Prof. János Weiss odporúča
Slepé škvrny hnutia 1968

K päťdesiatemu výročiu roku 1968 vyšla celá hromada kníh, spomedzi ktorých toto dielo zvlášť vyčnieva. Wolfgang Kraushaar bol sám účastníkom hnutia v jeho neskorej fáze, dnes je považovaný za jedného z najvýznamnejších kronikárov týchto udalostí. Jeho trojzväzková, k štyridsiatemu jubileu hnutia vydaná veľká dokumentácia o vzťahu Frankfurtskej školy a študentského hnutia, vyvolala veľký rozruch. Už pri tejto publikácii použil zaujímavý podtitul Od pošty vo fľaši k Molovovmu koktailu.
Aktuálna kniha funguje ako dvojička  pred rokom vydanému zväzku Slepé škvrny RAF. V nej zastupuje pojem „slepá škvrna“ skrytý pôvod RAF, ktorý predkladá už názov prvej kapitoly Rok 1968 a začiatky ľavicového terorizmu. Kraushaar v jednej časti informuje o tom, že pri prechode z Hnutia 68 k ozbrojenému boju zohrali rolu dve kľúčové postavy - Rudi Dutschke a Dieter Kunzelmann - , ktorí patrili k najdôležitejším postavám antiautoritatívneho hnutia. Autora očividne zamestnáva a znepokojuje práve tento prechod.
V Kraushaarovej novej knihe o Hnutí 68 je pojem „slepej škrvny“ rozvinutý bližšie. Nepredstavuje viac iba istý skrytý súvis, ale v širšej miere aspekty, ktoré sa v literatúre k téme roku 1968 ešte neobjavili, alebo ktorým sa nedostalo príslušné hodnotenie. Kraushaar sa venuje „romantike“ hnutia, úlohe zábavnej hudby, metamorfózam kritiky antisemitizmu a novoobjaveniu Waltera Benjamina. Nepochybne by si každá z týchto tém zaslúžila osobitú publikáciu. V diele je zároveň všade prítomná aj otázka násilia, ktorá sa objavuje raz v pozadí, inokedy na povrchu. Príslušníci hnutia sa tejto otázke v diskusiách venovali mnohokrát: môžu revolty prebehnúť bez násilia, je možné odlíšiť aktívne a reaktívne násilie, atď.? Autor hovorí o graduálnej eskalácii násilia, v ktorej podľa neho zohrali úlohu najrôznejšie faktory, napríklad aktivita komún, áno, dokonca nachádzame aj zmienku o pasáži z eseje Herberta Marcuseho Represívna tolerancia . Členovia hnutia zároveň vysvetľujú, podobne ako aj množstvo historikov a historičiek, že študentské hnutie nebolo v žiadnom prípade homogénne, ale skladalo sa skôr z viacerých, navzájom sa podstatne rozlišujúcich sa sociálnych prostredí a násilie sa manifestovalo len v jednom z nich a v rámci neho tiež „len“ na periférii. Čakáme napäto na diskusie.