Populizmus KTO POTREBUJE ODBORNÍKOV?

Ilustrácia: Kto potrebuje odborníkov?

„Ľudia v tejto krajine majú odborníkov plné zuby“, vyhlásil Michael Gove, minister vo vláde Theresy Mayovej, počas kampane k referendu o brexite. Tento výrok konzervatívneho politika sa postaral o značný rozruch a výborne zapadol do atmosféry diskusií o brexite. K diskusiám, ktoré sa pre škandál okolo analytickej firmy Cambridge Analytica stihli stať typickým príkladom toho, ako falošné správy, dezinformačné kampane riadené tajnými službami iných štátov a populistická propaganda ovplyvňujú verejnú mienku o digitálnych médiách.

Britský politik svojim vyhlásením brnkol na tú istú citlivú strunu ako Donald Trump, ktorý v rámci svojej prezidentskej kampane v USA ešte výraznejšie spochybnil význam odborníkov vo verejnej diskusii. Vytkol im, že sú súčasťou úplatnej elity a nepriateľmi prostých ľudí. Bez ohľadu na to, čo chceli títo dvaja politici svojimi vyjadreniami docieliť, poukazuje Trump rovnako ako aj Gove na tému, ktorá má pre fungovanie modernej, komplexnej a technicky vyspelej spoločnosti zásadný význam. Za normálnych okolností nerozmýšľame nad tým, ako funguje infraštruktúra, ktorá nám zabezpečuje elektrinu, vodu alebo verejnú prepravu. Dôverujeme tomu, že sa nachádza v dobrých rukách odborníkov, inžinierov a bezpečnostných špecialistov. Očakávame, že našu bezpečnosť znútra aj zvonku chránia kvalifikované sily presne tak isto ako predpokladáme, že keď ideme k lekárovi, má nevyhnutné odborné vzdelanie.


RACIONALITA V MODERNEJ SPOLOČNOSTI
  

Max Weber, významný nemecký sociológ konca 19. a začiatku 20. storočia, prišiel pri svojich prieskumoch modernej spoločnosti, ktorá sa za jeho čias práve formovala, k záveru, že základným mechanizmom pre jej fungovanie je racionalizácia: rozhodovanie na základe vecných argumentov a rozumovej analýzy, ktorá odkazuje na objektívne poznatky. Zdrojom týchto poznatkov je veda a ich nositeľom je štátny aparát a v rámci tohto aparátu činní, odborne kompetentní úradníci, ktorých podporujú špecializované inštitúcie, napríklad z oblasti vysokého školstva. Občania modernej spoločnosti, teda my všetci, žijeme v „železnej klietke racionálna“: náš svet sa zakladá na presvedčení, že akékoľvek rozhodnutie prijaté vo verejnom priestore, ktoré sa týka jednotlivcov alebo celej spoločnosti, je výrazom objektívneho poznania, o ktorom sa nerokuje demokraticky. O účinnosti očkovaní sa nemá rozhodovať v parlamente, ale vo vedeckých inštitúciách. Štátne orgány a inštitúcie by mali získané poznatky využiť k tomu, aby prijali rozhodnutia o povinnom očkovaní.

„V modernej spoločnosti sa poznatky bezprostredne spájajú s mocou, pretože slúžia ako dôkaz prijatých rozhodnutí a na zabezpečenie ich spoločenskej akceptácie.“

V modernej spoločnosti sa poznatky bezprostredne spájajú s mocou, pretože slúžia ako dôkaz prijatých rozhodnutí a na zabezpečenie ich spoločenskej akceptácie. Odborníci majú v tomto svete výnimočné postavenie: hoci vo svojej podstate nedisponujú žiadnou politickou mocou, vďaka skutočnosti, že majú špecializované, objektivizované poznatky, získavajú enormný vplyv na vývoj mocenských štruktúr. Pre moderné demokratické spoločnosti má z tohto dôvodu dôvera spoločnosti v odborníkov zásadný význam. Umožňuje totiž ich kontinuálne fungovanie naprieč funkčnými obdobiami.

Potom ako Michael Gove vyhlásil, že ľudia majú plné zuby odborníkov, britský denník The Guardian poukázal na to, ako veľmi sa mýli. Výsledky prieskumu ukázali, že 57 percent Britov dôverovalo v otázkach k referendu názoru akademikov, a len 11 percent výpovediam politikov. Ďalšia anketa ukázala, že vedci z oblasti ekonómie si získali dôveru dokonca 63 percent obyvateľstva. Nízka dôvera v politikov je v dnešnej dobe príznačná pre väčšinu demokratických spoločností – a napriek tomu demokratické zriadenia naďalej fungujú Dôveryhodnosť odborníkov je totiž ešte stále vysoká a ľudia sú presvedčení, že „železná klietka racionálna“ funguje z veľkej časti bezchybne a bez ohľadu na to, kto je práve pri moci.

ODKIAĽ SA BERÚ ODBORNÍCI?

Skutočnosť vyzerá trochu inak. Odkiaľ vlastne odborníci prichádzajú? Politici v demokratických systémoch sa k moci dostávajú prostredníctvom volieb. Avšak priznanie štatútu odbornosti je podstatne komplikovanejšie a vychádza z dlhoročnej tradície budovania špecializovaných inštitúcií, existencie vedeckých hodnotiacich postupov, profesijných združení a certifikátov. Pri lekárovi, ktorý sa špecializuje na nefrológiu, predpokladáme, že v prípade ochorenia obličiek dokáže stanoviť čo najlepšiu diagnózu. Sotva by nám však asi napadlo opýtať sa ho, ako funguje reaktor v jadrovej elektrárni.
 
Rozmach internetu otriasol dovtedajšími mechanizmami priznávania odborného štatútu. Fínsky informatik Linus Torvalds už na začiatku dejín tohto nového média spochybnil princíp výroby softvéru z hľadiska odbornosti. V roku 1991 prizval k spolupráci na vývoji svojho operačného systému Linux rôznych programátorov bez toho, aby si od nich pýtal formálne doklady o ich kompetentnosti. Takto vzniklo hnutie za slobodný softvér, ktorého členovia – desaťtisíce programátorov z celého sveta – sú bezpochyby odborníkmi. Nikto si od nich nepýta certifikáty či diplomy.

„Spoločnosť Linux prišla s novou metódou priznávania odborného štatútu: preverovanie kompetentnosti prebieha na základe praxe, prostredníctvom aktívnej spolupráce pri tvorbe fungujúceho softvéru.“

Spoločnosť Linux prišla s novou metódou priznávania odborného štatútu: preverovanie kompetentnosti prebieha na základe praxe, prostredníctvom aktívnej spolupráce pri tvorbe fungujúceho softvéru. Týmto spôsobom vytvorila alternatívu k softvérovým ekosystémom veľkých technologických koncernov, ktorá sa zakladá na vlastnej organizácii. Tento nevídaný úspech mal však aj nečakané vedľajšie účinky: podkopal dôveru v dovtedajšie metódy priznávania štatútu odbornosti. Presvedčenie, že každý môže byť programátorom, sa vďaka ďalším inováciám spojeným s internetom rozšírilo aj do iných oblastí. V roku 2000 kórejský novinár Oh Yeon-ho vyhlásil, že každý občan je reportérom a založil občiansko-žurnalistický projekt OhmyNews. O rok neskôr Jimmy Wales založil slobodnú online encyklopédiu Wikipédia, na tvorbe ktorej obsahu sa spolupodieľajú používatelia – a tak môže byť každý aj autorom encyklopédie.

MÔŽE BYŤ KAŽDÝ ODBORNÍKOM?

Už dávno pred rozmachom sociálnych sietí celý tento rozvoj napomáhal presvedčeniu, že v dnešných spoločnostiach, pozostávajúcich zo vzdelaných indivíduí s takmer neobmedzeným prístupom k poznatkom, môže byť expertom každý. Toto presvedčenie oslabilo pozíciu tradičných inštitúcií a metód na priznávanie odborného štatútu. Dopomohli tomu aj interné prešľapy ako škandály vo vede, korupčné prípady a politický vplyv a napokon aj cielená dezinformovanosť v určitých priemyselných odvetviach, napr. v tabakovom a automobilovom priemysle, s cieľom presadzovania vlastných záujmov.
 
Sociálne siete definitívne podkopali dôveryhodnosť odborníkov a odborných inštitúcií. Výsledky prieskumu Edelman Trust Barometer 2017 ukázali, že 60 percent opýtaných „osôb ako ty a ja“ vzbudzuje rovnako veľa dôvery ako akademickí experti. Iba 27 percent z opýtaných dôveruje novinárom. Neprekvapuje preto, že autori tejto štúdie písali o „implózii dôveryhodnosti“. V roku 2018 výsledky vyzerali už o niečo inak. Dôvera v „osoby ako ty a ja“ klesla na 54 percent, pričom dôvera v odborníkov z oblasti techniky a akademikov vzrástla na 63, respektíve 61 percent a dôveryhodnosť novinárov na 39 percent. Vo väčšine krajín, ktoré sa prieskumu zúčastnili, klesla dôvera v sociálne siete. Tento prieskum sa uskutočnil až potom, čo medzi ľudí prenikli informácie, týkajúce sa škandálu o úlohe Facebooku a Twitteru pri šírení falošných správ počas referenda o brexite a amerických prezidentských volieb.
 
Z tohto vývoja je možné vyvodiť niekoľko dôležitých záverov. Aj naďalej sme presvedčení o tom, že odborníkom prináleží veľký význam. Rozširovanie digitálnych médií nám otvorilo nové, dosiaľ nepoznané možnosti prístupu k informáciám, ich spracovaniu a šíreniu. Súčasne tento vývoj zmenil aj kontext, v ktorom odborníčky a odborníci nadobúdajú svoj štatút, a prispel k presvedčeniu, že odborníkom môže byť každý. Najnovšie prieskumy však ukázali, že tieto optimistické domnienky sa postupne vytrácajú a dôveryhodnosť odborníkov so silným inštitucionálnym (napr. akademickým) zázemím opätovne narastá. Toto je dobrým znakom znovuobnovenia racionálnej diskusie vo verejnom priestore. Ďalším dôležitým predpokladom k tomu je rekonštrukcia najdôležitejšej zložky verejného života – silných inštitucionalizovaných médií. Pretože aj napriek postupne narastajúcej dôvere v novinárov a žurnalistiku má stav médií vo väčšine demokratických štátov aj naďalej systematicky sa zhoršujúcu tendenciu.