Digitalizácia a urbánny priestor Na verejnosti ako doma

Užívať si dobrú náladu už viac nemusíte len doma v súkromí
Foto: © Shutterstock

Čo je čisto súkromná vec a čo sa smie na verejnosti? Digitalizácia mení náš vzťah k verejnému priestoru. Predovšetkým v mestách nanovo objavujú ľudia verejné priestory a žijú v nich podľa sna kolektívnej skúsenosti.
 

Desaťročia sa hovorilo o úpadku a konci verejného života (Richard Sennett). Holandský architekt Rem Koolhaas tvrdil, že sa verejný priestor už nevyužíva na nič iné len na nakupovanie. Podobné tvrdenia mal aj nemecký filozof Jürgen Habermas vo svojom diele Strukturwandel der Öffentlichkeit, eine Geschichte der Niedergang (Štrukturálna premena verejnosti, príbeh zániku). Ľudia, aspoň sa tak zdá, sa zakuklili do svojho privátneho sveta a o verejné záležitosti stratili záujem. Pomocou internetu sa akoby „jedna“ verejnosť rozplynula do množstva hlasov. Pretože internet ponúka všetko, čo jednotlivca zaujíma, nájde tam ľudí podobného myslenia. Zmysel pre veľké a komplexné veci sa vytratil.

Avšak napriek tendenciám spivatizovania všetkého stále silnie tlak smerom von, do verejného priestoru. Najneskôr odvtedy, čo sa internet stal mobilným a každý si ho nosí vo vrecku vo svojom smartfóne, zmenili sa i mestá. Mení sa i zdieľaná skúsenosť s verejným priestorom. Pripravenosť mnohých ľudí zapojiť sa do vecí verejných a niečo spoločne s ostatnými tvoriť, skúsenosť, že veci nemusia byť trvalé a možno ich meniť, potreba zažiť seba samého ako činný subjekt, to všetko patrí ku kultúre interaktívneho internetu. Za všety tie veci vďačí mesto digitálnej moderny svojej rastúcej vitalite.

Internet dáva priestor na vznik plne protichodných aktivít: Na jednej strane ponúka rôzne možnosti, ako byť anonymný a konať ako jednotlivec, na strane druhej podporuje kolektívne myslenie a veľmi populárny fenomén zdieľania. Možno povedať, že pocit komunity, vyjadrovaný v crowd-sourcingových projektoch, ako napríklad Wikipédia, mení psychológiu verejného a súkromného a mení správanie mnohých ľudí vo fyzickom prostredí verejného života.

Chýbajú zábrany

Zdá sa, že mnohí ľudia podľahli akejsi anarchii, týka sa to predovšetkým mladých: Škaredé stavby v parkoch poňali ako cvičiská pre atletické umelecké kúsky (parkour), betónové okraje ciest menia na záhony kvetov (Guerilla Gardening), elektrické skrinky sa stávajú súčasťou ich umeleckých diel (street art), opustené časti miest zas pretvárajú na nové pártyzóny (outdoor clubbing). Urýchľovačmi týchto procesov  sú internet, facebook alebo twitter. Tu možno nájsť potrebné informácie, tu sa zvádza boj s mestskou anonymitou, pre mnohých na dlhé časy takou odstrašujúcou.

Podobne radikálne, ako sa to udialo približne pred 200 rokmi, sa dnes mení vzťah medzi verejným a súkromným. Vtedy vznikala meštiacka rodina a meštiacka intimita. Odchodom z domu sa menili vzorce správania, mnoho vecí sa vo verejnom priestore jednoducho nerobili: nejedlo sa z papierových obalov, nepilo sa počas chôdze, vidieť na verejnosti niekoho masírovať (ako to možno vídať dnes napríklad na letisku) bolo vtedy nepredstaviteľné. Inými slovami: Verejný priestor sa dnes teší rastúcej obľúbenosti nie len kvôli vytrácajúcim sa zábranám, ale i mnohému ďalšiemu.

Niektorí dokonca veria, že dnes žijeme dobu post privacy. „Keď chcete urobiť niečo, o čom nechcete, aby vedeli ostatní, nemali by ste to vlastne robiť vôbec“, radí dlhoročný šéf googlu Eric Schmidt. Alebo ako hovorí zakladateľ facebooku Mark Zuckerberg: „Časy, v ktorých ste svojim kolegom v práci ukázali jednu stránku svojej osobnosti a svojim priateľom zas inú, čoskoro úplne vymiznú.“ Pre Zuckerberga je osobný život verejným, verejný život osobným a preto vlastne všetko splýva do jedného.

To však ale nemusí znamenať, že by urbánny priestor už nebol potrebný, práve naopak. Všade sa demonštruje a protestuje, často spomínaný nahnevaný občan by nemohol existovať bez ulíc a námestí. A práve v týchto „podráždených“ debatách okolo street view, o facebooku či dátovej chobotnici v apple sa ukazuje, že napriek všetkým zmenám naďalej existuje rozvinutý cit pre to, čo je základom každého liberálneho verejného priestoru, totiž práva na sebaurčenie.

Urbanizmus zdola

Máme teda do činenia s fenoménom plným protirečivých tendencií. Opätovné oživenie verejného priestoru, urbanizmu, pritom prichádza ako forma protirečenia zdola. Inak ako na internete, kde jednotlivec tendencionálne naráža na dôvernosť, stretávajú sa vo fyzickom priestore rôzne „ja“ vo všetkej svojej rozdielnosti. Spoločne tak formujú síce nie stabilné, zato však veľmi živé „my“. Pre Habermasa predstavovala kaviareň prapôvodné miesto politickej verejnosti. Dnes, v dobe coffe to go, sa koná aj to politické často v prelínaní sa. Verejný život sa často presúva do parkov, na nástupné ostrovčeky, pred železničné stanice. Tvoria ho obyvatelia nového digitálneho sveta, nazývaní aj ako nomádi. Ich domovom je verejný priestor.