Rýchly prístup:
Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Fake News
LAKMUSOVÝ PAPIER POLITICKY AKTÍVNEJ VEREJNOSTI

Save the facts
Foto: tenchiro, CC BY-NC 2.0

Jedni tvrdia, že fake news sú záhubou demokracie. Iní zasa, že fake news predstavujú symptóm, ale nie samotný problém. A teraz pekne po poriadku, o čo vlastne pri fake news ide? A prečo majú na svedomí taký rozruch?

Všeobecne akceptovateľná definícia pre fake news by bola náročná. Možno neúmyselnú chybu v článku označiť hneď ako fake news? Alebo prognózu, ktorá sa ukáže byť nepravdivou? V zásade nie. Ethan Zuckerman z Technologického inštitútu v Massachusetts (MIT) rozlišuje tri druhy fake news: správy, ktoré konkrétnej téme venujú prehnanú pozornosť, propagandu a cielenú dezinformovanosť.

V prvom prípade ide vlastne o vzbudzovanie nesprávneho dojmu, že istá téma je dôležitejšia, ako by mala byť. Podľa jednej nezverejnenej štúdie Harvardskej univerzity tak napríklad americké médiá prehnane často informovali o údajnom emailovom škandále Hillary Clintonovej. Zuckerman túto nadmernú pozornosť vysvetľuje ako „klamlivé vyvažovanie“ a snahu amerických médií informovať vyvážene o škandáloch Trumpa aj Clintonovej, aby nepôsobili predpojato. Nie teda samotná téma, ale jej zdanlivá dôležitosť predstavuje podvrh, resp. „fake“.

Propaganda je naproti tomu tradičnou súčasťou politiky a predvolebných súbojov. Označuje sa ako kombinovanie pravdivých a falošných informácií s cieľom posilniť svoje záujmy na úkor cudzej strany. Relatívne nová je naopak dezinformačná taktika. Nie je zameraná na to, aby ľudia uverili niečomu nepravdivému, ale aby už nevedeli rozlišovať medzi pravdou a lžou, medzi serióznymi a neserióznymi zdrojmi. Túto cielenú rozpoltenosť verejnej diskusie, ktorá sa dá sledovať napríklad v USA, možno očakávať aj počas nastávajúcich [ms1] parlamentných volieb.

 
ČO JE VO VECI?

Fake news dezinformačného typu predstavujú často vedome vymyslené príbehy, ktoré sú vydávané za správy. Môže sa v nich potom napríklad tvrdiť, že Angela Merkel vedome necháva ISIS operovať v Európe. Nemusí sa to vždy diať iba z politických dôvodov, ale čiastočne aj z finančných. Fake news totiž vedia aj zarábať. Takéto príspevky bývajú spravidla uverejňované na internetových stránkach, ktorých vzhľad a názvy sú často na nerozoznanie od serióznych masmédií. Takáto imitácia serióznych médií často sťažuje rozpoznanie stránok s falošným obsahom.

Takéto články však začínajú byť problémom až keď sa dostanú na internetové platformy, akými sú Facebook, Twitter alebo Reddit, kde ich možno zdieľať a sprístupňovať širokej verejnosti. Zdieľanie týchto obsahov má totiž dvojitý účinok. Nejde iba o to, že stránka s falošnými správami vsugerúva svoju vlastnú autenticitu, ale aj o to, že používatelia, ktorí príspevok z takejto stránky zdieľajú, akoby ručili za ich správnosť. Samozrejme, rozdiel je aj v tom, či fake news na Twitteri zdieľa nejaký neznámy účet alebo americký prezident.
 

FAKE NEWS A ICH VPLYV

Keď sa krátko po amerických voľbách v novembri 2016 na BuzzFeede objavila štúdia, v ktorej sa tvrdí, že prominentné fake newsové príspevky boli na Facebooku zdieľané častejšie ako top príspevky klasických médií, vyvolala táto správa veľký rozruch. Niektorí z komentujúcich boli presvedčení o tom, že fake news mohli dopomôcť k zvoleniu Donalda Trumpa.

Prvé vedecké štúdie naopak ukazujú iný obraz. Spoločná štúdia Harvardskej univerzity a MITu, v ktorej bolo preskúmaných 1,2 milióna článkov z viac ako 25 tisícov internetových stránok, napríklad ukazuje, že fake newsové stránky zohrali v rámci online diskurzu prezidentských volieb iba sekundárnu úlohu. Ďalšia štúdia dokonca tvrdí, že fake newsové články by museli byť také presvedčivé ako 36 predvolebných spotov, aby mohli mať vplyv na americké voľby. Aj resumé z konferencie Harvardskej školy práva na túto tému znie skôr chlácholivo: akokoľvek problematické by sa fake news v mnohých ohľadoch mohli zdať, z historického hľadiska nie sú ničím novým ani by nemohli rozhodnúť voľby.
 

ČO TEDA ROBIIŤ?

Toto všetko však nemá znamenať, že fake news by predsa len nemohli ohroziť našu demokraciu a verejný diskurz. Znamená to iba, že situácia nie je až taká zlá, ako sa napríklad obávajú mnohí politici, keď požadujú zakázať fake news.
Jedno z nateraz možných riešení prichádza zo strany vývojárskych spoločností: Facebook sa napríklad snaží docieliť, aby samotní používatelia fake news nahlasovali, a následne správnosť týchto príspevkov dáva preveriť tretím stranám, najčastejšie novinárom. Výskumníkom sa pre Twitter podarilo dokázať, že falošné správy sa šíria inak ako skutočné informácie. A Google vo svojej vlastnej reklamnej sieti AdSense zablokoval viaceré stránky s fake news, pričom prevádzkovateľov týchto stránok zasiahol tam, kde ich to najviac bolí – do peňaženky.

Týmto sa problém „fake news“ istotne nevyrieši. Veď napokon propaganda a falošné informácie existujú už dlho. Ale v intaktnej, politicky aktívnej spoločnosti s veľkým vplyvom masových médií a s konsenzuálne orientovaným politickým diskurzom by fake news mali mať len minimálnu šancu na prežitie.