Keďže experti na umelú inteligenciu sa dnes snažia skúmať limity kreativity tejto technológie, hudobný svet je postavený pred výzvu. Goetz Richter, docent Konzervatória Univerzity v Sydney sa s nami podelil o svoj názor na hudbu, umelú inteligenciu a vedomie.
Hudba je stále tajomná. Zdá sa nepotrebná a hravá, láka však našu pozornosť. Javí sa nepolapiteľná, je však neustále dostupná v našich prijímačoch. Hypnotizuje nás svojou pominuteľnosťou a dotýka sa nás svojou blízkosťou. Stimuláciu tónu a rytmu cítime vo svojich útrobách. Naša myseľ a duch reagujú na zaznievajúce tóny, strhujúce rytmy, omamné harmónie a strašidelné melódie. A predsa ešte stále nepoznáme jej koordináty, nevieme si vysvetliť jej silu ani pôvod.Čím je hudba? Vyjadrením základných ľudských potrieb, inštinktov a túžob, ktoré predchádzali ich verbálnemu vyjadreniu? Či transponovaním našich najhorlivejších úsilí zachytiť krásu, pravdu a dobro nad rámec koncepčnej artikulácie? Spája nás s našou najtajuplnejšou podstatou či odhaľuje najvyššie formy vedomia?
Bez ohľadu na to, ako reagujeme na tajomstvo zvané hudba, pokrok algoritmického spracovania a umelej inteligencie je pre hudbu výzvou a pre hudobníkov konfrontáciou. Tento pokrok je dielom človeka. Dúfame, že prostredníctvom neho pochopíme samotnú ľudskú kreativitu a posunieme ju vpred. Umelá inteligencia sa zrodila z prometeovskej a faustovskej ambície. Človek túži prekonať sám seba zadefinovaním a pochopením vlastných možností.
Concero, orchester robotov Toyota hrá na Svetovej výstave Expo 2005
| © Jeremy Sutton-Hibbert / Alamy Stock Photo
Biele miesta umelej inteligencie
Predstava, že algoritmické systémy, autonómne neurónové siete či autodidaktické stroje by mohli dosiahnuť či dokonca prekonať úroveň ľudskej kreativity, je vzrušujúca a zároveň konfrontačná: Bude umelá inteligencia niekedy schopná skomponovať skutočne geniálne hudobné dielo? Odpoveď na túto otázku nezávisí len od aktuálnej či predpokladanej úrovne rozvoja našej technológie, ale aj od názoru na ontologické determinanty hudby a ich vzťahu k vedomiu. V tomto bode má umelá inteligencia, prinajmenšom vo svojej súčasnej podobe, ešte čo doháňať, a ľudská tvorivosť môže ľahko odhaliť hranice jej možností a schopností.Tvorba hudby je síce intelektuálne abstraktná, ale odhaľuje spôsoby existencie a projektuje modality vedomia. Kompozícia je pomocníkom, usmernením pre zámernú činnosť interpretov a poslucháčov hudby. Partitúra je ponukou alternatív, hlavolamom pre náš úmysel vytvoriť významnú zvukovú udalosť. A samotná táto udalosť je špecifická, je to fénix, ktorý v istom okamihu zhynie a pri každom ďalšom predstavení sa znovuzrodí vo svojej nekonečne rôznorodej, novej špecifickej identite.
Jedným z veľkých omylov modernej kultúry je názor, že hudobné kompozície sú len formálnymi štruktúrami, modrotlačou hudobného predstavenia, ktoré interpreti realizujú len pre účely konzumu poslucháčov. Ontológia a dočasnosť hudby tento názor spochybňujú. Hudobné predstavenie ako také má svoju autonómnosť a nezávislosť, ktorá sa dosahuje prostredníctvom interpretácie, hľadania významu, ktorý je vždy reflexiou vedomého života interpreta.
Hudobná tvorba sa v zásade rozvíja v zvláštnom kontexte: kompozícia vzniká ako výzva a hlavolam pre uvedomelú interpretáciu a počúvanie. Stvárnenie diela je skôr osobnou dokumentáciou tohto hľadania než reflexiou nezávislého objektu. Kultúra poháňaná trhom vo svojej zaujatosti obchodovateľnými komoditami tento autentický pohľad na hudbu ako umenie deformuje.
Z tohto hľadiska sa hudba stáva čoraz viac obyčajným súborom príjemných, exotických či zaujímavých objektov, ktoré sa dajú nespočetnými spôsobmi vytvárať, dokonca masovo produkovať pre účely konzumu. Umelá inteligencia má v tomto kontexte, samozrejme, oveľa širšie uplatnenie. Vidíme to vo sfére populárnej hudby, kde algoritmické systémy už začínajú ovládať hudobnú produkciu a ponuku streamovacích serverov.
Robot Alter 3 diriguje operu pre Android „Scary Beauty“ od Keiichira Shibuyu.
| Photo credit: Sharjah Art Foundation
Presvedčivé falzifikáty
Systémy umelej inteligencie dnes už dosahujú pôsobivé kvantitatívne a analytické výsledky dokonca aj v hudbe. Počítače sa pri komponovaní hudby už nejaký čas používajú. Skladateľ a vedec David Cope napríklad skomponoval skladby pripomínajúce diela Vivaldiho, Bacha alebo Chopina na základe počítačovej analýzy charakteristík ich kompozícií. Tieto pokusy sú také pôsobivé, že počítačom vytvorené hudobné diela dokážu oklamať dokonca aj vzdelané publikum o tom, kto je ich autorom. Nech sú však akokoľvek pôsobivé, nesmieme zabúdať, že Copeove počítače v podstate vykonávali len analytické a imitačné úlohy – vytvorili presvedčivé falzifikáty. Najnovšie sa Cope začal venovať vývoju počítačového systému, ktorý by mal dokázať skomponovať vlastné originálne dielo.Pravá hudobná kreativita by sa však mala rovnať geniálnemu skladateľovi, ktorý nachádza nové a podmanivé hudobné výrazy a vytvára jedinečný zvuk a štýl. Kombinácie a hudobné kompozície Emily Howell (Copeov najnovší počítačový program) môžu byť akokoľvek dômyselné, ale v podstate stále závisia od ľudského programátora, ktorý systém umelej inteligencie naučí pracovať na báze analýzy. Hudba sa v každom prípade tvorí ako zárodok interpretačného dialógu – dokonca aj v prípade, ak sa pri komponovaní používajú počítače.
Výnimkou nie sú ani široko medializované úspechy systémov umelej inteligencie ako napríklad nedávne dokončenie Schubertovej Nedokončenej symfónie (reklamný ťah telefonickej spoločnosti Huawei) či zakomponovanie motívov Beethovenovej 10. symfónie do diela. Sú odkázané na pokyny, selekciu a usmerňovanie človeka a konečnú podobu výtvoru vždy určuje osoba, ktorá vyberá jeho definitívnu kompozíciu.
Kreatívny proces, ktorý abstrahuje vlastnosti z určitého súboru originálnych, existujúcich diel, sa výrazne líši od procesu, v ktorom sa a priori vytvárajú originálne diela. A práve tu umelá inteligencia tvrdo zápasí, aby dosiahla úroveň autentickej kreativity v hudbe, pretože nemá potuchy o význame jej tajuplnosti.
Isté je, že technologické kapacity dokážu dokonale selektovať, konfigurovať, rekonfigurovať, redigovať, pretvárať a prekomponovávať jestvujúci hudobný materiál, pričom vytvárajú dojem originality a elementárnej kreativity na úrovni kombinácií a bádania. Tvorba novej, skutočne originálnej hudby v umeleckom zmysle sa však v súčasnosti zdá byť úplne mimo dosahu algoritmických systémov, a to z dobrého dôvodu.
Zámernosť a intuícia
Hudobná kreativita si vyžaduje vedomie ako východisko zámernosti a intuície. Vyžaduje si spoločenskú a súčinnú pozornosť a transformáciu predstavivosti prostredníctvom prežitých skúseností ako primárneho zdroja umeleckej tvorivosti. Hudba a hudobná kreativita vyvierajú zo životných skúseností, ktoré stimulujú umeleckú predstavivosť.
Tajuplnosť hudby, fascinácia jej počúvaním a úsilie pochopiť jej zmysel nie sú pri správnom chápaní výsledkom analytickej odpovede na abstraktné štruktúry. Vyvierajú z projekcie možností rozširujúcich naše vedomie a pozornosť nad rámec znejúcej pohyblivej formy a bezprostredného zmyslového pôžitku.
Umelecká hudba vždy naznačuje, že ide o viac než len o to, čo počujeme. Skladatelia by nikdy nedokázali navodiť pocit otvorenosti počúvania hudby len prostredníctvom analýzy či manipulácie s materiálom.
Hudba presahuje hranice daného a vstupuje do ríše možností a zámernosti. Hudba vyzýva interpreta a poslucháča, aby sa vydali na cestu hľadania za hranice počuteľného. A to si vyžaduje nielen inteligenciu, ale aj vnímanie nekonečných možností našej pozornosti a vedomia.
Algoritmické systémy môžu vykazovať analytickú inteligenciu, sú však stále vzdialené dokonca aj od najelementárnejších možností ľudského vedomia, ako je spontánna pozornosť či dôrazný zámer. A preto sú ďaleko aj od vytvárania hudby skutočnej umeleckej hodnoty.
Tento článok je súčasťou Kulturtechniken 4.0, online-projektu Goetheho inštitútu v Austrálii, ktorý sa zaoberá súhrou umelej inteligencie a tradičných kultúrnych techník.