Čo pre vás a vašu krajinu symbolizuje aktuálna situácia s pandémiou?
Ľudia sú výnimočne schopní prispôsobiť sa. Na začiatku korony som si pripadala ako vo filme Melanchólia režiséra Larsa von Triera z roku 2011. Ako diváčka som pri ňom pociťovala zmes pobúrenia a beznádeje, keď som pomaly začínala chápať, že svetu hrozí zánik, pretože sa zrazí s planétou zvanou Melancholia. Na konci filmu som strnulo, paralyzovaná pozorovala dráhu telesa, ktorá povedie až k zrážke so Zemou. Teleso najprv pôsobilo ako bodka na oblohe, no postupne sa približovalo, stávalo sa čoraz väčším kotúčom, a nakoniec prekrývalo celé plátno a zrazilo sa so Zemeguľou.
Teraz, keď nás všetkých spoločne postihla nečakaná katastrofa, ktorej dôsledky a rozsah ešte nedokážeme pochopiť, hľadala som analógie a spomenula som si na záverečnú scénu z tejto snímky Lars von Triera.
Počas druhého januárového týždňa roku 2020 som v amerických novinách prvýkrát čítala o zvláštnom víruse. Spozornela som, pretože môj syn sa práve chystal na cestu do Číny. Vírus ešte zostával ďaleko – ako vzdialený kotúč nebezpečnej planéty. Syn svoje plány zmenil, neodcestoval, no kotúč sa vydal na neodvratnú púť a pomaly sa dostal až do Európy a na Blízky východ. Spolu s ostatnými sa prizerám, ako svet zastal. Koronavírus predstavuje planetárnu udalosť rozsahu, aký sotva dokážeme pochopiť, nielen pre svoj celosvetový dosah, nielen pre rýchlosť šírenia nákazy, ale aj preto, lebo inštitúcie, ktorých obrovská moc sa nikdy nespochybňovala, v priebehu niekoľkých dní padli na kolená. Môj vlastný život sa teraz, keď sa situácia stabilizovala, výrazne obmedzil, a zároveň zostal takmer nezmenený. Ako vedkyňa som zvyknutá dlho sedieť v jednej miestnosti, čítať a písať. No žijem na dvoch kontinentoch, vo Francúzsku a v Izraeli, a vírus ma uväznil v jednej krajine. Akoby ma oddelili od druhej polovice vlastnej osobnosti.
V Izraeli sa korona stala najväčšou krízou štátu v novodobých dejinách, pretože predstavuje zároveň zdravotné, hospodárske aj politické riziko. Izrael je jediná krajina na svete, v ktorej premiér, porazený vo voľbách – Benjamin Netanjahu – zneužil pandémiu, aby sa vyhol uplatneniu zákona a poprel volebný výsledok.
Priznám sa, na začiatku krízy na mňa závažné a dôsledné izraelské opatrenia urobili hlboký dojem. Hovorila som si, že je lepšie konať prehnane a zachrániť ľudské životy, ako sa opantávať prehnaným optimizmom podľa francúzskeho či britského vzoru. Izrael sa prezentoval ako zodpovedný a seriózny štát. Lenže onedlho začali prevažovať politické okolnosti a rýchlo som pochopila, že Netanjahu krízu neuveriteľne cynicky zneužil, aby obišiel zákon a nerešpektoval demokratické voľby.
Ako podľa vás pandémia zmení svet? Aké dlhodobé dôsledky krízy očakávate?
Hospodárske dôsledky sa ešte, prirodzene, nedajú odhadnúť. Počítam s vysokou nezamestnanosťou – veľa bude záležať od toho, či ju dokážeme znížiť. Ak budeme postupovať rovnako ako počas ekonomickej krízy roku 2008, keď sa zachraňovali peniaze bohatých, banky a burza na Wall Street, tak sa obávam masových nepokojov či dokonca revolúcie. Som presvedčená, že s ďalším záchranným balíkom pre najbohatších, na ktorí sa zložia občania, už nesmieme súhlasiť. Spôsobilo by to mimoriadnu nespokojnosť. No ak štát múdro použije peniaze, aby znova naštartoval zamestnanosť a pomohol kultúre, ako sa to deje v Nemecku s neuveriteľným balíkom 50 miliárd pre podporu – bez byrokratickej záťaže – malých podnikateľov, SZČO a ľudí v slobodných povolaniach, tak sa azda znova podarí posilniť pocit dôvery i národné hospodárstvo. Zároveň dúfam, že sa to udeje so zámerom, aby sa štátny rozpočet už nikdy neobetoval na oltár zisku.
Čo vám dodáva nádej?
Pandémia je trailer toho, čo nás čaká, keď sa objavia ešte nebezpečnejšie vírusy a svet sa pre klimatické zmeny stane neobývateľným. Terajšiu situáciu chápem ako predohru k oveľa drsnejšej verzii udalostí. Mnohí predpovedajú posilnenie nacionalizmu a ochrany hraníc, no v skutočnosti dokáže nové riziká a nebezpečenstvá zvládnuť iba koordinovaná medzinárodná reakcia.
Vo svete sme už nezvratne jeden od druhého závislí a nasledujúcu krízu nám pomôže prekonať iba spoločný postup.Budeme potrebovať novú úroveň medzinárodnej súčinnosti a spolupráce, aby sme v budúcnosti zabránili prenosu infekčných ochorení medzi zvieratami a ľuďmi a docielili potrebné inovácie v oblasti lekárstva a medicínskeho vybavenia. A predovšetkým – neuveriteľné bohatstvo súkromných zariadení sa musí súrne preinvestovať pre verejný prospech. Som presvedčená, že generácia koronavírusu – mladí, ktorí zblízka videli a na vlastnej koži zažili, ako by mohol vyzerať koniec sveta – si uvedomí, že svet treba vnímať pozornejšie. Inak prestane existovať verejný alebo súkromný záujem, ktorý stojí za to brániť. A potom to bude naozaj „škaredé a surové“, ako charakterizoval ľudskú prirodzenosť už anglický filozof Thomas Hobbes.
