemke a jeho Berlíne pre všetkých : (Berlin für Helden, 2012) či Andreas Dresen (Halbe Treppe, 2002). Aktuálne narastajúci záujem filmových kritikov o Mumblecore vyplýva z faktu, že ich v nemeckých kinách čoraz viac pribúda. K nemeckým zastupiteľom Mumblecoru patria popri Jakobovi (Love Steaks, 2013) a Tomovi Lassovi (Kaptn Oskar, 2013) predovšetkým Axel Ranisch (Reuber, 2013), Nico Sommer (Silvi, 2013) a Hanna Doose (Staub auf unseren Herzen, 2013).

Tvoriť podľa seba...

„Milujem, keď pred objektívom kamery spontánne vzniká niečo, čo nebolo dohodnuté. Keď si zrazu uvedomím, že postavy, ktoré som si vymyslel ožívajú, pretože v danom momente musia konať autenticky. Vzniká niečo nové, mystické“ (Axel Ranisch)

Základným znakom Mumblecore-filmov je spôsob a prostriedok improvizácie, ktoré sa tiahnu celou produkciou. Neimprovizujú len herci, ale aj režiséri a kameramani. Častokrát neexistuje scenár, natáčanie sa opiera o hrubý náčrt deja. Štylizovaná autenticita, ktorá týmto spôsobom vzniká, predstavuje akýsi protipól k detailne koncipovaným dielam Berlínskej školy.
 
Esteticky sa tento pracovný postup odzrkadľuje v kamere typickej pre dokumentárne žánre, prudkými prestrihmi medzi jednotlivými scénami a technickej nedokonalosti. Aby sa zachytila improvizácia hercov, vstupuje do hry ručná kamera, ktorá flexibilne reaguje na dianie. Žiadne detailné nacvičovanie scén, či puntičkárske a časovo náročné osvetľovanie sa nekoná. Častejšie než klasicky natáčajúce sa filmy vznikajú tie improvizované počas montáže nanovo, pričom spontánne vedené dialógy a situácie dotvárajú konečný obraz dramaturgie. Je zrejmé, že semi-dokumentaristický spôsob spracovania vyžaduje výrazný prejav účinkujúcich. Do malých rolí obsadzujú Mamblecorovia rovnako ako ich americkí pendanti laikov, ktorí konajú v ich bežnom pracovnom či domácom prostredí.
 

GERMAN MUMBLECORE – Čo bude nasledovať?

„Dicke Mädchen“ von Axel Ranisch, Trailer (Youtube.com)

S rastúcim záujmom festivalov a filmovej žurnalistiky je German Mumblecore žiadanejším než kedykoľvek predtým. Axel Ranisch natočil svoj prvý celovečerný film Dicke Mädchen (2012), pri ktorom musel siahnuť hlboko do vrecka - ako sa spomína v traileri- za neuveriteľných 517,32 Eur.  Na porovnanie- pri Ich fühl mich Disco (2013) disponoval už veľkorysým rozpočtom 500 000 Eur. Zatiaľ čo Ranisch spolu s jeho „filmovou rodinou“ zrejme naďalej zostane verný filmovej improvizácii, natíska sa otázka, do akej miery zvýšené rozpočty ovplyvnia ostatné Mumblecore-filmy. Aron Lehmann reflektuje vo svojom kino-debute Kohlhaas oder die Verhältnismäßigkeit der Mittel (2012), natáčanie bez peňazí. Zároveň sa viac než jeho kolegovia spolieha na hotový scenár. Dalo by sa dokonca predpokladať, že improvizačný štýl hádže cez palubu, pokiaľ dokáže ťažkosti pri natáčaní minimalizovať vyšším rozpočtom. Zaujímavú cestu predznamenáva spojenie German Mumblecore, nového nemeckého „Genre-filmu“ a Berlínskej školy.
 
Vďaka modernej digitálnej technológii sú nízkorozpočtové filmy skutočným prínosom pre kinematografiu a nevyznievajú ako amatérske počiny. To je podstatnou výhodou, ktorú mladá filmová tvorba môže využívať pre svoje ciele. Digitálna videotechnika rozvírila vlnu nemeckého filmu a umožnila oslobodenie od požiadaviek filmových inštitútov. „Filmy je možné natáčať len tak. Nemusíme pritom nikoho nasledovať, len svoju vlastnú intuíciu“ uvádza Axel Ranisch v Sehr gute Filme-Manifest.  Práve preto pribúda nízkorozpočtových nemeckých filmov ako húb po daždi a čoraz pravidelnejšie sa medzi masami objavuje osobitý postoj ku kinematografii.