Súkromná iniciatíva na pomoc utečencom Pod vlajkou ľudskosti

The Sea Watch underway;
© Sea-Watch

Skupina mužov a žien zo spolkovej republiky Brandenbursko sa už nechcela ďalej nečinne prizerať tragédiám v Stredozemnom mori. Ich loď nazvaná Sea-Watch teraz pomáha zachraňovať utečencov pred utopením.

Obchodníkovi Haraldovi Höppnerovi sa slovo „dobrodružstvo“ nepáči. Najmä nie v spojení s akciou, ktorú vymyslel a zrealizoval spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Höppner a jeho skupina brázdia od júna 2015 vody Stredozemného mora. Na opravenom motorovom rybárskom člne pomáhajú utečencom, ktorí s vidinou doplavenia sa do Európy nastupujú na líbyjskom pobreží do preplnených člnov. Keď sa Höppner a ostatní členovia posádky Sea-Watch odrazia od brehov Lampedúzy, nikdy nevedia, čo ich tam vonku, na otvorenom mori čaká. Napriek tomu Höppner nechce nazývať to, čo robia, „dobrodružstvom“. Pripomína mu to totiž až príliš zážitkový turizmus. „Neprišli sme sem preto, aby sme niečo zažili.“ Ich motiváciou bolo prispieť k tomu, aby na úteku pred vojnou a útlakom prišlo o život menej ľudí. A to vníma Höppner ako humanitárnu akciu.

On a jeho spolubojovníci predstavujú ten druh odvážnych občanov, ktorí sa odmietajú zmieriť s tým, že nemecká vláda koná a postupuje v niektorých krízových situáciách zdĺhavo alebo s malou mierou angažovanosti. Práve v pomoci utečencom sú súkromné osoby dôležité pre vytváranie kultúry podpory, ktorú úrady nemôžu poskytnúť. To sú ľudia vyučujúci nemčinu, organizujúci futbalové zápasy a zbierky oblečenia. Iniciátori zo Sea-Watch doviedli túto občiansku angažovanosť až do krajnosti. Tým, že nepomáhajú v rámci miesta, kde žijú, ale v Stredozemnom mori, na hranici medzi Afrikou a Európou, ktoré už mnohým utečencom prinieslo smrť.

Storočný rybársky čln z Holandska

Bolo to na jeseň 2014, keď spriatelené rodiny z mesta Barnim v Brandenbursku rozhorčene diskutovali o informáciách o utopených utečencoch a o reakcii európskych úradov na tieto udalosti. Práve v tom čase ukončilo talianske námorníctvo svoj program pomoci „Mare Nostrum“. S ročným rozpočtom deväť miliónov eur sa stal príliš nákladným a Taliansko naň nedokázalo získať finančnú podporu od partnerov z Európskej únie. Program pomoci bol nahradený operáciou Triton európskej agentúry na ochranu hraníc Frontex. Tá stojí len tretinu nákladov a jej cieľom je podľa kritických hlasov v prvom rade stráženie talianskych hraníc namiesto starosti o ľudské životy.

V tejto situácii chceli Brandenburčania niečo podniknúť. Tak vznikol nápad, že zrealizujú vlastný projekt pomoci. V decembri 2014 kúpili z usporených peňazí za 60-tisíc eur storočný rybársky motorový čln z Holandska. Oprava stála ďalších 60-tisíc, zorganizovali finančnú zbierku a pomocníkov a pripravili sa na štart. Na konci marca 2015 loď pokrstili a v polovici apríla sa posádka námorníkov pracujúcich zadarmo vydala z Hamburgu na cestu dlhú 3 000 míľ okolo celej Európy smerom k talianskemu ostrovu Lampedúza. Do cieľa doplávali o dva mesiace neskôr a od konca júna Brandenburčania skutočne prispievajú k tomu, aby cesta sa pre utečencov do Európy stala bezpečnejšou.

Nasadenie podľa dohody s talianskou pobrežnou strážou

„Nie sme žiadni pseudorevolucionári,“ hovorí Höppner, ktorý sa inak venuje obchodovaniu s dekoratívnymi svietidlami. „Sme celkom normálni ľudia, mali sme nápad, možno víziu.“ Je zrejmé, čo tým chce povedať: projekt vznikol zdola, z iniciatívy samotných ľudí. Každý človek môže niečo urobiť, tak znie jedno z posolstiev. Nejde tu ani o konfrontáciu, ani o politiku. Posádka Sea-Watch pomáha tam a tak, ako je treba: na základe dohody s talianskou pobrežnou strážnou službou fungujú ako prvá pomoc a ako dodatočné komando pre núdzové prípady.

Celá akcia má však samozrejme aj trochu politický rozmer. Hoci vznikla ako mediálny projekt, očakávali sa či priam vyžadovali živé spravodajské prenosy. Posádka bola spočiatku taká otvorená, že sa po pár dňoch museli vrátiť k brehom Lampedúzy. Jeden reportér chcel totiž priamo z lode každodenne prinášať správy pre rozhlas a televíziu. Členovia posádky sa tak ocitli pod veľkým tlakom. Nakoniec sa rozhodli, že ostanú voči novinárom otvorení, avšak bez možnosti živých prenosov z lode.

Höppner a ostatní si postupne zvykajú na každodenné rytmy života spojeného s pomocou utečencom. Na Lampedúze si v dovolenkovom apartmáne zriadili malú centrálu. Keďže peniaze z finančnej zbierky nestačia na zaplatenie kapitánov, technikov a lekárov, posádka má len málo stálych členov. Každé dva týždne sa vytvára nový tím, čo prípravu na nasadenie v akcii práve neuľahčuje. Avšak skupina má pocit, že to má zmysel. Podieľali sa už na prvých záchranných akciách pri líbyjskom pobreží. Civilisti pomáhajúci utečencom na Sea-Watch sa tak ocitli uprostred dobrodružstva, i keď sa Haraldovi Höppnerovi takéto označenie nepáči.