Sándor Tatár odporúča
Posledná veta

Ku sklonku zimy, v predjarí roku 1911 sa jeden z najväčších a najslávnejších hudobníkov 20. storočia, skladateľ a dirigent Gustav Mahler, vracia parníkom Amerika z New Yorku do Európy. Cíti a vie, že je nevyliečiteľne chorý – vynárajúce sa živé obrazy sa miešajú s horúčkovitými snovými preludmi. Značnú časť cesty strávi zabalený do vlnenej deky v záveternom rohu na palube. Jediný, s kým prehodí niekoľko slov v „prítomnom čase“, je plavčík, ktorého prakticky vyčlenili len k jeho službám. V románe je bezmenný mladý plavčík dokonca zodpovedný aj za sprostredkovanie správ medzi manželmi Almou a Gustavom.

Oceán je tichý a tajomný. Okrem striedaní dní je jedinou vonkajšou udalosťou občasný prílet veľkého bieleho vtáka – ale ani tu nie je isté, či ide o skutočného živého tvora alebo prelud. Zoslabnutého Mahlera sužujú návaly horúčok, cíti, ako sa blíži koniec a tak je pochopiteľné, že sa mu pred očami odohrávajú scény z filmu jeho života. Tak ako je napríklad Tolstojov umierajúci Ivan Iljič so svojim služobníkom sám, aj skladateľ Mahler ostáva sám so svojimi bolesťami, bezmocnosťou, spomienkami a spoločnosť mu robí len tichý, pozorný a podporujúci plavčíkom.

Silne komorným jazykom bez akýchkoľvek ozdôb napísaná kniha je dobre čitateľná a ponúka, čo sa deja týka, len scény vyvolané z minulosti. Tie sú usporiadané prevažne chronologicky. Zodpovedajúc vrtošivým náladám spomienky (a sčasti delíria) oživené udalosti a epizódy z Mahlerovho života sa striedajú s úsekmi, ktoré sú síce napísané tiež v tretej osobe jednotného čísla, ale vzhľadom na ich povahu a funkciu ich možno chápať ako vnútorné monológy.

Gustava Mahlera sme poznali ako jedného z najslávnejších a najuznávanejších hudobníkov svojej doby – bol drobný, mal židovský pôvod, mohol svojou ženou volať jednu z najžiadanejších a najočarujúcejších žien vtedajšej viedenskej spoločnosti (o deväťnásť rokov mladšiu Almu) a dokázal priam revolučne reformovať konvencie inscenovania hudobného divadla v dvoch rovnako slávnych operných domoch: vo viedenskej Hofoper a v Metropolitan Opera v New Yorku (nemožno samozrejme opomenúť aj podstatne kratšie „intermezzo“ medzi rokmi 1888 a 1891, keď bol Mahler riaditeľ opery v Budapešti). Vďaka Seethalerovmu románu môžeme teraz čítať možnú a a dokonca dôveryhodne pôsobiacu verziu toho, ako to všetko mohol prežívať – presnejšie povedané prebudené vnímať  - sám Mahler –; ako muž, otec, hudobník.
Hanser Literaturverlage