Knihy, o ktorých sa hovorí ODPOVEDE NA OTÁZKY DOBY

V túto neradostnú jeseň sa rozprávame, doma, s priateľmi alebo v práci o politike omnoho viac než predtým. Najmä o triumfe pravicového populizmu, resentimentu a nového nacionalizmu, a to nielen tu i tam, ale takmer celoplošne na celom svete.  
 

Čas, ktorý trávime pri takýchto témach, je oddelený od času, kedy sa rozprávame o knihách. Ibaže, ale to sa stáva zriedka, niektorá kniha poskytuje zároveň odpovede na otázky doby. Pokiaľ tomu tak je, málokedy sú to romány, ale skôr vecná literatúra, ktorá takéto debaty sprevádza, alebo ich dokonca vyvoláva. V Nemecku to bola naposledy a celkom nečakane v čase jej vydania už sedem rokov stará kniha z Francúzska, „Rückkehr nach Reims“ (Návrat do Reims) (2016) od Didiera Éribonsa. Sociológ a Foucaltov životopisec v nej reflektuje svoj pôvod v robotníckom prostredí mesta Reims, kultúrne oslobodenie z tohto prostredia počas štúdia v Paríži a šok, ktorý o desaťročia neskôr vyvoláva poznanie, že „drobní ľudia“ z Reims sa stali obeťami Národného frontu (Front National). V Nemecku sa Éribonsova esej čítala ako komentár k aktuálnej situácii. Bola tu kniha, ktorá posun doprava situuje vo vlastnom prežívaní a zároveň nachádza výrazy, ktoré ho vysvetľujú. 

ROMÁNY AKO LITERÁRNE HODNOTENIE SITUÁCIE

Od románov netreba radšej takúto vysokú aktuálnosť očakávať. Boli ale časy, kedy sa poprední domáci spisovatelia (vtedy ešte bolo jasné, kto patril k „popredným“ spisovateľom) spoľahlivo hlásili k slovu, keď sa žiadalo literárne zhodnotiť situáciu. Stačí si spomenúť na  poviedku Heinricha Bölla „Stratená česť Kataríny Blumovej“ (Die Verlorene Ehre der Katharina Blum) (1974) alebo na román Güntera Grassa „Šíre pole“ (Ein weites Feld) (1995) - obe diela boli literárnou reakciou na politické udalosti v Nemecku, v prvom prípade na teror a hystériu RAF, v druhom na zjednotenie Nemecka. Takéto knihy boli udalosťami, lebo pochádzali od najrenomovanejších domácich autorov a tiež preto, že ich zároveň v tlači zoširoka hodnotili veľkí kritici ako Marcel Reich-Ranicki, a to často negatívne („absolútny nepodarok“ - „ganz und gar missraten“). Až šťavnaté zatracujúce hodnotenie, ktoré, samozrejme, sprevádzali aj opačné názory, sa postaralo o potrebný rozruch.  

LITERATÚRA A POLITIKA

Ale podobné senzácie sú s postupným vymieraním velikánov medzi spisovateľmi a kritikmi stále zriedkavejšie. Neznamená to, že by literatúra už nevyvolávala hádky. Najnovšie sa bitky odohrávajú dokonca na knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Stalo sa tak v tomto októbri pri stánku vydavateľstva Antaios. Vydavateľstvo Antaios je intelektuálnym fórom Novej pravice v Nemecku. Vydáva často čítané knihy ako „Finis Germania“, v ktorej zosnulý historik Rolf Peter Sieferle varuje pred zánikom kresťanského západu prostredníctvom „sociálneho demokratizmu“ a kultu nemeckého „vyrovnávania sa s minulosťou“. Dôvodom bitky vo Frankfurte bola ale kniha „Mit Linken leben“ (Žiť s ľavičiarmi), ktorá je protiútokom na v súčasnosti populárne tituly ako „Mit Rechten reden“ (Hovoriť s pravičiarmi). Na veľtrhu totiž vystúpil predstaviteľ krajne pravicovej strany AfD (Alternatíva pre Nemecko) Björn Höcke, „Antifa“ sa dostavila tiež a skandovala „Nacisti von“, až začali lietať päste. Frankfurtský knižný veľtrh predtým vyhlásil, že nemá v úmysle vylúčiť z veľtrhu pravicové zmýšľanie. To bol z jeho strany chytrý krok, ináč by mala AfD o dôvod viac tvrdiť, že slobodu prejavu v súčasnosti najviac ohrozujú liberáli. Celkovo je možné, nielen na frankfurtskom knižnom veľtrhu, sledovať polarizáciu názorov. Stále častejšie vyvstáva otázka: dá sa s ním, s ňou vôbec (ešte) hovoriť? Práve v Nemecku, kde sa nerozlišuje dostatočne jasne medzi konzervatívnym, pravicovým a krajne pravicovým, hrozia zákazy myslenia a prejavu zľava. Sú snáď Peter Sloterdijk a Botho Strauss predstavitelia pravičiarov, ktorým treba z tohto dôvodu brániť písať a rečniť? Stále viac ľudí má, zdá sa, problém s politickým pluralizmom.

Aj keď je literatúra v súčasnosti tak trochu v tieni politiky: v túto jeseň sa vyznamenala. Nie je to ani tak zásluhou Švédskej akadémie a jej, síce prijateľného, ale nie veľmi vzrušujúceho zvolenia Kazua Ishigura za nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ako skôr zásluhou početných dôležitých nových publikácií. Z pohľadu nemecky hovoriaceho prostredia stoja obzvlášť za spomenutie: román z prostredia Bruselu „Die Hauptstadt“ od Roberta Menasseho, „Peter Holtz. Sein glückliches Leben erzählt von ihm selbst“ od Inga Schulza, historicky-fantastický „Tyll“ od Daniela Kehlmanna a zúrivý debut Sashy Marianny Salzmannovej „Außer sich“. Za svoj epos o EÚ získal Menasse práve Nemeckú knižnú cenu.  Niekoľko rokov preň rešeršoval v Bruseli. V roku 2012 vyšla ako esejistický zväzok jeho rešerší kniha „Der Europäische Landbote“, ktorá je polemikou za zjednotenú Európu. „Die Hauptstadt“ predstavuje dnes už zriedkavý prípad literárne zaujímavého a politicky aktuálneho románu. Menassemu sa tým podarilo niečo, čo sa nepodarilo Böllovi ani Grassovi za ich čias. Vždy, keď sa začali zaoberať aktuálnou politikou, utrpela tým literárna kvalita.   

ROBERT MENASSE A EÚ

Nie je ľahké napísať román na úrovni politickej súčasnosti, najmä, ak tá generuje stále nové správy, ktoré musia byť, samozrejme, všetky ‚last minute‘ do románu zakomponované. Brexit, utečenecká kríza, teroristické útoky v Bruseli, stále sa niečo deje. Skalou v príboji denného diania sa u Menasseho stáva Európska komisia s jej úradníkmi, postupmi, rutinou a jazykovými predpismi. Nemohlo by byť nič jednoduchšie (a nudnejšie), ako napísať satiru z prostredia EÚ, v ktorej by bola pranierovaná lenivosť a ľahostajnosť tamojšieho zriadenia. Menasse ale chváli (a dokonca možno aj miluje) bruselskú komplexnosť. A vo vnútri celého aparátu nachádza množstvo múdrych ľudí, pre ktorých sa chladný a abstraktný Brusel stal akosi ich domovom.   

Na začiatku románu behá v uliciach sviňa, stelesňujúca aj  skutočnosť, že Brusel je predovšetkým hlavným mestom poľnohospodársko-priemyselného  komplexu. Sviňa je v Európe dôležitou, „prierezovou matériou“, teda podľa úrovne spracovania patrí do rôznych rezortov EÚ. Kým sviňa behá po Bruseli bez jasnej úlohy, spoznávame celý rad postáv, ktoré Menasse prepojil do bruselského kruhového tanca. Kultúra je to posledné, čo má v Európskej komisii význam, to sa dobre vie, preto sa treba riadne usilovať o postúpenie do ďalších oblastí (napríklad do poľnohospodárstva). Grékyňa Fenia Xenopolou potrebuje nápad, pre vlastnú kariéru a pre oslavy rôznych očakávaných európskych jubileí. Kto môže prísť s ideou pre takúto paralelnú akciu? Rakúšan Susman má nápad dostať do Bruselu posledných preživších z Osvienčimu. Tento európsky projekt má zabezpečiť, aby sa Osvienčim už nikdy viac neopakoval, takmer patetická a takmer príliš vážna myšlienka pre Komisiu. Nápad sa na krátko rozbehne, aby bol potom podľa všetkých pravidiel európskeho umenia torpédovaný. Veľa vecí sa v Bruseli nedarí, mnohé sa stáva obeťou byrokracie a neefektivity. Možno ale EÚ bráni vypuknutiu vojen, tak ako aj habsburská monarchia na dlhý čas udržala krehký mier. Nič nie je horšie, v tom s Menassem súhlasíme, než návrat nacionalizmu.  

Od románov už neočakávame, že v nich pocítime politickú aktuálnosť súčasnosti. Čo už len môžu románopisci vedieť o tom, čo už len zažili, čo presahuje náš vlastný horizont konzumovania správ? Možno práve preto sa mnohí spisovatelia uchyľujú k minulosti, ako napríklad „Tyll“ Daniela Kehlmanna do zmätku Tridsaťročnej vojny, alebo Ingo Schulze do víru porevolučného obdobia po roku 1989. Alebo sa sústredia na rezonanciu veľkých zmien v živote jednej rodiny, ako Sasha Marianna Salzmannová v románe „Außer sich“. Robert Menasse sa odvážil o politicky informovaný, politicky angažovaný súčasný román a vyhral. Jeho angažovanosť vyjadruje znepokojenie, ale nedokáže zaprieť veľkú veselosť. Znepokojený, ale veselý: presne taký román sa nám práve môže veľmi zísť.