Kristina Sprindžiūnaitė odporúča
Žiadny Víchor, iba nečas

© S. FISCHER V tejto knihe, ktorej názov bude pre prekladateľov skutočnou výzvou, sprevádzame promovanú neurobiologičku na miesta jej niekdajších lások. Imaginárna cesta je inšpirovaná náhodnou známosťou, trvá presne šesť dní, kým nový známy Robert Sturm (Víchor) príde lietadlom zo Sibíri späť na berlínske letisko Tegel. Román sa pohybuje medzi Viktorom a Johannom, západným Berlínom a nemeckou perifériou a ponúka dostatok času oživiť si to, na čo protagonistka zabudla. A navyše ešte aj dostatok príležitostí pre inscenovanie lásky pred našim vnútorným zrakom. To všetko nám autorka ponúkne v krátkych intenzívnych scénach.
 
Judith Kuckart (1959) nie je na literárnej scéne žiadnou nováčičkou, aj keď jej doménu predstavuje hlavne tanečné divadlo. To nám spontánne pripomínajú jej plastické postavy a jemná rytmika. Áno, aj silná emocionálna intenzita, ktorá nás pohltí. Spomienky prestúpené víziami sú osvedčeným prostriedkom na demonštrovanie toho, čo sa v živote skôr nepodarilo, zároveň však aj na priblíženie sa ľudskému mozgu. Lebo neurobiologička totiž skúma, čo všetko z nášho mozgu robí preukázateľne vzťahový orgán. To mimochodom môže veľmi dobre vytvoriť a legitimovať aj mágia čísel: Číslo 18 vo vzťahu k veku sa vyskytuje vo viacerých konšteláciách.
 
Scény postupujú a ustupujú v čase, čo nepôsobí zmätočne, ale organicky, však ani človek sám o sebe vôbec chronologicky nehovorí. Medzi rozprávanie sú umiestnené poznámky na úrovni spravodajstva, v ktorých sa obracia od subjektívneho pozorovania k pozorovaniu zovňajšku, od hry k práci. To striedanie povzbudzuje v podvedomí k úvahám, či sme iba tým, čo sme zabudli. Lebo: Aj keď dočítame knihu, príbeh sa nekončí.

DuMont