Rýchly prístup:
Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Kultúrne dedičstvo
Parkour na kultúrnych pamiatkach

Aké to je, objavovať a zažívať kultúrne pamiatky fyzickým spôsobom? Parkourové prechádzky po kultúrnych pamiatkach môžu byť novou formou spoznávania kultúry
Aké to je, objavovať a zažívať kultúrne pamiatky fyzickým spôsobom? Parkourové prechádzky po kultúrnych pamiatkach môžu byť novou formou spoznávania kultúry | Foto (detail): © picture alliance/Radek Petrasek/CTK/dpa

Aké by to bolo, vyliezť na Akropolu, prebehnúť sa po fasáde sfingy, či balansovať na streche kolínskeho Dómu? Parkour ako prostriedok sprostredkovania kultúry: pilotný projekt.
 

Von Nadine Bergbausen


Poznáme to v každom meste, v ktorom sa nachádzajú nejaké pamätihodnosti: Skupinka turistov stojí pred nejakou pamiatkou či historickou budovou, s väčším či menším záujmom si ju obzerá a počúva stále tie isté informácie podané turistickým sprievodcom. Klasické prehliadky mesta sú vlastne veľmi pasívnym spoznávaním kultúry. A hoci sa mnohí turistickí sprievodcovia snažia podať informácie osviežujúcim spôsobom, množstvo údajov o rokoch a historických faktoch spojených s daným miestom spôsobí, že turisti spoznávajú nové mestá s istým dištancom a rešpektom. Turisti si väčšinu historických stavieb môžu len prezrieť, no nemôžu ich zažiť, a preto ich mnohí považujú za príliš chladné, uzavreté, mŕtve. Táto skutočnosť spôsobuje expertom na kultúrne dedičstvo starosti: kritické hlasy varujú pred takzvaným efektom muzeálnosti, ktorý je tým väčší, čím je nejaká pamätihodnosť vzácnejšia. Inak povedané: čím je pamiatka známejšia, tým je aj neprístupnejšia a uzavretejšia.
 
No aké by to bolo, keby sme historické budovy mohli naozaj objavovať a zažívať ich zblízka? V lete 2018 si tento koncept vyskúšala jedna skupinka traceurov. Traceuri sú ľudia, ktorí sa venujú parkouru. Mestá a prírodu neobjavujú predpísaným spôsobom po vyznačených cestičkách, ale pohybujú sa v nich slobodne. Prekážky ako ploty či múry prekonávajú nacvičenými technikami skokov či lezenia, dokážu prebehnúť bočnou stranou múru či balansovať na zábradlí. V Berlíne sa takto prešli po pamätníku poľského vojaka a nemeckých antifašistov vo Friedrichshaine. Vyliezli hore po kamennej soche, preskočili kyticu kvetov. Vyskúšali si tak úplne iný spôsob spoznávania historických pamiatok v mestách.

Sloboda využiť historické pamiatky aj na iné účely

Pamiatkoví traceuri v Berlíne boli žiaci parkouru a účastníci spoločného projektu Goetheho inštitútu a Akadémie ParkourONE, ktorá má viacero pobočiek v Nemecku a Švajčiarsku. Goetheho inštitút hľadá nové cesty, ako oživiť a sprostredkovať kultúrne dedičstvo a pamiatky dosiaľ nevýskušaným spôsobom a štvorhodinový workshop „Stretnutie parkouru a kultúrneho dedičstva! Ako môže parkour senzibilizovať kultúrne dedičstvo“ bol jeho pilotným projektom.

Fyzicky sa kultúrnej pamiatke priblížiť tak blízko, to bolo novým zážitkom aj pre skúsených parkouristov. „Na začiatku sme k tomu pristupovali s veľkým rešpektom a ten sa nestratí len tak hocijako“, hovorí jeden z účastníkov projektu. Dnes sme si vzali slobodu, využiť toto miesto inak a takto si ho uctiť“, hovorí ďalšia účastníčka – úplne v zhode s odkazom, napísaným na pamiatke: „Za vašu a našu slobodu“.

„Podľa konceptu TRuST sa dá parkour považovať za výchovný prostriedok, ktorý umožňuje aktívny, účinný prístup ku kultúrnemu dedičstvu“, objasňuje Martin Gessinger, konrektor Akadémie ParkourONE. „Miesto nevnímame ako pantéon s presklenou kopulou, ale pristupujeme k nemu ako k celku, spolu s jeho okolím. Bežne sa na danú pamiatku len pozeráme, niečo si o nej povieme a tým sa naše zaoberanie sa ňou končí. Mnohí na ňu hneď zabudnú a ide sa ďalej.“ V prípade spoznávania pamiatok parkourom to je úplne iné. Účastníci spoznávajú rôzne materiály a ich vlastnosti a senzibilujú sa pre pamiatku ako celok. „Ide o vedomé zaoberanie sa so sociálnym, historickým a kultúrnym priestorom. Nikdy však nezabúdame na rešpekt a opatrné zaobchádzanie.“

Je dovolené liezť na historické sochy?

Parkour sa bežne nevykonáva na kultúrnych pamiatkach, a takto je to aj správne. Nie každé dielo sa totiž na to hodí. Prekážkou môžu byť pamiatkári, ktorých úlohou je chrániť kultúrne pamiatky ale podstatný je aj ohľaduplný prístup ku kultúrnemu dedičstvu.
Je neohľaduplné, keď na týchto miestach robíme parkour alebo naopak, preukazujeme týmto miestam rešpekt, keď sa s nimi zaoberáme aktívne?

Rozhodnutie, či je zodpovedné využiť nejaký priestor na parkour musí prebiehať individuálne, myslí si Gessinger. Hodnotový kánon Akadémie ParkourONE obsahuje zásadu, že parkouristi musia pristupovať k okoliu s rešpektom a veľmi šetrne, aby pamiatku nijako nepoškodili. Tejto zásade sa účastníci učia od samotného začiatku workshopu. No je potrebné zodpovedať si aj iné otázky týkajúce sa kultúry: „Pri tomto workshope cielene klademie otázku prístupu k miestu: Prečo vzniklo, aký bol jeho význam a aký je dnes? V prípade pamätníka poľského vojaka a nemeckého antifašistu nebolo rozhodnutie také ťažké: toto miesto obľubujú aj skateri, ktorí ho využívajú dennodenne.
 

Infobox: Parkour

Parkouristi – tzv. traceuri (ľudia, ktorí vykonávajú parkour) spoznávajú svoje okolie inak: vyhýbajú sa cestám predpísaným architektmi a staviteľmi a hľadajú novú metódu presunu z jedného miesta na druhé, pri ktorom používajú prostredie ako nástroj. Parkour vznikol začiatkom 90-tych rokov na predmestiach Paríža, vynašla ho partia priateľov okolo Francúza Davida Belleho. Zo zábavného behu s prekonávaním prekážok sa v mestskom prostredí ďalej vyvinul šport s prekonávaním plotov, múrov či fasád domov. Parkouristov spoznávajúcich mesto novým štýlom už dnes môžeme nájsť v takmer každom meste.