Vytenė Saunoriūtė Muschick odporúča
Guldenberg

V románe Guldenberg Christoph Hein opisuje fiktívne mestečko na východe Nemecka, v ktorom nastane výnimočná situácia. Tunajší usporiadaný život s nosnými piliermi spoločenského spolunažívania sústredenými okolo radnice, kostola, krčmy, miestneho obchodíka, obchodníka a strážnika, sa naruší a z mierumilovnej a trochu nudnej každodennosti ho vytrhne nečakaná udalosť: osem mladistvých utečencov dostane ubytovanie v Starej lodenici. Miestni obyvatelia na nich pozerajú ako na tých „iných“, ako na „cudzincov“. Hneď ako sa objaví správa, že niekto znásilnil pätnásťročnú Nemku, z mládežníkov sa stávajú „obetné baránky“.

Je vám tento postup odniekiaľ známy? Komu sa v stredoveku pripisovala vina za mor a vyháňali ho preč z miest? Alebo koho v ranom novoveku upaľovali na hranici? Komu sa dávali za vinu pogromy? Tým, ktorí boli „iní“, „prinášali nešťastie“ a „obetným baránkom“ bez ohľadu na to, či išlo o Židov alebo ženy (bosorky). Neprekvapuje teda, že komplexne vykreslená situácia, v ktorej sa dedinské spoločenstvo vyrovnáva s utečencami, završuje podpaľačstvom v Starej lodenici. O niečo neskôr neželaných obyvateľov z Guldenbergu vysídlia a farár na záver rekapituluje celý príbeh: „Bola to pre nás skúška. Skúška toho, či sme kresťania a vieme byť solidárni. Niečo sme sa o sebe naučili.“ A presne o to Heinovi v novom románe ide – nezaujíma ho psychologizácia postáv či projektovanie spletitých románových línii, ide mu o zachytenie rozličných spôsobov myslenia istého mikrokozmu a tým aj o analýzu toho, prečo je uzavretý do seba a chce zostať len „medzi svojimi“.

Guldenberg je písaný vecným jazykom, je mimoriadne bohatý na dialógy. Vďaka rýchlym zmenám scén sa číta ako divadelná hra, čo zvýrazňuje celú dilemu, ktorá ovplyvňuje ďalšie spolunažívanie mestečka.

Suhrkamp Verlag