BEZPEČNOSŤ DÁT
OCHRANA DÁT MADE IN GERMANY

V Nemecku platia prísne nariadenia o ochrane údajov. V USA je legislatíva liberálnejšia. Avšak prístup Nemecka by mohol byť smerodajný pre neodkladne potrebné reformy.
 

„Nacisti, stále je reč o nacistoch“, čudoval sa rakúsky právnik a internetový aktivista Max Schrems v júni 2014 v časopise Der Spiegel. Schrems procesuje už roky, medzičasom na verejnosti veľmi efektívne proti facebooku. Vyčíta podniku netransparentnosť v zaobchádzaní so svojími užívateľskými údajmi. Medzitým sa mu pravidelne ozývajú aj novinári z USA, ktorí chcú vedieť, prečo sú Európania tak neuveriteľne úzkostliví, keď ide o ich údaje. Môže byť týmto dôvodom trauma z nacionálneho socializmu?

Pre Schremsa, ktorý sa nevníma ani ako obeť historickej traumy ani ako odporca techniky, je to neobvyklá logika. Časopisu Spiegel povedal: „Len preto, že z princípu radšej prechádzam cez ulicu vo vedomí, že existujú dopravné nariadenia, nie som hneď odporcom individuálnej dopravy“ Zaujímavé sú ale v každom prípade spoločné myšlienky s dobou nacionálneho socializmu, kedy sa pátra po koreňoch európskej tradície ochrany údajov ako zosmiešňovaného symptómu typického „nemeckého strachu“ („German Angst“).

ZakoreNENÝ strach pred zneuŽívaním údajov

V mnohých častiach Európy to boli skúsenosti s okupáciou, diktatúrou a kontrolou, ktoré formovali od začiatku nemeckú a európsku tradíciu ochrany údajov. Nemci si s 2.svetovou vojnou uvedomili, že všetky osobné údaje môžu mať prípadne závažné dôsledky. Boli to nakoniec prihlasovacie registre a systémy diernych štítkov, ktoré nacistom umožnili, aby zrealizovali vraždenie národa so známymi, neľudskými následkami. Až dodnes sú rovnako známe dôsledky na slobodné konanie postihnutých občanov v údaje zbierajúcom kontrolnom režime ako bolo DDR. Vychádzajúc z občianskych hnutí v USA v 60. rokoch by sa v Európe pýtali, ako sú občania všeobecne chránení pred zneužitím údajov. Kým sa americké zakonodarstvo sústredilo na riziko útoku na krajinu a občana zabezpečilo právom ochrany voči štátu, rozvíjal sa v Európe a špeciálne v Nemecku koncept ochrany údajov ako zmluva o ochrane štátu vrátane akéhokoľvek spracovania údajov a ich dôsledkov pre človeka a spoločnosť.

ochrana údajov ako základné právo

V tejto spoločenskej atmosfére padlo aj rozhodnutie o sčítaní obyvateľstva v roku 1983, keď formuloval spolkový ústavný súd „základné právo na informačné sebaurčenie“ ale vydvodil ochranu údajov nie z tajnej správy telekomunikácií alebo ochrany majetku, ale podľa článku 1 a 2 ústavného zákona. Odvtedy je ochrana údajov v Nemecku prejavom najdôležitejšieho zákona ústavy – o dôstojnosti človeka a ústavného práva na ochranu svojej osobnosti.

Avšak čo to znamená pre súčasnú diskusiu? Pravdepodobne nebol ústavný zákon o ochrane údajov podľa nemeckého modelu nikdy tak zmysluplný ako dnes. Neukázala to len whisteblowerom Edwardom Snowdenom objavená špionážna aféra. Posunuli sa aj parametre. Ochrana údajov nie je už dlhšiu dobu len národnou záležitosťou. Ak niekto ako nemecký občan zverejňuje údaje na facebooku alebo googli, bude sa zbytočne v prípade sporu odvolávať na nemecké právo. Firmy založili svoje európske sídla v Írsku – v krajine s jednoznačne liberálnou ochranou údajov. Síce jeod roku 1995 platná EU-smernica o ochrane údajov, ktorá ale nemusí byť všetkými členskými štátmi jednotne presadzovaná.

boj lobistických skupín

Nový ústaný zákon o ochrane údajov v EU, o ktorom sa aktuálne pojednáva v Bruseli, má túto chybu odstrániť a zaviesť v celej Európe jednotný zákon o ochrane údajov, ktorý sa riadi podľa nemeckého štandardu. V dôsledku toho smie každý vzniesť námietku voči spracovaniu svojich údajov a personalizovanej reklame. Rovnako možno zabezpečiť korektúru alebo odstránenie údajov. Občania majú právo na informácie a musia odsúhlasiť vopred uloženie a spracovanie osobných údajov, keď tieto prekračujú účel vlastného výkonu, ktoré ktoré podnik podáva..

Množstvo lobistických skupín v Bruseli sa určite pokúša ovplyvniť tento nový zákon. Experti avšak nepočítajú s včasným uvedením tohto zákona do platnosti. Aj v samotnej spolkovej vláde nevládne jasný postoj, či je vôbec zmysluplné vytrvať vo vysokom štandarde ochrany údajov vzhľadom na súčasnú situáciu. Lebo zbieranie údajov sa stalo už hospodárskym faktorom, ochrana údajov potenciálnou brzdou rastu.

hľadajú sa nové naratívy

Predstavitelia nemeckých IT-spoločností poukazujú preto často a radi na to, že mnohé podniky nepovažujú momentálnu legislatívu o ochrane údajov za časovo primeranú. Podľa Susanne Dehmel, expertky na ochranu údajov v spolkovom zväze informatizácie, telekomunikácie a nových médií (BITKOM), vládne momentálne v Nemecku situácia, v ktorej sa len na porovnanie ťažko presadzuje prísna legislatíva. „Mnohí hovoria, že je to jediný vyrovnávajúci činiteľ, prečo u nas akutálny zákon o ochrane údajov vôbec funguje.“ V protiklade s tým sa etablovala legislatíva v USA, ktorá občanov teoreticky menej efektívne chráni ako nemecký model, ale v konkrétnej podobe sú oveľa dôslednejšie manipulovaní. Naozaj sa aj v tejto krajine prejavuje senzibilita k otázkam ochrany údajov len minimálne, napriek vyšším zákonným štandardom. Pretože práve americký pohľad na veci, ktorý vidí len v hodnote údajov predovšetkým výhody pre užívateľa, je tak atraktívny, museli by sme sa v Nemecku pokúsiť o to, aby sme si aj my vytvorili povedomie pre riziká.  „Nie je pochopiteľné, ako sme sa zmenili, ako už nepíšeme myšlienky, pretože seba cenzúrujeme a niekedy ani viac nerozmýšľame,“ píše Steffen Wenzel, konateľ zväzu Politik-Digital, vo svojom aktuálnom komentári.

Nemecká tradícia ochrany údajov by mohla pritom zohrať dôležitú úlohu. Nemecký internetový aktivista padeluun píše: „Vnímam tiež tendenciu, že aj ostatné krajiny začnú rozmýšľať. Zistia, že to, z čoho sa vysmievajú ako nemeckého strachu, je naozaj zmysluplné; že musia mať aj takéto úvahy.“