Portrét Maren Ade Umenie hanbiť sa pred neznámym

Pomaly a vytrvalo sa Maren Ade zmenila na jednu z najdramatickejších filmových tvorkýň v Nemecku a od jej strhujúcej komédie „Toni Erdmann“ je považovaná za záchrankyňu nemeckých kín.

Práve v čase, keď už bola skoro odpísaná, dosiahla Maren Ade v roku 2016 so svojím tretím hraným filmom Toni Erdmann obrovský úspech na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes. Vzhľadom na tento senzačný „comeback“ bola v roku 1976 narodená režisérka vyhlásená za záchrankyňu nemeckých kín.
 
Nadšené reakcie dosiahla už svojou drámou o vzťahoch Alle Anderen, ktorá získala v roku 2009 na medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne okrem iného cenu strieborného medveďa za najlepší film. A šesť rokov predtým, v roku 2003, nadchla kritikov ako nádejný talent s viacnásobne ocenenou nízkorozpočtovou drámou Der Wald vor lauter Bäumen. Maren Ade je akoby tajným tromfom. Svojím filmom venuje tak veľa času, aby tieto ojedinelé výtvory vyvolávali dojem skvejúcich sa malých majstrovských diel, ktoré nezapadnú do žiadnej zásuvky. 

Charakterové drámy s vnímavosťou a humorom

Der Wald vor lauter Bäumen Der Wald vor lauter Bäumen | Foto (Ausschnitt): © Komplizen Film Všeobecne ju možno zaradiť k rannej Berlínskej škole, ku skupine filmových tvorcov, ktorí preslávili svoje meno s účelovými, priam drsne inscenovanými životnými príbehmi. Práve koncentrácia, vnímavosť a obzvlášť zmysel pre humor, ktoré vytvárajú charakterové drámy Maren Ade, ju charakterizujú ako tvorkyňu filmov, ktorá hrá svoju vlastnú ligu. Už videokamerou natáčaný vysokoškolský absolventský film Der Wald vor lauter Bäumen, záznam o narastajúcej pochybnosti mladej učiteľky, prezrádza jej suverénny rukopis. S novopečenou švábsky hovoriacou učiteľkou Melanie Pröschle, ktorá chce vniesť do školy „nového ducha“ a zároveň zlyháva pred svojou triedou ako aj v súkromných vzťahoch, dojímavo úzkostlivým spôsobom vytvorila dcéra bádenského učiteľa nezameniteľný charakter.

Vo filme Alle Anderen vstupuje čerstvo zamilovaný pár počas dovolenky na Sardínii do útočnej psychickej vojny prostredníctvom neurčitých túžob a obáv z postavenia v spoločnosti. Vo filme Toni Erdmann rozpráva Maren Ade nepochopiteľný, ale za prítomnosti jemne trýznených postáv osvedčený príbeh o otcovi a dcére, v ktorej chladnokrvnú mladú manažérku sabotuje a šialeným spôsobom aj vyslobodzuje jej starý 86-ročný otec pomocou vtipných darčekov – prdiaceho vankúša či falošných protéz. 

Veľmi zaneprázdnená režisérka, producentka a matka

V protiklade k svojim filmovým postavám, ktoré bojujú o to, na čom im záleží, je cesta Maren Ade mimoriadne priamočiará. Narodila sa v 1976 v Karlsruhe, v 14-tich rokoch dostala svoju prvú videokameru a natáčala filmy s priateľmi. Absolvovala prax v produkčnej spoločnosti, často sedela vo filmových kluboch – v „amerických independents“, nespomína si na „Godardovcov“, a v 1998 ju na prvý pokus prijali na štúdium réžie na Mníchovskú filmovú vysokú školu. Počas štúdia založila so spolužiačkou produkčnú spoločnosť Komplizen Film, s ktorou odvtedy robila na vlastných filmoch a projektoch iných „berlínskych žiakov“, akými boli Valeska Grisebach, Vanessa Jopp a Benjamin Heisenberg. Maren Ade, ktorá má so svojím životným partnerom, režisérom Ulrichom Köhlerom (Schlafkrankheit - Spavá choroba)) dve deti – druhý syn sa jej narodil počas postprodukcie filmu Toni Erdmann –, je kariéristkou, ktorá musí zvládnuť svoje náročné povolanie a prácu. Síce v porovnaní s touto nadštandardnou situáciou, kedy je pánom sama sebe, si musí vytvoriť svoje vlastné pracovné podmienky. Vzhľadom na to sú „natáčania extrémne vyčerpávajúce“, a preto robí film až každý siedmy rok, nakoľko „ každý druhý rok by to u mňa nebolo možné.“

Najdôležitejšie sú postavy

Nielen preto si vyžadujú jej filmy dlhý proces dozrievania. Ako predloha pre jej protagonistku Ines vo filme Toni Erdmann jej slúžila reálna asistentka podnikateľa, s ktorou sa dôkladne zoznámila. V jej perfekcionistickej Ines dokáže nájsť aj samu seba:  „Pri filmovaní veľmi záleží na mnohých veciach“. Tvorkyňa autorského filmu pracuje väčšinou s etablovanými divadelnými hercami, lebo jej požiadavku „vždy v tomto okamihu“ môžu splniť len herci, ktorí ju poznajú z divadelných skúšok. „Ťahá ma to vždy k postavám – venujem sa veľa subtextom, keďže si píšem aj scény, s požiadavkami i želaniami.“.

Práve zraňujúce slová v dialógoch sú veľmi detailne vypracované. Maren Ade je povestná tým, že jej scénare musia byť doslovne uvedené a scény až 40-krát opakované: „Milujem túto hru s viacerými variantami, piplanie sa dramaturgie.“ Svojím pitvajúcim psychologickým pohľadom sa zároveň vyhýba klišé: „ Je to ako s obrazom nepriateľa: čím detailnejšie sa ním zaoberáme, tým viac ho objavujeme.“

Smiech s knedličkou v krku

Hoci by sme našli absurdný humor aj v jej raných filmoch, jej označenie filmu Toni Erdmann ako komédie je naozaj riskantné. Avšak v tejto kráľovskej disciplíne, ktorej úspech si vyžaduje precíznosť a načasovanie, môže svojou presnosťou známa režisérka samozrejme uspieť. Tajomstvo jej  komiky o vzťahu/partii je „hanbením sa pred cudzím“ o trápnom správaní sa iných. Smiech s knedľou v krku, ktorý sa v Toni Erdmann zmení na dojatie. 

Práve francúzski kritici sa nadchli vskutku burlesknými momentami, ktoré nie sú časté v nemeckých filmoch. Nadšene hovorili o súčasne príliš abstraktnom a svižnom filme a označili ho za „klenot“ a „euforizujúcu pilulku“. V súčasnosti sa jej film oficiálne uchádza o nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, ktorý sa bude konať v roku 2017. Opäť sa vkladajú do Maren Ade všetky nádeje, a znovu sa nedá štvať. „Nemám k tomu čo viac povedať,“ hovorí oslavovaná režisérka a chce si nechať na svoj ďalší film „naozaj čas“.