Big Data Inteligentný nový svet?

Zbiera a vyhodnocuje sa čoraz viac osobných dát. To má svoje výhody a náš život je čoraz efektívnejší. V skutočnosti, hovoria kritici, však za to zaplatíme príliš vysokú cenu.

 

Nemalo by zmysel, keby človek, ktorý naozaj dbá o svoje zdravie, platil nižšie zdravotné poistenie ako ten, kto fajčí, pije a má málo pohybu? Veď by stačilo mať dostatok osobných údajov, ktoré by to podložili. Možno dokonca také, ktoré si dotyčný sám zbiera, napríklad prostredníctvom pekného náramku, ktorý počíta jeho kroky a meria frekvenciu srdca. A nemohol by byť nezdravo žijúci človek týmto tak motivovaný, že by zmenil svoj životný štýl? 

Z takýchto scenárov hovorí prekvapujúca logika: Technológia nám môže pomôcť zlepšiť svet. Potrebujeme iba dostatok údajov, aby sme mohli zvládnúť najväčšie problémy súčasnosti. Choroby, kriminalita, klimatické zmeny – na všetko existujú jednoduché technické výskumné metódy, pomocou ktorých výsledkov možno získať riešenia. Publicista a politológ Jevgenij Morozov vo svojej knihe Smarte neue Welt: Digitale Technik und die Freiheit des Menschen (Inteligentný nový svet: Digitálna technika a sloboda človeka) píše, že Google, Facebook a Apple si kladú za cieľ, zachrániť pomocou dát svet. „Svet stojí pred mnohými skutočne veľkými výzvami a naša firma ponúka infraštruktúru, aby tieto výzvy zvladol“, cituje zakladateľa facebooku Marka Zuckerberga. 

Orgie vylepšovania

O tejto ideológii – Morozov ju inde v knihe nazýva aj „orgiami vylepšovania“ – od istého času existujú oprávnené pochybnosti. Nech si budúcnosť technológiou predizajnovanej existencie vykresľujeme akokoľvek ružovo: Zber dát ukrýva veľké riziká, aj keď ich možno spoznať až na druhý pohľad.

„V zásade je každá forma zberu údajov vzťahujúcich sa na osobu diskriminačnou technikou,“ hovorí Jan Philipp Albrecht, právno-politický horovca európskej frakcie zelených.. „Čím viac informácií poskytujeme, tým viac umožňujeme tretej strane, aby nás individuálne zhodnotila.“ Kto nakupuje online, dostáva sčasti ponuky, ktoré sú „ušité na mieru“ pre jeho profil.  „S vytvorením obsiahlejších a stále precíznejších osobných profilov sa fakticky stráca garancia rovnosti, pretože sa objavuje čoraz viac zámienok pre ospravedlniteľné nerovné zaobchádzanie.“

Pre Albrechta je dramatickou predovšetkým skutočnosť, ako vysoko automatizovane, komplexne a netransparentne sa už dnes takéto profily vytvárajú. Kto nevie, ktoré osobné údaje a na aké účely sa zbierajú a aké zavery z kombinácie týchto informácií možno vyvodiť, tomu hrozí, že „stratí kontrolu nad svojou vlastnou osobnosťou.“ To by mohlo v extrémnom prípade viesť k tomu, že sa základné práva ako sloboda prejavu alebo verejnej mienky nebudú viac uplatňovať, pretože sa budeme musieť báť, že by príslušné informácie mali obrovské osobné dopady.

Post Privacy – potrebujeme nové chápanie súkromia?

Aby sa toto nestalo, museli by sme podľa Alberta bojovať o to, aby základné právo na vlastné vymedzenie informácií, ako ho formuloval ústavný súd Spolkovej republiky Nemecko v roku 1983 v známom rozhodnutí o sčítaní obyvateľstva, zostalo aj naďalej v platnosti. To by sa ale aj koncerny ako Google alebo Facebook museli zaviazať dodržiavať tento štandard ochrany údajov. Aby sa tomu vyhli, umiestnili už predtým svoje európske centrály v tých krajinách EU, v ktorých vládnu laxnejšie podmienky. Práve toto má zakotviť nový predpis o ochrane údajov v celej Európskej únii, na ktorom sa práve pracuje v Bruseli aj za spoluúčasti Albrechta,

Ale čo to presne znamená pre náš každodenný život? Je vôbec ešte možné informačné sebaurčenie v internete, ktorý už dávno nezverejňuje len to, čo jednotlivec explicitne o sebe prezrádza? Nenarábame už aj tak dlhšie s novým pojmom súkromia, ktorý má veľmi málo do činenia s občianskym konceptom priestoru idylického sebaobjavovania a slobody?

Bojisko superlatívov

Súkromie ako priestor pre vlastnú existenciu a sebarealizáciu, píše autor a bloger Christian Heller vo svojej v roku 2011 vydanej knihe Post-Privacy, je pomerne novým konceptom. „Objavené“ bolo v 19. storočí, keď si meštiactvo začalo vytvárať vlastný domov ako miesto slobody voči totalitne vnímanému štátu. V predchádzajúcich obdobiach neboli hranice medzi verejným a súkromným zďaleka nie tak vymedzené. Ešte v meštianskych domoch počas renesancie sa spojila domácnost a obchodovanie s ulicou do aktívneho chaosu”, píše Heller.

Dnes sme podľa prívržencov hnutia Post Privacy, ku ktorým sa počíta aj Heller, v situácii, v ktorej sa fundamentálne mení naše chápanie súkromia. Práve z dôvodu, že o sebe čoraz viac zdieľame a čím viac z toho aj profitujeme, tvrdí základná téza, sa súkromná sféra ako ju poznáme, stáva výbehovým modelom. Totálne zosieťovanie našich životov, pokračuje argumentácia, sa aj tak už nedá zastaviť. To ale nie je také zlé. Práve naopak: Nebolo by predstaviteľné, že by viac dát o nás samotných a iných znamenalo aj viac tolerancie? Že by tým, že o niekom proste len vieme dosť veľa, súčasne klesla pravedpodobnosť vyvodzovania negatívnych – unáhlených – záverov?

Mali by sme sa predsa trochu viac uvoľniť a nie, ako nás upozorňujú ochrancovia údajov, vychádzať pri strate súkromia hneď z najhoršieho scenára totálneeho sledovania údajov? Či problém spočíva práve v tom, že to pôsobí ako správne a úžitok je tak bezprostredne očividný, keď zo seba všetci odovzdáme kúsok súkromia? Právo na ochranu údajov, píše Jan Philipp Albrecht, sa stáva „bojiskom superlatívov medzi ľuďmi, riadeným hospodárstvom a demokraciou na jednej strane a strojmi, globálne konajúcimi koncernami a vládami na strane druhej.“