Jazyk na vyučovaní
Zadávanie inštrukcií k postupu práce žiakov v cudzom jazyku

Ako úspešne viesť vyučovanie použitím vhodne zvolených výrazových prostriedkov: Tipy na efektívne využitie jazyka a tri znaky účinnej formulácie inštrukcií vo vyučovaní
 

Verbálna reč je okrem (neverbálnej) reči tela jedným z najdôležitejších nástrojov, ktoré má učiteľ k dispozícií na vedenie vyučovania, sémantizáciu slovnej zásoby, vysvetľovanie štruktúr a obzvlášť na vysvetľovanie ako, s kým, ako dlho vyučovacie aktivity majú prebiehať.

Nielen tón reči je dôležitý – na čo sa sústrediť pri hovorení

Reč funguje na dvoch úrovniach, ktoré sa navzájom dopĺňajú s cieľom efektívneho sprostredkovania informácií: Paraverbálna (psychická) rovina, t.j. sila hlasu, poloha hlasu, tempo reči a spôsob reči, a obsahová rovina, t.j. výber slov, vetná skladba, úmysel. Tieto roviny sa navzájom prelínajú (čiastočne podvedome). Ak sa napríklad sústredíme na intonáciu alebo slovný a vetný prízvuk, jednoducho zistíme, že táto psychická rovina (intenzita zvuku, výška tónov, rytmus) prispievajú k tomu, že vyslovené slová sú pochopené tak, ako ich rečník myslel.

Ako správne použijem silu hlasu a tempo reči?

Vo vzťahu k psychickým znakom jazyka je možné vychádzať z toho, že príliš tiché alebo hlasné hovorenie vedie skôr k negatívnemu vnímaniu. V takomto prípade je možné, že nastane komunikačný problém a na základe zlej akustiky nepríde k pochopeniu, alebo jazykový prejav bude pôsobiť nezdvorilo, či dokonca agresívne. Rýchle tempo reči vedie k nepochopeniu a môže pôsobiť neiste. Na druhej strane, príliš pomalá reč pôsobí neprirodzene a študenti môžu mať dojem, že učiteľ podceňuje ich osobnosť, prípadne schopnosť pochopenia cudzieho jazyka. Z týchto dôvodov sa odporúča, aby učitelia striedali tempo reči ako aj intenzitu v priebehu vyučovania, obzvlášť v prípade ak ide o zdôraznenie informácií a pri získavaní si pozornosti študentov (pozri Heidemann2009).

Prispôsobenie jazyka podľa toho komu je určený | ©Adobe Stock

Tip na výber slov: So zreteľom na cieľ komunikácie!

Pri zameraní sa na obsahovú stránku, je potrebné brať ohľad na účel a kontext každého vyjadrenia. Ak učiteľ zadáva pracovné úlohy ústne, musí sa zamyslieť nad tým, že majú jasnú funkciu v kontexte vyučovania a môžu (alebo musia) byť inak formulované ako vyjadrenia v každodennom živote. Cieľom zadávania úloh nie je totiž udržať rozhovor alebo začať konverzáciu, ale študentom presne a jednoznačne oznámiť, aké vyučovacie aktivity musia zvládnuť a ako to majú urobiť. Ide teda o konkrétne usmernenia.

Zadávaniu úloh možno pripísať konkrétne atribúty, ktoré sú nápomocné pri pracovných úlohách vo vyučovaní a ich výstižnej a účinnej formulácii.

Tri atribúty vhodnej formulácie úloh vo vyučovaní

Najefektívnejšie oslovíme študentov vtedy, ak dodržíme nasledujúce základné princípy. Účinné návody na zadávanie úloh vo vyučovaní sú:
 

1. Ekonomicky: Tu platí pravidlo, „čím kratšie, tým lepšie“. Preto sú úvody ako „teraz chcem, aby ste,...“ chcela by som rada poprosiť o to,…“ nepotrebné a dokonca kontraproduktívne. Môžeme argumentovať, že tieto vyjadrenia jednoducho patria k jazyku, pôsobia zdvorilo a môžu slúžiť vo vyučovaní ako príklad  akým spôsobom niekoho o niečo poprosíme. Nemali by sme pritom ale zabudnúť, že čím zložitejšie a dlhšie je vyjadrenie, tým je náročnejšie pre poslucháčov ho odkódovať, keďže je potrebné spracovať všetky informácie. Samotná štruktúra vedľajšej vety so slovesom(slovesami) na konci môže prispieť k tomu, že spracovanie takýchto vyjadrení sa spomalí.    
2. So zameraním na cieľovú skupinu: Ak vychádzame z toho, že cieľový jazyk je vyučovacím jazykom a zadania úloh majú byť naformulované v tomto jazyku, zohráva kľúčovú úlohu výber slov a mal by sa principiálne zameriavať na slovnú zásobu, ktorej študenti rozumejú. Ak nie je možné upustiť od nového neznámeho slova, musí byť toto sprevádzané neverbálnymi výrazovými prostriedkami (obrázky, symboly, gestá, mimika) alebo vysvetlené pred zadaním úlohy. Okrem toho je dôležité sústrediť sa nielen na význam, ale dávať pozor aj na register, aby sme nemali tendenciu používať slová, ktorých ekvivalenty sa podobajú na materinský jazyk (alebo iné cudzie jazyky) ktoré študentom môžu byť známe, ale rodení hovoriaci ich používajú zriedka alebo dokonca nikdy v takomto kontexte. To je často prípad synoným s pôvodom z latinčiny.
3. Prehľadná štruktúra: Zadania úloh majú obsahovať informácie, ktoré odpovedajú na tieto otázky: Čo, ako, ako dlho, prípadne do kedy, najlepšie v tomto poradí! Najskôr musia študenti rozumieť, čo majú v skutočnosti robiť: čítať text/písať, podčiarknuť slová, priradiť obrázky ku slovám a iné. Potom vysvetlí učiteľ, či ide napr. o samostatnú prácu alebo o prácu v skupine a až potom sa rozdajú materiály (pracovné zošity, výstrižky atď.) (pozri Ziebell/Schmiidjell 2012).