Právo na vlastné Ja
Digitálne panopticon

Jeden kontroluje všetkých. Tak si britský filozof Jeremy Bentham (1748–1832) predstavoval moderné väzenie. Z jeho „Panopticon“ sa stalo „Netopticon“ – internet, ovládaný malou hŕstkou korporácií.

Von Marc Garrett

„Vedomosti znamenajú moc“: tento bonmot ešte nikdy nebol taký výstižný ako dnes. Naše sociálne interakcie a kultúrne identity sú sústavne ovplyvňované rôznymi privilegovanými záujmovými skupinami. Predstavy o nás samých sa skresľujú, sú ovplyvňované korporáciami, médiami a politikou. Pravda a skutočnosť sú tak ako aj všetko ostatné, tovarom. A nie právom! Patria tým, ktorí ponúknu najviac. Kto disponuje zodpovedajúcimi zdrojmi, môže ľudí „informovať“ podľa svojej ľubovôle.
 
Poskytovatelia sociálnych sietí ako je facebook alebo google zbierajú osobné údaje svojich užívateľov v doteraz nevídanom rozsahu a predávajú ich v miliardovom objeme inzerentom. „Infraštruktúra facebooku preniká do nášho každodenného života, a to čoraz drastickejším a obmedzujúcejším spôsobom“, napísal tím, združený okolo Jean-Christophe Plantina z London School of Economics and Political Science v knihe Changing Things: The Future of Objects in a Digital World, ktorá vyšla v roku 2018. Prevádzkovatelia platforiem tak získavajú možnosť nahliadať hlboko do nášho súkromia, pričom tieto poznatky nevyužívajú len na umiestňovanie individualizovanej reklamy. To treba kritizovať.
 
Nová generácia súčasných umelcov, vedcov, výskumníkov, aktivistov, hackerov a novinárov, a to žien aj mužov, preto vyvíja stratégie, vďaka ktorým sa tieto tajné algoritmy dajú odhaliť a obísť. Patrí k nim aj Jennifer Lyn Morone. Americká umelkyňa sa v roku 2014 v rámci projektu na Royal College of Art v Londýne sama zaregistrovala ako korporácia. Je zakladateľkou, konateľkou, akcionárkou a produktom svojho vlastného Ja, teda „Jennifer Lyn Morone ™ Inc.“. Cieľom jej podniku je určenie hodnoty osoby. Jej zámerom je lepšie pochopiť dôsledky princípov trhovej ekonomiky, ktoré určujú náš každodenný život. Svojou premenou na doslova „akciovú spoločnosť“ prijala extrémnu formu kapitalizmu.
 
Tento príklad ukazuje, ako nás internet a jeho siete oberajú o identitu. Naše online aktivity sú totiž ovládané korporáciami a ich „sociálnymi“ zónami. Tu sa pasú používatelia internetu ako kravy na lúkach. V sociálnych sieťach konzumujú to, čo vyrobili subjektívne algoritmy, riadené záujmovými skupinami. Tie zároveň určujú, čo vidíme a počujeme a aj to, ako nás vidia a počujú iní. Pri využívaní týchto platforiem a prehliadačov sa odhaľujeme.

Gigantické množstvá údajov sa využívajú s bezprecedentnou aroganciou, ktorá siaha skoro až po sociálne inžinierstvo. Tým je myslené cielené ovplyvňovanie užívateľov, ktorí sú zvádzaní k tomu, aby si kúpili tovar alebo odhalili dôverné informácie. O sebe a o iných. Inak povedané slovami senior editora v PCWorld Marka Hachmana: „Facebook pozná Vašich priateľov, vie, ktoré informácie o nich sprístupňujete, čo o nich hovoríte, aké webové stránky navštevujete (ak obsahujú Facebook-Like-Button), čo najčastejšie robíte, čo ste kupovali, ktorý prístroj ste použili na prístup na facebook a ešte oveľa viac.“
 
Novinár Aatif Sulleyman rešeršoval pre britské noviny The Independent, že facebook v roku 2014 manipuloval v rámci tajného experimentu státisíce newsfeedov svojich užívateľov, aby zistil, či sa tak dajú ovplyvniť ich emócie. Tajne dokonca bolo v úvahe pozorovanie užívateľov a užívateliek prostredníctvom ich vlastných webových kamier alebo fotoaparátov v smartfónoch. Aj Apple vo veľkom zbiera informácie, údajne anonymizované. Týka sa to údajov o pripojení, textových správ, zoznamov kontaktov, fotografií atď. Dokonca ani bankové účty nie sú v bezpečí. Klauzuly opt-out (doložky o zrušení) neexistujú. V oblasti získavania údajov sú užívatelia mobilov skutočnou zlatou baňou. Anglický filozof Jeremy Bentham navrhol koncom 18. storočia „Panopticon“. Ide o architektonický návrh, ktorý umožňuje, aby všetci väzni boli nepretržite monitorovaní jedným jediným strážcom. Francúzsky filozof Michel Foucault v roku 1975 konštatoval, že nebudeme sledovaní len vo väzniciach, ale vo všetkých hierarchických štruktúrach, v armáde tak ako aj v školách, nemocniciach a továrňach.

Vývoj smerom k Benthamovmu Panopticonu pokročil ešte ďalej. Dnes požadujú spoločnosti a vlády, pričom vlády najmä na základe vojenských záujmov, čoraz sofistikovanejšie metódy monitorovania, ktoré spočívajú na šikovnej kombinácii umelej inteligencie a štatistických postupov. Výsledkom je, že mapovacie aplikácie našich mobilov prezradia, kde sme a televízne prijímače zdokumentujú, ktoré relácie sledujeme. Tieto údaje prúdia späť ku korporáciám, ktoré ich predávajú reklamnému priemyslu. Z „Panopticonu“ sa stal „Netopticon“, v ktorom je spoluvinníkom ten, kto denno-denne surfuje po internete a tak podporuje kolektívne sledovanie korporáciami, vládami a spamermi.
 
Umelkyňa Jennifer Lyn Morone to celé otočila tým, že si uplatnila vlastnícke práva na údaje svojho vlastného Ja. Ako zakladateľka firmy svojho Ja prevádza svoje schopnosti, svoj kapitál, svoje vlastníctvo a svoj duchovný majetok do majetku spoločnosti. Jej meno, jej zjav a jej IP-adresy sú značkami a ochrannými známkami. Jej mentálne schopnosti, jej vedomosti, sú teda podnikateľskými procesmi a stratégiami. Jej fyzické schopnosti sú jej pracovným stolom, jej biologické funkcie sú produkty, jej údaje sú vlastníctvom spoločnosti. A jej podiely sú jej potenciálom. „Všetko, čo je biologické a intelektuálne, čo robí, čo sa učí alebo tvorí, môže byť so ziskom uvedené na trh“, píše britská autorka, kritička a kurátorka Régine Debatty o práci Jennifer Lyn Morone. „Jej projekt je síce len záverečnou prácou, no v žiadnom prípade nie špekulatívnou.“ Ukazuje, čo všetko korporácie vedia o tom, čo je o nás skryté.
 
V súčasnosti Morone vyvíja aplikáciu pod menom „Database of ME“ (DOME). Permanentne ňou eviduje svoju polohu, svoj tep, svoje online aktivity, ba dokonca aj svoje výkyvy nálad. Jej korporácia môže tieto údaje uvádzať na trh mnohorakými spôsobmi. Zašla až tak ďaleko, že nechala zo svojich vlastných feromónov vyrobiť dve línie parfumov, „Lure“ a „Repel“. Kto si túto vôňu nanesie, má na výber, či sa majú muži cítiť priťahovaní alebo odpudzovaní. Západný človek by sa mal vo vlastnej koži cítiť dobre až vtedy, keď rozhoduje o svojej identite on sám, akoby patrila do jeho majetku – tak znie idea americkej historičky vedy a feministky Donny Haraway. Aj v tomto zmysle je práca Jennifer Lyn Morone pozoruhodná.
 
Možno sa čoskoro stane to, čo kedysi naťukli punkeri, keď siahli po svojich nástrojoch: začiatok novej éry spoločenskej zmeny. Keď outsideri, amatéri a „jednoduchí ľudia“ zrazu našli priestor pre svoju umeleckú formu slobodného vyjadrovania názorov, keď na krátky čas vznikla kultúra „Do-it-Yourself“, keď hudba a politika subkultúrnych get ovplyvňovala kultúru mainstreamu a médiá. Bolo by inteligentné a pokrokové, keby sme časti nášho života, ovládané korporáciami a mocnosťami, získali späť.
 
Jennifer Lyn Morone nám ukázala cestu do tejto zóny, ktorú treba preskúmať. Tak ako ona, musíme dekonštruovať tento skrytý, algoritmicky kontrolovaný svet, ktorý nás všetkých drží ako rukojemníkov. Musíme sa pokúsiť vydobyť si späť kontrolu nad našim digitálnym Ja. Tento pokus stojí za to, aj keby len na to, aby sme zistili, ktorým mocnostiam sa tu podrobujeme.