Výstava „Strach z neznámeho“

Utečenecká kríza rozdeľuje Európu. Aj na Slovensku silnie strach z islamizácie a teroru, názory a postoje k utečeneckej kríze ovládli predvolebný boj pred marcovými parlamentnými voľbami. Výstava „Strach z neznámeho“ v bratislavskej Kunsthalle tematizuje čoraz nepriateľskejšie nálady voči cudzincom v krajine a vytvára priestor, kde sa Slováci a utečenci môžu skutočne stretnúť. O možných východiskách zo súčasného stavu hovorí v rozhovore riaditeľ Kunsthalle Juraj Čarný.

Pán Čarný, Kunsthalle v Bratislave je prvou štátnou umeleckou inštitúciou v rámci východnej Európy, ktorá iniciatívne a cieľavedome uchopila tému utečencov, nenávisti a neznášanlivosti k cudzincom. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?

Táto téma je pre našu spoločnosť a pre Európu veľmi dôležitá. Ale s výnimkou posledných pár mesiacov sa o nej na Slovensku neviedla žiadna verejná diskusia. A to sme chceli zmeniť. Kunsthalle zahájila svoju činnosť v roku 2014. Keď sme sa pustli do práce, zistili sme, že významné mestské kultúrne inštitúcie, ako sú Národné múzeum alebo Mestské múzeum, majú pevne stanovený program už na ďalšie tri roky vopred.

To bola príležitosť pre nás, aby sme sa ujali tém, ktorým by sa inak nikto nevenoval. Keď som po Nežnej revolúcii v roku 1989 začal cestovať do Viedne, všimol som si, že na uliciach bolo možné vidieť ľudí všetkých národností. To na Slovensku veru nebolo. A nie je to tak ani dnes. V 1996 som odišiel študovať do Kodane. Tam som mal možnosť vidieť množstvo projektov, ktoré sa zaoberali integrovaním cudzincov do spoločnosti a v rámci ktorých sociológovia, kurátori a umelci pracovali s prisťahovalcami. Slováci s niečím takým nemajú najmenšiu skúsenosť. Mnohí ani len netušia, kto alebo čo by utečenec mohol byť, pretože väčšina skrátka nikdy žiadneho cudzinca nestretla.

Podnietiť ľudí k vlastnému uvažovaniu

Na Slovensku nie sú takmer žiadni žiadatelia o azyl, v roku 2015 bolo schválených menej ako dvadsať žiadostí o azyl. Strach zo záplavy utečencov je tu napriek tomu veľký. Čo môže v tomto kontexte dosiahnuť umelecká výstava?

Der Künstler Mario Chromý thematisiert in seiner Skulptur „Family on the march“ einen Protestmarsch gegen die Roma-Minderheit. Der Künstler Mario Chromý thematisiert in seiner Skulptur „Family on the march“ einen Protestmarsch gegen die Roma-Minderheit. | © Dom umenia / Kunsthalle Bratislava; Foto: Zuzana Štibranyiova Trpkým zistením pri príprave výstavy bolo, že každý človek, či už v rodine alebo z okruhu známych, má na súčasnú situáciu týkajúcu sa utečencov okamžite vytvorený názor, je buď za alebo proti utečencom. Každý je presvedčený, že pozná pravdu. Téma rozdeľuje rodiny, priateľstvá a spoločnosť. Umelci môžu ukázať nové spôsoby nazerania. Je pre mňa veľmi dôležité, že v rámci výstavy neobhajujeme pozíciu za alebo proti, ale motivujeme ľudí k tomu, aby o probléme sami premýšľali. Chceli by sme verejnosť zapojiť do procesu uvažovania.

Výstavu ste vopred neavizovali ani nepropagovali. Neboli plagáty ani tlačové oznamy, ako býva zvykom. Čoho ste sa obávali?

Krátko pred začiatkom výstavy sa na Slovensku konali parlamentné voľby. Mnoho politických strán využíva utečenecký problém veľmi populistickým spôsobom. Nechceli sme sa stať súčasťou predvolebnej propagandy. Bolo nás jasné, že mnohí ľudia sú vo vzťahu k utečencom negatívne naladení. Chceli sme zabrániť tomu, aby si ľudia robili názor na výstavu predtým, než uvidia samotné umenie.

Ako je výstava koncipovaná?

Kurátorkou prehliadky je Lenka Kukurová, ktorá v súčasnosti pracuje v Galérii súčasného umenia v Lipsku (Galerie für Zeitgenössische Kunst Leipzig). Vybrala fotografické práce, inštalácie a videá od slovenských, poľských, rakúskych, rumunských a nemeckých umelcov.

Kontajner a ploty v galérii

Výstava prináša výlučne kritické umenie, ktoré sa nebojí priamej konfrontácie a otvorenej výpovede. Je tu viacero videí od poľského autora Artura Zmijewského, ktorý je známy svojimi suchými, niekedy až cynickými akciami. Demonštrácia nemeckej organizácie Pegida na jednom z jeho videí pôsobí na prvý pohľad dosť hrozivo. Slovenský umelec Ján Triaška prezentuje portrét slovenského politika jednej extrémistickej pravicovej strany namaľovaný prasacou krvou. Ako bude takéto umenie v Bratislave prijaté?

Široká verejnosť na Slovensku nie je zvyknutá na súčasné umenie. Sám som napätý z toho, ako bude publikum reagovať. Mohol by som vám poľahky povedať, ako sa dá umením provokovať vo Viedni alebo ako pobúriť katolícke obyvateľstvo v Poľsku. Ale čo sa týka Slovenska, to nedokážem povedať.

Eine Installation mit bestickten Rettungswesten von der deutschen Künstlerin Birgit Rüberg Eine Installation mit bestickten Rettungswesten von der deutschen Künstlerin Birgit Rüberg | © Dom umenia / Kunsthalle Bratislava; Foto: Zuzana Štibranyiova Český umelec Lukas Houdek ukazuje kontajner, pripomínajúci kontajnery, v ktorých sa do Európy ilegálnym spôsobom prevážajú utečenci – a stovky v nich i zomierajú. Slovenský umelec Oto Hudec ukryl jedno zo svojich diel za plot, cez ktorý sa nepodarí dostať všetkým návštevníkom výstavy. Hrať sa v bezpečnom kontexte umeleckej výstavy na utečencov je dosť schizofrenické.

Z môjho pohľadu je zapojenie návštevníkov v múzeu extrémne dôležité. Nechceme predsa ukazovať len pekné obrázky. Ak chceme s ľuďmi skutočne nadviazať kontakt, musíme začať hrať hru a návštevníkov výstavy do nej aktívne zapojiť. V kontajneri od Lukasa Houdeka sú návštevníci na neurčitý čas zatvorení v úplnej tme a nevedia, kedy sa dostanú von. Takéto práce pomáhajú porozumieť tomu, čo znamená byť utečencom. A v prípade plota od Ota Hudeca nechávajú dozorcovia na výstave zámerne niektorých návštevníkov prejsť a iných nie, je to rovnaký výberový proces, aký sa deje na hraniciach aj pri schvaľovaní žiadostí o azyl.

Okrem toho je tu aj niekoľko prác, ktoré sa zaoberajú každodenným životom utečencov v ubytovniach, alebo ukazujú fotky na pohraničných plotoch a v táboroch. Utečenci žijúci na Slovensku sú sprievodcami na výstave, konajú sa spoločné večere pre utečencov a Slovákov, prehliadky miest, jazykové kurzy a špeciálne programy pre školy. To znie ako zámer vzdelávať. 

Povedal by som, že náš zámer vzdelávať súvisí s umením. Možno je pre nás v tejto chvíli dokonca dôležitejšie byť vzdelávacou ako výstavnou inštitúciou. Nie sme expertmi, pokiaľ ide o utečeneckú krízu. Ale dávame priestor umelcom, aby danú tému uchopili a pracovali s ňou. Kurátorka Lenka Kukurová mala dobrý dôvod, aby vybrala umelcov, ktorí sa tejto téme venujú už dlhší čas. Daniela Krajčová napríklad pracuje už sedem rokov so žiadateľmi o azyl, v zahraničí aj na Slovensku. Jej umenie teda nie je reakciou na aktuálnu krízu. V jej participatívnych projektoch, videách a kresbách jej ide o niečo podstatnejšie, o umeleckú spoluprácu s ľuďmi, ktorí stoja mimo umeleckého kontextu.

Juraj Čarný je galeristom, kurátorom a umeleckým kritikom. Od konca deväťdesiatych rokov viedol v Bratislave Galériu Priestor a pričinil sa okrem iného o finančné podporovanie  umenia z krajín východnej a strednej Európy. Založil česko-slovenské vydanie umeleckého časopisu „Flash Art“ a popri iných aktivitách organizoval v Bratislave aj Crazycurators Biennale. Juraj Čarný vedie od januára 2014 spolu so šéfkurátorom Richardom Gregorom Kunsthalle Bratislava.

Autorkou rozhovoru je Birgit Rieger, sociologička a kultúrna redaktorka denníka Tagesspiegel v Berlíne.