Interkultúrne vyučovanie a učenie Interkultúrne procesy po novom

Kultúry nie sú jasne ohraničené spoločenstvá.
Kultúry nie sú jasne ohraničené spoločenstvá. | © vege - Fotolia.com

Kultúry nie je možné od seba striktne oddeliť a nie sú homogénne. Nadôvažok sú definované dynamickými vzťahmi a interakciou medzi osobami. Čo znamenajú tieto nové poznatky pre konceptualizovanie medzikultúrnych scenárov učenia? Ako možno tieto informácie použiť v praxi?
 

Kultúra a interkultúra sa menia: Globálne prepojenie je dnes, jedno či v ekonomike, ekológii, logistike alebo mediálnych technológiách, všadeprítomné. Zdá sa, že politické štruktúry sú menej pružné, hranice a separácia celosvetovo pribúdajú a badať snahu o brzdenie migračných pohybov. Toto všetko sa deje vo vnútri spoločenstva, v ktorom sa ľudia týmto spôsobom už viac nenechajú izolovať, tak ako to ešte bolo možné pred pár desaťročiami. Kultúry, odhliadnuc od toho ako široko alebo úzko tento pojem chápeme, získavajú dnes svoju identitu menej zo seba, ale oveľa viac kvalitou ich vzťahov k iným aktérom v kultúre. Ako okruh aktérov v kultúre sú označované prevažne ľudské spoločenstvá, ale čoraz častejšie tiež zariadenia ako napríklad v kontexte internetu vecí.

Kultúry sú otvorenejšie, dynamickejšie a medzi sebou pevnejšie prepojené. Ak domyslíme túto perspektívu konzekventne do konca, dospejeme k pojmu transkultúra. Za ním sa skrýva názor, že kultúry sú zmiešané formy a v skutočnosti nie je možné ich od seba oddeliť. Filozof Wolfgang Welsch zviditeľnil tento termín v 90. rokoch v porovnaní s interkultúrnym porozumením, ktorý bol primárne štrukturálne zameraný a ovplyvnený prostredníctvom porovnávaní kultúr. Podľa Welscha sa týmto vytvárali hranice medzi kultúrami, ktoré vsugerovávali kultúrnu homogenitu. Dôsledkom tohto chápania sú neprípustné zovšeobecnenia a vznik stereotypov – teda protiklad toho, čo je vlastne účelom interkultúrneho vyučovania a učenia. Táto kritika je oprávnená. Avšak koncept transkultúry má tiež slabé stránky. Hraníc sa zbavujúca, transkultúrna perspektíva nie je vítaná v čase budovania hraníc, štrukturálnych konfliktov a bojov o moc. Aktuálne debaty, ktoré požadujú vnímať kultúru a interkultúru po novom, sa pokúšajú spojiť štrukturálne a procesné aspekty. Kultúra tu reprezentuje štrukturálnu perspektívu a interkultúra procesnú perspektívu – spolu ako dve strany tej istej mince.

Zmenené základné princípy medzikultúrneho výskumu

Aj keď súčasní zástancovia novej orientácie interkultúrneho výskumu a interkultúrneho učenia veľmi mnohostranne argumentujú, úplne súhlasia vzhľadom na ich základné princípy: kultúry si zakladajú, na základy podpory prostredníctvom zvyklostí, dohovorov alebo zákonov, na konvencionalizovaných pravidlách konania ich aktérov. Keďže sa ľudia častokrát cítia príslušní nielen ku jednej, ale k viacerým kultúram, sú tieto procesy komplexné. Čím je vyjednávanie rozmanitejšie, tým je problematickejšie, popisovať kultúry ako homogénne a jasne ohraničené spoločenstvá. Preto je vlastné a cudzie prepletené a tvoria iba vrchol v spektre s rôznymi stupňami dôveryhodnosti a nedôveryhodnosti. Hovoríme o interkultúrnej situácii, v ktorej prevažujú nedôvera a nestabilita. Je to preto, že nie sú známe žiadne jasné pravidlá pre správanie a konanie. Interkultúrne kompetentné konanie pozostáva z toho, že partneri interakcie si môžu dohodnúť pravidlá, ktoré rešpektujú ich postoje. Ak sa to podarí, získa interkultúrny proces s touto štruktúrou prvé krehké formy kultúry. Interkultúrne konanie môže viesť k nedorozumeniam, ale v prvom rade by malo byť chápané ako šanca vytvoriť niečo nové a odhaliť neznámy potenciál.



Interkultúrne konanie znamená, zohľadňovať názory iných, počas dohadovania pravidiel.| Interkultúrne konanie znamená, zohľadňovať názory iných, počas dohadovania pravidiel.| | © Trueffelpix - Fotolia.com

Dôsledky pre interkultúrne vyučovanie a učenie

Na základe zmenených teoretických základných konceptov je zrejmé, že aj etablované formulácie interkultúrneho vyučovania a učenia musia byť prehodnotené. Cvičenia, ktoré sú na princípe „Dos & Don´ts“, alebo úlohy, ktoré redukujú kultúry na národné kultúry a pokúšajú sa tieto definovať pomocou modelov dimenzií alebo štandardizovanými výnimkami, je možné s novými paradigmami len veľmi ťažko skĺbiť. To isté platí aj pre rolové hry a simulácie s dvoma protichodnými aspektami a zodpovedajúcimi, do seba homogénne zobrazovanými kultúrami alebo pre „kultúrne asimilované cvičenia“, ktoré vysvetľujú interkultúrne nedorozumenia monokauzálne.
Nové typy cvičení na interkultúrne učenie, ktoré zohľadňujú vyššie popísanú zmenu, nie sú ešte k dispozícii vo väčšom rozsahu. Zodpovedajúce iniciatívy dávajú podnety, okrem iného aj na vývoj konceptov interkultúrneho tréningu Goetheho inštitútu. K celkovým učebným cieľom patria:
  • konštruktívne zaobchádzanie so situáciami nestability a neistoty
  • reflektovanie perspektívy a tomu zodpovedajúce konanie
  • rozdiely vnímať nielen kvôli ich potenciálu nedorozumení, ale predovšetkým kvôli ich potenciálu šancí
  • identifikovať a presadiť možnosti synenergie
  • vybudovať vedomie asymetrií moci, ktoré môžu vzniknúť pri interkultúrnom konaní tiež kvôli rôznym jazykovým zručnostiam
  • kultúry vnímať ako od seba nie prísne ohraničené, viachodnotové a potenciálne otvorené spoločenstvá
  • kultúrny vývoj vnímať v globálno-historických súvislostiach
  • byť motivovaný pre interkultúrne konanie a seba samého k tomu motivovať

Potenciál digitálnych médií

Z metodicko-didaktického pohľadu ide o to, vzbudiť záujem študentov o skúsenosti a ukázať im ako sami objavia rôzne kultúrne prepojenia. Okrem toho potrebujú vyučujúci metódy, s ktorými interkultúru nielen tematizujú, ale aj iniciujú. Tu otvárajú digitálne médiá možnosti, ktoré ani zďaleka nie sú vyčerpané: prostredníctvom virtuálnych tried môžu skupiny študentov celosvetovo spolupracovať v rámci virtuálnych herných plánov a projektov na aktuálne témy. Spoluprácu, pod podmienkou dodržania viacjazyčnosti, časového posunu a neistoty, je možné uskutočňovať naživo. Využitím screencastingu môžu študenti spolu analyzovať tieto procesy nadnárodne vo virtuálnom priestore. Podobné učebné postupy ponúkajú rozhrania pre všetky uvedené učebné ciele. Podobné platí aj pre digitálne podporované učenie objavovaním: Google Earth a Street View umožňujú nielen veľmi diferencované objavovanie, ale dokumentujú, na základe zanechaných obrázkov a komentárov používateľov z celého sveta, súčasne tiež najrôznejšie perspektívy jednej a tej istej situácie.

Aj pre nedigitálne postupy vyučovania sa dajú ľahko vytvoriť cvičenia pre nové interkultúrne vyučovanie. „Positiv Incidents“ sú udalosti, ktoré sa nezakladajú na nedorozumeniach, ale v ktorých spolupracujú potenciály zúčastnených. Umožňujú vznik nového, čo by samostatne nevytvoril žiaden zo zúčastnených. Taktiež k týmto cvičeniam patria rolové hry, ktoré zohľadňujú viaceré identity aktérov; prípadové štúdie, v ktorých je zdokumentovaný rozvoj interkultúrneho potenciálu synenergie a v neposlednom rade projekty spolupráce, v ktorých popredí je obojstranné oceňovanie a vedomá spolupráca. Príkladom toho je hra – cukrová veža:
 

Tieto nové typy cvičení majú spoločné stanovenie cieľov, vychádzajúce z vlastnej sebakritickej perspektívy, interkultúrne konanie vnímať a praktizovať ako šancu spolužitia a kultúrne prepojených aktérov v oblasti. Je dôležité akceptovať rovnocennosť lokálneho a globálneho.
 

LITERATÚra

Bolten, Jürgen (Hg.) (2016): (Inter-)Kulturalität neu denken. Sonderheft des Interculture Journal. Bd. 15, H. 26.

Haas, Helene (2009): Das interkulturelle Paradigma. Passau: Stutz Verlag.

Helmolt, Katharina van/Berkenbusch, Gabriele/Jia, Wenjian (Hg.) (2013): Interkulturelle Lernsettings. Konzepte – Formate – Verfahren. Stuttgart: ibidem.

Thiagarajan, Sivasailam/Bergh, Samuel van den (Hg.) (2014): Interaktive Trainingsmethoden. Thiagis Aktivitäten für berufliches, interkulturelles und politisches Lernen in Gruppen. Schwalbach/ Ts.: Wochenschau Verlag.

Welsch, Wolfgang (2009): Was ist eigentlich Transkulturalität?