Nemecký animovaný film Smiešne vtáky, veľké sny

Revolucionár Vladimir Majakovskij vo filme „1917 – Pravdivý október“ (1947 – Der wahre Oktober) režisérky Katrin Rothe
Foto (výrez): © Katrin Rothe Filmproduktion

Animovanému filmu v Nemecku sa veľmi nedarí, a to aj napriek vynikajúcim cestám vzdelávania. Dlho bol tento žáner považovaný za ihrisko pre exotov. Vďaka povzbudivým impulzom sa to možno zmení.

Richard nemá žiadnu šancu, ale chopí sa jej. Nechce sa zmieriť s tým, že je vrabcom. Odkedy bol adoptovaný bociaňou rodinou, považuje sám seba za sťahovavého vtáka. Nie je nič, čo by mu na jeseň zabránilo v odlete do Afriky. S humorom a empatiou rozprávajú režisér Toby Genkel a scenárista ako aj korežisér Reza Memari v nemeckej koprodukcii Überflieger – Kleine Vögel, großes Geklapper o outsiderovi, ktorý rozprestrie krídla a poprie zákony prírody.

 

Dobré meno v medzinárodnom meradle

Nie je ťažké vidieť v tomto malom hrdinovi metaforu domácej animátorskej brandže, ktorá smelo vyzýva premocnú konkurenciu z USA. Tvorcovia animovaných filmov sú optimisti. Ich médium sa spolieha na premenlivosť reality. Všetko je možné, nič nemusí zostať také, aké bolo. Musia ale byť aj realistami.


„Svetové distribúcie nám vravia, že nemecký animovaný film má v medzinárodnom meradle dobré meno. Ale vo vlastnej krajine je to inak,“ tvrdí Genkel. Skutočne, veľkými exportnými úspechmi posledných rokov sú kreslené filmy. Uuups! Archa je preč (Ooops! Die Arche ist weg, 2015), predchádzajúci film režiséra Tobyho Genkela bol predaný do 51 krajín a vyniesol 23 miliónov eur. Trhák minulého roka Včielka Maja (Die Biene Maja, Alexs Stadermann, 2014) to dotiahol na 49 krajín a zisk 20 miliónov.  

Priekopníci nemeckej animátorskej scény


Vo vlastnej krajine bol tento žáner ale dlho považovaný za ihrisko pre exotov. Tvorca autorských filmov Jochen Kuhn bol dlhé roky osamelým bojovníkom, hoci so svojimi na narážky bohatými, malebnými snovými poviedkami ako Nedeľa 3 (Sonntag 3, 2012) vyhral mnohé ocenenia. Situácia sa postupne menila, keď na začiatku 90-tych rokov Gerhard Hahn a Michael Schaack vytvorili obchodný model, ktorý pozostával z produkcie filmov pre dospelé publikum (adaptácia komiksov Werner), ako aj z práce na televíznych seriáloch pre deti (Benjamin Blümchen, Bibi Blocksberg). Rozhodujúcim príspevkom ďalšieho pioniera, Thila Graf Rothkircha (Laurina vianočná hviezda - Lauras Stern, 2004) bolo uskutočnenie jeho vízie: nakrúcanie detských filmov s rozpočtami, ktoré zodpovedajú len desatine porovnateľných hollywoodskych produkcií, napriek tomu sú ale konkurencie schopné.
  

Vynikajúce vzdelanie s vysokým renomé

Porovnávania s európskymi štandardmi, ktoré sú významne formované v Anglicku, Francúzsku, Írsku a Luxembursku, sa nemecký animovaný film už nemusí obávať. Okrem toho sa zodpovedajúce vzdelávanie teší vynikajúcej povesti. Umelecká vysoká škola v Kasseli (Kunsthochschule Kassel) zaviedla už v roku 1979 samostatné študijné zameranie. Študovali tu bratia Christoph a Wolfgang Lauenstein, ktorých bábkový animovaný film Balance (1989) priniesol tunajšej brandži prvé oscarové ocenenia za najlepší krátky animovaný film. Filmová univerzita Konrad Wolf v Babelsbergu etablovala v roku 1984 študijný odbor; umelecké vysoké školy v Darmstadte a v Kolíne stavili na interdisciplinárnu výmenu skúseností a poznatkov. K filmovej akadémii Bádensko-Württembersko v Ludwigsburgu patrí od jej založenia v roku 1991 animátorské oddelenie so silnou medzinárodnou orientáciou.

Vysokoškolské filmy sú síce excelentnými vizitkami, ale v krajine, ktorá produkuje iba dva, tri dlhometrážne animované filmy ročne, nie sú garanciou zlatej budúcnosti. V USA a vo Francúzsku sú nemecké talenty, naopak, veľmi žiadané, obzvlášť, ak ovládajú množstvo techník: ich spektrum siaha od počítačovej animácie, cez siluetový film k plôškovej animácii alebo pieskovej animácii. Existuje dokonca samostatný festival pre tzv. Brickfilm, ktorý pracuje s kockami lega.

relatívna monokultúra

Kto chce v Nemecku robiť animované filmy, potrebuje nielen fantáziu, ale aj výdrž a spoľahlivých partnerov. Televízia už takmer neponúka vysielací priestor. Dokonca na verejnoprávnom kanáli KiKA je nízky podiel domácich filmov a seriálov. Kvóty, ktoré by tak ako vo Francúzsku určovali, aký vysoký musí byť podiel nemeckých animovaných filmov v televízii, by pomohli viazať tunajšie talenty a vytvoriť solídnu infraštruktúru. Profesijné združenie „AG Animationsfilm“ musí vykonávať ťažký lobizmus. Centrálnou funkciou televízie bolo ešte pred pár rokmi vytvárať značky, ktoré to dotiahnu na veľké plátno.  

Dedičstvom tohto systému je relatívna monokultúra. „Nakrútiť animovaný film pre dospelých v Nemecku je pravdepodobne stále istou cestou ku krachu“, myslí si filmový kritik Lars Penning. „Klasický vzorec má nasledujúcu postupnosť: úspešná detská knižka, televízny seriál alebo klipy, celovečerný film, pokračovania.“ Funguje to tak pri mnohých rothkirchovských filmoch, ďalšími príkladmi sú Rytier Trenk (Ritter Trenk - Anthony Power, 2015) a Malý havran Socke (Der kleine Rabe Socke - Ute von Münchow-Pohl, 2012). Nedôvera voči pôvodným námetom je u podporných grémií a produkčných spoločností veľká, obzvlášť, ak filmy ako Überflieger od detí skutočne niečo očakávajú: oslavujú nielen cnosti ako priateľstvo a toleranciu, ale neuzatvárajú sa ani pred krutosťami života. „Keď sme boli vo fáze tvorby námetu,“ hovorí režisér Reza Memari, „všetci sa na nás pozerali ako na šialených. Mnohí, ktorí nás odmietli, nám radili, aby sme z toho najskôr spravili detskú knihu.“    

internacionalizácia ako šanca

Budúcnosť nemeckého animovaného filmu ale dlhodobo nemôže spočívať na stereotypných zákonitostiach.  Šancou je internacionalizácia. Dôležité umelecké impulzy dostáva v posledných rokoch od migrantov ako Ali Samadi Ahadi, ktorého film The Green Wave 2011 prepája psaligrafické pasáže (obrázkov vystrihnutých z papiera) s dokumentárnymi zábermi Zelenej revolúcie v Iráne. Na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes oslavoval práve veľký úspech film Teheran Tabu Iránca žijúceho v Berlíne. Jeho film by nikdy nemohol byť natočený na reálnych miestach svojho deja, keďže v jeho zobrazení sexu, korupcie a prostitúcie prekračuje islamské zákazy zobrazovania. Budúcnosť bude spočívať aj v umožňovaní individuálnych rukopisov. Film 1917 – pravdivý október (1917 - Der wahre Oktober) režisérky Katrin Rothe by sa mohol stať prelomovým. Staromódnymi, umeniu tej doby blízkymi technikami približuje piatich umelcov, ktorí sa stali kronikármi Októbrovej revolúcie. Okrem toho prekonáva núdzu o obrazy dokumentárneho filmu a úplne nanovo prerozpráva dejiny. Nie je predsa podstatou tejto umeleckej formy ukazovať nám svet ináč a subjektívne?