Rýchly prístup:
Preskočiť priamo na obsah (Alt 1)Preskočiť priamo na sekundárnu navigáciu (Alt 3)Preskočiť priamo na hlavnú navigáciu (Alt 2)

Piotr Górski
Emócie voči autorom a autoritám

Ilustracja: Emocje wobec autorów i autorytetów
© Polityka Insight

Pojem „fejkové správy“ už niekoľko rokov rezonuje v správach a sociálnych médiách. Fenomén, ktorý sa za ním ukrýva vzbudzuje vášne: ak sú nám predkladané falošné informácie, zraňuje to náš zmysel pre spravodlivosť a slušnosť.
V prípade médií dochádza k tomu, že falošné správy sú v rozpore s ich hlavným významom, ktorým je  spoľahlivé sprostredkovanie vedomostí.
 

Von Piotr Górski

Emócie a ich svetlé a tmavé stránky

Emócie uľahčujú ľuďom pohybovať sa v komplexnom, neistom a meniacom sa svete, pomáhajú nám rozhodovať sa a zorientovať sa v prebytku informácií – nie je možné s rozumom analyzovať každý dráždivý podnet. Denne sa na nás valí 34 GB dát. Ľudský mozog nemá dostatok kapacity, aby ich všetky zhodnotil. To nás stavia pred komplikovanú otázku, načo sa máme koncentrovať. Nápomocné sú pritom prirodzené mechanizmy mozgu, ktoré sú spúšťačom emócií.

V prvých zlomkoch sekundy je rozhodujúce, či slová a obrazy, ktoré vidíme, upútajú našu pozornosť a venujeme im viac času.  Zazvoní telefón – príbuzný leží v nemocnici, na sociálnej sieti priateľka oslavuje úspešne zloženú skúšku, na titulke píše denník o nových plánoch vlády, v televízii práve dávajú film s obľúbeným hercom. V podobných prípadoch sa vzrušeniu nevyhneme. Avšak ako často zostávame flegmatickí, pretože vzrušenie nám neprinesie žiadny strach, hnev, žiadnu radosť, starosť, túžbu, zvedavosť alebo žiadne pobavenie?

Neznáme médiá alebo autorky a autorov spoznávame zväčša prostredníctvom odporúčania iných ľudí,  ktorých považujeme za dôveryhodných a spájame si s nimi pozitívne emócie. Občas dostaneme aj negatívne odporúčania - niekto nás prostredníctvom kritiky vyzýva k tomu, aby sme sa zaoberali niečím, čo je v rozpore s našimi názormi – a tak vznikne impulz na interpretáciu. Často považujeme osobu, prostredníctvom ktorej sa dozvieme niečo nové ako určitú autoritu.

Autorita jednotlivca

Niekoho, koho teší autorita, teší naše ohodnotenie v zmysle, že my si vypočujeme jeho názory a prísne vyjadrenia a tie potom sami akceptujeme ak sa nezhodujú s našim presvedčením. To sa nám nie vždy musí páčiť, ale zároveň nás to v žiadnom prípade nenechá ľahostajnými – vieme predsa, že prostredníctvom konštruktívnej kritiky sa dá dosiahnuť množstvo dobrých vecí pre iných ľudí  v rámci vzájomného spolunažívania.
Takto chápanú autoritu majú v sebe napríklad mienkotvorcovia t. j. političky, novinári, vedkyne alebo kultúrne pracovníčky. Väčšinou sa ich autorita prejaví v kombinácii s funkciou, ktorú vykonávajú a v určitých individuálnych vlastnostiach, na základe ktorých ich s inými ľuďmi spájajú pozitívne emócie.

Prejdime k autoritám ovládajúcim verejnú mienku. V ich článkoch sú očakávané dobre vybrané a fundované informácie, prípadne jednoznačný postoj. Pozitívny postoj k autorovi alebo autorke, ktorí bazírujú na emóciách je rozhodujúci pri výbere ich textov zo stovky publikácií. Akú reakciu vyvolá článok u čitateľa závisí opäť od toho, s akými emóciami vo vzťahu k rozoberanej téme autor pracuje. Občas prostredníctvom článku vznikne kritický názor. Aby k tomu došlo, musí artikel vzbudiť u čitateľa silné emócie.

Dôvera v médiá

Podobné mechanizmy útočia na  inštitučné autority. Z našej perspektívy sú to noviny, týždenníky, portály na kontrolu faktov, mienkotvorné magazíny alebo organizácia think tank – továrne na myšlienky. Strážcovia informácii sú v tomto prípade redakcie -  od nich čitateľ očakáva, že šíria iba overené správy. Ak sa spoľahneme na autority spomínaných inštitúcií, nie je potrebné poznať tvorbu konkrétneho autora, jednoducho dôverujeme redakčnému tímu, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za vydaný materiál.

Žiaľ v dnešnej dobe to s dôverou nevyzerá vôbec dobre. Podľa prieskumov agentúry Reuters z roku 2018 dôveruje médiám všeobecne iba 48% obyvateľov Poľska. V roku 2017 to bolo ešte 53%. Vo všetkých 37 krajinách,  kde prebiehal výskum dosiahol priemer 44%.

Pri prieskume, ktorý robila agentúra  TNS Political & Social dôverovalo printovým médiám 55% Poliakov. 30% opýtaných naopak printovým médiám nedôverovalo. O niečo nižšiu dôveru si získali digitálne formy denníkov (45% a 33%). Na porovnanie: printové médiá oceňujú najviac Fíni (verí im 90% ), naopak najnižšiu dôveru prejavili Maďari (33%).

S internetom narástla médiám veľká konkurencia prostredníctvom portálov, ktoré nedodržujú tradičné redakčné princípy a namiesto toho vsádzajú na silné, spontánne reakcie. Emočné posolstvá „sa predávajú“ najlepšie a nájdu si rýchlo čitateľa. Ak sú k tomu ešte použité algoritmy ako niekoho využiť, ktoré ponúkajú užívateľom  témy, na ktoré už čitatelia reagovali, vzniká nebezpečný mix, ktorý šíritelia fejkových správ veľmi radi využívajú. Koniec koncov si vyberáme z nespočetného množstva podnetov,  ktoré nás deň čo deň zastihnú tie, ktoré  hýbu s našimi emóciami, čím nám na ostatné zostáva málo, respektíve nezostáva nám žiaden čas. Tento mechanizmus prispieva k tomu, že čitatelia sa odkláňajú od tradičných médií. Skrz klesajúce predajné čísla klesajú aj príjmy z reklamy, čo sa opäť odráža na počte zamestnancov, ktorý sú nútení stále v menších tímoch spracovávať stále viac materiálov a to sa odráža na kvalite práce. Následkom toho sa stráca dôvera v médiá.

Prečo  dôverujeme informáciám, ktoré sa nám páčia?

V prípade, že je dispozícii množstvo rôznych médií, čitateľ tak nie je nútený opustiť svoju komfortnú zónu a nemusí sa zaoberať informáciami, ktoré mu „kazia náladu“. Čitateľ sa s obľubou obmedzuje na zdroje, ktoré zdôrazňujú svoje presvedčenia, zatiaľ čo neradi počúvajú rady o tom, ako majú sledovať rôzne informačné zdroje. Účel, na aký má takáto konfrontácia slúžiť – na overenie vedomostí a názorov, na rozšírenie perspektívy – nie je dostatočne atraktívny na to, aby vyvolal emócie, ktoré by takýto priebeh uľahčili.

Niet sa čo diviť, že od mienkotvorcov vyžadujeme predovšetkým potvrdenie našich názorov, takýmto spôsobom  totiž uspokojujeme svoje emočné potreby. Svoju hodnotu zvyšujeme tým, že naše stanovisko je odlišné od ostatných, predovšetkým od ľudí, ktorých vnímame ako autority. Ak teda chceme presvedčiť čitateľa o nepravosti informácie, ktorej on uveril, nesmieme ho dostať do ťaživého emocionálneho stavu. Kto dnes píše o tom, ako presvedčiť oponenta o správnosti vlastného názoru? Skôr sa píše o tom, ako všetkých presvedčených ešte viacej zneistiť pri rozhodovaní sa.