Zuzana Števulová

Zuzana Števulová
Photo: Zuzana Števulová

Čo pre Vás znamená termín utečenec?

Pre mňa je vždy utečenec predovšetkým blížnym. Sú nútení znášať neznesiteľné veci a získavajú si náš rešpekt a dôstojnosť. V súčasnosti mám pocit, že na to veľmi často zabúdame. Rozprávame o zákonných nariadeniach, právach a povinnostiach a riskujeme tak množstvo neľudských formulácií, keď hovoríme o utečencoch a pojmoch ako „prúd“, „dav“, „tornáda“, atď. A je veľmi nebezpečné používať takéto termíny, ktoré vedú potom k tomu, že v hlavách ľudí vzniká určitý dojem, keď vidia odľudštené masy. A keď prestaneme pod definíciou „utečenca“ vidieť človeka, potom sme pripravení, používať politiku zbavenú ľudskosti, ktorú by sme nikdy netolerovali vtedy, keď by sa použili pre nás alebo našich milovaných.

Je útek pred chudobou pre Vás menej legitímnym ako útek pred vojnou alebo politickým útlakom?

Útek pre chudobou sa nepovažuje za legitímny dôvod, prečo žiadať o azyl. Keď sa na druhej strane pozrieme detailnejšie na základné príčiny chudoby, potom si uvedomíme dôsledky kolonializmu v mnohých krajinách, vyčerpanie národných finančných prostriedkov zahraničnými podnikmi, podporu nedemokratického režimu, atď. Tu si musíme položiť ťažké otázky v súvislosti s našou vlastnou zodpovednosťou za takéto činy a ich následky pre život iných ľudí a tiež ich aj zodpovedať. Táto zodpovednosť môže predpokladať rôzne formy – rozvojovú pomoc, vytváranie naozajstných možností pre ľudí, aby sa dohodli vo svojich rodných krajinách, podporu demokracie a ľudských práv, ale aj prípravu dostupných a flexibilných legálnych spôsobov pre bezpečný a relatívne nákladovo výhodný príchod tých, ktorí si môžu nájsť prácu a príležitosti v iných krajinách.  

A útek pred ekologickými problémami?

Zaručenie azylu z ekologických dôvodov je jednou z najväčších prebiehajúcich diskusií medzi učencami a praktikmi. Keď sa v roku 1951 schválila ženevská dohoda, reagovala na určité situácie vo svete. Dnes, v roku 2016, sa pozeráme na to, ako sa časti zeme zmenili prostredníctvom klimatických zmien spôsobených ľuďmi a ako sa tieto časti môžu stať neobývateľnými, takže sú ľudia prinútení migrovať do iných oblastí a krajín. Z tohto dôvodu sa musíme vzhľadom na migráciu a hranice zamyslieť a rozšíriť spektrum legitímnych spôsobov, aby sme sa vysporiadali s novými situáciami, ako napr. s klimatickými zmenami. 

Kedy prestanú byť ľudia utečencami?

Ukončenie utečeneckého statusu má dve základné roviny – právnu a sociálnu. Z technického hľadiska prestanú byť ľudia utečencami, keď sa príčiny prenasledovania a odôvodnený strach stratia, alebo sa stanú občanmi hosťujúcej krajiny. Naozajstný koniec sa však uskutoční v hlave ľudí – keď sa prestanú vnímať ako utečenci a začnu sa cítiť prijatí, a keď ich aj ostatní začnú akceptovať ako ľudí, spoluobčanov ako časť komunity a spoločnosti, lebo vtedy prestane byť človek utečencom.

Existuje pre Vás právo na azyl?

Áno. Uznaním a rešpektom všeobecnej platnosti ľudských práv uznávame a rešpektujeme tiež, že niekto vidí svoje práva ohrozené a porušené a je prenasledovaný, tak má právo na ochranu. A z týchto dôvodov aj povinnosť poskytnúť ochranu. Poskytnutie azylu je súčasťou našej kultúry a patrí k naším hodnotám. Okrem toho ide aj o skúšku, či vnímame kultúru ľudských práv úprimne a berieme vážne.

Ak existuje: Je bezpodmienečné alebo možno čosi stratiť?

Na základe medzinárodného práva majú štáty povinnosť, poskytnúť utečencom azyl. Keď sa nachádza utečenec na ich území, sú povinné ho ako takého uznať a priznať mu práva, ktoré sú zakotvené v ženevskej dohode od roku 1951. To je dôležité, lebo utečenci neužívajú ochranu svojho vlastného štátu. Keď by voči nim nevznikla zo strany medzinárodného spoločenstva žiadna povinnosť, nebolo by nikoho, na koho by sa mohli obrátiť. Predsa existujú aj určité dôvody, z ktorých sa azyl udeliť nemôže. Tieto dôvody sú definované obsiahle a vyčerpávajúco v ženevskej dohode z roku 1951 a dotýkajú sa osôb, ktoré spôsobili ťažký zločin, ako napríklad vyvraždenie národa, zločin proti ľudskosti alebo ľudským právam. Ak by bol takýmto ľuďom udelený azyl, podkopal by sa základný význam tohto pojmu, ktorý spočíva v tom, že sú chránení tí, ktorým porušili ľudské práva.

Veríte, že spoločnosť môže obmedzene alebo neobmedzene prijímať utečencov?

Nie. Som názoru, že ochrana má byť poskytnutá v dobrom úmysle, v statočnosti a čestnosti, a keď dobrý úmysel a spravodlivosť zvíťazí aj na strane tých ľudí, ktorí sú chránení, potom nebudú žiadne hranice pre množstvo ľudí, ktorým môžeme poskytnúť ochranu. Napriek tomu existuje aj zodpovednosť medzinárodneho spoločenstva štátov. Žiadny štát ani jeho občania nemajú byť donútení, aby znášali sami náklady za veľký počet prichádzajúcich utečencov. To by nebolo fér. Krajiny by mali v duchu skutočnej spolupráce konať a rovnako si pomáhať navzájom, ako aj tým, ktorí sú prinútení byť na úteku. Preto  by sa mala rozdeliť povinnosť o poskytnutie azylovej ochrany medzi krajiny pomocou programov o presídlení a novoosídlení, aby sa zredukoval tlak v jednotlivých krajinách a prerozdelila sa zodpovednosť..

Existujú vo Vašej krajine privilegovaní/preferovaní utečenci, t.z. takí, ktorých je Vaša krajina pripravená skôr prijať ako ostatných? Ak áno, prečo?

V moderných dejinách sa moja krajina (Slovensko) nepreslávila tým, že nadšene vítala utečencov. Počet utečencov, ktorí v priebehu minulých 20 rokov prijala, prestavoval viac ako 600, a rovnaký počet obdržalo subsidiárnu ochranu. Všeobecne povedané, krajina v 90. rokoch bola otvorenejšia, keď prijala utečencov z bývalej Juhoslávie a Afganistanu. Tiež je to tak, že kubánski utečenci pomerne častejšie a ľahšie získavajú ochranu ako utečenci z iných krajín. Práve toto uvítanie utečencov je vo veľkej miere ovplyvnené narastajúcou islamofóbiou, a politici sa vyjadrili pri mnohých príležitostiach, že Slovensko bude akceptovať len kresťanských utečencov. To je veľmi nebezpečné, lebo výber utečencov len na základe viery je čistá diskriminácia a my pritom riskujeme, že ľudia, ktorí najviac potrebujú pomoc, sa ocitnú v situácii plnej rizika, nebezpečenstva a zneužitia a nebude nikoho, kto by im ochranu poskytol. 

Zachádza sa s utečencami vo Vašej krajine z Vášho pohľadu primerane?

Počas minulého roka boli utečenci v istej miere odčlenení, pričom sami odmietali tento termín ako isté označenie akceptovať. Keď sa v tejto súvislosti v našej spoločnosti vyjadruje, že je utečenec alebo vyzerá ako cudzinec, možno naraziť na nedôveru, diskrimináciu a vyhranenie názorov. Teda férové konanie odhliadnuc od zákona sa z mnohých hľadísk zachováva, predsa počas minulých oboch rokov vznikli neviditeľné a vysoké bariéry.

Boli by pre Vás zásahy v sociálnom systéme Vašej krajiny akceptovateľné, keby pomohli prijať viac utečencov?

Nie, lebo by to spôsobilo väčšie napätie v spoločnosti a vyprovokovalo odmietnutie utečencov väčšinou spoločnosti. Verím, že pomocou dobrých správnych orgánov a vlády a predpisom zodpovedajúcich verejných finančných prostriedkov ako aj angažovanosti súkromných darcov by mali naše krajiny dostačujúcu sumu prostriedkov, aby primeraným spôsobom uspokojili požiadavky utečencov.

Aké sú podľa Vás predpoklady pre úspešnú integráciu? Existujú minimálne požiadavky

- pre prichádzajúcich?
- pre prijímajúcich?


Najskôr je termín „úspešná integrácia“ veľmi vágny a zavádzajúci. Čo vnímame pod úspešnou integráciou? Sú ňou poznanie a vnímanie platného zákona alebo dokonca kompletná zmena vlastnej kultúry a úplná akceptácia kultúrnych, spoločenských a náboženských zvyklostí hosťujúcej krajiny? Alebo niečo medzitým? Čo znamená úspech? Očakávame od každého utečenca, aby sa stal bohatým podnikateľom a vzorom pre pozitívne prispenie k rozvoju spoločnosti? Z môjho pohľadu by bolo takéto očakávanie hlúpe a nezmyselné/zavádzajúce. Väčšina ľudí tu chce jednoducho zostať a v mieri žiť svoj normálny život, bez diskriminácie a obmedzenia. Chcú mať prácu, poslať deti do školy, mať prístup k službám. Niektorí sa chcú vrátiť a pomôcť svojej krajine, aby sa rozvíjala hneď, ako skončí vojna, iní si chcú nájsť nový domov v hosťujúcej krajine. Integrácia je veľmi individuálny proces a možno ho len ťažko generalizovať.
Aby bola spoločnosť úspešná, myslím si, musíme rozvíjať realistické a legitímne očakávania, pravidlá a ciele pri našom vzájomnom pochopení toho, čo nazývame „úspešnou integráciou“ a toto premeniť do pokračujúcej sociálnej dohody. A utečenci musia byť zároveň súčasťou tejto dohody. Musia vedieť, čo sa od nich očakáva, pravidlá musia byť jasné, otvorené a splniteľné. A hosťujúcá spoločnosť musí tieto pravidlá a očakávania v rovnakej miere akceptovať a vytvoriť priestor pre nových prichádzajúich a nevytvárať žiadne ďalšie neviditeľné bariéry. Pokiaľ sa dosiahne takáto dohoda a bude na oboch stranách aj väčšinou dodržiavaná, môžeme dosiahnuť čosi ako spoločenstvo.

Poznáte osobne utečencov?

Áno, mnohých.

Podporujete aktívne utečencov?

Áno, robím to.

Ako sa bude vyvíjať utečenecká situácia vo Vašej krajine?

a) v najbližších dvoch rokoch?

Myslím, že moja krajina sa bude musieť naučiť, ako môže prijať utečencov a ponúknuť im nový bezpečný domov. Musíme sa spolupodieľať na globálnej zodpovednosti, sme teraz majetnou krajinou a budeme chudobnejším krajinám a ľuďom pomáhať, ktorí utekajú pred vojnou a prenasledovaním. Predtým sme to boli my, ktorým ponúkli pomoc, a teraz sme na rade, aby sme to urobili tiež. To je spôsob, akým funguje svet.

b) v najbližších dvoch desaťročiach?

Dúfam, že Slovensko počas nasledujúcich 20 rokov takú situáciu nezažije, v ktorej sa jeho občania stanú utečencami, ale dúfam, že sa stane krajinou, ktorá ponúkne utečencom ochranu.

Viete si predstaviť svet bez utečencov?

Áno, viem, ale neverím, že sa tak stane počas môjho života.

Ak áno: čo k tomu potrebujeme?

Bude potrebná skutočná vôľa zo strany všetkých politických vedúcich osobností, aby sa rozhodovalo v skutočnom duchu medzinárodnej spolupráce, v bezpodmienečnom uznaní globálnej platnosti ľudských práv a bezpodmienenčnej akceptácii zodpovednosti za ťažké zločiny. 

Máte Vy alebo Vaša rodina skúsenosť z minulosti s utečenectvom?

Áno, môj partner a jeho rodina museli utiecť pred 20 rokmi z Afganistanu do Európy.

Myslíte, že by ste sa niekedy vo Vašom živote mohla stať utečencom?

Dúfam, že nebudem nikdy utečencom, ale nikto nikdy nevie, ako sa vyvinie situácia. Mám strach, že silná politická rétorika a narastajúci populistický nacionalizmus, ktorý možno pozorovať v mnohých krajinách na východe i západe, by mohol viesť k otvorenej vojne, keď nebudeme dosť opatrní. V takomto prípade by som emigrovala a hľadala útočisko v Kanade alebo Amerike.

Ako veľmi potrebujete svoju vlasť?*

Keďže som pracovne konfrontovaná s utečeneckou situáciou, rokmi som pochopila, ako veľa znamená pre človeka mať svoj domov a tiež ho aj stratiť. Zrazu už nie je možné vrátiť sa na miesta svojho detstva, akými sú rodičovský dom alebo dom starých rodičov, škola, alebo stretnúť starých priateľov, pretože mnohí z nich zomreli, pozrieť si staré fotografie alebo prelistovať rodinné albumy fotografií. Sú to veci, ktoré som si vždy spájala s pojmom „domov“, a existencia všetkých týchto ľudí a vecí je veľmi dôležitá pre psychiku jednotlivca a pocit bezpečia. A strata pocitu domova je traumou, ktorú možno len veľmi ťažko prekonať. A to vo mne nejak vyvoláva pocit strachu, pretože som vyrastala v bezpečnom svete; mám domov a okolo seba rodinu a priateľov, a tak si viem veľmi dobre predstaviť a tiež pochopiť, aké tragické a ťažké je, toto všetko stratiť. Žiadny človek by sa nemal vystaviť takýmto pocitom a násilne nechať okradnúť o svoju krajinu. 

*Táto otázka bola prevzatá z dotazníka Maxa Frischa o „vlasti“.