Rýchly prístup:

Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Ako nakupujú naši susedia
Sú Nemci šporovliví?

Nemecký supermarket
Nemecký supermarket | Foto: Pixabay

Kam chodia na nákupy, ako šetria, využívajú radi akciové ponuky a čo si myslia o legendárnych nemeckých supermarketoch? Obyvateľov z niekdajšieho západného a východného Nemecka som sa opýtala, ako zvyknú nakupovať?

Von Dorota Salus

„Ľuďom zo strednej triedy pripadalo trápne chodiť tam nakupovať. Keď ste vošli, jediné, čo ste videli, boli dlhé rady paliet a škatúľ plné produktov, ktoré nikto nepoznal. Nechceli ste, aby vás niekto zbadal s igelitkou z diskontu, a v žiadnom prípade, aby vás tam niekto uvidel nakupovať. ,Tí nemajú peniaze na poriadny nákup,‘ ešte pred štyridsiatimi rokmi by si povedali vaši susedia. No a dnes už takmer každý nakupuje v obchodoch, ako sú Lidl či Aldi,“ takto si na začiatky kultúry diskontného predaja v Nemecku spomína Gudrun, bývalá administratívna pracovníčka z Alsbachu na juhu Hesenska.

Predtým než mi Gudrun začala rozprávať o nákupných zvyklostiach svojich krajanov a vzala ma na obhliadku miestnych obchodov, dozvedela som sa veľa z histórie nemeckého maloobchodného predaja. Okrem iných vecí aj to, že v období pred druhou svetovou vojnou a bezprostredne po nej ho tvorili prevažne malé predajne. Podobné ako obchodík s potravinami, ktorý v roku 1914 otvorila Anna Albrecht v Schonnebecku – mestskej časti Essenu. Keď sa jej synovia Karl a Theo vrátili domov z vojny, všimli si nielen to, že obchod ich mamy nebol zničený, ale takisto že mal celkom dobrý obrat. Karl a Theo Albrechtovci otvorili v roku 1948 ďalšie štyri predajne a krok za krokom vybudovali celé impérium: sieť maloobchodných diskontných predajní Aldi, ktorá v súčasnosti prevádzkuje obchody na štyroch kontinentoch a  zároveň je siedmym najväčším predajcom potravín na svete. V roku 2014, keď starší z bratov Albrechtovcov Karl zomrel, bol najbohatším človekom v Nemecku.  

Gudrun býva na kopci, na nákupy preto jazdí autom. Všetky väčšie obchody sa nachádzajú na jednom mieste. Je tu supermarket patriaci do skupiny Edeka, jedného z najväčších nemeckých holdingov, ktorý založili v roku 1907 v Lipsku a ktorý po druhej svetovej vojne otvoril supermarkety a hypermarkety po celom Nemecku. Ďalej sú tu: predajňa diskontného potravinového reťazca Aldi, ktorý v roku 2020 dosiahol obrat viac ako 50 miliárd, prevádzka diskontnej siete predajní Lidl, ktorých je po celom Nemecku dohromady 3301, a obchod reťazca biosupermarketov Alnatura. Na každom mieste Gudrun nakupuje svoje obľúbené produkty a jedno po druhom ich vždy navštívi aj so svojím nákupným zoznamom. Sleduje aj zľavy v akciových letákoch, no vyberá si z nich iba produkty, ktoré práve potrebuje. So zľavou najradšej kupuje mliečne produkty, napríklad maslo.
Nákupný zoznam môže pomôcť ušetriť peniaze. Nákupný zoznam môže pomôcť ušetriť peniaze. | Foto: Pixabay Svoj obľúbený bylinkový čaj a zubnú pastu s vitamínom D kupuje Gudrun v Alnature. Na ovocie a zeleninu chodí do Lidlu, pretože ich tam majú vždy čerstvé a výhodné. „Dnes to už vôbec nie je na hanbu nakupovať v diskontoch,“ dodáva. „Mienka ľudí sa zmenila, odkedy sa majitelia prevádzok rozhodli rozšíriť ponuku sortimentu a zmeniť zariadenie predajní. Palety vymenili za nákupné police. V predajniach Aldi si dnes bez problémov kúpite aj údeného lososa, krevety či šampanské – nič také tu ešte pred dvadsiatimi rokmi nebolo. Navyše, treba dodať, že základné potraviny sú tam naďalej veľmi lacné. A o Nemcoch sa vie, že sú veľmi šporovlivý národ,“ zasmeje sa Gudrun. Podľa údajov Eurostatu malo ešte pred troma rokmi Nemecko – hneď po Luxembursku – druhý najvyšší podiel úspor v domácom rozpočte v Európe. Počas nášho rozhovoru si Gudrun spomenula aj na kontroverznú reklamnú kampaň nemeckého reťazca s elektronikou Saturn z roku 2002, ktorej slogan znel „Geiz ist geil“ (prekl. žgrlošiť je mega). Tak sa téma šporovlivosti dostala ešte viac do popredia.

„Niektorí z mojich známych medzi sebou priam súťažia v tom, komu sa podarí získať väčšie zľavy alebo si vyskladať výhodnejšie podmienky. Pravdaže, existujú aj ľudia, ktorí musia šetriť, pretože nemajú vysoké príjmy. Rovnako tak však existuje aj množstvo iných, pre ktorých je sporenie niečo ako národný šport. Za každú cenu potrebujú nájsť tie najvýhodnejšie akcie, a to najmä v diskontných predajniach. Dosť často si všímam, ako si ľudia hneď po zaplatení nákupu rýchlo prekontrolujú, či je na pokladničnom účte všetko správne zarátané,“ rozpráva Gudrun. No zažila už aj blokády traktorov pred skladmi supermarketov, ktorými poľnohospodári protestovali proti príliš nízkym cenám. „Na jednej strane chceme žiť zodpovedne voči prírode, chceme, aby sa zvieratá mali lepšie a aby zmizli chemické postreky z polí aj potravín, no na druhej strane za to v nijakom prípade nechceme viac platiť. Ideálne by bolo, keby bolo všetko zadarmo alebo najlacnejšie, ako sa len dá,“ zhrnula Gudrun.

Napriek pandémii Nemci naďalej šetria, hoci o svoje vedúce postavenie v rámci Európy už prišli. V štúdii týkajúcej sa vplyvu vírusu covid-19 na sporiace návyky, ktorú v auguste 2020 zverejnila ING banka, iba 17 percent Nemcov uviedlo, že majú nižšie výdavky ako predtým (v Poľsku to bolo 24 percent opýtaných). 

„Počas korona-krízy chodím nakupovať menej. Nákup robím len raz za týždeň, ale zato veľký. Myslím, že to ostatní robia podobne. Pred kasou totiž vidím v rade stáť poriadne plné košíky. Dokonca sa zaviedla aj strojová dezinfekcia nákupných košíkov“,

hovorí Gudrun. „Ľudia sa už ani nepristavia, aby sa porozprávali. Napokon, veď ani spoznať známych nebýva vždy jednoduché, pretože všetci nosíme rúška,“ dodáva.

PLNÉ REGÁLY 

Antje z mesta Zwickau o sebe tvrdí, že je zriedkavý druh. „Som žena v domácnosti na dôchodku, ktorá polovicu života nikde nepracovala,“ vysvetľuje. Odkedy jej pätoro detí dospelo, väčšinu času trávi v dvojhektárovej záhrade v Zwickau, ktorá patrí k domu po rodičoch. V roku 1989, tri mesiace pred pádom Berlínskeho múru, sa sem presťahovala z vtedajšieho východného Berlína.

Ovocím zo svojej záhrady by Antje mohla zásobovať polovicu sobotného trhu. Pestuje broskyne, jablká, hrušky, slivky, maliny aj brusnice. Veľkú časť z úrody uskladňuje v pivnici na zimu. Nakupovať chodí iba raz týždenne – do Lidlu, pretože je najbližšie a zájde tam aj peši –, no v princípe je jej jedno, ako sa tento diskont volá. A pritom je Lidl s viac než 11 000 predajňami v Európe, USA a Hongkongu ozajstný symbol Nemecka. A osemdesiatjedenročný Dieter Schwarz, syn jedného zo zakladateľov spoločnosti, je dnes vďaka svojmu majetku s odhadovanou hodnotou 41,8 miliárd eur najbohatší človek v Nemecku. Obchodná skupina Schwarz, ktorá vlastní Lidl a Kaufland, patrí k najväčším nemeckým rodinným podnikom.
Ovocím zo svojej záhrady by Antje mohla zásobovať polovicu sobotného trhu. Ovocím zo svojej záhrady by Antje mohla zásobovať polovicu sobotného trhu. | Foto: Pixabay

Antje nezaujímajú nijaké akciové letáky a nevyčkáva ani na špeciálne ponuky. Nenakupuje vo veľkých množstvách, naopak, iba toľko, koľko skutočne potrebuje. Tomuto pravidlu je už roky verná a aby mi vysvetlila, prečo sa ním riadi, vezme ma na cestu do minulosti do niekdajšieho východného Berlína, presnejšie na miesta neďaleko železničnej stanice Friedrichstraße, kde v 80. rokoch žila. „Bývala som tu s mužom a piatimi deťmi, takže som všetko nakupovala v blízkosti nášho bytu, aby som ušetrila čas. V lete som každé ráno chodievala kúpiť čerstvé mlieko, pretože rýchlo kyslo. Napriek tomu, že v obchodoch bol dostatok potravín, ľudia si na ne museli nejaký čas počkať v rade. A rady siahali podobne ako v Poľsku až na ulicu, najmä, keď prišlo ovocie a mäso,“ rozpráva Antje.

O tom, že ani nie dva kilometre od nej sa nachádzal celkom iný svet, sa Antje presvedčila na jar roku 1989 ešte pred pádom Berlínskeho múru. „Dostala som povolenie navštíviť známych v západnom Berlíne. Keď sme spolu vošli do supermarketu a ja som zbadala tie plné regály, doslova mi prišlo zle. Tak zle, že som až do neskorého večera nedokázala nič zjesť. Akoby mi všetok ten luxus a nadbytok zaťažili žalúdok,“ spomína. Aj po páde Berlínskeho múru zostali ceny v starých a novovzniknutých spolkových krajinách ešte dlho rozdielne. „Na východe krajiny bolo všetko oveľa drahšie, a tak som na nákupy jazdila do Bavorska. Tam som deťom kupovala ovocie a sladkosti, aké predtým nikdy nejedli,“ hovorí Antje.

Od zavedenia menovej únie v júli 1990 prešlo mnoho mesiacov, kým sa ceny postupne začali vyrovnávať. „Aj západonemecké obchodné reťazce prenikli do novovzniknutých spolkových krajín, a čoskoro nato vznikli všetky tie moderné supermarkety a hypermarkety, ktoré osobne nemám príliš v obľube. Koľko času tam len človeku zaberie, aby prešiel pomedzi regály!“ povzdychla si Antje.
 
Podobne ako pred vyše tridsiatimi rokmi, aj dnes sa Antje snaží zamedziť zbytočným výdavkom. „Každý deň vyhadzujeme toľko vecí: jedlo, oblečenie, knihy, plast. Vyrábame produkty, ktoré za krátky čas skončia na smetisku,“ povie a má úplnú pravdu. Podľa údajov Eurostatu z roku 2017 bolo v tvorbe odpadu z domácnosti Nemecko, kde ročná produkcia odpadu na obyvateľa predstavovala 633 kg, na treťom mieste v rámci krajín EÚ (len pre porovnanie, v Poľsku to bolo 315 kg na jedného obyvateľa). „V NDR sme nemali nadbytok, vedeli sme využiť všetky možné nádoby a zužitkovať aj zvyšky z jedla,“ spomína Antje. Ešte aj dnes sa pokúša žiť podľa týchto princípov. Nenakupuje viac, než potrebuje, oblečenie si kupuje v secondhande a používa vlastnú nákupnú tašku. Prázdne obaly zo zubnej pasty a z jogurtov hádže do žltých kontajnerov s vierou, že sa zrecyklujú.
Fotograf Harf Zimmermann počas celého roku dokumentoval život na ulici Hufelandstraße, ktorá bola za čias NDR považovaná za nákupnú tepnu východu. Sídlilo tu veľa rodinných podnikov a predajní: od pekárov a obuvníkov cez obchod so zvieratami až po pletiareň ponožiek. Fotograf Harf Zimmermann počas celého roku dokumentoval život na ulici Hufelandstraße, ktorá bola za čias NDR považovaná za nákupnú tepnu východu. Sídlilo tu veľa rodinných podnikov a predajní: od pekárov a obuvníkov cez obchod so zvieratami až po pletiareň ponožiek. | @ Harf Zimmermann

IDEÁLY VERZUS PEŇAŽENKA

Carola z Hesenska pôsobí ako hovorkyňa pre veľkého poskytovateľa služieb. Nemá vytvorené nijaké nákupné zvyky, nakupuje vtedy, keď má na to čas. Základné veci kupuje spravidla v predajniach Aldi alebo Rewe. Pravidelne tiež chodí do Alnatury, najväčšieho nemeckého reťazca biosupermarketov, ktorý vznikol v roku 1984. Občas nakupuje aj v DM, sieti drogérií, ktorá má v ponuke kozmetiku, doplnky pre podporu zdravia, čistiace prostriedky a zdravé potraviny. Jedným z reklamných sloganov tejto spoločnosti je: „Tu som človekom. Tu nakupujem.“

„Majitelia oboch týchto spoločností – Götz Rehn vlastní Alnaturu a Götz Werner založil DM – sa nijako netaja svojou podnikateľskou filozofiou,“ vysvetľuje Carola. „Napriek tomu, že zákazníci si tejto stratégie nemusia byť vedomí, výsledkom produktového portfólia, ako aj spoločenskej a environmentálnej angažovanosti týchto podnikov je harmonicky pôsobiaci imidž značky. Je vidieť, že sú súčasťou spoločenskej diskusie a chcú sa deliť o sociálnu zodpovednosť,“ vysvetľuje Carola.

Veľmi významnú úlohu Carola pripisuje filozofii, ktorá stojí za samotnou značkou. V minulosti pracovala pre nadnárodnú spoločnosť Proctor & Gamble, producenta spotrebného tovaru, kde sa neprestajne zdôrazňovalo, že každý podnik musí mať svoje poslanie. Ale Carola ani jej nemeckí kolegovia si – aspoň zo začiatku – s touto výpoveďou akosi nevedeli dať rady. „Vyrastali sme v časoch, keď išlo predovšetkým o veľké peniaze a úspech podniku sa hodnotil výlučne na základe jeho obratu,“ vysvetľuje a dodáva, že čoraz viac nemeckých spotrebiteľov si praje podniky, ktoré sa angažujú v prospech spoločnosti a ekológie. Potvrdzujú to aj výsledky štúdie nemeckej Spoločnosti pre výskum spotrebiteľského správania (Gesellschaft für Konsumforschung – GfK) z roku 2019, podľa ktorej pri nakupovaní 55 percent nemeckých spotrebiteľov prihliada viac na kvalitu a len pre 45 percent je rozhodujúca cena – ešte pred desiatimi rokmi bol tento pomer opačný.  

„Na jednej strane si želáme kvalitné produkty od firiem, ktoré sa držia svojho presvedčenia a zasadzujú sa za všeobecné dobro, no na druhej strane často toto želanie stroskotá na obsahu našej peňaženky. Hovoríme, aké potrebné je viac chrániť zvieratá a následne si kúpime to najlacnejšie bravčové mäso či hydinu. Veď kto je už len ochotný zaplatiť za mäso v bio kvalite štvornásobne vyššiu sumu? Kilo bio hovädzej sviečkovice stojí v Nemecku približne 70 eur. Vďaka tomu sa veľkým bitúnkom, kde sa každý deň zabijú desaťtisíce zvierat, aj naďalej veľmi dobre darí. V Nemecku, podobne ako v mnohých iných krajinách, bojujeme s nesúladom medzi našimi ideálmi a finančnými možnosťami. Na jedlo míňame pomerne málo, hoci sme bohatá krajina,“ objasňuje Carola.
Lacné aj ekologické? To nejde dokopy. Lacné aj ekologické? To nejde dokopy. | Foto: Pixabay

 

Podľa údajov Eurostatu z roku 2018 pripadalo v priemernej nemeckej domácnosti iba 10,8 percent súkromných spotrebných výdavkov na potraviny a nealkoholické nápoje. Nemecko sa tak umiestnilo na piatom mieste od konca. Pre porovnanie, v Rumunsku bola táto hodnota 27,8 percenta, v Poľsku 16,4 percenta a priemer krajín EÚ 12,1 percenta. „Dopyt po biopotravinách však neustále rastie, teda aj to sa postupne mení,“ utešuje Carola. Pokiaľ možno veriť štatistikám spred pandémie, nemecké drogérie, ktoré predávajú bioprodukty, zaznamenali v roku 2019 nárast obratu 4,6 percenta (GfK).

VÝCHOD, ZÁPAD A JUH

Sonja učí v materskej škole, avšak už viac než tri roky pracuje súčasne aj ako pokladníčka v predajni Rewe. V nedeľu máva voľno. „Odjakživa je to tak,“ komentuje nemecký zákon regulujúci otváracie hodiny predajní, ktorý je v platnosti už od roku 1956. „A zrejme je to v našej mentalite tak veľmi zakorenené, že nikto – ani zákazníci, ani podnikatelia – sa vlastne už ani nepokúša niečo na tom zmeniť,“ dodáva.

V predajni Rewe, ktorá sa nachádza v blízkosti hamburského letiska, najstaršieho letiska v Európe (funguje už od roku 1912), vzdialeného približne osem kilometrov od centra Hamburgu, Sonja dokladá tovar a obsluhuje domácich, turistov aj letecký personál. Svojím usporiadaním sa táto prevádzka nijako zvlášť nelíši od poľských supermarketov: ovocie a zelenina sú priamo pri vstupe, je tu predajný pult so syrom, mäsom a údeninami, ako aj police s precízne naskladaným tovarom. Ceny sú takisto podobné ako v Poľsku a to aj napriek rozdielnemu hrubému domácemu produktu (v roku 2018 bolo HDP Nemecka 52559 dolárov na obyvateľa, zatiaľ čo v Poľsku 31939 dolárov).

„Nemeckí zákazníci na mňa pôsobia viac vystresovane. Ráno nabehnú do obchodu, aby si v rýchlosti kúpili pečivo alebo noviny Bild či produkty, ktoré sú práve v akcii“,

vysvetľuje Sonja. Zvyšok jej zákazníkov tvoria prevažne leteckí cestujúci – mnohí z nich sú na dovolenke, možno práve preto pôsobia uvoľnenejšie. „Nemeckí zákazníci tiež radi kladú otázky,“ dodáva. Hneď pri vstupe Sonji objasňujú, že hľadajú nejaký konkrétny produkt a pýtajú sa jej, kde ho nájdu, pričom sa predtým po obchode ani len nerozhliadnu. Alebo ju žiadajú, aby špeciálne pre nich objednala nejakú konkrétnu vec. „To už človeku lezie trochu na nervy,“ vysvetlí Sonja. „Najmä, ak sa už pri pokladni začína tvoriť dlhší rad.“  

V jednom z takých radov stojí práve Robert, robotník zo Severného Porýnia-Vestfálska. „Ľudia čakajúci v rade bývajú veľmi priateľskí. Keď si kupujem jednu-dve veci na raňajky a som oblečený v pracovnom, často ma púšťajú pred seba.“ Keď sa pred šiestimi rokmi presťahoval do blízkosti Dortmundu, prvé, čo si všimol, bolo zálohovanie fliaš. „Nemci plastové fľaše len tak nevyhodia. V obchodoch majú automaty na vratné obaly. Jeden a pollitrová fľaša vody stojí povedzme 41 centov, no ak fľašu prinesiete naspäť, vrátia vám 25 centov, alebo vám ich odrátajú z nákupu. Takže v tunajších lesoch a parkoch sotva nájdete pohodené plastové fľaše,“ hovorí Robert.  

Aj kultúra pitia alkoholu v Nemecku pripadala Robertovi zo začiatku zvláštna. Pri pokladni často vída zákazníkov, ktorí si kupujú dve či dokonca štyri prepravky piva. „Pitie piva, vína alebo sektu je v Nemecku povolené už od šestnástich rokov a šoférovať sa smie aj s 0,5 promile alkoholu, teda viac než v Poľsku. Alkohol za volantom napriek tomu nie je v Nemecku až taký veľký problém a počet ľudí, ktorí zahynú pri dopravných nehodách, je pomerne nízky,“ vysvetľuje Robert. Štatistiky Európskej rady pre bezpečnosť dopravy jeho slová potvrdzujú: za rok 2019 zahynulo na nemeckých cestách 36,85 ľudí na milión obyvateľov (v Poľsku pre porovnanie 76,61).

„Akciové ponuky? Nemci nepotrebujú nijaké zľavy na potraviny. Keď vezmeme do úvahy, koľko tunajší ľudia zarábajú (podľa údajov Eurostatu bola v roku 2019 minimálna mzda v Nemecku 1584 eur), základné potraviny tu takmer nič nestoja. Avšak pri iných produktoch Nemci radi využívajú zľavy,“ objasňuje Robert. Keď chcel jeho syn, podobne ako veľa iných nemeckých mládežníkov, využiť v decembri 2020 špeciálnu ponuku na aktuálne vychádzajúcu počítačovú hru „Cyberpunk 2077“, po niekoľkých hodinách bola hra vypredaná.

„Nákupné zvyklosti Nemcov sa teda nedajú opísať jedným jediným slovom. Dnešné Nemecko je melting pot rôznych kultúr. Žijú tu ľudia zo všetkých kútov sveta. Každý je iný, a každý má svoje vlastné nákupné zvyky,“ vysvetľuje.