Súčasné nemecké divadlo Profil Susanne Kennedy

Prečo pána R. postihol amok
© archív DN (výrez)

Narodená v roku 1977 vo Friedrichshafene. Štúdium réžie v Amsterdame na Hogeschool voor de Kunsten. Následne množstvo inscenácií v Holandsku, o. i. hry od Ibsena, Jelinek a Fassbindera, najmä v Theater Gent a National Theater v Haagu. Viacero pozvaní na holandské divadelné prehliadky. Od r. 2009 činná ako režisérka aj v Nemecku. V r. 2013 víťazka ankety divadelných kritikov vyhlásenej Theater Heute v kategórii Mladá režisérka. V r. 2014 pozvanie na Theatertreffen s „Očistcom v Ingolstadte“ od Marieluise Fleißer, kde získala Cenu 3-sat za umelecko-inovatívny výkon.
 

Možno Susanne Kennedy vôbec považovať za nemeckú režisérku? Narodila sa v roku 1977 vo Friedrichshafene, študovala však na Hogeschool voor de Kunsten v Amsterdame. Tu, hovorí, „bol môj prístup k divadlu vždy považovaný za nemecký“. Jej prvé inscenácie v rodnej krajine (napr. „Námestie republiky“ od Kathariny Schmitt, Oldenburg, 2009) však nevzbudili pocit, že sa vrátila do dôverne známeho prostredia. Skôr naopak: „Pripadala som si, akoby som prišla do neznámej krajiny.“ Už len zvyknúť si na spôsob, akým nemeckí herci hovoria – „Z plných pľúc. A s takým objemom vzduchu!“ –, bolo pre ňu ťažké. Holandské divadelné herectvo by bolo totiž nielen oveľa fyzickejšie, ale i javisková reč omnoho prirodzenejšia. Bolo teda veľkým prekvapením, keď Susanne Kennedy vo svojom prvom veľkom režijnej počine v Nemecku neviedla ansámbel k čo najprirodzenejšiemu prejavu. V inscenácii „Očistec v Ingolsdtadte“ v Münchner Kammerspiele, ktorá bola v roku 2014 vybraná na celonemeckú prehliadku Theatertreffen v Berlíne, vycibrili herci umelecký dialekt autorky Marieluise Fleißer do maximálnej štylizovanosti. Pritom bolo vidieť, ako sa pod slovami doslova skrúcajú a zvíjajú. „Zaujíma ma, ako sa reč stáva telesnou,“ vysvetľuje Susanne Kennedy. Jej slovám na prvý pohľad protirečí fakt, že v „Očistci“ zároveň odňala telám hercov reč – všetky dialógy odzneli zo zvukového záznamu a herci len synchrónne, nemo pohybovali perami. Voči svojim banálnym frázam a surovostiam sa síce postavy – ovládané akoby na diaľku – ešte dokázali vyhraniť, avšak ich voskovo našminkované tváre a kŕčovité telá prezrádzali neprehliadnuteľné stopy, ktoré na nich zanechali vyslovené zákernosti. Ich psychická deformácia sa tu stala fyzickou. Susanne Kennedy hovorí o „súčasnom človeku“, ktorého zviditeľnuje na javisku.

Postavy malomestských zombíkov, ktorých Kennedy umiestnila do priestoru sprítomňujúceho nočnú moru a vďaka blikajúcim  videoprojekciám žijúceho vlastným hrôzu naháňajúcim životom, vzbudili v nemalom počte divákov veľmi podráždené reakcie. Na premiére znelo bú aj bravo! Režisérka bola prekvapená, ale aj potešená: „Energia, s akou ľudia ukázali svoje pobúrenie, to považujem za úžasné! Táto absolútna vášeň mi v Holandsku niekedy chýbala.“ Mimochodom aj u hercov. Ako nemeckí herci rozprávajú v divadle, ju ešte stále udivuje. Ako však rozprávajú o divadle, s oddanosťou a ohromnými znalosťami – z toho je bezvýhradne nadšená. Dosť dôvodov na to, aby vo svojej práci v Nemecku pokračovala.
 
V predstavení „Prečo pána R. postihol amok?“ (2014, opäť Münchner Kammerspiele) podľa filmu Rainera Wernera Fassbindera a Michaela Fenglera nadviazala Susanne Kennedy na svoju inscenáciu Fleißerovej textu. Opäť sa hralo v skľučujúcom priestore – tentoraz v bezútešnej partyklubovni v pivnici, zariadenej len drážkami a pružnými mostíkmi; postavy mali v sebe opäť niečo zombícke – tentoraz vďaka strašidelným silikónovým maskám, ktoré im vpísala do tvárí preťaženosť životom; a opäť išlo celé predstavenie na playback, pričom všetky dialógy, takmer bez výnimky pozostávajúce z bezvýznamného každodenného slovného balastu, nahovorili neherci. Práve ich amatérske podanie, pohybujúce sa na hranici medzi monotónnosťou a prílišným zdôrazňovaním, dodalo tej záľahe navŕšených banalít presnú mieru bolestivej triviálnosti. Susanne Kennedy ukazuje príbeh pána R., ktorý vyvraždí svoju rodinu, nie ako prípadovú štúdiu spoločenského outsidera. Ak existuje odpoveď na otázku, čo bolo dôvodom jeho amoku, tak spočíva v až do neznesiteľnosti sa rozpínajúcej každodennosti jeho vyčínania, v ktorej mohli diváci uvidieť aj odraz bezvýznamnosti jeho existencie. Chvíľami to bolo trýznivé. Ale práve v onej trýznivosti spočíva kvalita tejto práce. „Zaujímajú ma stavy,“ hovorí Susanne Kennedy. Konanie naopak ustupuje do úzadia. Preto jej inscenácie často pôsobia ako inštalácie, vyznačujú sa výrazným tvorivým odhodlaním nasadením a jasným konceptom. A to bolo práve to, čo na nej v Holandsku považovali za obzvlášť nemecké.

S  označením inštalácia sa môže Susanne Kennedy plne spriateliť. Jej želaním je posúvať hranice divadla smerom k iným formám umenia. Označenie tvorivé odhodlanie (nem. Formwille) jej však spôsobuje nevoľnosť, je pre ňu príliš iracionálne. „Skúšam, tak ako sochár, dať času a priestoru istú formu – ale vychádzam pritom zo silného vnútorného pocitu.“
 

Inscenácie (výber)
Rainer Werner Fassbinder „Prečo pána R. postihol amok?“
2014, Münchner Kammerspiele
účasť na Treatertreffen v Berlíne
 
Susanne Kennedy/Jeroen Versteele podľa Horaceho McCoya
„Aj kone sa strieľajú“
2011, Münchner Kammerspiele

Marieluise Fleißer „Očistec v Ingolstadte“
2013, Münchner Kammerspiele
účasť na Theatertreffen v Berlíne

Katharina Schmitt „Námestie republiky“
2009, Staatstheater Oldenburg