Rýchly prístup:

Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Bangalore
Poorna Swami, choreografka, tanečníčka, autorka

Dozrel čas tyranie. Fašizmus sa opätkami zabára hlbšie do pôdy a udupáva. Polícia brutálne šikanuje ľudí, ktorí nemajú na výber a žijú na ulici. Premiér volá po symbolických gestách na balkónoch – tlieskať rukami, zapaľovať sviečky – ktoré potom ako propaganda zažiaria na sociálnych sieťach a v televízii. Toto sú portréty krízy.
 

Poorna Swami © Sarah Martin

konfliktné a idealistické poznámky o budúcnosti

Keď nastane budúcnosť, o pár týždňov alebo mesiacov či o rok, svet možno vôbec nebude vyzerať až tak odlišne. Keď už nebudeme uväznení vo svojich domovoch – my, ktorí dáke domovy máme – ľahko sa môžeme vrátiť k svojmu pôvodnému ja. Tak ako predtým sa budeme stretávať s priateľmi, bezstarostne cestovať a žiť svoje životy bez toho, aby sme každú chvíľu striehli, či svet horí.
 
V dejinách sme zažili veľa epidémií. Niektoré choroby – prirodzené aj vytvorené človekom – zmietli celé populácie. Napriek hrôzam, zdá sa, ide život ďalej. Pretrvali však predsudky a ničivé cykly. Pôvodní americkí indiáni síce zvládli aj kiahne, no zabudlo sa na nich ako na slobodných občanov. Storočia po morovej čiernej smrti pretrváva antisemitizmus. A dnes ľudia po celom svete zasa hovoria o „víruse vyrobenom v Číne“.

Skutočne prekonať nákazu, ako spoločnosť, neznamená len uzdraviť sa a zregenerovať. Často to predstavuje aj nutnosť vrátiť sa k sociálnej rovnováhe, k romantizovanému času pred krízou. Lenže minulosť je krvavá. Vyrovnať sa s pandémiou je privilégium, ktoré si nemôže dovoliť každý. Normálnosť je kombinatorika ekonomiky a vojenskej sily. Ak ľudia naďalej zomierajú, považujú sa obete prosto za vedľajšie škody. Svet bol odjakživa taký.
 
Zostala som uväznená vo svojom byte na piatom poschodí v bohatej štvrti v Bangalore a čítala som správy. Listovala som novinky, striedavo Twitter, Instagram a WhatsApp. Prepadala som zúfalstvu, keď som pozorovala spoluobčanov, ktorí šli peši stovky míľ späť do svojich dedín – štát totiž stopol verejnú dopravu a migrujúci robotníci zostali odrezaní od domova. Mnohí cestou zomreli od vyčerpania. Iní hladovali. Zopár šťastlivcov, ktorí napokon dorazili až do cieľa, zasa mnohí obviňovali zo šírenia nákazy. Zdravotníci nútili prišelcov nocovať pri vozovkách a hadicami na nich striekali savo. (1)
 
V hneve kričím na ľudí okolo seba, akoby práve oni mohli zmeniť svet. Večer sa s maskou na tvári a s dezinfekciou v ruke vyberiem na päť minút von nakúpiť zeleninu. Neskôr ju skombinujem s vlastnoručne upečeným remeselným chlebom. V tom istom čase, stovky kilometrov od môjho mesta, nedokáže farmár v dedine predať svoju úrodu, a tak zakopáva kapustu naspäť do pôdy.

Dozrel čas tyranie. Fašizmus sa už opätkami zabára hlbšie do pôdy a udupáva. Polícia brutálne šikanuje ľudí, ktorí nemajú na výber a žijú na ulici. Premiér volá po symbolických gestách na balkónoch – tlieskať rukami, zapaľovať sviečky – ktoré potom ako propaganda zažiaria na sociálnych sieťach a v televízii. (2) Toto sú portréty krízy.

Výnimočný stav neznamená len to, že lekárom chýbajú ochranné odevy, keď liečia nakazených. Skutočná kríza je umlčiavanie kritických hlasov, váha tiel – poznačených ľudských tiel, ako vždy. (3) Aby sme si rozumeli – toto nie je problém takzvaného tretieho sveta. Katastrofy odhaľujú najdesivejšie pravdy o tom, ako sa staráme o iné telá – kdekoľvek. Pozrite sa, komu v najbohatších krajinách upierajú jedlo, plat či lekársku starostlivosť. Vnímajte jednostrannosť správ. Z Talianska sa k nám dostávajú videá ľudí, ktorí spievajú na balkónoch. Zato z Číny a Iránu len smútok a utrpenie. Dôstojnosť – slovo s ľudským obmedzením.
 
Nestačí sa však vydesiť. A tváriť sa nezúčastnene vyznieva ešte horšie. No ak budeme mať dostatok šťastia a získame čas, aby sme sa nad konfliktom zamysleli, považujem za našu zodpovednosť uvažovať nad dôvodmi, prečo a ako sa to všetko mohlo stať. Pravdou totiž zostáva, že aj keď neprežívame pandémiu, každú chvíľu zomiera niekto, kto mohol ešte žiť. A moc sa naďalej skladá z tých istých prvkov ako bežne – nevšímavá vláda, korporátna chamtivosť, apatia strednej vrstvy, nadvláda kastového systému, patriarchát, rasizmus, náboženské predsudky...
 
Právom nadobúdame pocit, že sa blíži koniec sveta a robíme primálo, aby sme ho odvrátili. Zároveň každú sekundu my, ktorí čítame, disponujeme mocou. Moc sú totiž predovšetkým vzťahy. Každú sekundu nášho života niekto iný stráca výhodu. Netvrdím, že nám chýbajú sympatie. No pričasto odvraciame zrak. Len vďaka tomu sme si uchránili svoju „normálnosť“. Kolobeh apatie je rovnako starý ako moc.
 
V časoch sociálnej izolácie však disponujeme väčším množstvom času a menej vecí nás pri vnímaní informácií rozrušuje. Uvažujeme nad tým, čo sa nám zdá aj čo je morálne nesprávne. Krutosť sveta sa teraz javí bezprostrednejšia, zvlášť keď by hocikto z nás mohol byť obeť. Lenže nespravodlivosť by nás mala trápiť aj vtedy, keď sa zdá vzdialená a keď trpí niekto iný.
  
Nepotrebujeme však ani pocit viny za každý pocit radosti. Praktická etika nemá vyústiť do seba-bičovania. Namiesto toho odporúčam prevziať zodpovednosť.
 
Darujte peniaze. Podeľte sa o jedlo. Jednoducho pomáhajte blízkym. Čoraz intenzívnejšie hľadím do vzdialenejšej budúcnosti, za horizont niekoľkotýždňovej charity.
 
Odvážnejšia a ťažšia úloha bude zvážiť: čo môžeme urobiť, poznačení smútkom za strateným svetom? Ako budeme žiť v budúcnosti, keď sa dočkáme a pandémia sa konečne skončí? Ako zabránime návratu k predchádzajúcemu stavu? Ešte nikdy sa nenaskytla lepšia príležitosť diskutovať o reakciách.
 
Slovo kríza pochádza z jazyka biológie. V latinčine znamená „rozhodujúci okamih pri postupe choroby“, zlom, keď nastáva zmena „k lepšiemu alebo k horšiemu“. Definíciou krízy je neistota – môže byť lepšie i horšie. Budúcnosť po kríze ešte nebola napísaná. Trvalá je len minulosť. Mocní síce prízvukujú svoj prínos, ale v princípe nepriniesol koronavírus nič prevratne nové. No kým zostáva budúcnosť po kríze neistá, tak sa obráťme do minulosti, aby sme budúcnosť naformovali inak. Poddajná budúcnosť s otvoreným náručím.

Neočakávam herkulovské zmeny ani spásu sveta. Radšej premýšľam o jednoduchých budúcich krokoch: voľte zodpovedne. Trpezlivo sa rozprávajte s príbuznými a susedmi, s ktorými nesúhlasíte. Proti predsudkom bojujte informáciami, nie tirádami. Zaplaťte ľuďom za prácu viac, ak si to môžete dovoliť. Ak sa vám niečo nepáči, vypočujte si argumenty protistrany. Vytvorte priestor. Obetujte čas. Oddychujte. Ponorte sa do problému.

Umelcov často obviňujú z idealizmu. Veľakrát som sa sama seba pýtala, ako vôbec môže umenie zareagovať na krízu? Hoci umelecké dielo nenahradí vakcínu ani pľúcny ventilátor, intenzívne nám pripomína ľudské utrpenie. Umenie narúša pocit sebauspokojenia, pracuje proti apatii. Dokáže obviniť aj postaviť svätyňu.

Mnohí ľudia sa v izolácii obrátili k hudbe, knihám a filmom, aby vytrvali. „Liečivá schopnosť umenia nie je len rétorická fantázia, napísala Jeanette Wintersonová. „Umenie má oveľa viac práce ako kedykoľvek predtým, ale zvládne to. V našej sebadeštrukčnej civilizácii ma neprekvapuje, že sa liečivou silou umenia pohŕda.“
 
Účinok umenia sa spochybňuje, pretože sa bežne považuje za únik pre privilegovaných. Eskapizmus považujeme za nehodný cieľ, aj keď prináša útechu. Zabúdame, že umenie nám celé storočia ukazovalo, ktoré vlády treba zvrhnúť, aj keď ich samo zvrhnúť nedokázalo. Umenie nám pomáhalo nachádzať zmysel našich osudových, turbulentných životov.

Koniec koncov, umenie neustále reaguje na svet, v ktorom vzniká a v hocakej forme sa stáva historickým dokumentom. Dnes môže byť reakčné alebo povzbudzovať vzburu. Ak prežije, možno nás poučí, ako na svete žiť inak. V boji o prežitie umenie často prináša potrebnú iskierku nádeje.

Svetu okolo nás nemá dávať zmysel len privilegovaná úzka elita. Nádej sa nesmie zamkýnať, obmedzovať. Nehádajme sa o účinok umenia, ale pripomínajme, že už príliš dlho rezonuje hlavne vo svojich vyhranených svätostánkoch.

Keď premýšľame, ako sa vyhnúť opakovaniu minulých chýb, práve umelci a umenie nás môžu poučiť. Kultúra sa môže stať priestorom zmeny. Pre každého z nás znamená umenie niečo iné. Ale iste sa zhodneme na základnej vízii – idealistickej, pochabej, drzej –, že naše maľby, básne a tanečné choreografie dokážu účinne prenikať do širších kruhov. Nejde len o to, aby sa k umeniu dostalo viac ľudí. Premyslime si nanovo, ku komu sa tvorbou prihovárame a kto nám dáva spätnú väzbu. Možno sa nám spolu podarí pripraviť pôdu pre budúcnosť, pre tú zasľúbenú krajinu.
 
1   24. marca 2020 oznámil indický premiér Narendra Modi v snahe zastaviť šírenie vírusu COVID-19 trojtýždňový zákaz vychádzania v celej krajine.

2   Premiér Narendra Modi inicioval dve verejné gestá-akcie, ktoré mali počas pandémie podporiť národnú súdržnosť.

3   COVID-19 spôsobil, že India zápasí s hlbokou zdravotnou a ekonomickou krízou. Vzhľadom na obmedzovanie slobody slova terajšia situácia mnohým kritikom pripomenula krízu rokov 1975-77, keď premiérka Indira Gándhiová vládla pomocou dekrétov.