Verejný priestor v 21. storočí Viac miesta pre všetkých

Stadtpsychologin Cornelia Ehmayer bei der Tagung „Mehr Platz für Alle!“ im Februar 2014 in Tutzing.
Stadtpsychologin Cornelia Ehmayer bei der Tagung „Mehr Platz für Alle!“ im Februar 2014 in Tutzing. | Foto (Ausschnitt): © Karo Knote

Metropoly podobné Mníchovu majú jeden problém: keďže počet obyvateľov narastá, hľadajú mestskí plánovači za každú cenu nové obytné priestory – aj na úkor zelených plôch a parkov. Proti tomu vzrastá odpor. Aký význam má verejný priestor v 21. storočí? 

Geometricky zoradené a funkčne oddelené – tak si hviezdny architekt Le Corbusier predstavoval v prvej polovici 20. storočia ideálne mesto. Jeho urbánna vízia rovných línií a pravých uhlov sa delí na zóny na bývanie, prácu a oddych. Medzi nimi úzka sieť ulíc z asfaltu, po ktorom sa šinú autá.

Le Corbusier nenechal v takomto vopred a racionálne naplánovanom meste nič na náhodu. Mesto malo fungovať spoľahlivo ako stroj. Ale práve to bol problém, myslí si berlínsky architekt Jörn Gertenbach: „Le Corbusier zabudol na to, že v jeho meste žijú aj ľudia.“ Mesto nemôže vzniknúť na rysovacej doske vševedúceho plánovača, ale musí byť výsledkom dynamického procesu kolektívu: „Užívatelia sú tvorcami mesta zajtrajška.“

Od mesta áut k mestu ľudských práv

Vytvárať spoločné mesto budúcnosti – práve o to išlo na konferencii „Viac miesta pre všetkých!“ na Evanjelickej akadémii v bavorskom Tutzingu. Začiatkom februára 2014 sa tam stretlo 120 účastníkov, aby diskutovali o tom, ako by sa mal kreatívne využívať verejný priestor v takej metropole, akou je Mníchov. Ich cieľom bolo: preč od mesta áut, v ústrety mestu ľudských práv. Benjamin David, spoluorganizátor konferencie si pre verejný priestor želá „priestor na trávenie času, komunikáciu a stretávanie sa“ namiesto „plechových debien“ a „parkovacích miest“.

Rakúska mestská psychologička Cornelia Ehmayerová hovorí, že v minulosti boli verejné priestory „príliš regulované“ zákazmi. Základnou potrebou človeka je pritom vytvoriť si vzťah k svojmu okoliu. To vytvára identifikáciu. Ehmayerová nazýva tento jav „osvojenie si“, a patrí k nemu to, že občania „do veci hovoria, spolurozhodujú, spolutvoria.“ Podobne ako pri urban gardening tu ide o pojem z novej kultúry – urob si sám: keď sa zrazu medzi múrmi domov a dlažobnými kockami zakladajú spoločné záhrady, kde ľudia z veľkomiest pestujú ovocie a zeleninu. „Takto vzniká aj osobný pocit spolupatričnosti k danému miestu“, hovorí Ehmayerová: „Pozrite sa sem, tú paradajku som zasadila ja.“

Viac spoluúčasti: Príkladom Dunajský kanál

Heslom prechodu od pasívneho využívania mesta k jeho aktívnemu budovaniu je viac spoluúčasti. V roku 2007 začala Cornelia Ehmayerová vyvíjať spolu s mestom Viedeň koncepciu na prestavbu Dunajského kanála: 17 kilometrového blízkeho rekreačného objektu cez celé mesto. Zorganizovala anketu medzi Viedenčanmi a zisťovala, aké majú potreby a želania. Výsledok: mnohým vadí narastajúca komercializácia verejného priestoru. „Pre ľudí sú veľmi dôležité zóny bez konzumu, ktoré možno využívať bezplatne“, uvádza Ehmayerová. Ďalším opatrením bolo vytvorenie takzvaných zón fair-play. Medzi cyklistami a chodcami dochádza často ku konfliktom, pomocou rozhovorov a rôznych akcií došlo k pokusom o vzájomné zblíženie oboch strán.

Podľa názoru mestskej výskumníčky Juliane Pegelsovej sa na tvorbe verejných priestorov zúčastňujú vždy viacerí aktéri: verejná správa, investori, spolky. Najlepším príkladom tejto spolupráce je: High Line Park v New Yorku. V minulých rokoch sa tam premenila nevyužívaná železničná dráha, ktorú vlastnilo mesto, na obrovskú zelenú plochu. Tým vznikol v centre Manhattanu 1,6 kilometrový raj postavený na stĺpoch. Projekt iniciovala občianska iniciatíva, ktorá verejný park aj dodnes spravuje.

Narastajúce metropoly, scvrkávajúce sa regióny

„Treba sa pokúsiť o zapojenie občanov a ich pocitu zodpovednosti“, hovorí Pegelsová. Je to predovšetkým výzva pre menšie nemecké komúny. Pretože kým počet obyvateľov v mestách ako Mníchov, Berlín alebo Hamburg nezadržateľne vzrastá, a ich prílevom sa zvyšuje konkurencia vo verejnom priestore, scvrkáva sa súčasne 85 percent nemeckých regiónov. Dôsledkom toho sú: hospodárske problémy, prázdne budovy, spustnuté mestá. Takto vzniknutý voľný priestor by nemal zostať „nevyužitý a pustnúť, ale mali by ho využiť angažovaní občania“, myslí si mestská výskumníčka.

Chápanie verejného priestoru ako „tvorivého manévrovacieho priestoru“, o to išlo aj účastníkom konferencie v Tutzingu. Na záver publikovali katalóg nápadov „Tutzingské vyhlásenie“ – o tom, ako by sa mohol zatraktívniť verejný priestor pre obyvateľov Mníchova. Počet ulíc a križovatiek by sa mal zredukovať a nahradiť námestiami a zónami oddychu. Stromy a zelené plochy by nemali viac ustupovať luxusným novostavbám a miesto toho by sa mali vybudovať bytové priestory, ktoré je možné aj zaplatiť. Verní mottu: Viac miesta pre všetkých!