Bejrút mladosti Halušky s hummusom

Beirut
(výrez) ©Ieva Saudargaite

Keď som mal desať rokov, bol som prvýkrát pri mori. Pamätám si dodnes, ako som sa doň s nadšením hodil, no vzápätí som s revom utekal von, šokovaný, aká je tá voda strašne slaná, ako ma z nej pália oči a ústa. Dnes si naopak už bez mora neviem správne leto ani predstaviť.

Moje prvé stretnutie so slanou morskou vodou bolo v Libanone, na najznámejšej verejnej pláži v Bejrúte Ramlet al-Baida. Keď som bol prvýkrát v Bejrúte, tiež ma prekvapili vojenské kontrolné stanovištia, ktoré boli na hraniciach každej mestskej štvrte. Malých chlapcov samozrejme fascinujú samopaly, granáty, tanky a vojaci, ale skôr v akčných filmoch alebo počítačových hrách – ich neustála prítomnosť v uliciach bola znepokojujúca. No to už bolo dávno, krátko po skončení dlhoročnej a krutej občianskej vojny, ktorá navždy zmenila Švajčiarsko Blízkeho východu.

Vojnu som našťastie nikdy nezažil. Na rozdiel od mojich libanonských starých rodičov, môjho otca, jeho bratov, ich manželiek a detí. Ja som prežil pokojné detstvo na Slovensku, kde som sa aj narodil. Bolo to síce v časoch totalitného režimu, no ako dieťa som tú dobu nevnímal negatívne. Ktovie, ako by som vnímal moje detstvo, keby som ho prežil v Libanone. Tam sme na štyri roky odišli za otcom až začiatkom 90. rokov s mamou, ktorá je Slovenka. My sme odísť chceli, on zo Slovenska v polovici 80. rokov odísť musel. Napriek tomu, že tu študoval, pracoval a založil si rodinu. Taká bola doba. Napriek všetkému zlu, ktoré sa vo vtedajšom Československu dialo, bola tá doba v Libanone oveľa horšia.

Som Slovák a zároveň Libanončan. Som teda viac poloslovák, alebo pololibanončan? Asi to je jedno. Dôležitejšie pre mňa je, že sa nehanbím byť ani jedným. Do Libanonu chodím rád (aj keď v poslednej dobe veľmi málo), milujem jeho kuchyňu, víno, more a bohatú históriu. Na Slovensku milujem jeho hory a lesy, no chýba mi tu more. Chýbajú tu však aj oveľa podstatnejšie veci, ako napríklad politická kultúra, funkčné zdravotníctvo či školstvo, alebo empatia, žičlivosť. Zato korupcie či xenofóbie máme more. Ja som sa našťastie s diskrimináciou kvôli mojím libanonským koreňom doteraz nestretol. A na večné otázky ohľadom môjho netradičného mena som si už zvykol. Vždy ho rád vysvetlím, občas pripojím aj nejaký ten bonmot so studňou na Trenčianskom hrade. Ktovie, ako by to bolo s bonmotmi, keby fakt, že som „iný“, bolo na mne aj vidno.
 
Myslím si, že mnohé veci, ktoré ma hnevajú na Slovensku, by ma hnevali aj v Libanone. Predsa len, obe krajiny majú spoločné to, že nie sú dokonalé. Tak ako žiadna krajina na svete. Niekde sa však ľuďom žije lepšie, inde sa to žiaľ ani nedá nazvať životom. Ja som sa rozhodol žiť na Slovensku. Mám tu zázemie, priateľov, skvelú prácu, veľa možností sa realizovať. No ak by som sa narodil v Libanone a prežil v ňom väčšinu života, možno by som chcel žiť tam. Aj keď pri súčasnej komplikovanej ekonomickej, politickej a utečeneckej situácii si to viem len ťažko predstaviť... Mám šťastie, že si môžem vybrať. Väčšina ľudí túto možnosť nemá. Je mi smutno z toho, že na Slovensku, v krajine, z ktorej mnohí ešte pred tridsiatimi rokmi utekali, nechceme prijať ani len pár stoviek ľudí, ktorí by určite radšej ostali doma, než utekali pred hrozbou, že ich doma zabijú. Naopak, rozlohou takmer päťnásobne menší Libanon má najviac utečencov na svete na počet obyvateľov...
 
Som rád, že vďaka Goetheho inštitútu sa do Bratislavy na pár večerov aspoň symbolicky prenesie Bejrút a budeme mať možnosť spoznať nových, zaujímavých ľudí z oblasti umenia. Snáď to ocenia aj tí, ktorí Libanon nepoznajú a nehovoria po arabsky. Na umení je krásne, že hovorí univerzálnou rečou. No ak si už ani touto rečou neporozumieme, neostane nám žiadna krajina na svete, kam by sme mohli utiecť.
 
Láska ide cez žalúdok, takže verím, že ak už ničím iným, tak minimálne svojou skvelou kuchyňou si Libanon dokáže Slovákov získať. Alebo tým, že za vhodných podmienok sa tam dá v jeden deň na horách lyžovať a v mori plávať. Dúfam ale, že tieto dve krajiny, ktoré sú si navzájom tak neznáme, si dokážu nájsť aj iné spoločné témy, ako len s plnými bruchami diskutovať o počasí.