42. ročník súťaže „Dni nemeckej literatúry“ v Klagenfurte „Stojíme na strane opustených“

Özlem Dündar
© Foto: Johannes Puch/ORF Kärnten

„Píšeme, čítame, bojujeme. Stojíme na strane opustených.“ Politicky zafarbená reč, ktorou turecko-nemecký autor Feridum Zaimoglu začiatkom júla otvoril 42. ročník známej literárnej súťaže „Dni nemeckej literatúry“ v rakúskom Klagenfurte, sa dá poňať ako jasný apel adresovaný rovnako občianskej spoločnosti ako aj literárnej scéne.

Zaimoglu žiada súdržnosť, solidaritu a empatiu voči „opusteným“, či už sú to bezdomovci alebo starci, cudzinci alebo utečenci, ktorí nezriedka musia znášať nenávistné označenia ako „bacilonosiči, podrývači, agenti či nepotrebný ľudský hnoj.“ Jeho prejav je aj zúčtovaním so samozvanými patriotmi a nacionalistami, ktorí sa „v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku už prebliakali do parlamentov“ a zamorili ich pravicovo orientovaným extrémizmom a zjednodušujúcimi heslami. Krajní pravičiari používajú vo svojich prejavoch slová ako napríklad „vlasť“, „dedičstvo“ alebo „poriadok“ bez ohľadu na ich hodnotu – sú pre nich  iba nástrojmi moci, urážok a hanobenia. V empatickom a citlivom jazyku literatúry, ktorý rozlišuje jemné významové odtienky, visí Zaimoglu protipól pravičiarskej rétoriky: „Sme zrodení z písma. Píšeme naše odvážne, rozvážne i divoké príbehy. Milujeme zdržanlivé ticho rovnako ako hlasné dunenie. A opusteným, zúfalým, nikdy nepripisujeme odchýlky alebo zvláštnosti.“
 
Hlavné ocenenie súťaže, prestížnu Cenu Ingeborg Bachmannovej (25.000 eur), získala za svoju jazykovo prepracovanú prózu „Žaby v mori“ Tanja Maljartschuk – autorka pochádzajúca z ukrajinského mesta Ivano-Frankivsk a žijúca vo Viedni. Do centra svojho textu postavila dve postavy, ktoré sa nachádzajú na okraji spoločnosti a zodpovedajú definícii „opustených“ zo Zaimoglovho prejavu. Ilegálny prisťahovalec Petro sa vo Viedni pretĺka vďaka príležitostným zamestnaniam ako smetiar alebo predavač  vianočných stromčekov. Nie je zaevidovaný v štatistikách mestskej správy, pre viedenskú spoločnosť bez pasu alebo iných papierov prakticky neexistuje, je iba „tieňom na nesprávnom mieste, iba závanom vetra.“ V Žabom parku, kde na čierno pracuje ako poličný zametač, spozná starú pani Grillovú. Petro sa starostlivo ujme takmer 90-ročnej dementnej dámy, ktorá, „vychudnutá, zohnutá, vo svojej bielej blúzke plnej fľakov“ vyzerá ako „vystrašený duch“ a ktorá mu pripomína jeho vlastnú matku. Pani Grillová zase v Petrovi vidí Hansa, lásku svojej mladosti. Dve osamelé existencie, dve „žaby v mori“ sa spoja v neobyčajnej, nežnej náklonnosti, ktorej ale okolie vôbec nerozumie. Nežičliví susedia, podľa ktorých je Petro len „perverzný úchyl“ nakoniec privolajú políciu.
 
„chvíľu horím jasným plameňom plápolám všetko na mne horí a ja sa rozpadám na popol a rozsýpam sa“: Čo sa stane, ak sa nenávistné verbálne útoky vystupňujú do trestných činov namierených proti „opusteným“? Odpoveď na túto otázku hľadá v úryvku zo svojho pripravovaného románu s názvom „a ja horím“ autorka Özlem Özgul Dündar, ocenená Cenou energetického koncernu Kelag (10.000 eur). Jej text je postavený na monológoch štyroch bezmanných matiek, v ktorých chýbajú veľké písmená aj akékoľvek interpukčné znamienka. Dve z rozprávačiek opisujú vlastnú smrť v plameňoch – tu Dündar odkazuje na útok pravicových extrémistov vo svojom rodnom meste Solingen, pri ktorom pred 25 rokmi zahynulo päť členov tureckej rodiny. Matka obete a matka páchateľa si stoja zoči-voči, ale nie sú schopné nájsť spoločnú reč a v rozhovore spracovať to, čo sa stalo: „a slová sa mi zasekli v pľúcach a stúpajú mi do hrtana a zaseknú sa lebo ja nehovorím tvojím jazykom a neovládam slová v inej reči než tej mojej.“

Bov Bjerk © Foto: Johannes Puch/ORF Kärnten
Zaimoglov angažovaný prejav akoby našiel ozvenu aj v texte Bova Bjerga s názvom „Serpentíny“, ktorý zaň získal Cenu Nemeckého rozhlasu (12.500 eur). Odvolávanie sa na predkov, zvyky a národné dedičstvo kritizuje Zaimoglu rovnako ako presvedčenie, že každý správny vlastenec a patriot je „navždy a naveky zakorenený do domácej pôdy.“ Autor Bov Bjerg, ktorý slovenským čitateľom počas čítačkového turné na pozvanie Goetheho-inštitútu v roku 2016 predstavil svoj románový bestseller „Auerhaus“, spochybňuje koncepty predurčenosti či zakorenenosti v rodinnej genealógii a tradícii: „Žeby niekto mal niekde korene, tak taký nezmysel rastie fakt len na rodokmeňoch. Každý blb je zakorenený blb, čo sa živí krvou z pôdy-otčiny.“ Melancholicky, komorne ladený text s úspornými dialógmi medzi otcom a jeho sedemročným synom sa odohráva počas ich spoločnej cesty cez pohorie Schwäbische Alb na juhu Nemecka – regiónu, v ktorom otec vyrastal. Cesta je preňho zároveň aj útekom pred provinčnou zadubenosťou a minulosťou vlastnej rodiny, poznačenou samovraždami jej mužských členov: „Pradedo, dedo, otec. Utopený, zastrelený, obesený. Vo vode, na zemi, vo vzduchu. Pionieri. A ja som bol ešte nažive.“ Ako a v akom jazyku sa takéto rodinné príbehy dajú vyrozprávať vlastnému dieťaťu? Nie je najľahšie nechať sa zviesť tradičným rodinným podaním, v ktorom sa z pradeda-samovraha stal vysťahovalec do Ameriky?
 
Motívu straty reči, zamlčiavania a kolektívnej viny celej dediny sa venuje aj rakúska autorka Raphaela Edelbauer. Text s názvom „Diera“ v štýle precízne-vecného technického protokolu jej vo verejnom hlasovaní čitateľov a divákov (čítačky aj diskusie poroty sa z Klagenfurtu každý rok vysielajú naživo) priniesol BKS-Cenu literárneho publika (7.000 eur). Renomovaný odborník na stabilizovanie podzemných priestorov technikou striekaného betónu sa má postarať o vyplnenie štôlní bývalej vápencovej bane, ktorá počas druhej svetovej vojny slúžila ako jeden z podtáborov koncentračného táboru Mauthausen a stala sa masovým hrobom pre väzňov zavraždených benzínovými injekciami. „Dutina, rozprestierajúca sa na všetky strany, ktorá podmýva celú obec“ je metaforickým obrazom kultúry zamlčiavania a zastierania.“ Pri rozhovore na obecnom úrade sa technik totiž dozvie: „Neradi by sme, hovorí starosta, tie veci vešali každému na nos.“    
 
Inou formou straty reči, schopnosti komunikácie alebo jej vyslovene asymetrickým modelom v súkromnom či intímnom rámci sa zaoberá švajčiarska prírodovedkyňa a autorka Anna Stern. Aj jej text „Čakanie na Avu“, za ktorý jej sedemčlenná odborná porota prisúdila Cenu televíznej stanice 3sat (7.500 eur), je úryvkom z pripravovaného románu. Tehotná Ava upadla po ťažkom úraze v škótskych horách do kómy. Pri jej nemocničnej posteli sa v rýchlom slede striedajú osoby z jej najbližšieho okolia, priatelia, príbuzní, kolegovia.  Ich monológy, adresované zranenej, zostanú bez odozvy, odpovede, reakcie. Paul, Avin priateľ a otec nenarodeného dieťaťa, „ich už má až po krk, ich súcitné pohľady, ich dobre myslené slová...; a potom tí lekári, čo neustále hovoria, všetko je v poriadku, nevidíme nič, čo by poukazovalo na to, že dieťa by bla bla bla.“